Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár

Jozef Duháček
28. apríla 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Lutherova náboženská agitácia sa zmenila na politickú rebéliu. Lutherov teologický postoj – nakoľko sa dá vyvodiť určitá línia – bol nasledovný:

– Biblia je jediným zdrojom viery; je Bohom plne inšpirovaná a jej čítanie má takmer sviatostný charakter.
– Ľudská prirodzenosť je dedičným hriechom úplne skazená a človek je preto zbavený slobodnej vôle. Čokoľvek urobí, či už dobré alebo zlé, nie je jeho vlastné dielo, ale Božie.
– Iba viera môže priniesť ospravedlnenie, a človek je spasený tým, že s dôverou verí, že mu Boh odpustí. Táto viera zahŕňa nielen úplné odpustenie hriechov, ale aj bezpodmienečné oslobodenie od ich trestov.
– Hierarchia a kňazstvo nie sú božsky ustanovené ani nevyhnutné a obradná či vonkajšia bohoslužba nie je podstatná ani užitočná. Cirkevné rúcha, púte, umŕtvovanie tela, mníšske sľuby, modlitby za zosnulých a príhovory svätých dušiam nijako nepomáhajú.
– Odmieta všetky sviatosti s výnimkou krstu, Eucharistie a pokánia, avšak ich absenciu môže nahradiť viera.
– Kňazstvo je univerzálne; každý kresťan ho má. Skupina špeciálne školených a vysvätených mužov pre udeľovanie Božích tajomstiev je zbytočná a je to uzurpácia moci, ktorá patrí všetkým.
– Neexistuje viditeľná Cirkev, ani žiadna zvlášť Bohom ustanovená inštitúcia, prostredníctvom ktorej by ľudia mohli dosiahnuť spásu.

„Keby sa Ježiš Kristus zjavil v podobe rozhnevaného sudcu alebo zákonodarcu a chcel, aby sme mu zložili účty zo svojho predošlého života, potom isto vieme, že to je diabol a nie Kristus. … Boh je to, ktorý koná zlo v bezbožných.“ (komentár ku Galaťanom).

Vo svojich hlavných pamfletoch žiadal cisára, aby zničil pápežskú moc, skonfiškoval všetok cirkevný majetok na vlastné účely, zrušil cirkevné sviatky, pôsty, odstránil omše za mŕtvych a pod. V spise „Babylonské zajatie Cirkvi“ sa pokúšal obrátiť proti pápežstvu nemecké národné cítenie a apeluje na nižšie pudy davov tým, že predkladá zmyselne orientovaný kódex manželskej etiky, ktorá sa len málo líšila od pohanskej. Svoj tretí manifest, „O slobode kresťanského človeka“, poslal pápežovi.

„Ako je to možné, že púha viera môže urobiť zbožným a dať bez akýchkoľvek skutkov také nesmierne bohatstvo, keď predsa v Písme sv. sa nám predpisuje tak mnoho zákonov, príkazov, skutkov, ustanovení a poučení? Tu si hneď zapamätaj a vážne zachovaj, že púha viera bez skutkov robí človeka zbožným, slobodným a blaženým, ako o tom ešte viac ďalej počujeme.“ (O slobode kresťanského človeka, Wittenberg, 1520)

V apríli 1520 sa v Ríme objavil Eck s Lutherovými spismi preloženými do latinčiny, ktoré obsahovali väčšinu týchto doktrín. Boli predložené a s trpezlivou starostlivosťou a kritickým pokojom prerokované. Niektorí členovia štyroch konzistórií, konaných medzi 21. májom a 1. júnom, radili miernosť a zhovievavosť, no presadili sa tí, ktorí požadovali rázny postup. Pápežská bula exkomunikácie Exsurge Domine z 15. júla formálne odsúdila štyridsaťjeden téz odvodených z Lutherových spisov, nariadila zničenie kníh obsahujúcich tieto bludy a vyzvala samotného Luthera, aby ich do šesťdesiatich dní odvolal, inak naňho dopadne plný trest cirkevného trestu.

Eck bol vymenovaný za pápežského protonotára s poverením vyhlásiť bulu v Nemecku, čo bolo nerozumné. Luther ho neúprosne nenávidel a medzi humanistami i inými katolíkmi bol neobľúbený. On sám sa tiež nedokázal odosobniť, takže vec, ktorá si vyžadovala takt, diplomaciu, výnimočnú dávku nestrannosti a kresťanskej lásky bola odsúdená na neúspech. Eckov príchod do Nemecka sprevádzal výbuch ľudového protestu a akademickej nevôle a národní humanisti a Lutherovi priaznivci ich rozdúchali do prudkého plameňa.

Bulu dokázal vyhlásiť iba v Meissene (21. septembra), Merseburgu (25. septembra) a Brandenburgu (29. septembra). Čelil osobným urážkam a útokom davu a dlho trvalo, kým sa vôbec podarilo presvedčiť biskupov, aby ju aspoň trochu rešpektovali. Vo Wittenbergu sa 10. decembra, na výzvu Melanchtona, zhromaždili univerzitní študenti a za posmešného spevu „Te Deum laudamus“ a „Requiem aeternam“, prerušovaného pohanskými pijanskými piesňami, Luther osobne vhodil bulu do plameňov.

Ešte viac ho to podnietilo k radikalizmu: „Pokiaľ ide o mňa, kocky sú hodené: rovnako pohŕdam priazňou aj hnevom Ríma; nechcem sa s ním zmieriť, ani s ním mať kedykoľvek akékoľvek spoločenstvo. Nech Rím odsúdi a spáli moje knihy; ja na oplátku, ak nenájdem iný oheň, odsúdim a verejne spálim celé pápežské právo, ten močiar heréz.“

Vymáhanie ustanovení buly bolo úlohou svetskej moci a mal to uskutočniť na sneme vo Wormse mladý, novo korunovaný cisár Karol V. Snem mal riešiť aj iné otázky, ale Lutherov spor sa stal hlavným bodom programu.

Pápež vyslal dvoch legátov: Marina Carricioliho, ktorý mal riešiť politické záležitosti, a Hieronyma (Girolamo) Aleandra, ktorý sa mal venovať náboženskej stránke problému. Aleander bol muž fenomenálnych intelektuálnych a jazykových schopností, sveták s modernými progresívnymi názormi, skúsený štátnik, s primeranou dávkou horlivosti a prefíkanosti. Bol natoľko otvorený, že priznal poľutovaniahodnú skazenosť Cirkvi, chamtivosť Rímskej kúrie, kupecký duch a hlbokú nemorálnosť, ktorá nakazila mnohých duchovných a mal odvahu tieto chyby slobodne odsúdiť.

