Herézy a bludy, LXXX: Neokatechumenátna cesta

Jozef Duháček
13. júla 2026   Cirkev História   Herézy a bludy

História

Neokatechumenátna cesta (lat. Cammino Neocatecumenale, angl. Neocatechumenal Way) patrí medzi cirkevné hnutia, ktoré vznikli v katolíckej Cirkvi po II. vatikánskom koncile. Predstavuje osobitnú formu kresťanskej iniciácie a duchovnej formácie dospelých pokrstených veriacich, ktorí chcú hlbšie prežívať svoju vieru a objaviť bohatstvo krstu. Hnutie vzniklo v Španielsku v 60. rokoch 20. storočia a postupne sa rozšírilo na všetky kontinenty. Dnes pôsobí vo viac ako stovke krajín sveta a združuje státisíce až milióny veriacich v tisíckach farských spoločenstiev. Neokatechumenátna cesta vznikla v čase, keď Európa prechádzala hlbokou sekularizáciou a mnohí pokrstení kresťania sa vzďaľovali od praktizovania viery. Po druhej svetovej vojne prechádzala západná Európa rozsiahlymi sociálnymi a kultúrnymi zmenami. Urbanizácia, ekonomický rozvoj a rastúci vplyv sekulárneho myslenia oslabovali tradičnú religiozitu. Mnohí ľudia síce zostávali formálne členmi Cirkvi, ale ich náboženský život bol povrchný alebo prakticky neexistoval.

Francisco José Gómez Argüello Wirtz, známy pod menom Kiko Argüello, sa narodil 9. januára 1939 v meste León v Španielsku. Keď bol ešte malý, jeho rodina sa presťahovala do Madridu. Už v mladosti prejavil výrazný umelecký talent a študoval na prestížnej Kráľovskej akadémii výtvarných umení San Fernando v Madride. Počas štúdií však prežíval hlbokú existenciálnu krízu. Intenzívne sa zaoberal filozofiou, najmä existencializmom Jeana-Paula Sartra. Postupne dospel k presvedčeniu, že bez Boha nedokáže nájsť odpovede na základné otázky života. Toto obdobie vyvrcholilo osobným obrátením a návratom ku kresťanskej viere. Na prelome 50. a 60. rokov sa rozhodol zanechať sľubnú umeleckú kariéru a zasvätiť svoj život službe Cirkvi. Veľký vplyv naňho mali myšlienky svätého Karola de Foucaulda, ktorý zdôrazňoval život medzi chudobnými a marginalizovanými. Kiko dospel k presvedčeniu, že obnova kresťanstva má vychádzať práve od najchudobnejších. V roku 1964 odišiel žiť do slumov Palomeras Altas na okraji Madridu. V jednoduchej chatrči žil medzi Rómami, bezdomovcami a sociálne vylúčenými ľuďmi. Práve tu sa začala rodiť budúca Neokatechumenátna cesta.

María del Carmen Hernándezová Barrera sa narodila 24. novembra 1930 v španielskom meste Olvega v provincii Soria. Pochádzala z hlboko veriacej katolíckej rodiny. Vyštudovala chémiu, no už v mladosti cítila povolanie k misijnej službe. Dlhý čas spolupracovala s misionárskymi iniciatívami a intenzívne sa venovala štúdiu Biblie, liturgie a teológie. Významnú časť života strávila aj v Izraeli, kde hlbšie spoznala židovské korene kresťanstva. Po návrate do Španielska hľadala spôsob, ako uskutočniť svoje misijné ideály. Prostredníctvom liturgistu Pedra Farnésa sa zoznámila s prostredím, ktoré vznikalo okolo Kika Argüella v Palomeras Altas. Keď uvidela komunitu chudobných ľudí zhromaždených okolo evanjelia, rozhodla sa zostať. Presťahovala sa do blízkosti slumu a začala spolupracovať s Kikom.

