Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2

Jozef Duháček
27. októbra 2023   Cirkev História   Herézy a bludy

Monotelitizmus – heréza 7. storočia, ktorú odsúdil šiesty ekumenický koncil (III. konštantínopolský). Ide v princípe o modifikáciu monofyzitizmu (Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus,1/2, Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia ), ktorej cieľom bolo zmieriť sa s monofyzitmi v nádeji na znovuzjednotenie rozdelenej Cirkvi.

Teologická otázka

Monofyzitizmus – ako katolícki apologéti často povrchne zovšeobecňovali – odmieta v Kristovi všetku realitu ľudskej prirodzenosti. Síce to možno logicky dedukovať z niektorých monofyzitských traktátov, ale ako sme ukázali v predchádzajúcom článku, náuka jednotlivých monofyzitských teológov sa diametrálne líšila prípad od prípadu.

Je však prinajmenšom isté, že z Kristovej jednoty (na ktorej monofyziti na rozdiel od nestoriánov trvali) pre monofyzitov vyplýva len jeden princíp chcenia, úmyslu a vôle a len jeden druh činnosti alebo aktivity (energeia). Osoba sa podľa monofyzitov prejavuje vo vôli a konaní, a preto jedna osoba musí mať jedinú vôľu a jedinú kategóriu konania. Kristova osoba, ktorá je božsko-ľudská, preto musí mať len jednu božsko-ľudskú vôľu a jednu božsko-ľudskú činnosť.

Dve vôle

Katolícka doktrína je vo svojich hlavných líniách jednoduchá. Vôľa je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej prirodzenosti a človek bez vôle nie je človekom. Preto náš Pán, ktorý bol človekom so všetkým, čo k tomu patrí, mal dokonalú ľudskú prirodzenosť a preto mal ľudskú vôľu. Keďže však bol aj dokonalým Bohom, musel mať, tak ako náleží Božej prirodzenosti aj Božiu vôľu. A tá je totožná s vôľou Otca a Ducha Svätého. V Kristovi je teda potrebné uznávať dve vôle.

– Ak slovom vôľa nemyslíme vlastnosť ľudskej prirodzenosti, ale rozhodnutie prijaté vôľou (vôľu chcenú, nie vôľu chcejúcu), potom je pravda, že tieto dve vôle vždy konali v súlade: boli dve vôle, ktoré chceli a dva úkony, skutky vôle. Ale len jeden predmet ich chcenia, jedna vôľa chcená; Svätý Maxim to opísal duo thelemata, ale iba mia gnome.

– Slovo vôľa sa používa niekedy aj vo význame obyčajného želania, voluntas ut natura (gr. thelesis), ktoré sa líši od rozumom vedeného rozhodnutia vôle voluntas ut ratio (gr. boulesis). Toto sú dve hnutia tej istej duševnej mohutnosti – schopnosti; obe existujú v Kristovi bez akejkoľvek nedokonalosti a prirodzené hnutie Jeho ľudskej vôle je dokonale podriadené jej rozumovému hnutiu.

– Napokon, slovom vôľa sa niekedy nazýva aj zmyslové chcenie (appetitus). Je integrálnou súčasťou ľudskej prirodzenosti, a preto existuje v dokonalej ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista, ale bez akejkoľvek nedokonalosti ktorú u nás ľudí spôsobil dedičný alebo skutočným hriech.

Preto v Kristovi nemohli byť žiadne vášne (v tom zmysle slova, ktoré implikuje vzburu proti rozumu), žiaden nízky pud, žiadna „žiadostivosť tela“. Ak teda toto tiež nazývame vôľou, potom táto „nižšia vôľa“ odporuje rozumovej vôli a v Kristovi nie je. Ale nakoľko sa tento appetitus tiež nazýva vôľa, a pretože poslúcha u Krista rozumovú vôľu,treba ju u Neho uznať ako voluntas per Participationem, ba dokonca v tomto prípade sa zmyslové chcenie označuje ako vôľa u Krista ešte vhodnejšie, než u nás, lebo quo perfectior est volens, eo magis sensualitas in eo de voluntate habet.

Ale prísnom zmysle slova je vôľa (votuntas, thelema) vždy rozumová vôľa, slobodná vôľa. Je teda správne povedať, že v Kristovi sú dve vôle: Božia vôľa, ktorá je Božou prirodzenosťou a ľudská rozumná vôľa, ktorá vždy koná v súlade a slobodne sa podriaďuje Božej vôli. Trvanie na tom, že v Kristovi je len jedna vôľa nevyhnutne predpokladá neúplnosť Jeho ľudskej prirodzenosti. Tu si zamieňali vôľu, ako mohutnosť ľudskej prirodzenosti rozhodnutím tejto mohutnosti. Tvrdili, že dve vôle musia nutne znamenať opačné vôle, čo dokazuje, že si nevedeli predstaviť dve odlišné schopnosti s rovnakým predmetom.