Nemecko sedelo na sude s pušným prachom a šnúra už bola zapálená. Všetky vrstvy spoločnosti boli zachvátené kŕčovitým nepokojom a Luther svojím zápalistým odsudzovaním pápeža a kléru uvoľnil skutočný hurikán prudkej, nekontrolovateľnej národnej a náboženskej nenávisti, ktorá sa mala neskôr vybiť v krvavom povstaní počas sedliackej vojny a v orgiách pri plienení Ríma. Obratne proti sebe nahuckal svetský a duchovný stav, podporoval žiarlivosť a chamtivosť; letáky revolučných propagandistov a pamfletistov rozpálili krajinu rétorickými ohňostrojmi, v ktorých sa vzbura a bezbožnosť, umne zakryté biblickým jazykom a svätuškárskymi frázami, vydávali za „evanjelickú“ slobodu a čistý patriotizmus.

Nespokojní sedliaci, obete útlaku a chudoby, vzplanuli zlostnou a zatrpknutou nespokojnosťou. Neodčinené krivdy volali po pomste. Rastúce životné náklady a klesajúca ekonomická prosperita priviedla nemajetnú aristokraciu do zúfalstva a ich životy od roku 1495 boli bojom o prežitie. Feudáli závistlivo hľadeli na majetky kláštorov a okázalosť cirkevných hodnostárov, a v predstave budúcej nemeckej autonómie ignorovali „španielskeho“ cisára. Nemecko zažívalo obdobie teroru; zmätok akoby ochromil všetky mysle. Šepkalo sa, že sa pripravuje smrteľný úder proti duchovenstvu a hladujúci rytieri si potom „napakujú vrecká“ ich majetkom. Nad tým všetkým sa vznášala hrozivá Sickingenova postava. A v tom momente vystúpil Luther, aby sa predstavil ako bojovník proti rímskej skazenosti a stal hrdinom okamihu preto, že predstavoval národný odpor proti Rímu.

Jeho prvé vystúpenie pred snemom (17. apríla) bolo ešte opatrné a na výzvu, aby ich odvolal (tézy a doktríny) požiadal o čas na rozmyslenie. Jeho odvaha sa však naplno prejavila pri druhom vypočutí (18. apríla), keď svoju očakávanú statočnosť potvrdil a s pokojným, pevným hlasom v latinčine i nemčine vyhlásil, že ak nebude presvedčený Písmom alebo jasným rozumom, nič neodvolá. Všetky ďalšie pokusy o dohodu zlyhali, Lutherovi bolo nariadené, aby sa vrátil, ale dostal zákaz počas cesty kázať alebo publikovať. Historickosť slávneho Lutherovho vyhlásenia pred zhromaždeným snemom – „Tu stojím. Inak nemôžem. Tak mi pomáhaj Boh. Amen.“ – bola úspešne spochybnená a tento výrok je neskoršie falzum. Luther opustil Worms 26. apríla a vydal sa na cestu do Wittenbergu v sprievode svojich osobných priateľov, no pod krytím fiktívneho únosu utiekol na hrad Wartburg pri Eisenachu.

Rok na Wartburgu predstavuje rozhodujúce obdobie v Lutherovom živote. Tu sa stal obeťou vnútorného zápasu, zmietal sa v kŕčoch úzkosti, bolestivých pochybností a mučivých výčitiek svedomia. Bez možnosti úniku čelil naliehavým pochybnostiam, ktoré vyvolal jeho unáhlený postup: bol jeho odvážny a bezprecedentný čin naozaj oprávnený? Neboli jeho inovácie v priamom rozpore s dejinami a skúsenosťami duchovného a spoločenského poriadku, ako sa vyvíjali od apoštolských čias? K tomu sa pridalo aj neovládateľné prepuknutie zmyselnosti, ktorá naňho útočila neviazanou prudkosťou, o to divokejšou, že mu chýbali uznané duchovné obranné prostriedky, a ktorú ešte zhoršovala jeho neuvážená záľuba v jedle a pití.

V týchto ponurých náladách sa jeho priatelia najviac obávali, že Luther opäť rozpúta záplavu nevyčerpateľných nadávok a nevídanej hrubosti proti pápežstvu, Cirkvi a mníšstvu:

„Keďže sa nemôžem modliť, môžem aspoň preklínať! Namiesto toho aby som povedal: Posväť sa meno Tvoje, poviem: Prekliate a zneuctené buď meno pápežencov! Namiesto toho, aby som opakoval: Príď kráľovstvo Tvoje, poviem: Nech je prekliate, zatratené a vyhladené pápežstvo! A skutočne sa takto modlím či už perami, či srdcom.“ (Sammtl. W., XXV, 108)

„Dokiaľ som bol katolíkom, žil som život prísny a bdelý, postil som sa, modlil som sa, zachovával chudobu, čistotu a poslušnosť. … Ako reformátor cítim v sebe na tisíc plameňov a tie všetky pália to bezuzdné telo. Cítim sa pudený k ženám silou až zbesilou. Miesto duševnej horlivosti som horlivý v nečistote. … Ako nemôžem nebyť človekom, tak nemôžem byť bez ženy.“ (Opera, zv. 5, kap. 1, ep. ku Galat, v. 14 – Tischreden)

Jeden z jeho starých obdivovateľov, ktorého meno stálo spolu s Lutherovým na pôvodnej exkomunikačnej bule povedal, že Luther „so svojím bezostyšným, neovládateľným jazykom musel upadnúť do šialenstva alebo bol posadnutý Zlým duchom.“ (Pirkheimer, podľa Döllingera, „Die Reformation“, Regensburg, 1846–48, I). Na Wartburgu vydal spis „O spovedi“, ktorý ešte viac zmrzačil už zmrzačený sviatostný systém. Diela svojich protivníkov spravidla svojvoľne karikoval a v slepej zlosti ich zasypával najväčšími nadávkami. Odpoveď na pápežskú bulu „In coena Domini“, napísaná hovorovou nemčinou, sa opierala o ten najhrubší humor a svätokrádežné posmešky. Na Wartburgu urobil preklad Nového zákona do nemčiny, lebo pre neho bola Biblia v nemčine nevyhnutnosťou. Nebol prvý, ako protestanti radi hovoria, od vynálezu kníhtlače bolo známych najmenej štrnásť vydaní a dotlačí nemeckých prekladov. Avšak ich jazyk a neodborná revízia nepomáhali šíreniu.