Kým Kiko prinášal charizmu umelca, evanjelizátora a iniciátora, Carmen do nového projektu vniesla teologickú hĺbku, znalosť liturgie a biblické vzdelanie. Mnohí historici Neokatechumenátnej cesty zdôrazňujú, že bez jej príspevku by sa pôvodná skúsenosť zo slumu nikdy nerozvinula do komplexného modelu kresťanskej iniciácie. Carmen Hernándezová zomrela 19. júla 2016 v Madride. Spoločne vytvorili základnú katechetickú syntézu založenú na troch pilieroch: Božie slovo,liturgia, spoločenstvo.

Dôležitou postavou dejín Neokatechumenátnej cesty je aj taliansky kňaz Mario Pezzi. Hoci nepatrí medzi pôvodných zakladateľov, od začiatku 70. rokov sa stal členom medzinárodného tímu. Jeho úlohou bolo najmä teologické sprevádzanie a prepojenie hnutia s hierarchiou katolíckej Cirkvi. Po desaťročia tvoril spolu s Kikom Argüellom a Carmen Hernández medzinárodné vedenie Cesty.

Kiko a Carmen si všimli, že evanjelium dokáže premieňať životy ľudí bez ohľadu na ich sociálne postavenie. Vznikla malá komunita, ktorá postupne formovala nový model katechézy. Jej cieľom nebolo založiť nové rehoľné spoločenstvo alebo hnutie, ale pomôcť pokrsteným kresťanom znovu objaviť význam krstu. Významnú podporu poskytol madridský arcibiskup Casimiro Morcillo. Po úspešných skúsenostiach v Palomeras Altas začali byť Kiko a Carmen pozývaní do ďalších farností v Madride. Postupne vznikali nové komunity, ktoré používali rovnaký model založený na hlásaní kerygmy, spoločnom živote a liturgii. Koncom 60. rokov sa Neokatechumenátna cesta rozšírila do viacerých španielskych diecéz. K jej rastu prispievali najmä laici, ktorí po absolvovaní formácie pomáhali zakladať nové spoločenstvá. Charakteristické bolo, že všetko sa odohrávalo v rámci existujúcich farností a pod vedením miestnych biskupov.

V roku 1968 Kiko Argüello a Carmen Hernándezová pricestovali do Ríma. So súhlasom rímskeho vikára kardinála Angela Dell’Acquu začali prvé katechézy vo farnosti Nostra Signora del Santissimo Sacramento e Santi Martiri Canadesi. Rím je prirodzeným miestom stretávania kňazov, seminaristov a laikov z celého sveta a mnohí z nich sa po návrate domov stávali nositeľmi neokatechumenátnej skúsenosti. Hnutie v Ríme tak získalo bližší kontakt s pápežom a centrálnymi inštitúciami katolíckej Cirkvi. Nové komunity vznikali v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Holandsku a ďalších európskych krajinách. Následne sa Neokatechumenátna cesta rozšírila do Latinskej Ameriky. Veľké spoločenstvá vznikli najmä v Mexiku, Argentíne, Brazílii, Čile a Kolumbii. V 80. a 90. rokoch dorazila do Severnej Ameriky, Afriky, Ázie a Oceánie.

Pápež Pavol VI. sa s predstaviteľmi Neokatechumenátnej cesty stretol v roku 1974 a označil ju za ovocie II. vatikánskeho koncilu. Ján Pavol II. sa stal jedným z najvýznamnejších podporovateľov Cesty. Počas svojho pontifikátu viackrát ocenil jej evanjelizačné pôsobenie. V roku 1990 vydal list Ogniqualvolta, v ktorom definoval Neokatechumenátnu cestu ako účinný prostriedok katolíckej formácie pre modernú dobu. Pápež Benedikt XVI. pokračoval v podpore hnutia a za jeho pontifikátu boli definitívne schválené stanovy Cesty. Aj pápež František opakovane povzbudzoval členov hnutia v ich misijnej činnosti a vysielal nové misijné rodiny do rôznych krajín sveta.

