Herézy a bludy, LVII: Modernizmus

Jozef Duháček
15. decembra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Etymologicky znamená modernizmus prehnanú lásku k tomu, čo je moderné. Moderné myšlienky, o ktorých hovoríme, však nie sú rovnako staré ako obdobie označované ako „novovek“. Hoci protestantizmus ich postupne vyprodukoval, spočiatku si neuvedomoval, že práve toto bude jeho dôsledkom. Vo všeobecnosti možno povedať, že modernizmus sa usiluje o radikálnu premenu ľudského myslenia vo vzťahu k Bohu, človeku, svetu a životu tu i na večnosti.

Na začiatku 20. storočia bola tendencia k inováciám, ktorá zachvátila talianske diecézy a najmä mladý klérus, označovaná ako modernizmus. Samotným reformátorom však pomenovanie „modernizmus“ nebolo po chuti. O vhodnosti nového výrazu sa diskutovalo aj medzi dobrými katolíkmi. Keď vyšiel dekrét Lamentabili, monsignor Baudrillart vyjadril spokojnosť, že sa v ňom slovo „modernizmus“ nespomína. Pokladal tento termín za „príliš vágny“ a zdalo sa, že to naznačuje, že „Cirkev odsudzuje všetko moderné“. Encyklika Pascendi Dominici gregis (8. septembra 1907) ukončila diskusiu. Niesla oficiálny názov De Modernistarum doctrinis. V úvode sa uvádza, že pomenovanie, ktoré sa bežne dáva obhajcom nových bludov, nie je neprimerané.

Podstatný omyl modernizmu

Úplná definícia modernizmu je zložitá. Po prvé predstavuje určité tendencie, po druhé je to súhrn učenia, ktoré im poskytuje vysvetlenie a oporu. Tieto tendencie sa prejavujú v rôznych oblastiach. Nie sú vždy zjednotené v jednej osobe, ani sa nevyskytujú všade súčasne. Aj modernistické učenie môže byť viac či menej radikálne a prijíma sa v rôznych dávkach podľa vkusu jednotlivca. V encyklike Pascendi píše Pius X., že modernizmus je syntézou všetkých heréz. Modernizmus je zložitý systém: jeho tvrdeniam a požiadavkám chýba ten princíp, ktorý v živom tvorovi spája prirodzené schopnosti do jedného celku. Encyklika Pascendi bola prvou katolíckou syntézou tejto problematiky.

Modernizmus je moderný v nepravom slova zmysle; je to chorobný stav svedomia medzi katolíkmi, ktorí vyznávajú rozmanité ideály, názory a tendencie. Z času na čas tieto tendencie vytvárajú systémy, ktoré majú obnoviť štruktúry spoločnosti, politiky, filozofie, teológie, samotnej Cirkvi a kresťanského náboženstva. Túžba po prestavbe, obnove podľa najnovších ideí – to je to, čo modernistov ženie vpred. Modernisti tvoria pomerne jasne definovanú skupinu ľudí, ktorých spája spoločná túžba prispôsobiť katolicizmus intelektuálnym, morálnym a spoločenským potrebám dneška. Ich náboženský postoj určuje jediná túžba byť spolu s kresťanmi a katolíkmi, ktorí žijú v súlade s duchom doby. Duch tohto reformného plánu možno zhrnúť do nasledujúcich bodov:

– Duch úplného oslobodenia, ktorý smeruje k oslabeniu cirkevnej autority; oslobodenie vedy, ktorá má skúmať každé pole bez strachu z konfliktu s Cirkvou; oslobodenie štátu, ktorý nemá byť viazaný náboženskou autoritou; oslobodenie súkromného svedomia, ktorého vnuknutia nesmú byť potlačené pápežskými definíciami alebo anatémami; oslobodenie univerzálneho svedomia, s ktorým má Cirkev byť vždy v zhode;

– Duch pohybu a zmeny so sklonom k širokému vývojovému procesu, ktorý odmieta všetko pevné a nemenné;

– Duch zmierenia medzi všetkými ľuďmi. Modernisti snívajú aj o zhode medzi rôznymi kresťanskými náboženstvami, ba dokonca medzi náboženstvom a akousi formou ateizmu, a to všetko na základe dohody, ktorá musí byť nadradená čisto doktrinálnym rozdielom.

Také sú základné tendencie. Snažia sa samy seba vysvetliť, ospravedlniť a upevniť v jednom podstatnom omyle. Týmto omylom je odmietnutie dogmy. Skutočný modernista nikdy nezachováva katolícky pojem dogmy neporušený. Váhate, či je nejaký autor alebo kniha modernistická? Preskúmajte všetky jeho výroky o dogme; analyzujte jeho pohľad na pôvod, povahu, význam a autoritu dogmy. Podľa toho, ako katolícku predstavu dogmy skresľuje alebo rešpektuje, spoznáte, či máte dočinenia so skutočným modernistom. Dogma a nadprirodzené poznanie sú korelatívne pojmy; jeden predpokladá druhý. Modernizmus teda môžeme definovať ako kritiku nášho nadprirodzeného poznania podľa falošných predpokladov súčasnej filozofie.