Rozvrat duchovného poriadku, odstránenie teológie ako vedy, zavrhnutie sviatostí, potlačenie obradov a degradácia kresťanského umenia potrebovali náhradu – a nič vhodnejšie ako „nepoškvrnené Slovo Božie“ v spojení s „evanjelickým kázaním“ nebolo. Za menej ako tri mesiace s pomocou Melanchtona, Spalatina a ďalších, s Erazmovou gréckou verziou, s poznámkami a komentármi nabitými polemickým duchom a s vulgárnymi ilustráciami od Cranacha, za smiešnu cenu, vyšiel vo Wittenbergu v septembri Lutherov Nový zákon.

Jeho jazykové kvality boli nespochybniteľné; jeho vplyv na národnú literatúru bol nesmierny. Používal reč ľudu, trafil sa do vkusu národa. Rozvinul bohatstvo, jasnosť a silu nemeckého jazyka spôsobom a s výsledkom, ktorý nemá obdobu v dejinách nemeckej literatúry. Tvorcom novej spisovnej nemčiny však nebol, hoci k tomu prispel. Teologicky však zlyhal, pretože cez svojvoľné úpravy, vynechania, nepresné preklady a svojvoľné skreslenia spravil z Biblie nástroj na útok proti starej Cirkvi a staral sa o to, aby preklad zodpovedal jeho teológii, nie originálu.

Na Wartburgu vznikla kniha, ktorá napomohla vyľudniť chrámy a kláštory v Nemecku a ktorú mnohí znalci reformácie hodnotia ako jeho najdôležitejšiu: „Stanovisko k mníšskym sľubom“. Tento spis vyhlásil nový etický kódex: žiadostivosť je neporaziteľná, zmyslové inštinkty sú neovládateľné a uspokojenie sexuálnych túžob je tak prirodzené a nevyhnutné ako akákoľvek fyziologická potreba. Bola to výzva kňazom, mníchom a mníškam, aby porušili sľuby čistoty a vstúpili do manželstva.

„Pápeženci umiestňujú v nebi ľudí, ktorí vedeli iba nastavať do radu skutky… Celá ich svätosť je v tom, že sa veľa modlili, veľa postili, veľa pracovali na tom, aby sa umŕtvovali tým, že mali zlú posteľ a veľmi drsné rúcho. Aj psi a svine môžu skoro každý deň praktikovať tento druh svätosti.“ (Erl., 63, 296, 304 1531)

„Nemožnosť“ úspešného odporu voči prirodzeným žiadostiam bola vykreslená takou oslňujúcou rečníckou silou, že spása duše a zdravie tela si vyžadovali okamžité zrušenie celibátu. Sľuby boli údajne dané Satanovi, nie Bohu. Diablov zákon bol definitívne odmietnutý prijatím manželstva. Dôsledky boli okamžité a všeobecné. Svedčí o tom aj ostrá výčitka jeho starého učiteľa, Staupitza, menej než rok po zverejnení: najhlasnejšími obhajcami jeho niekdajšieho žiaka boli návštevníci bordelov.

V polovici leta toho roku (4. augusta) Luther zostavil odpoveď na „Obranu siedmich sviatostí“ od kráľa Henricha VIII. Je povestne drzá a bezočivá. Kráľa označil za „drzého klamára“, a zasypal ho prúdom hrubých nadávok. Ako sa ukázalo, tento akt znamenal stratu Anglicka pre nemecké reformné hnutie. Približne v tom čase Luther vydal v latinčine aj nemčine svoju brožúru „Proti falošne nazývanému duchovnému stavu pápeža a biskupov“, v ktorej dosiahol jeho repertoár nadávok rozsah a rozmanitosť, akú sám len málokedy prekonal:

„Ale oni hovoria: „Hrozí, že vypukne vzbura proti duchovnému stavu.“ Odpoveď: „Je spravodlivé, aby boli večne zabíjané duše len preto, aby sa títo šašovia mohli pokojne zabávať?“ Bolo by lepšie, keby boli všetci biskupi povraždení a všetky kláštory zrovnané so zemou, než aby zahynula čo i len jedna duša, nehovoriac o všetkých dušiach zničených týmito hlupákmi a bábkami.“ (Sammtl. W., XXVIII, 148)

Za Lutherovho pobytu na Wartburgu (3. apríl 1521 – 6. marec 1522) sa centrum reformného rozruchu presunulo do Wittenbergu, kde sa vedenia chopil Karlstadt, Melanchton a augustiniáni. V tradičnom naratíve je Karlstadt vykresľovaný ako príčina divokých výtržností v meste, v kritickejších dejinách je vykreslený ako kazič, ktorý takmer zničil reformné úsilie. Podľa novších výskumov sa ukazuje, že to bol mierny a jemný Melanchton, kto Karlstadta neustále poháňal vpred, až sa ocitol v centre blížiaceho sa chaosu a nepokojov. „Musíme raz začať,“ naliehal, „inak sa nič neurobí. Kto položí ruku na pluh, nech sa neobzerá späť.“

9. októbra 1521 tridsaťdeväť z celkových štyridsiatich augustiniánskych bratov formálne vyhlásilo, že už nebudú slúžiť súkromné omše; Zwilling, jeden z najradikálnejších z nich, označil omšu za diabolskú inštitúciu; Justus Jonas nazval omše za mŕtvych za „duchovné morové nákazy“; bolo verejne zavedené sväté prijímanie pod obojím spôsobom. 13 bratov (12. novembra) zložilo svoje rúcha a hlučne, demonštratívne opustili kláštor, pričom ich nasledovali ďalší, a tí, ktorí zostali verní, boli vystavení zlému zaobchádzaniu a urážkam rozhnevaného davu; davy bránili slúženiu omše; 4. decembra štyridsať študentov vtrhlo do františkánskeho kláštora, zničilo oltáre, rozbilo okná na dome kanonikov a vyhrážalo sa jeho vyrabovaním. Bolo zrejmé, že tieto výstrelky, ktoré nekontrolovala svetská moc ani náboženskí vodcovia, boli symptómom sociálnej a náboženskej revolúcie.

Luther, ktorý medzitým podnikol tajnú návštevu Wittenbergu (medzi 4. a 9. decembrom) netajil svoju radosť. „Všetko, čo vidím a počujem,“ píše Spalatinovi 9. decembra, „ma nesmierne teší“ (Enders, op. cit., III, 253). Rozklad a rozpad náboženského života neustále pokračoval. Na kapitule augustiniánskych bratov vo Wittenbergu 6. januára 1522 bolo jednomyseľne prijatých šesť uznesení, nepochybne inšpirovaných samotným Lutherom, ktoré smerovali k rozvráteniu celého mníšskeho systému; o päť dní neskôr augustiniáni odstránili zo svojho kostola všetky oltáre okrem jedného a spálili obrazy a sväté oleje.