Hoci správne videli, že Božia vôľa je najvyšším riadiacim princípom, a slobodná ľudská vôľa konajúca pod jej vedením sa im zdala byť zbytočná. To by však znamenalo, že skutky nášho Pána neboli slobodné, teda neboli ľudskými skutkami, a následne neboli záslužné. To v realite robí Jeho ľudskú prirodzenosť iba iracionálnym, nezodpovedným nástrojom Božstva – strojom, ktorého hybnou silou je Božstvo. Podľa Severa sa to týka aj poznania nášho Pána – mal iba božské poznanie a žiadnu ľudskú kognitívnu schopnosť.

Autori monotelitizmu neuvažovali o dôsledne o nutných konsekvenciách ich teórie a Sergius poprel dve vôle, aby mohol tvrdiť, že v Kristovej ľudskej prirodzenosti nebolo nič, čo by sa vzpieralo Božím vnuknutiam, a určite nevidel dôsledky svojej vlastnej katastrofálnej náuky.

Dvojaká činnosť

Účinkovanie alebo aktivita, činnosť (energeia, operatio) je paralelná k vôli v tom, že existuje len jedna Božia činnosť, spoločná pre všetky tri Osoby; ale sú dve činnosti Krista, kvôli Jeho dvom prirodzenostiam.

Slovo energeia tu nie je použité v aristotelovskom zmysle (energeia actus v protiklade s potentia, dynamis), pretože by to bolo prakticky totožné s esse (existentia), a medzi katolíckymi teológmi je otvorenou otázkou, či je v Kristovi jedna alebo dve existencie. Energeia tu ani neznamená jednoducho činnosť, ale schopnosť niečo uskutočniť, vrátane uskutočnenia tejto schopnosti.

Petavius nemá problém vyvrátiť Vasqueza odkazom na spisovateľov siedmeho storočia; ale on sám hovorí o duo genera operationum ako o ekvivalente duo operationes, čo zavádza nešťastný zmätok medzi energeia a praxeis alebo energemata, teda medzi akčnou fakultou a viacerými akciami produkovanými fakultou. Táto zámena pojmov je častá u moderných teológov a vyskytuje sa u starých ľudí, napr. Svätý Sophronius. Božie činy sú vo stvorení a prozreteľnosti nespočetné, ale jeho energia je jedna, pretože má jednu prirodzenosť z troch osôb. Rôzne činy vteleného Syna vychádzajú z dvoch odlišných a nezmätených energeiai, pretože má dve prirodzenosti. Všetky sú činy jedného subjektu (agenta alebo principium quod), ale sú buď božské alebo ľudské podľa povahy (principium quo), z ktorej sú vyvolané.

Monofyziti mali teda úplnú pravdu, keď povedali, že všetky činy, ľudské i božské, vteleného Syna sa majú vzťahovať na jedného činiteľa, ktorým je Bohočlovek; ale mýlili sa, keď usúdili, že následne Jeho činy, ľudské aj božské, musia byť všetky nazývané „theandrické“ alebo „božsko-ľudské“ a musia vychádzať z jedinej božsko-ľudskej energie. Svätý Sophronius a po ňom sv. Maximus a svätý Ján Damascénsky ukázali, že dve energeie vytvárajú tri triedy činov, pretože činnosti sú zložité a niektoré sú preto zmiešané s ľudským a božským. Existuje a v dejinách sa potvrdilo riziko zámeny medzi energeia a praxeis, teda medzi schopnosťou konať, a mnohými skutkami a činmi, ktoré sú výsledkom tejto schopnosti.

– Existujú božské činy vykonávané Bohom Synom spoločne s Otcom a Duchom Svätým (napríklad stvorenie duší alebo zachovávanie vesmíru), na ktorých nemá Jeho ľudská prirodzenosť žiaden podiel a nemožno ich nazvať božsko-ľudskými, lebo sú čisto Božské. Pravda je, že nie je chybou povedať, že betlehemské dieťa vládlo vesmíru – skrze hypostatickú úniu (communicatio idiomatum) to samozrejme platí, ale toto je vec slov a je to akcidentálne, nie formálne tvrdenie – Ten, ktorý sa stal dieťaťom, vládol vesmíru ako Boh, nie ako dieťa a činnosťou, ktorá je čisto božská, nie božsko-ľudská.

– Existujú aj iné božské činy, ktoré Vtelené Slovo vykonávalo vo svojej ľudskej prirodzenosti a skrze ňu, ako kriesenie mŕtvych slovom, uzdravovanie chorých dotykom. Tu sa Božské pôsobenie odlišuje od ľudských úkonov – dotýkania alebo hovorenia – hoci ich používa, a prostredníctvom tohto úzkeho spojenia je slovo theandrický celkom na mieste pre celý komplexný úkon, a Božské pôsobenie vykonávané prostredníctvom človeka môže byť nazývané formálne ako theandrické alebo božsko-ľudské.