Podľa modernistov vonkajšia intuícia poskytuje človeku len zmyslové, podmienené a náhodné poznanie. Človek vidí, cíti, počuje, ochutnáva, dotýka sa bez toho, aby mu niečo povedalo o existencii nadzmyslovej, absolútnej a nemennej reality mimo priestoru a času. No hlboko vnútri cíti človek potrebu vyššej nádeje. Túži po dokonalosti Bytosti, od ktorej cíti, že závisí jeho osud. A tak má inštinktívnu, citovú túžbu po Bohu. Tento nutkavý impulz je spočiatku nejasný a skrytý v podvedomí. Akonáhle je vedome pochopený, dáva duši dôverné poznanie Božie prítomnosti. Toto je zjavenie. Pod vplyvom tejto túžby, teda náboženského citu, sa duša snaží dosiahnuť Boha, zaujme voči nemu postoj, ktorý uspokojí jej túžbu. Táto cesta je hľadaním – skúmaním. Tieto hľadania tvoria náboženskú skúsenosť duše. Sú viac alebo menej úspešné a ďalekosiahle podľa toho, či ide o jednu alebo inú individuálnu dušu, ktorá sa vydáva hľadať Boha. Niekedy sú tu výnimoční jedinci, ktorí dosiahnu mimoriadne výsledky. Svoje objavy sprostredkujú ostatným a stávajú sa tak zakladateľmi nového náboženstva, ktoré je viac alebo menej pravdivé podľa toho, do akej miery prináša upokojenie náboženských citov.

Postoj, ktorý zaujal Kristus – smerom k Bohu ako k Otcovi a potom k ľuďom ako k bratom – je význam príkazu: „Miluj Boha a svojho blížneho“ – prináša duši úplný pokoj. Robí náboženstvo Kristovo náboženstvom par excellence, pravým a definitívnym náboženstvom. Akt, ktorým duša prijíma tento postoj a odovzdáva sa Bohu ako Otcovi a potom ľuďom ako bratom, tvorí kresťanskú vieru. Zjavne je takýto čin skôr činom vôle než rozumu. Náboženský cit sa ľudia pokúšajú vyjadriť v rozumových pojmoch, ktoré potom slúžia na uchovanie tohto citu. Odtiaľ pochádzajú formulácie o Bohu a božských veciach, teoretické výroky, ktoré sú výsledkom postupných náboženských skúseností duší obdarených rovnakou vierou. Tieto formulácie sa stávajú dogmami, keď ich náboženská autorita schváli pre život komunity. Lebo život spoločenstva je spontánnym rastom medzi ľuďmi rovnakej viery, s čím prichádza aj autorita.

Dogmy takto vyhlásené nám nič nehovoria o nepoznateľnom, len ho symbolizujú a naznačujú. Neobsahujú pravdu. Jediným dôvodom ich existencie je, že pomáhajú uchovať vieru. Sú to ľudské výtvory poplatné času a miestu a prispôsobené meniacim sa potrebám, sú nanajvýš podmienené a pominuteľné. Náboženská autorita zaostáva za dobou. Mýli sa v predstavách, ako uspokojiť duchovné potreby spoločenstva a snaží sa brániť prekonané formulácie. Z úcty voči spoločenstvu jednotlivec, ktorý toto pochybenie vidí, zostáva navonok poslušný. Vnútorne sa však necíti byť viazaný rozhodnutiami vyšších autorít, skôr sa snaží o to, aby svoju cirkev priviedol do súladu s dobou.

Tradícia katolíckej Cirkvi naopak považuje dogmy za čiastočne nadprirodzené a tajomné, predkladané našej viere autoritou, ktorú ustanovil Boh, na základe toho, že sú súčasťou všeobecného zjavenia, ktoré apoštoli hlásali v mene Ježiša Krista. Táto viera je aktom rozumu pod vplyvom vôle. Vďaka nej pevne veríme tomu, čo Boh zjavil a čo nám Cirkev predkladá na uverenie. Veriť znamená považovať niečo za pravdu na základe autority zjavujúceho. Takúto autoritu možno rozpoznať podľa znamení, ktoré sú aspoň s pomocou milosti dostatočné na vytvorenie istoty.

Porovnaním týchto pojmov, katolíckeho a modernistického, uvidíme, že modernizmus mení zdroj, spôsob vyhlasovania, predmet, stálosť aj pravdu dogmy. Pre modernistu je jediným a nevyhnutným zdrojom individuálne vedomie. Je to logické, keďže odmieta zázraky a proroctvá ako znamenia Božieho slova. Pre katolíka je dogma slobodnou komunikáciou Boha k veriacemu uskutočnenou prostredníctvom hlásania Slova. V modernistickom poňatí už Cirkev nemôže definovať dogmu v Božom mene a s Jeho neomylnou pomocou; cirkevná autorita je len sekundárnym interpretom, podriadeným kolektívnemu vedomiu, ktoré interpretuje. Tomuto kolektívnemu vedomiu sa jednotlivec musí prispôsobiť len navonok; inak sa môže vydať na akékoľvek súkromné náboženské dobrodružstvá, aké si zvolí. Modernista prispôsobuje dogmu svojmu rozumu, alebo skôr svojmu srdcu. Tajomstvá ako Trojica alebo Vtelenie sú buď nepochopiteľné (kantovská tendencia), alebo sú v dosahu samotného rozumu (hegelovská tendencia). Podľa Tyrella je pravda náboženstva v človeku implicitne, rovnako isto, ako je pravda celého fyzického vesmíru obsiahnutá v každej jeho časti. Keby dokázal čítať potreby vlastného ducha a svedomia, nepotreboval by učiteľa.