3. marca Luther opustil Wartburg, pred príchodom do Wittenbergu si opäť obliekol mníšsky habit a obnovil tonzúru a vstúpil do opusteného kláštora. Počas osem po sebe nasledujúcich dní (9. – 17. marca) kázal, prevažne proti Karlstadtovým novotám, hoci všetky zmeny, ktoré kritizoval, neskôr sám prijal. Spor medzi Lutherom a Karlstadtom sa začal a ukázal Luthera v jeho najodpornejšej podobe. Tento konflikt sa skončil až keď bol Karlstadt, vďaka Lutherovým machináciám, vyhnaný a keď zomrel, Luther naňho nezabudol uvaliť svoju obvyklú kliatbu.

Luther mal jednu výraznú črtu povahy, na ktorej sa zhodujú všetci, čo ho hlbšie študovali: neprekonateľnú sebadôveru a neoblomnú vôľu, podoprenú nepružným dogmatizmom. Neuznával nadriadených, netoleroval konkurentov a nezniesol odpor. Toto sa prejavovalo neustále, no silno to vystúpilo do popredia v jeho urputnom úsilí vtiahnuť do sporu Erazma Rotterdamského.

Erazmus, rovnako ako všetci priaznivci humanistického učenia, milovníci mieru a priatelia zbožnosti, na začiatku plne sympatizoval s Lutherovým reformným úsilím. Avšak neskrotnosť, trpkosť, brutalita a spojenie s bezohľadným politickým radikalizmom v ňom vzbudili inštinktívny odpor. Keď Erazmus rozpoznal, že celé hnutie je národnou rebéliou, povstaním nemeckého ducha proti talianskej despocii, jeho prirodzená bojazlivosť a nechuť k sporom ho viedli späť do ústrania. Napriek jeho výrazným racionalistickým sklonom, jeho opovrhovaniu mníchmi a kritike scholastiky bol Erazmus nepochybne najvýznamnejším učencom svojej doby. Takýto muž bol prirodzene považovaný za Lutherovho spojenca. A ak už sa jeho spolupráca nepodarila, jeho neutralita bola pre Luthera otázkou najvyššej dôležitosti.

Erazmus odmietol osobnú žiadosť, aby stal sa len pasívnym divákom tragédie a publikoval latinsky traktát „O slobodnej vôli“. V ňom dospel k záveru, že napriek hlbokým úvahám filozofov a dôkladnej učenosti teológov zostáva táto téma zahalená v temnote a jej konečné riešenie možno očakávať až v plnosti svetla, ktoré poskytne Božská Vízia. V nijakom bode sa Erazmus nestaval proti Lutherovi. Po roku Luther odpovedal v latinčine spisom „O otrockej vôli“. Jeho odpoveď predstavovala prúd najhrubších urážok na Erazmovu adresu, čo vyvolalo u prenasledovaného humanistu nárek, že on, milovník pokoja a mieru, sa teraz musí stať gladiátorom a bojovať s „divými zvieratami“.

Jeho opis Luthera a jeho polemických metód je majstrovský a dodnes ho všeobecne uznávajú všetci nestranní študenti. Výstižne hovorí, že „kde prekvitá luteránstvo, tam veda hynie“, že jeho nasledovníci mali „iba dva ciele: peniaze a ženy“, a že „evanjelium, ktoré povoľuje uzdu“ a umožňuje každému robiť si čo chce, odcudzilo Erazma reformácii.

Lutherove neskoršie pokusy o obnovenie priateľských vzťahov s Erazmom neboli úspešné. Mutianus Rufus, Crotus Rubianus, Beatus Rhenanus, Bonifacius Amerbach, Sebastian Brant, Jacob Wimpheling, ktorí zohrali dôležitú úlohu v „boji temných mužov“ (bitka o učenosť), sa formálne vrátili k vernosti starej Cirkvi. Ulrich Zasius z Freiburgu a Christoph Scheurl z Norimbergu, dvaja najslávnejší právnici Nemecka, ktorí boli spočiatku priateľmi a podporovateľmi Luthera, včas rozpoznali politickú povahu udalostí a opustili jeho vec. Sickingenov posledný útok na arcibiskupa Trevíru (27. augusta 1522) sa ukázal ako katastrofa. Opustený svojimi spojencami, premožený svojimi protivníkmi, stratil svoju pevnosť a smrteľne ranený, zomrel krátko po podpise kapitulácie (30. augusta 1523). Ulrich von Hutten, opustený, chudobný a zanedbaný, podľahol následkom svojej dlhodobej zhýralosti (august 1523) vo veku tridsaťpäť rokov. Strata spôsobená týmito odchodmi a úmrtiami bola pre Luthera nevyčísliteľná.

Sedliacke povstania, ktoré sa predtým v miernejších formách dali ľahko potlačiť, teraz nadobudli rozsah a intenzitu, ktoré ohrozovali samotnú existenciu Nemecka. Hlavnými príčinami povstania boli nadmerný luxus a nezriadená láska k pôžitkom vo všetkých vrstvách spoločnosti, chamtivosť šľachty a bohatých obchodníkov, bezostyšné vydieranie obchodných korporácií, umelé zvyšovanie cien, úpadok obchodu a stagnácia remesiel v dôsledku rozpadu cechov, a predovšetkým dlhodobé utláčanie a rastúca bieda roľníctva, ktoré najviac trpelo v nekonečných vojnách a šarvátkach, ktoré po stáročia zmietali Nemeckom. V celej krajine tlel oheň potláčanej vzbury.

Tento tlejúci oheň Luther svojimi búrlivými a podnecujúcimi spismi rozdúchal do prudkého plameňa, a mnohí v „synovi roľníka“ videli nielen osloboditeľa od rímskych bremien, ale aj predzvesť spoločenského pokroku. Luther svoje „Napomenutie k pokoju“ vydal, keď už bolo príliš neskoro. Toto napomenutie tiež stojí v nevysvetliteľnom a nezmazateľnom protiklade k jeho druhému bezprecedentnému manifestu „Proti vražednej a lúpeživej sedliackej zberbe“. V ňom úplne mení svoj postoj: „Zabiť sedliaka nie je vražda; je to pomoc pri hasení požiaru. Nijaké polovičaté opatrenia! Rozdrvte ich! Podrezávajte im hrdlá! Prepichujte ich. Nenechajte kameň na kameni! Zabiť sedliaka znamená zničiť besného psa!“

– Ak hovoria, že som priveľmi tvrdý a nemilosrdný, tak nech šľak trafí milosrdenstvo! Nech každý, kto môže, ich bodá, škrtí a zabíja ako besných psov!“ (Zdroj: Erlangen, t. 24, s. 294), a sľubuje za to nebeskú odmenu.