Dlhé roky fungovala Neokatechumenátna cesta na základe pastoračnej skúsenosti a podpory miestnych biskupov. V roku 2002 schválil Pápežský úrad pre laikov jej stanovy ad experimentum na päťročné skúšobné obdobie. Išlo o historický krok, ktorý potvrdil legitímnosť jej činnosti. Neokatechumenátna cesta získala 11. mája 2008 definitívne schválenie svojich štatútov. Jedným z plodov Neokatechumenátnej cesty sa stali medzinárodné diecézne semináre Redemptoris Mater. Prvý vznikol v Ríme roku 1988. Tieto semináre pripravujú budúcich kňazov pre službu v diecézach a zároveň ich formujú pre misijné pôsobenie. Postupne vznikli na všetkých kontinentoch. Mnohé biskupstvá v nich videli odpoveď na nedostatok kňazských povolaní a na potrebu novej evanjelizácie. Významne prispeli k rastu medzinárodného rozmeru Neokatechumenátnej cesty. V súčasnosti patrí Neokatechumenátna cesta medzi najrozšírenejšie katolícke hnutia na svete. Podľa údajov z posledných rokov pôsobí približne v 139 krajinách a zahŕňa viac než 20 000 komunít a má približne jeden milión členov. Po smrti Carmen Hernándezovej roku 2016 prevzali vedenie medzinárodného tímu Kiko Argüello, Mario Pezzi a María Ascensión Romero.

Dokrína

Nič z toho, čo bolo doposiaľ o Neokatechumenátnej ceste spomenuté ju nekvalifikuje do seriálu o bludoch, no nie všetko je také ružové, ako to na prvý pohľad vyzerá. Neokatechumenátnu cestu od jej vzniku sprevádzajú teologické a liturgické kontroverzie. Kritika neprichádza iba od tradicionalistických skupín, ale v rôznych obdobiach zaznela aj zo strany biskupov, teológov, liturgistov a dokonca rímskych kongregácií. Vatikán opakovane požadoval, aby Neokatechumenátna cesta upravila niektoré svoje liturgické praktiky a viac sa prispôsobila všeobecným normám katolíckej Cirkvi.

Najčastejšou výhradou kritikov je tvrdenie, že Neokatechumenátna cesta síce formálne zostáva súčasťou katolíckej Cirkvi, ale v praxi vytvára vlastný duchovný systém, vlastný jazyk, vlastnú terminológiu a vlastnú interpretáciu viery. Katolícka tradícia chápe farnosť ako základnú bunku cirkevného života. Veriaci sa zúčastňujú jednej farskej liturgie a vytvárajú jednotné spoločenstvo. V Neokatechumenátnej ceste však členovia často prežívajú väčšinu svojho náboženského života vo vlastnej komunite, ktorá funguje čiastočne oddelene od ostatných veriacich vo farnosti. Kritici tvrdia, že tým vzniká „cirkev v cirkvi“. Tento prístup je zo strany diecéz tvrdo kritizovaný v prípade rôznych tradicionalistických skupín, u Neokatechumenátnej cesty sa však, pre opakované podkurovanie II. vatikánskemu koncilu akceptuje.

Najväčšia časť kritiky sa týka liturgie. Tradičná katolícka teológia chápe svätú omšu predovšetkým ako nekrvavé sprítomnenie Kristovej obety na kríži, obetu zmierenia a eucharistickú hostinu, ktorá je dôsledkom obety. Podľa Katechizmu katolíckej Cirkvi je obetný charakter omše ústredný. Hostina je dôležitá, ale vyplýva z obety Krista. Kritici Neokatechumenátnej cesty tvrdia, že v jej katechézach a symbolike je príliš zdôrazňovaný aspekt hostiny a zmŕtvychvstania, pričom obetný charakter Eucharistie zostáva v úzadí. Tento dôraz podľa nich pripomína niektoré protestantské interpretácie Eucharistie.

V minulosti boli liturgie Neokatechumenátnej cesty predmetom zásahu Svätej stolice. Kardinál Francis Arinze v roku 2005 v mene Benedikta XVI. požadoval, aby Neokatechumenátna cesta striktne dodržiavala liturgické knihy katolíckej Cirkvi a nepridávala ani neuberala nič z predpísaných obradov. Predmetom sporov boli najmä: prijímanie Eucharistie posediačky, slávenie okolo stola namiesto klasického oltára, rozsiahle spontánne svedectvá počas omše, oddelené sobotné liturgie komunít.