Katolícka pravda určite nie je bez života. Je to živý strom, ktorý raší zelenými listami, kvetmi a plodmi. Dochádza k rozvoju, čiže postupnému rozvíjaniu a jasnejšiemu formulovaniu jej dogiem. Okrem základných právd, ako je Božstvo Krista a jeho poslanie ako Mesiáša, sú tu ďalšie, ktoré sa postupne lepšie chápu a definujú, napr. dogma o Nepoškvrnenom počatí a o neomylnosti pápeža. Takéto rozvíjanie sa deje nielen skúmaním tradície dogmy, ale aj ukazovaním jej pôvodu v Ježišovi Kristovi a apoštoloch, v pochopení výrazov, ktorými je vyjadrená, a v historických či rozumových dôkazoch na jej podporu. Dogmatická pravda nie je neplodná, ale vždy živí zbožnosť. A hoci uznáva život, pokrok a rozvoj, Cirkev odmieta prechodné dogmy, ktoré by sa podľa modernistickej teórie opustili, a nahradili inými formuláciami. Cirkev nemôže prijať, že „myslenie, hierarchia, kult, skrátka všetko sa v dejinách kresťanstva zmenilo“, ani nemôže byť spokojná len s „identitou náboženského ducha“, ktorá je podľa modernizmu jedinou konštantou.

Pravda je adaequatio intellectus et rei – spočíva v zhode myšlienky s jej objektom. V katolíckom ponímaní nám dogmatická formula poskytuje aspoň analogické poznanie. Pre modernistu je podstata dogmy v tom, že zodpovedá a uspokojuje momentálnu potrebu náboženského citu. Je to svojvoľný symbol, ktorý nič nehovorí o predmete, ktorý predstavuje.

Ale spočíva princíp a podstatná chyba modernizmu v jeho skreslení dogmy? Pozrime sa do encykliky Pascendi. Oficiálny latinský text označuje modernistický dogmatický systém za hlavnú kapitolu ich učenia. Základným princípom modernizmu je podľa Loisyho „možnosť, nevyhnutnosť a oprávnenosť vývoja v chápaní dogiem Cirkvi, vrátane dogmy o neomylnosti pápeža a autority, ako aj vo spôsoboch výkonu tejto autority“. Napokon, Pius X. povedal, že modernizmus zahŕňa všetky herézy. (Rovnaký názor je inak vyjadrený aj v encyklike Editae saepe z 26. mája 1910). A aký blud, pýtame sa, lepšie odôvodňuje pápežovo tvrdenie než ten, ktorá mení dogmu v jej koreňoch a podstate. A či práve jeho vlastné chápanie dogmy nevysvetľuje mnohé jeho tézy, ako aj jeho sklony k nezávislosti, vývoju a zmiereniu?

Definícia nemennej dogmy sa vzťahuje na každého katolíka, vzdelaného aj nevzdelaného, a nevyhnutne predpokladá Cirkev, ktorá stanovuje zákony pre všetkých veriacich, posudzuje konanie štátu – samozrejme, zo svojho vlastného pohľadu – a dokonca hľadá spojenectvo so svetskou mocou na pokračovanie vo svojom apoštoláte. Na druhej strane, ak je dogma považovaná len za symbol nepoznateľného, veda, ktorá sa zaoberá iba faktami prírody alebo histórie, jej nemôže odporovať, ba ani s ňou polemizovať. Ak je pravdivá len natoľko, nakoľko podnecuje a udržiava náboženský cit, má jednotlivec plnú slobodu odhodiť ju v momente, keď na neho prestane pôsobiť; ba dokonca aj samotná Cirkev, ktorej existencia závisí od dogmy, ktorá sa svojou povahou a pôvodom nelíši od ostatných, nemá právo určovať zákony pre samostatný štát. Takto sa nezávislosť stáva úplnou.

Nie je potrebné dokazovať, že modernistický duch pohybu a vývoja je v dokonalej harmónii s jeho chápaním stále sa meniacej dogmy – je to zrejmé. Napokon, pokiaľ ide o zmierovanie rôznych náboženstiev, musíme nevyhnutne rozlišovať medzi tým, čo je podstatné pre vieru chápanú ako cit, a medzi presvedčeniami, ktoré sú vedľajšie, premenlivé a v podstate zanedbateľné. Ak teda zájdete až tak ďaleko, že božstvo urobíte len presvedčením, teda symbolickým vyjadrením viery, potom poslušnosť voči týmto ušľachtilým pohnútkam môže byť náboženská a náboženstvo ateistu sa v podstate nebude líšiť od vášho.