Luther mal tú drzosť ospravedlniť tento hrozný manifest tvrdením, že mu tak prikázal hovoriť Boh. Kniežatá radi poslúchli, potlačenie povstania bolo strašné, bol to masaker a nedisciplinovaní sedliaci s vidlami a kosami boli vraždení ako dobytok na bitúnku. Viac než 1000 kláštorov a hradov bolo zrovnaných so zemou, stovky dedín vypálených, úroda zničená a 100 000 ľudí zabitých. Dejepisci takmer jednomyseľne pripisujú pôvod tejto vojny Lutherovi.

Kým sa Nemecko topilo v krvi, 42-ročný Luther trávil medové týždne s 26-ročnou Katarínou von Bora, mníškou, ktorá opustila svoj kláštor. So svojimi priateľmi sa zabával na tej strašnej katastrofe a zároveň podrobne opisoval svoje manželské šťastie, pričom niektoré detaily sú až príliš anatomické.

„Napriek všetkému dobrému, čo môžem povedať o manželskom živote, nikdy nepoviem, že v ňom niet hriechu (…) manželská povinnosť nie je nikdy bez hriechu. Manželská povinnosť sa nikdy neplní bez hriechu.“ (Zdroj: Weimar, t. 8, s. 654). Inými slovami, pre Luthera je manželský akt „hriechom, ktorý sa ničím nelíši od cudzoložstva“, tamtiež. Čo je teda podľa Luthera cieľom manželstva? Luther tvrdí, že je to jednoducho uspokojovanie sexuálnych túžob: „Telo sa dožaduje ženy a musí ju mať,“ alebo: „Manželstvo je liekom na cudzoložstvo.“ (Hartmann Grisar, Luther, t. IV, s. 145)

Sobáš, spolu so sedliackou vojnou, znamenal zlom v Lutherovej kariére a v hnutí, ktoré riadil. Jar reformácie stratila svoju sviežosť. Luther už nepostupoval, ako počas prvých siedmich rokov svojej činnosti, od úspechu k úspechu… Plán úplného zvrhnutia rímskej nadvlády v Nemecku prostredníctvom mohutného ľudového povstania sa ukázal ako chiméra. Až do vypuknutia sociálnej revolúcie sa žiadny knieža ani panovník formálne nepripojil k novým náukám. Dokonca ani kurfirst Fridrich († 5. mája 1525), ktorého nerozhodnosť umožnila ich nehatené šírenie, sa zatiaľ neoddelil od Cirkvi.

Radikálne demokratický tón Lutherovej agitácie, jeho pohŕdavé poznámky na adresu nemeckých kniežat – „všeobecne najväčších hlupákov a najhorších darebákov na zemi“ – sotva mohli získať priazeň alebo vernosť. Výbušné vyhlásenia, ako to z roku 1523 „O svetskej moci“ alebo jeho neúprimné „Napomenutie k pokoju“ z roku 1525, najmä vo svetle nedávnych udalostí, v nich vyvolávalo dojem ducha neposlušnosti, ak nie priamo vzbury. Luther bol vox et praeterea nihil (hlas a nič viac), pretože sa všeobecne vedelo, že je vonkoncom nekonštruktívny, nemá predpoklady pre štátnickú činnosť a že mu chýba rozvážnosť a dôslednosť.

Luther prešiel náhlou premenou – práve v okamihu, keď vzbúrení sedliaci zostali bezmocní a potrebovali pomoc a súcit, začal on a Melanchton hlásať doteraz neznámu doktrínu neobmedzenej moci vládcu nad poddaným; žiadali bezvýhradné podriadenie sa autorite; kázali a formálne učili ducha otroctva a despotizmu. Masám bolo treba naložiť ťažké bremená, aby sa potlačila ich neposlušnosť; chudobného človeka bolo treba „nútiť a hnať ako prasce alebo divoký dobytok“. Melanchton pokladal Nemcov za „divoký, nenapraviteľný, krvilačný národ“, ktorému bolo treba akýmkoľvek spôsobom obmedziť slobodu a uplatňovať ešte prísnejšiu tvrdosť. Rovnaká autokratická moc sa mala vzťahovať aj na „evanjelium“, ktoré sa malo stať nástrojom kniežat na rozšírenie svojej moci aj do náboženskej oblasti.

Luther vytvorením „všeobecného kňazstva všetkých kresťanov“, delegovaním autority „súdiť všetky náuky“ na „kresťanské zhromaždenie alebo obec“, a tým, že obci dal právomoc menovať alebo odvolávať učiteľa či kazateľa, usiloval o zvrhnutie starého katolíckeho poriadku. Neuvedomil si však, že založiť novú cirkev, postaviť cirkevnú organizáciu na tak premenlivom a neistom základe, bolo vonkoncom nemožné. Semená nevyhnutnej anarchie driemali už v týchto princípoch a uvedomil si to v tejto dobe (1525), keď neváhal priznať, že existuje „takmer toľko siekt, koľko je hláv“.

Táto anarchia vo viere išla ruka v ruke s úpadkom duchovných, charitatívnych a vzdelávacích aktivít. O tomto stave máme ohromujúce množstvo dôkazov priamo od Luthera. Celá situácia bola natoľko vážna, že vodcovia reformného hnutia boli nútení naliehavo vyhľadať pomoc svetskej moci. Takto sa „celá reformácia stala triumfom svetskej moci nad duchovnou. Luther sám, aby unikol anarchii, odovzdal všetku autoritu do rúk kniežat.“ Tu nachádzame základy zákonov prijatých na ríšskom sneme v Augsburgu v roku 1555, ktoré budú hanbou na veky – Cuius regio, eius religio – náboženstvo krajiny je určené náboženstvom jej vládcu. Náboženská sloboda sa stala výsadou vládnucich kniežat.

Teologická udalosť, prvá svojho druhu s naozaj veľkým významom, ktorá mala ešte väčší vplyv na smerovanie reformačného hnutia než sedliacka vojna, bola spustená Lutherovou nekompromisne odsudzujúcou reakciou na všetko, čo sa plne nezhodovalo s jeho vlastnými názormi. Karlstadt, ktorý mal zákaz kázania a publikovania v Sasku, a bol donútený k odvolaniu svojich názorov a vyhnaný zo svojho domova – o to všetko sa osobne pričinil Luther – teraz opovržlivo všetky zákazy porušil a vyvolal spor, ktorý otriasol základmi celého reformačného hnutia. Predmetom sporu bola náuka o Eucharistii. Karlstadt vo svojich dvoch traktátoch (26. februára a 16. marca 1525) odmietol doslovný výklad slov ustanovenia Krista „toto je moje telo“, a telesnú prítomnosť poprel. Lutherova náuka o konsubstanciácii –, že Kristovo telo je v chlebe, s chlebom a pod chlebom – mu pripadala úplne bez biblickej opory. Karlstadt tvrdil, že „toto je“ v skutočnosti znamená „toto znamená“.