Ďalší kritizovaný bod sa týka antropológie. Niektorí teológovia tvrdili, že skoršie katechézy Kika Argüella kládli mimoriadny dôraz na bezmocnosť človeka voči hriechu a na úplnú neschopnosť konať dobro bez Božieho zásahu. Kritici v tom videli podobnosť s protestantským chápaním človeka po páde. Po desaťročia boli však katechetické materiály Neokatechumenátnej cesty ťažko dostupné a používali sa prevažne iba v rámci formácie katechétov. To vyvolávalo podozrenia a obvinenia z netransparentnosti a vrhalo tieň na ich dogmatickú spoľahlivosť.

Dôkladný rozbor týchto textov priniesol E. Zoffoli v knihe Herézy neokatechumenátov (1991) a knihe Učenie pápežov a Kikove katechézy (1992). Na nasledujúcich riadkoch si z nich niečo požičiame.

Hriech: človek nemôže zabrániť tomu, aby ho spáchal, rovnako ako nemôže uskutočniť nič dobré alebo získať pre seba zásluhy;

– obrátenie je možné iba ako uznanie svojej morálnej biedy, nie ako rozhodnutie napraviť svoje chyby, ktoré svätosť pomáha uskutočniť;
– hriech nemôže uraziť Boha, a človek nemá povinnosť zadosťučiniť za hriech uspokojením požiadaviek Jeho spravodlivosti.

Vykúpenie: Ježiš nevykúpil človeka tým, že ho oslobodil od jeho hriechov a zmieril ho s Bohom;

– Kristovo utrpenie a smrť neboli skutočnou obeťou ponúknutou Otcovi na odčinenie hriechu a na vykúpenie človeka;
– Ježiš spasil svet vďaka svojmu Zmŕtvychvstaniu: na to, aby sme užívali ovocie Jeho diela, stačí priznať sa k hriechu a veriť v moc vzkrieseného Krista.

Cirkev nebola založená Kristom ako Jeho jediný ovčinec: je možné spasiť sa aj nasledovaním iných náboženstiev;

– Cirkev nie je právnická a hierarchická spoločnosť, ale je duchovná, charizmatická;
– nenájdeme v nej kňazstvo odvodené od sviatosti kňazstva – stačí mať krst, ktorý, začleňujúc všetkých veriacich v Krista, robí ich účastníkmi Jeho kňazskej dôstojnosti.

Svätá omša nie je „obeta“: Cirkev pri oltári neprináša Bohu žiadnu obetu;

– namiesto oltára je len stôl, ktorý v Eucharistii umožňuje sláviť slávnostnú hostinu medzi bratmi, spojenými rovnakou vierou v Zmŕtvychvstanie;
– posvätený chlieb a víno sú len symbolom prítomnosti vzkrieseného Krista, ktorý spája prítomných tým, že im odovzdáva svojho ducha, čím ich robí účastníkmi jeho triumfu nad smrťou;
– omša, takto chápaná, nie je slávená kňazom, ale Zhromaždením, z ktorého „vychádza Eucharistia“.

Eucharistické uctievanie nemá žiadny zmysel, neguje pravú, skutočnú a podstatnú prítomnosť Krista pod sviatostnými spôsobmi. Prejavy viery, ako sú pokľaknutia pred Tabernákulom, časté prijímanie, hodiny adorácie, požehnania, procesie, eucharistické kongresy a pod. nie sú preto oprávnené.

Spoveď je zredukovaná na sviatosť krstu: rozlíšenie spovede a krstu nepochádza z ranej Cirkvi;

– Cirkev „privádza a vedie k obráteniu“. „Dôležité nie je „rozhrešenie“ od kňaza, pretože hodnota spovede spočíva najmä v jej spoločenskej a cirkevnej povahe;
– tzv. uznanie vlastných previnení vrátane tých vážnych býva verejné.