V encyklike Pascendi sv. Pius X uvádza okrem iných aj tieto modernistické tézy:

– Kristus viery nie je Kristus dejín. Viera vykresľuje Krista podľa náboženských potrieb veriacich; história ho predstavuje takého, aký naozaj bol, teda pokiaľ jeho pôsobenie na zemi bolo konkrétnym javom. Tak je ľahké pochopiť, ako môže veriaci bez rozporu niektoré veci Kristovi pripisovať a zároveň ich ako historik popierať.

– Kristovo dielo pri zakladaní Cirkvi a ustanovovaní sviatostí bolo sprostredkované, nie bezprostredné. Hlavné je nájsť opory pre vieru. Keďže náboženská skúsenosť tak dobre vytvára užitočné dogmy, prečo by nemohla rovnako vytvoriť aj inštitúcie prispôsobené dobe?

– Sviatosti pôsobia ako expresívne formuly, ktoré sa dotýkajú duše a uchvacujú ju. Presne tak; ak dogmy existujú len natoľko, nakoľko uchovávajú náboženský cit, akú inú službu možno od sviatostí očakávať?

– Sväté knihy sú v každom náboženstve zbierkou náboženských skúseností mimoriadneho charakteru. Pretože ak neexistuje vonkajšie zjavenie, jedinou možnou náhradou je subjektívna náboženská skúsenosť mimoriadne obdarených ľudí, skúsenosti, ktoré si zaslúžia byť uchované pre spoločenstvo.

Modernistické hnutie

Modernistické hnutie sa datuje od Francúzskej revolúcie. Niektoré z téz zozbieraných v Sylabe omylov Pia IX., aj keď boli pôvodne formulované z racionalistického pohľadu, si modernizmus osvojil. Napríklad štvrtá téza, ktorá odvodzuje všetku náboženskú pravdu z prirodzenej sily rozumu; piata, ktorá tvrdí, že zjavenie, ak sa pridá k pokroku rozumu, je schopné neobmedzeného vývoja; siedma, ktorá považuje proroctvá a zázraky Svätého Písma za básnické výmysly; tézy šestnásť až osemnásť o rovnocennosti všetkých náboženstiev z hľadiska spásy; päťdesiata piata o odluke Cirkvi od štátu; tézy sedemdesiatpäť a sedemdesiatšesť, ktoré odporujú svetskej moci pápeža. Modernistická tendencia je ešte zreteľnejšia v poslednej téze, ktorá bola odsúdená 18. marca 1861: „Rímsky pontifex sa môže a má prispôsobiť súčasnému pokroku, liberalizmu a civilizácii.“

Ak sa pozrieme len na hlavné línie modernistického hnutia v rámci Cirkvi samotnej, môžeme povedať, že za Pia IX. malo politicko-liberálny charakter, za Leva XIII. a Pia X. sociálny; neskôr, za Pia X., sa jeho tendencia stala otvorene teologickou.

Je to predovšetkým vo Francúzsku a Taliansku, kde sa modernizmus v pravom slova zmysle, teda forma, ktorá napáda samotný pojem náboženstva a dogmy, rozšíril medzi katolíkmi. Skutočne, niekoľko rokov po zverejnení encykliky z 8. septembra 1907 si nemeckí, anglickí a belgickí biskupi vzájomne gratulovali, že ich krajiny boli ušetrené tejto „epidémie“ v jej najnákazlivejšej forme. Predčasne sa radovali, lebo zástancovia nového bludu sa našli všade a na koncile malo Nemecko a Belgicko početné modernistické delegácie. V Taliansku však, ešte pred zverejnením encykliky, biskupi vo svojich pastierskych listoch z rokov 1906 a 1907 vyjadrovali poplach. Noviny a časopisy, ktoré otvorene zastávali modernistické názory, svedčia o vážnosti nebezpečenstva, ktorému sa pápež snažil čeliť. Po Taliansku je to Francúzsko, ktoré poskytlo najväčší počet prívržencov tejto náboženskej reformy alebo ultra-progresívnej strany. V Ríme vychádzal modernistický časopis, ktorý založil Tyrrell, „Nova et Vetera“. „La Revue Moderniste Internationale“ bola založená v roku 1910 v Ženeve. Najznámejšie postavy „klasického“ modernizmu sú:

Alfred Loisy, francúzsky kňaz a biblista, ktorý tvrdil, že dogma sa historicky vyvíja; uplatňoval historicko-kritickú metódu na Sv. Písmo; spochybnil nemennosť zjavenia; bol exkomunikovaný.

George Tyrrell SJ, írsky jezuita, ktorý kládol náboženskú skúsenosť nad scholastické formulácie; kritizoval rigidnú dogmatiku; chápal dogmy symbolicky; bol vylúčený z rádu a odsúdený.

Ernesto Buonaiuti, taliansky kňaz a cirkevný historik, ktorý chápal kresťanstvo ako historicky sa vyvíjajúce hnutie; používal moderné metódy dejín; bol exkomunikovaný.

Édouard Le Roy, francúzsky filozof ovplyvnený Bergsonom; považoval dogmy za praktické symboly, nie doslovné pravdy; zdôrazňoval konanie a skúsenosť viery; jeho názory boli odsúdené.