To priviedlo do boja vodcu švajčiarskeho reformného hnutia, Zwingliho, ktorý sa postavil na stranu Karlstadta a vystúpil proti Lutherovi. Po opakovanej ostrej výmene sa pokúsil Filip Hesenský zmieriť znepriatelené strany a dosiahnuť kompromis na Marburskom kolokviu (1. – 3. október 1529), no narazil na tvrdohlavého Luthera. Ten označil svojho oponenta a jeho nasledovníkov nielen za klamárov, ale za samotné vtelenie lži, podvodu a pokrytectva a tak sa dve krídla reformácie rozišli, aby sa dočasne spojili proti katolíckemu nepriateľovi až v tridsaťročnej vojne.

„Zwingli sa domnieva, že on samojediný osvecuje svet a zatiaľ rozlieva toľko žiary ako hovno v lampáši. … Zwingli je podľa môjho úsudku muž bezbožný, pretože nehlása pravé kresťanské učenie.“ (Opera, zv. 20, str. 118, vyd. Hallské)

Luther začal byť znepokojený excesmi, ktoré sprevádzali rozvrat spoločenského a cirkevného života.

„Urodzení i prostí došli už tak ďaleko, že pohŕdajú kázňami, slovo Božie je pre nich úplne zbytočné, naše reči nemajú v ich očiach ceny ani za halier. Už ani vo večný život neveria. Sami však žijú podľa svojej viery; sú to prasce, veria ako prasce a umierajú ako prasce. Volajú sa „reformovaní“, ale lepšie by im patrilo pomenovanie „vtelených diablov“. Evanjelium je u nich púhy román, vôľa Božia je im nič, rúhanie im je módou. Sú to lotri plní pýchy a lakomci špinavejší než boli za dôb pápežských. Došlo to tak ďaleko, že keby niekomu napadlo pozrieť si zhromaždenie lotrov, úžerníkov, zhýralcov, rebelantov, nevercov, nepotrebuje než navštíviť niektorú obec „evanjelickú“; tam nájde takých ľudí viac než dosť. Podľa môjho úsudku ani medzi pohanmi, židmi, Turkami a ostatnými neveriacimi nenájdeš ľudí tak urputných a nadutých ako sú tí „evanjelici“. V nich niet jedinej počestnej myšlienky, niet rozhodne ani jedinej cnosti, zato vládne nimi kdejaký hriech. O náprave mravov niet u nich reči. Skrátka, tí ľudia žijú rozpustilo, žijú ako tie zvieratá.“ (Schol. super primam Dom. Adventus. – Serm. conv. Germ. – In epistol. primam ad Corinth. 15. – Colloqu. fol. 234)

Aj keď jeho reformné hnutie bolo zväčša vnímané cez prizmu deštrukcie, nezanedbal ani budovanie konštruktívnych prvkov, ktoré mali zabezpečiť súdržnosť a trvácnosť jeho diela. Jeho výzva na zakladanie škôl a podporu vzdelávania mala pôsobiť proti intelektuálnemu chaosu spôsobenému potlačením a opustením kláštorných a cirkevných škôl. Jeho výzva, aby zhromaždenie spievalo v liturgii po nemecky, napriek tomu, že už pred reformáciou existovalo viac než 1400 nemeckých duchovných piesní, sa ukázala ako majstrovský ťah.

Po latinsky slúženú omšu, ktorú si Luther pôvodne ponechal skôr zo zlomyseľnosti voči Karlstadtovi než z presvedčenia, teraz opustil a zaviedol omšu v nemčine, s mnohými úpravami a vypustením častí.

„Omša v pápežstve je najväčšia a najhroznejšia ohavnosť. … Omša je nebezpečná vec, vymyslená a zavedená bez ohľadu na Božiu vôľu a slovo, bez Božieho príkazu. … Vskutku si prajem a túžim vidieť a počuť, že tieto dve slová „omša“ a „sviatosť“ sú chápané ako úplne odlišné, tak ako deň a noc, áno, tak odlišné ako diabol a Boh. … Okrem toho tento dračí chvost, totiž omša, splodil mnoho hávede, otravy a rozličnej modloslužby.“ (Schmalkaldské články)

Ešte významnejší bol plán, ktorý pod jeho dohľadom vypracoval Melanchton, aby poskytol organizačný systém pre novú Cirkev. Na jeho účinné zavedenie vstúpili do hry evanjelické kniežatá so svojimi územnými právomocami. Najmä saský kurfirst prejavil ochotu postupovať rázne a priamočiaro, čo Luther plne schvaľoval. Nielenže mali byť zosadení kňazi, ktorí by sa neprispôsobili, ale aj vzdorovití laici, ktorí by aj po prevýchove ostali tvrdohlaví, dostali určitý čas na predaj svojho majetku a potom mali opustiť krajinu. Vydanie ľudového katechizmu v jednoduchej, hovorovej nemčine malo vplyv, ktorý nemožno preceňovať, napriek existencii mnohých katolíckych katechetických diel už pred reformáciou.

Snem v Speyeri (21. február – 22. apríl 1529), ktorý viedol kráľ Ferdinand ako cisárov zástupca, podobne ako snem v tom istom meste pred tromi rokmi, dospel ku skutočnému kompromisu. Očakávalo sa, že dve predložené „propozície“ alebo „inštrukcie“ to zabezpečia. Dekrét umožnil luteránskym stavom praktizovať a reformovať nové náboženstvo v rámci ich území, ale zároveň požadoval rovnaké práva pre tých, ktorí zostanú verní katolíckej Cirkvi. Avšak prijatie, nieto ešte účinné podriadenie sa týmto dekrétom, v tejto chvíli neprichádzalo do úvahy a najviac dotknuté kniežatá predložili 19. apríla protest a tento protest dal opozičnému hnutiu meno – protestantizmus. Snem v Speyeri uvádza do života skutočné rozdelenie nemeckého národa.

Karol V. bol korunovaný za cisára svojím bývalým nepriateľom, Klementom VII. (Bologna, 24. február 1530). V Nemecku však situácia zostávala napätá a hrozivá. K nepriateľstvu katolíkov a protestantov sa pridal aj prudký spor medzi protestantmi a zwingliánmi. Snem v Speyeri neuspel a protestantské kniežatá prejavovali verejne aj tajne spurné nálady. Karol sa preto osobne pokúsil priniesť náboženský mier. Zvolal snem v Augsburgu, ktorý sa zišiel v roku 1530 (8. apríla – 19. novembra), sám mu predsedal a zariadil stretnutia náboženských strán, aby pokojne prerokovali svoje rozdiely a kompromisom alebo arbitrážou obnovili mier.