Kresťanský život ako dobrovoľné úsilie o sebadisciplínu, a teda cvičenie a pokrok v cnosti, je ilúzia;
– každý zostáva vnútorne hriešnikom, neschopným získať skutočnú spravodlivosť ako dokonalosť lásky k Bohu a k svojim blížnym;
– Ježiš nebol nikomu postavený ako „model“, ktorý by mal byť napodobňovaný;
– prikázal, aby sme v skutočnosti nenávideli svojich rodičov, bratov, príbuzných a pod., aby sme boli pripravení uprednostniť Ho pred nimi a to nielen ak nám v tom bránia, ale hocikedy;
– aby sme nasledovali Krista, musíme predať svoje vlastné majetky; ale po uskutočnení tohoto vzdania sa je dovolené získať iné majetky a užívať si všetky radosti života. „Chudoba“ ako ju chápe sv. František, je inšpirovaná „prirodzeným náboženstvom“ a bola tiež praktizovaná pohanmi: nie je to kresťanská cnosť;
– Ježiš, ktorý trpel za nás, urobil naše utrpenia zbytočnými, preto sú odriekanie askétov, pomalé mučeníctvo svätých a samotný náboženský život zahŕňajúci účinné praktizovanie evanjeliových rád neodôvodnené;
– večná spása je ponúkaná všetkým zadarmo skrze milosrdenstvo Boha, ktorý všetko odpúšťa. Peklo by nemalo existovať, ani by sa nemalo hovoriť o Očistci, modlitbách a odpustkoch za mŕtvych.

História pravej Cirkvi založenej Kristom končí s Pax Constantinia. Pravá Cirkev sa objaví až v 20. storočí s II. vatikánskym koncilom, pretože zostala zamrznutá približne 1 600 rokov…;

– v tomto dlhom intervale by bol výkon trojakej moci hierarchickej Cirkvi (vyučovanie, posväcovanie, vedenie) nevhodný a nelegitímny…; a konkrétne to bol Tridentský koncil, kto spôsobil paralýzu Cirkvi, rozhodnutej stanoviť pevné formulácie viery, liturgické rituály, disciplinárne pravidlá…;
– výklad Božieho slova nie je vyhradený pre hierarchiu, toto právo majú všetci veriaci: „Biblia sa vykladá sama.“ Táto sloboda skúmania a exegézy vylučuje cirkevné učenie, tradíciu a dogmatiku.

Paralely medzi učením Kika a protestantskou teológiou sú početné a závažné, v protiklade s učením Tridentského koncilu a kedysi jednotnou katolíckou tradíciou. Učenie, ktoré je v pozadí Neokatechumenátnej cesty, zvláštnosti liturgickej praxe, zákon tajomstva a prísna disciplína uložená veriacim motivovali obvinenie, že neokatechumenáti považujú svoju vlastnú cirkev za paralelnú a dokonca nadradenú katolíckej Cirkvi, čím spôsobujú malomyseľnosť, spory a otvorené konflikty, ktoré sú dobre známe predovšetkým biskupom a farským kňazom. Výrazný prozelytizmus a zastrašovanie, ktorým katechéti veriacim bránia opustiť Cestu, viedli k chybnému predpokladu, že táto cesta otvára jedinú možnú cestu k spáse.

Kňazstvo „presbyterov“ je kňazstvom „pokrstených veriacich“. Katechéti (v praxi) si prisudzujú autoritu rovnakú alebo nadradenú tej, ktorú majú členovia hierarchie. Prax verejného vyznávania ťažkých hriechov, okrem toho, že je v rozpore s prirodzeným pudom slušnosti a právom zachovať si vlastnú povesť, vyvoláva nezhody a hádky, rozbíja rodiny a vrhá farské komunity do chaosu. Autorita, ktorú si katechéti osobujú pri písaní komentárov k Biblii a riadení svedomia, ktorými vytvárajú atmosféru strachu, ničí krehkú osobnosť niektorých veriacich a vyvoláva reakcie, ktoré ich niekedy vedú k odmietnutiu svojej viery. Povinnosť predať vlastný majetok a platiť „desiatok“ spôsobuje akumuláciu obrovského množstva peňazí, ktorých správu zverujú katechétom spôsobom, aký sa nevyužíva v žiadnej rozumne organizovanej asociácii. Tvrdiť, že človek nemôže konať dobro a že nie je schopný vyhnúť sa zlu, znamená poprieť ľudskú slobodu a vykupiteľskú moc Milosti, čím sa stáva nemožné dosiahnuť pravú „konverziu“ a ospravedlňuje sa akákoľvek morálna sloboda.