Friedrich von Hügel, rakúsko-britský laik a teológ, ktorý sa snažil zosúladiť tradíciu, mystiku a kritický rozum; sympatizoval s modernizmom, no zostal lojálny Cirkvi.

Romolo Murri, taliansky kňaz a politický mysliteľ, ktorý aplikoval modernistické idey na katolícke sociálne a demokratické hnutia; spochybňoval cirkevnú autoritu v politike; bol exkomunikovaný.

Maurice Blondel, francúzsky katolícky filozof, autor „filozofie činu“; skúmal vzťah viery a životnej skúsenosti; ovplyvnil modernistickú teológiu, no odmietal doktrinálny relativizmus.

Pierre Teilhard de Chardin, jezuitský kňaz a paleontológ, ktorý spojil evolúciu s kresťanskou teológiou; videl kozmický vývoj smerujúci k „bodu Omega“; jeho diela boli na Indexe, kým ho Pavol VI. nezrušil.

Filozofické východiská

Filozofia poskytuje veľkú službu veci pravdy; no filozofia prichádza na pomoc aj bludu. Mnohí vidia filozofický základ modernizmu u Kanta. Kant je otcom a najvýznamnejším umierneným predstaviteľom agnosticizmu, teda názoru, že rozum – aspoň v špekulatívnej či teoretickej rovine – nemôže dospieť ku skutočnému poznaniu nadzmyslových vecí. Ak porovnáme modernizmus a Kantov systém, nájdeme v nich dva spoločné prvky: negatívnu časť Kritiky čistého rozumu (ktorá redukuje čisté či špekulatívne poznanie na fenomenálnu alebo skúsenostnú intuíciu) a určitú argumentačnú metódu pri rozlišovaní dogmy od skutočného základu náboženstva. Avšak v pozitívnej rovine sa modernizmus od kantizmu v niektorých zásadných bodoch líši. Pre Kanta je viera skutočne rozumným súhlasom mysle s postulátmi praktického rozumu. Vôľa je slobodná prijať alebo odmietnuť morálny zákon. Ak je prijatý, rozum nemôže inak, len uznať existenciu Boha, slobodu a nesmrteľnosť.

Modernistická viera je naopak otázkou citu, vrhnutím sa k Neznámemu, a rozum ju nemôže vedecky zdôvodniť. V Kantovom systéme sú dogmy a celý pozitívny rámec náboženstva potrebné len pre deti alebo pre prostý ľud. Sú to symboly, ktoré sa určitým spôsobom podobajú obrazom a prirovnaniam. Slúžia na vštepovanie tých mravných zásad, ktoré podľa Kanta tvoria náboženstvo. Modernistické symboly, hoci sú premenlivé a pominuteľné, zodpovedajú zákonu ľudskej prirodzenosti. Vo všeobecnosti pomáhajú podnecovať a živiť účinný náboženský cit. Kant ako racionalista odmieta nadprirodzené náboženstvo a modlitbu. Modernisti považujú prirodzené náboženstvo za zbytočnú abstrakciu; pre nich je práve modlitba samotnou podstatou náboženstva.

Správnejšie by bolo povedať, že modernizmus je produktom F. Schleiermachera (1768 – 1834), ktorý síce niečo prevzal z Kantovej filozofie, no vybudoval si vlastný teologický systém. Schleiermacher predstavuje modernistický plán reformy náboženstva s cieľom zosúladiť ho s vedou. Tak by chcel ustanoviť súlad medzi rôznymi vierovyznaniami, ba dokonca medzi náboženstvom a akousi náboženskou sentimentalitou, ktorá síce neuznáva Boha, ale smeruje k Dobru a Nekonečnu. Rovnako ako modernisti sníva o nových apologetických metódach; chce byť kresťanom, vyhlasuje sa za nezávislého od akejkoľvek filozofie, odmieta prirodzené náboženstvo ako čistú abstrakciu a odvodzuje dogmu z náboženskej skúsenosti.

Ritschl, jeden z Kantových žiakov, uznáva Nový zákon ako historický základ náboženstva. V Kristovi vidí vedomie intímneho spojenia s Bohom a ustanovenie kresťanského náboženstva, ktoré je podľa neho nemysliteľné bez viery v Krista, považuje za osobitný čin Božej prozreteľnosti. Tak pripravil pôdu pre formu modernizmu miernejšiu než Schleiermacherova. Iní sa zasa domnievajú, že modernisti vďačia za svoju radikálnu evolučnú teóriu Herbertovi Spencerovi (1820 – 1903). Práve prostredníctvom diel A. Sabatiera (1839 – 1901), francúzskeho protestanta širokého prúdu, sa náboženské teórie, o ktorých hovoríme, rozšírili medzi latinské národy, vo Francúzsku a v Taliansku. Práve v týchto krajinách modernizmus najviac poškodil katolíkov. Sabatier bol radikálny modernista. Svoje dve práce o náboženskej syntéze zostavil najmä podľa Schleiermachera.