Keďže Luther bol pod cisárskou kliatbou, tak sa nemohol zúčastniť, ale zdržiaval sa na hrade Coburg, vzdialenom asi štyri dni cesty. Bol v kontakte s Melanchtonom a ďalšími protestantskými vodcami. Melanchton vypracoval prvé autoritatívne vyznanie luteránskej viery – Augsburské vyznanie.

Doktrinálne rozdiely, základné a nezmieriteľné, sú zjemnené alebo prehliadané do takmer nerozoznateľnej miery. Melanchton dokázal strohú a ráznu Lutherovu reč preformulovať do prijateľnej podoby. Článkom o dedičnom hriechu, ospravedlnení iba vierou a slobodnej vôli – hoci zvukovo a terminologicky podobným katolíckym – chýba katolícke jadro. Navyše mnohé ústupky, niektoré dokonca prekvapivé a šokujúce, boli v diametrálnom rozpore s predchádzajúcim učením a kázaním predkladateľov a niekedy aj v priamom rozpore s ich aktuálnou korešpondenciou, čo vyvolávalo podozrenia z neúprimnosti.

 „Klamstvo z nutnosti alebo zo zištných dôvodov alebo pre vlastné ospravedlnenie – takáto lož nebude považovaná za odporujúcu Bohu, lebo On je hotový vziať takéto klamstvo na seba.“ (Zdroj: Lenz, Briefwechsel, t. 1, s. 375)

Tieto podozrenia sa naplno potvrdili neskôr. Vyznanie bolo prečítané na verejnej schôdzi snemu (25. júna) v nemčine aj v latinčine a odovzdané cisárovi, ktorý ho postúpil na preskúmanie dvadsiatim katolíckym teológom vrátane Ecka, Cochlaeusa, Usingena a Wimpinu, starých Lutherových protivníkov. Následne cisár povolil čítanie „Vyvrátenia Augsburského vyznania“ a nasledovala Melanchtonova „Apológia Augsburského vyznania“, ktorá sa dnes považuje za rovnako autoritatívny dokument ako vyznanie samo, cisárom prijatá nebola.

Keď všetky ďalšie pokusy o riešenie stroskotali, 22. septembra vydal cisár nariadenie, ktoré protestantské požiadavky odmietlo, pričom vodcom poskytlo čas na premyslenie do 15. apríla 1532. Reces (rozhodnutie) bol prečítaný 13. októbra katolíckym stavom, ktorí zároveň založili Katolícku ligu. Protestantom bol reces prečítaný 11. novembra, tí ho odmietli a 29. marca 1531 vytvorili Šmalkaldskú ligu – útočný a obranný zväz všetkých luteránov.

Luther, ktorý vo Wittenbergu nesmierne rozčúlený mal pripraviť verejnú mienku na postoj kniežat, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako otvorená vzbura. Urobil tak v jednom zo svojich neľútostných výlevov hnevu,. Tri hlavné spisy boli: „Varovanie svojim milým Nemcom“, „Poznámky k domnelému cisárskemu ediktu“ a predovšetkým „List proti vrahovi z Drážďan“, ktorý jeho hlavný životopisec označil za „jedno z najdivokejších a najnásilnejších diel“.

Jeho šialený útok na saského vojvodu Georga „vraha z Drážďan“, ktorého história hodnotí ako „najčestnejšiu a najkonzistentnejšiu osobnosť svojej doby“ a „jedného z najváženejších kniežat svojej doby“ (Cambridge Hist., II, 237), bol pre Lutherových priateľov príčinou veľkého zahanbenia a jeho obhajcovia sa márne snažili nejako ho ospravedlniť.

Podarilo sa však spojenectvo s Františkom I., smrteľným nepriateľom Karola V. Neúspešne sa snažil získať Henricha VIII., ktorý bol v tom čase hlboko zaujatý rozvodom s Katarínou Aragónskou. Rozvod nadšene podporili Melanchton, Osiander a Œcolampadius. Luther povedal, že „skôr než by povolil rozvod, by radšej dovolil kráľovi vziať si ďalšiu kráľovnú“. Avšak pamätná teologická rozprava medzi Lutherom a kráľom zabránila zblíženiu. Na začiatku roku 1534 Luther po dvanástich rokoch prerušovanej práce dokončil a vydal v šiestich častiach svoj preklad celej Biblie do nemčiny.

Roky sa v cirkevných kruhoch diskutovalo o zvolaní všeobecného koncilu. Karol V. naň neustále apeloval, augsburské vyznanie ho dôrazne požadovalo a nástup Pavla III. (13. októbra 1534), ktorý nasledoval po smrti Klementa VII. (25. septembra 1534), dal tomuto hnutiu nový impulz. Pápež s koncilom súhlasil, pod podmienkou, že protestanti prijmú jeho rozhodnutia a predložia svoje vieroučné tézy stručne a zrozumiteľne. Aby zistil náladu na nemeckých dvoroch, vyslal tam pápež legáta Vergeria. Ten, aby dôkladne preskúmal situáciu, neváhal sa počas svojej cesty do Brandenburska zastaviť aj vo Wittenbergu a osobne sa 7. novembra 1535 stretol s Lutherom.

Otázkou bolo, akú účasť majú protestanti na koncile, ktorý bol ohlásený v Mantove. Po dlhších diskusiách bol poverený Luther, aby spísal dokument, ktorý by stručne zhrnul ich vierouku a názory. Tento dokument, po predložení kurfirstovi a zvlášť ustanovenej skupine teológov, obsahoval tzv. Šmalkaldské články, neskôr sa stali súčasťou Formula Concordiae. Dokument ako celok je drsným odmietnutím a hrubou filipikou proti pápežovi, ktorého Luther označuje za „Antikrista“, takže sa nemožno čudovať, že Melanchton váhal dať pod tento text svoj podpis.

Vážna Lutherova choroba počas Šmalkaldského snemu hrozila ukončiť jeho činnosť, no vyhliadka na smrť nijako nezjemnila jeho postoje voči pápežstvu. Práve na prahu smrti (24. februára 1537) vyjadril jednému z komorníkov kurfirsta želanie, aby jeho epitaf znel: „Pestis eram vivus, moriens ero mors tua, Papa“ („Živý som bol tvojou pohromou, zomierajúc budem tvojou smrťou, pápež“). Autentickosť tejto udalosti je však neistá. Napriek tomu tento výrok plne ladí s jeho rozlúčkovým požehnaním priateľom počas cesty domov: „Nech vás Pán naplní svojimi požehnaniami a nenávisťou k pápežovi“ a s doslovným textom napísaným na stene jeho izby noc pred smrťou. Netreba dodávať, že protestantské kniežatstvá odmietli pozvanie na koncil, čím sa uskutočnilo prvé verejné a jednoznačné odvrhnutie pápežstva.