– Nakoniec existujú čisto ľudské činy Ježiša Krista, ako je chôdza alebo jedenie, ale tie sú spôsobené slobodnou ľudskou vôľou, konajúcou v reakcii na hnutia Božej vôle. Tie sú pochádzajú z ľudskej prirodzenosti, hoci sú vykonané pod vedením prirodzenosti Božskej. Preto sa nazývajú theandrické, ale v inom zmysle – sú materiálne theandrické, ľudsko-božské.

Ukázali sme teda, že na niektoré činy nášho Pána sa slovo theandrický vôbec nedá použiť; na niektoré sa dá aplikovať formálne, na iné materiálne. Lateránsky koncil z roku 649 anathematizoval výraz una deivirilis operatio, mia theandrike energeia, ktorým sa vykonávajú všetky božské a ľudské činy. Je poľutovaniahodné, že úcta k spisom Dionýsia Areopagitu zabránila teológom úplne zakázať výraz deivirilis operatio – božko-ľudské pôsobenie.

Kaine theandrike energeia, pojem ktorý Pseudo-Dionýsius priniesol, bol obhajovaný Sophroniom aj Maximom ako odkaz na Božskú energeiu pôsobiacu pri vytváraní zmiešaných (formálne theandrických) Kristových skutkov. Ale je treba mať na pamäti, že slovo theandrický sa stáva správnym epitetom Božskej činnosti, len za istých okolností, nie vždy. A to je všetko.

Hoci monofyziti vo všeobecnosti hovorili o „jednej božsko-ľudskej činnosti“, vystúpenie sv. Martina na Lateránskom koncile ukazuje, že jeden z ich, istý Colluthus nepripúšťal ani to, pretože sa obával, žeby toto slovo nechávalo miesto pre nejakú aktivitu ľudskej prirodzenosti; uprednostňoval slovo thekoprepes, Deo decibilis. Popretie dvoch rôznych činností v Ježišovi Kristovi z neho robí ešte viac, ako popretie dvoch vôlí, neživý nástroj Božej vôle.

Svätý Tomáš poukazuje na to, že hoci nástroj participuje na pôsobení činiteľa, ktorý ho používa, predsa aj neživý nástroj má svoju vlastnú aktivitu; oveľa viac potom má racionálna ľudská prirodzenosť Ježiša Krista svoju vlastnú činnosť, hoci vykonávanú pod vedením a podľa zámerov Božskej prirodzenosti. Ale aj tak konajú obe prirodzenosti v zhode, podľa slávnych slov Svätého Leva: „Agit enim utraque forma cum alterius communione quod proprium est; Verbo scilicet operante quod Verbi est, et carne exsequente quod carnis est. Unum horum coruscat miraculis, aliud sccumbit injuriis.“ Každá forma totiž pôsobí v spoločenstve s tou druhou, to čo je jej vlastné; To znamená, že Slovo činí, čo je zo Slova, a telo koná to, čo je z tela. Prvá z nich sa skvie zázrakmi, druhá je zavalená ranami.

Tieto slová citovali Cyrus, Sergius, Sophronius, Honorius, Maximus atď. a zohrali veľkú úlohu v spore.

Táto vzájomná komunikácia dvoch činností vyplýva z katolíckej náuky o perichoréze, circuminsessio, dvoch nezmiešaných, ale neoddeliteľných prirodzeností, ako opäť hovorí sv. Lev: „Exprimit quidem sub rozlišovací prostriedok actionibus veritatem suam utraque natura, sed neutra se ab alterius connexione disjungit“. Je pravda, že obe prirodzenosti vyjadrujú svoju pravdu rozlišovacími úkonmi, ale ani jedna sa neoddeľuje od spojenia s druhou.

Sv. Sophronius a sv. Maxim opakovali túto pravdu na samom začiatku sporu, a aj počas jeho trvania a nástojí na nej aj sv. Ján Damascénsky. Svätý Tomáš to dobre vysvetľuje: „Motum participat operationem moventis, et movens utitur operatione moti, et sic utrumque agit cum communicatione alterius.“ „Pohyb sa podieľa na hýbaní hýbateľa a hýbateľ využíva účinok pohybu a teda obaja pôsobia spojení navzájom.“

Zdá sa, že na katolíckej strane bola otázka, skrze slová svätého Leva, definitívne vyjasnená pred začiatkom šiesteho storočia. Spisy Severa z Antiochie predpokladajú, že jeho katolícki oponenti zastávajú dve činnosti a obskúrny mních zo šiesteho storočia Eustathius (De duabus naturis) tento výraz prijíma. Mnohé z početných citácií gréckych a latinských otcov uvedených na Lateránskom koncile a pri iných príležitostiach sú nepresvedčivé, ale niektoré z nich sú dostatočne jasné.

Skutočne vzdelaní teológovia ako Sophronius a Maximus neboli v rozpakoch, hoci Cyrus a Honorius boli vo veci zmätení. Alexandrijský patriarcha Eulogius (580 – 607) písal proti tým, ktorí učili jednu vôľu, ale jeho dielo bolo Cyrovi a Sergiovi neznáme.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)