Základný omyl modernistickej filozofie spočíva v nepochopení scholastickej formulácie, ktorá berie do úvahy dva aspekty ľudského poznania. Nepochybne je ľudská myseľ živou schopnosťou obdarenou vlastnou aktivitou a smerujúcou k vlastnému cieľu. Myseľ však nie je sebestačná a musí využívať zmyslovú skúsenosť, aby dosiahla poznanie. Táto neúplnosť a nedostatočná samostatnosť je daná samotnou ľudskou prirodzenosťou. Preto je vo všetkom ľudskom poznaní a činnosti potrebné brať do úvahy vnútornú aj vonkajšiu stránku. V nadprirodzenom živote je schopný skutkov, ktorých formálnym objektom je Boh. Tu však človek potrebuje od Boha pomoc, či už Boh uzná za vhodné zjaviť človeku niečo priamo v jeho duši, alebo, v súlade so spoločenskou povahou človeka, použije prostredníkov, ktorí s človekom komunikujú navonok. Odtiaľ vyplýva nevyhnutnosť kázania a externej učiteľskej autority.

Katolícka filozofia nepopiera spontánny život duše, vznešenosť jej nadzmyslových a nadprirodzených činností, ani nedostatočnosť slov na vyjadrenie jej túžob. Scholastickí učenci dávajú priestor mystickým zážitkom oveľa viac než modernisti. No vo svojej filozofii nikdy nezabúdajú na malosť ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je čisto duchovná. Modernista pamätá len na intrinzický – vnútorný prvok našej vyššej činnosti. Encyklika to nazýva „vitálna imanencia“. Keď sú činy vyšších intelektuálnych schopností zbavené vonkajšej opory, ktorá je pre ne nevyhnutná, môžu spočívať len vo vágnych citoch, ktoré sú také neurčité ako samotné tieto schopnosti. Preto sú modernistické doktríny, ktoré sú nevyhnutne vyjadrené skrze pojmy náboženského citu, také neuchopiteľné. Navyše, keďže modernizmus priznáva nevyhnutnosť symbolov, vlastne tak robí ústupok extrinzicizmu, čím sa sám vyvracia.

To, že tento radikálne vnútorný (intrinzický) pohľad na duchovnú či náboženskú činnosť človeka a nesprávne chápanie dogmy sú základnou filozofickou koncepciou modernistov, možno ľahko ukázať tým, že z toho odvodíme celý ich filozofický systém. Predovšetkým ich agnosticizmus: neurčitosť, ktorú pripisujú našim schopnostiam, im nedovoľuje dospieť k žiadnemu určitému intelektuálnemu záveru. Ďalej ich evolucionizmus: neexistuje žiadny pevne daný objekt, ktorý by zaručoval dogmatickým formulám trvalý a podstatný význam zlučiteľný so životom viery a pokrokom. Keďže tieto formuly slúžia len na živenie neurčitého citu, ktorý je podľa modernizmu jediným spoločným a stálym základom náboženstva, musia sa neustále meniť podľa subjektívnych potrieb veriaceho. Je jeho právom, ba dokonca povinnosťou, slobodne si vykladať náboženské fakty a učenie podľa vlastného úsudku. Tu sa stretávame s apriorizmami, na ktoré upozorňuje aj encyklika Pascendi.

Modernizmus sa mnohými spôsobmi zdá byť na strmej ceste vedúcej k panteizmu. Je to kvôli symbolizmu, ktorý postuluje. Veď dogma o osobnom Bohu je len jedna z tých dogmatických formulácií, ktoré slúžia len ako symbolické vyjadrenie náboženského citu. Preto radikálny modernizmus hlása spojenie a priateľstvo dokonca aj s ateizmom. Modernizmus inklinuje k panteizmu aj svojou doktrínou božskej imanencie, teda intímnej prítomnosti Boha v nás. Je tento Boh stále od nás odlišný? Ak áno, potom by sa nemal modernizmus stavať do opozície voči katolíckemu postoju a odmietať vonkajšie zjavenie. Ak Boh nie je od nás odlišný, potom je modernizmus otvorene panteistický.

Modernizmus je panteistický aj svojou doktrínou o vede a viere. Viera, ktorá má za predmet Neznámo, nemôže vyrovnať nepomer, ktorý modernisti vkladajú medzi rozum a jeho objekt. Preto pre veriaceho i filozofa tento objekt zostáva neznámy. Prečo by týmto „Neznámom“ nemohla byť samotná duša sveta? Je panteistický aj svojím spôsobom uvažovania. Nezávislý a nadradený náboženským formulám, náboženský cit ich jednak vytvára a dáva im celú ich hodnotu, no zároveň ich nemôže zanedbávať, musí sa v nich a nimi prejaviť; ony sú jeho skutočnosťou. Tu nachádzame ontológiu panteizmu, ktorý učí, že princíp neexistuje mimo svojho prejavu. Vo filozofii panteizmu je svet realizáciou Boha.