Poprieť Eucharistickú obetu znamená odoprieť Cirkvi povinnosť najvyššieho aktu uctievania a tým ju potlačiť ako primárne náboženskú spoločnosť. Odmietnuť transsubstanciáciu znamená odstrániť od veriacich „živý Chlieb z Neba“; odoprieť im útechu a radosť z absolútne ideálneho Priateľa, najnevyhnutnejšie „viatikum“ na večnosť; skryť pred Cirkvou jediné slnko, ktoré ju zohrieva, vytvárajúc nevyhnutnú klímu pre jej život.

Omša degradovaná na jednoduchú „hostinu“ vystavuje Najsvätejšieho nevyhnutnej profanácii vyplývajúcej z nezáujmu o „fragmenty“ premenenej Hostie a jej zvyšky.

Ak, okrem Cirkvi, aj iné náboženstvá otvárajú dušiam riadne a objektívne platné spôsoby ako dosiahnuť spásu, katolícke misie nie sú nevyhnutné a spolupráca veriacich na misiách neprináša žiadne heroické zásluhy a teda ani Neokatechumenátna cesta nemá žiaden väčší význam a zmysel.

Sú teda neokatechumenáti „kacíri“? Kacíri sú len tí, ktorí majú vedomosť o tom, že vyznávajú bludy, a vedome vo vyznávaní bludov zotrvávajú. My samozrejme nedokážeme a nechceme posudzovať interné fórum jednotlivcov, no treba odsúdiť herézy, ktoré obsahujú Kikove „katechézy“, hovorí E. Zoffoli. Niektorí by mohli namietať, že Vatikán, pápež ani žiadna kongregácia/dikastérium Neokatechumenátnu cestu nijako neodsúdilo, na druhej strane Vatikán, pápež ani žiadna kongregácia/dikastérium za posledných 30 rokov neodsúdilo veľa bludov a heréz a ich proponenti dostávajú kardinálske klobúky, takže tento argument nemožno, ako definitívne odobrenie Kikových katechéz, prijať.

A vzhľadom na organizačnú a ekonomickú silu Neokatechumenátnej cesty tieto katechézy predstavujú veľkú hrozbu pre vieru.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus
Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus
Herézy a bludy, LX: Antropozofia
Herézy a bludy, LXI: Hnutie Grálu
Herézy a bludy, LXII: Kresťanská veda
Herézy a bludy, LXIII: Armáda spásy
Herézy a bludy, LXIV: Teológia oslobodenia
Herézy a bludy, LXV: Nuestra Señora de la Santa Muerte
Herézy a bludy, LXVI: New Age
Herézy a bludy, LXVII: Sun Myung Moon a Hnutie zjednotenia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 1/3 – Úvod a základné princípy
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 2/3 – Šírenie, vývoj a ich organizácia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 3/3 – Slobodomurárstvo navonok a postoj štátnych a cirkevných autorít k nemu
Herézy a bludy, LXIX: Scientológia
Herézy a bludy, LXX: Bahaizmus
Herézy a bludy, LXXI: Palmariáni
Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 1/2 – Dejiny
Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 2/2 – Doktríny
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 1. časť – Chrám ľudu a Nebeská brána
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 2. časť – Hnutie za obnovu Desiatich Božích prikázaní a Davidiáni
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 3. časť – Rád slnečného chrámu
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 4. časť – Óm šinrikjó, Ādôm Dhôrmô a Good News International Ministries
Herézy a bludy, LXXIV: Imanueliti – česká mesiášska sekta 90. rokov
Herézy a bludy, LXXV: Vesmírni ľudia
Herézy a bludy, LXXVI: Cirkev Procesu Posledného súdu
Herézy a bludy, LXXVII: Néo-Phare a raëliáni
Herézy a bludy, LXXVIII: Židovčenie
Herézy a bludy, LXXIX: Ilumináti

Titulný ilustračný obrázok k 80. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)