Psychologické príčiny modernizmu

Podľa encykliky Pascendi sú zvedavosť a pýcha dvoma vzdialenými príčinami. No okrem tejto všeobecnej príčiny každej heretickej tvrdohlavosti sa pýtame, prečo táto pýcha nadobudla práve podobu modernizmu. V modernizme nachádzame ozvenu mnohých tendencií mentality súčasnej generácie. Ľudia, naklonení pochybnostiam a nedôverčiví voči tomu, čo sa tvrdí, majú tendenciu znižovať význam dogmatických definícií. Katolícke náboženstvo už v ich očiach nie je, ako bolo pre našich predkov, morálne univerzálnym náboženstvom vzdelaného ľudstva. Naši súčasníci len ťažko veria, že väčšina ľudstva je utopená v blude. Preto majú tendenciu prehliadať náukové rozdiely a zdôrazňovať istú základnú zhodu tendencií a túžob. Rovnako ich ovplyvňujú city liberalizmu a tolerancie, ktoré znižujú význam formálneho náboženstva, keďže v rôznych kultoch vidia len súkromné názory, ktoré sa menia podľa času a miesta a ktoré si zasluhujú rovnakú úctu od každého.

Väčšina ľudí nemá dostatok cnosti či vznešenosti, aby dlhodobo obetovala vyšším povinnostiam svoje záujmy alebo sympatie. Preto sa niektorí katolíci, ktorí nie sú pevní vo viere a náboženstve, pokúšajú vzbúriť a sú radi, že majú doktrinálne zámienky na ospravedlnenie svojho odchodu.

Nedostatočné pestovanie katolíckej filozofie a vedy je ďalším vysvetlením pôvodu modernistických omylov. Práve zlé pochopenie a očierňovanie tomizmu, ktorý bol a stále je zanedbávaný, je podľa pápeža Pia X. jeden z bezprostredných dôvodov modernizmu. „Modernizmus,“ hovorí, „nie je nič iné ako spojenie viery s falošnou filozofiou.“ Kardinál Mercier pri príležitosti svojej prvej slávnostnej návštevy Katolíckej univerzity v Leuvene (8. decembra 1907, dnes už katolíckou rozhodne nie je), adresoval profesorom teológie toto uznanie: „Pretože ste s väčším rozumom než iní dôsledne zostali pri objektívnom štúdiu a pokojnom skúmaní faktov, uchránili ste našu Alma mater pred bludmi modernizmu a zaistili jej výhody moderných vedeckých metód.“

Svätý Augustín (De Genesi contra Manicheos, I, kn. I, i) povedal slová, ktoré prešli do starého Corpus Iuris Canonici (c. 40, c. xxiv, q. 3): „Božia prozreteľnosť trpí mnohých heretikov rôzneho druhu, aby ich výzvy a otázky k náukam, ktoré nepoznáme, prinútili nás povstať z našej ľahostajnosti a podnietili túžbu poznať Sväté Písmo.“ Z iného pohľadu predstavuje modernizmus náboženskú reakciu proti materializmu a pozitivizmu, ktoré nedokážu uspokojiť túžbu duše. Táto reakcia však z dôvodov, ktoré boli práve uvedené, zablúdi z pravej cesty.

Pápežské dokumenty týkajúce sa modernizmu

Semiracionalizmus viacerých modernistov, ako napríklad Loisyho, bol už odsúdený v Sylabe omylov Pia IX; niekoľko kánonov I. vatikánskeho koncilu o možnosti poznania Boha skrze jeho stvorenia, o rozlíšení medzi vierou a vedou, o podriadenosti ľudskej vedy Božiemu zjaveniu a o nemennosti dogmy sa zaoberá podobným spôsobom tézami modernizmu. Najdôležitejšie dokumenty proti modernizmu sú tieto:

Dekrét Lamentabili Svätého ofícia z 3. – 4. júla 1907, ktorý odsudzuje 65 samostatných téz. Nariadenie Svätého ofícia Recentissimo z 28. augusta 1907, ktoré s cieľom nápravy zla ukladá určité predpisy biskupom a predstaveným rehoľných rádov. Encyklika Pascendi z 8. septembra 1907 vo svojom úvode rozkrýva vážnosť nebezpečenstva, poukazuje na nevyhnutnosť pevného a rozhodného zásahu a schvaľuje názov „modernizmus“ pre tieto nové bludy. Najprv podáva veľmi systematický výklad modernizmu, potom nasleduje jeho všeobecné odsúdenie s poznámkou o dôsledkoch tejto herézy. Pápež potom skúma príčiny a účinky modernizmu a napokon sa usiluje o potrebné nápravy. Ich uplatnenie sa snaží zabezpečiť sériou energických opatrení. Dôrazná výzva biskupom vhodne uzatvára tento významný dokument.

Encyklika Editae z 26. mája 1910 obnovila predchádzajúce odsúdenia.

Ešte prísnejší je tón motu proprio Sacrorum Antistitum z 1. septembra 1910, ktoré bolo deklarované dekrétom Kongregácie pre záležitosti konzistória z 25. septembra 1910. Toto motu proprio ostro vystupuje proti modernistickej tvrdohlavosti a zdanlivej prefíkanosti. Po citovaní praktických opatrení stanovených v encyklike Pascendi pápež vyzýva na ich plnenie a zároveň stanovuje nové smernice týkajúce sa formácie kléru v seminároch a rehoľných domoch. Kandidáti na vyššie svätenia, novo vymenovaní spovedníci, kazatelia, farári, kanonici, duchovní s benefíciami, členovia biskupských úradov, pôstni kazatelia, úradníci rímskych kongregácií či tribunálov, predstavení a profesori v rehoľných spoločenstvách – všetci sú povinní prisahať podľa formuly, ktorá zavrhuje hlavné modernistické tézy. Zostala v platnosti, kým ju Kongregácia pre náuku viery so súhlasom Pavla VI. nenahradila 17. júla 1967 revidovaným vyznaním viery.

Prísaha znamenala vyvrcholenie kampane Pia X. proti teologickému hnutiu modernizmu. Článok VI Pascendi nariadil ustanoviť v každej diecéze komisiu pre doktrinálnu čistotu, zatiaľ čo článok VII nariadil, aby sa „Svätej stolici“ do roka poslalo „dôkladné miestoprísažné vyhlásenie“, a potom každé tri roky report o implementácii predpisov encykliky a „o doktrínach, ktoré sa objavujú medzi duchovenstvom“, neskôr známe ako Pascendi report.

Inovátori nariekali nad „atmosférou honu na čarodejnice“, ale nepochybne pomohla k odhaleniu mnohých nepriateľov Cirkvi, ktorí sa v nej ukrývali. Ak uvažujeme o heréze ako o morovej nákaze, ktorá postihuje cirkevný zbor, musíme uznať, že svätý Pius X. konal s múdrosťou lekára pri odstraňovaní choroby a izolácii tých, ktorí prispievajú k jej šíreniu. Prísahu skladali všetci kňazi až do roku 1967. Akékoľvek porušenie tejto prísahy je ťažkým hriechom a hrozí zaň exkomunikácia, ak nie je napravené. Prísahu skladali aj tí, ktorí prevzali vedenie koncilu a realizovali pokoncilovú reformu. (https://christianitas.sk/prisaha-proti-modernizmu/)

Po smrti pápeža Pia X. v roku 1914 sa katolícka kampaň proti modernizmu postupne oslabovala a napokon prakticky zanikla v dôsledku zmien vo vedení, prioritách a historických okolnostiach. Pius X. považoval modernizmus za vážnu vnútornú hrozbu a tvrdo ho odsúdil a presadzoval prísne disciplinárne opatrenia. Jeho osobné odhodlanie a ochota používať centralizovanú autoritu boli kľúčové pre udržanie tejto kampane.

Jeho nástupcovia, počnúc Benediktom XV., zvolili výrazne odlišný prístup. Benedikt XV. sa usiloval o zmierenie a umiernenosť, pričom kládol dôraz na jednotu Cirkvi namiesto pokračujúcej represie. Obmedzil vplyv antimodernistických „strážnych“ skupín a odrádzal od nadmerného ohlasovania modernistov na univerzitách a v seminároch. Vypuknutie I. svetovej vojny navyše presunulo pozornosť od vnútorného doktrinálneho dozoru k iným otázkam. Postupne sa modernistický vplyv obnovoval, často potichu a v rámci povolených hraníc. Hoci formálne odsúdenia zostali v platnosti, ich uplatňovanie slablo. V polovici 20. storočia si nové biblické, historické a teologické metódy získali širšie prijatie, čo vyvrcholilo II. vatikánskym koncilom, ktorý výslovne prijal mnohé prístupy kedysi podozrievané z modernizmu.

Hlavným teologickým princípom, ktorý sa presadil na a po koncile je neomodernizmus a teológia na ňom založená, známa ako nouvelle theologie. Neomodernizmus je názor, že staré dogmy a kréda je treba zachovať, ale je treba zrušiť ich tradičné formulácie. Dogmy musia byť vyjadrené a interpretované vždy novým spôsobom, primeraným každej dobe a veku, aby uspokojovali „požiadavky moderného človeka“. Je to pokus o trvalé popretie tradičného chápania pravdy ako adaequatio intellectus et rei. Je to pokus o vytvorenie novej terminológie pre vyjadrenie viery, ktorá by korešpondovala s naším moderným životným štýlom. To ale v konečnom dôsledku prináša popretie nemennosti katolíckych dogiem, hoci nie tak prvoplánovo a radikálne ako modernizmus.

Je to oveľa subtílnejší a zvodnejší prístup. Žiada zachovanie právd viery, s čím každý katolík bezvýhradne súhlasí, len požaduje opustiť formulácie, v ktorých je viera odovzdávaná. Neomodernizmus rozlišuje „formulácie“, teda zmeniteľné slová a výrazy dogmatických definícií a ich nemenný význam, ktorý pripúšťa. Tak sa mu podarilo vyhnúť odsúdeniam starších koncilov a encyklík (až na Humani generis), pretože jeho apoštoli sa zaprisahávajú, že ich nové, obskúrne názvoslovie predsa vyjadruje nemennú katolícku vieru, len inými slovami. Sám seba, v hegeliánskom nadšení, chápe ako dynamickú a fluidnú ortodoxiu, stále sa meniacu podľa vrtochov moderného sveta, ale pritom stále vyjadrujúcu pravdy viery.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia

Titulný ilustračný obrázok k 57. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)