Vnútorné kontroverzie v luteránskej cirkvi, ktoré po Lutherovej smrti roztrhnú jej krehkú jednotu a ktoré zatiaľ len jeho mocná vôľa a panovačná osobnosť držali na uzde, sa začali prejavovať na všetkých frontoch. Prenikli aj do Wittenbergu a zasiahli aj jeho najbližších priateľov. Cordatus, Schenck a Agricola – veteráni reformácie – sa dostali do dogmatických omylov, čo Luthera veľmi znepokojovalo. Najoddanejší priateľ Melanchton bol podozrivý z heterodoxných názorov, čo Lutherovi spôsobovalo nemalé rozčarovanie a bolesť. Tieto domáce hádky však bledli v porovnaní s vážnym problémom, ktorý náhle postavil novú cirkev pred jednu z jej najväčších skúšok: bigamia landgrófa Filipa Hesenského.

Filip (nar. 23. novembra 1504) sa oženil ešte pred dvadsiatym rokom s Kristínou, dcérou vojvodu Georga Saského, ktorá mala vtedy osemnásť rokov. Mal povesť najnemravnejšieho kniežaťa a sám priznal, že nevydržal byť verný svojej manželke tri po sebe nasledujúce týždne. Závažná pohlavná choroba, ktorá ho na čas prinútila prestať s rozkošami, zároveň nasmerovala jeho myšlienky k „usporiadanejšiemu“ uspokojeniu vášní. Zamiloval sa do Margity von der Saal, sedemnásťročnej dvornej dámy a rozhodol sa využiť Lutherovu radu uzavrieť bigamické manželstvo. Kristína bola ženou vynikajúcich vlastností a ušľachtilého ducha, na ktorú Filip, ospravedlňujúc svoje nevernosti, zvaľoval všetky možné telesné chyby a nepríjemné návyky. Porodila mu sedem detí.

Matka Margity súhlasila s jej „manželstvom“ len pod podmienkou, že na svadbe budú prítomní jej brat, Filipova prvá manželka, Luther, Melanchton, Bucer alebo aspoň dvaja významní teológovia. Lutherova pozícia bola jasná: išlo viac o otázku účelnosti a nevyhnutnosti, než o právnu alebo morálnu správnosť. Ak by bolo polygamné manželstvo povolené, bol by to bezprecedentný čin v dejinách kresťanstva a zároveň by Filip niesol bremeno ťažkého zločinu, za ktorý zákon predpisoval trest smrti. Odmietnutím žiadosti by však Luther mohol Filipa stratiť, čo mohlo znamenať katastrofu pre protestantskú vec.

Očividne v rozpakoch, spísali Luther a Melanchton spoločné stanovisko (10. decembra 1539). Konštatujú, že všeobecný zákon povoľujúci viacnásobné manželstvo nemožno vydať, ale individuálnu výnimku udeliť možno. Teda znelo to ako Amoris laetita plus Fiducia supplicans 16. storočia. Všetko malo zostať pred verejnosťou prísne utajené. Svadba sa konala 4. marca 1540 za prítomnosti Bucera, Melanchtona a dvorného kazateľa Melandera, ktorý obrad vykonal. Melander mal sám tri manželky, keďže predchádzajúce dve opustil bez formálneho rozvodu. Napriek všetkým opatreniam sa to nakoniec prevalilo, vyvolalo národný škandál a rozpútalo rozsiahlu korešpondenciu s cieľom neutralizovať verejnú mienku. Melanchton „takmer zomrel od hanby“, zatiaľ čo Luther chcel celú záležitosť „zakryť lžou“. „Čo zlé by bolo na tom, keby človek pre dosiahnutie vyšších cieľov a pre dobro kresťanskej cirkvi povedal dobrú, silnú lož?“ – tak znela Lutherova obrana pred hesenskými radcami v Eisenachu (1540). Tento postoj je plne v súlade s mnohými jeho predošlými vyjadreniami: „Sme presvedčení, že pápežstvo je skutočným a pravým Antikristom a veríme, že proti jeho klamu a neprávosti je všetko dovolené na spasenie duší.“ (De Wette, op. cit., I, 478)

Karol V., zapletený do trojnásobnej vojny, s prázdnou štátnou pokladnicou a so skúsenosťami s neúspešnými snahami o nastolenie náboženského mieru v Nemecku, našiel záblesk nádeje v návrhu, ktorý v roku 1540 urobilo zhromaždenie protestantských teológov v Schmalkaldene, kde pripustili možnosť biskupskej jurisdikcie za predpokladu, že by biskupi tolerovali nové náboženstvo. V nádeji, aj keď klamnej, zvolal náboženské kolokvium do Speyeru (6. júna 1540). Smrteľná epidémia zúriaca v meste si vynútila presun snemu do Wormsu (28. októbra). Luther od začiatku nemal žiadnu dôveru, považoval to za „stratu času, plytvanie peniazmi a zanedbávanie domácich povinností“.

Ukázalo sa, že išlo len o nekonečné a neplodné slovné potýčky teológov, o čom svedčí fakt, že po troch mesiacoch nepretržitého rokovania sa podarilo dosiahnuť dohodu iba v jednej otázke, a aj tá bola tak zaťažená podmienkami, že bola v konečnom dôsledku bezcenná. Presun kolokvia na ríšsky snem v Regensburgu (5. apríl – 22. máj), na ktorom sa osobne zúčastnil aj pápežský legát Contarini, skončil rovnakým nešťastným výsledkom. Melanchton bol zo strany kurfirsta Jána Fridricha podrobený prísnemu policajnému dohľadu – nesmel mať súkromné rozhovory, súkromné návštevy ani súkromné prechádzky. Kurfirst, aj francúzsky kráľ kládli všetky možné prekážky akejkoľvek dohode.

Lutherov život a kariéra sa blížili ku koncu. Jeho manželstvo s Katarínou von Bora prinieslo šesť detí. Katarína sa ukázala ako jednoduchá, šetrná, domácka žena; jej záujem o hydinu, chov ošípaných, rybník, zeleninovú záhradu a domácu výrobu piva bol hlbší než záujem o Lutherove záležitosti. Časté škriepky so susedmi a využívanie manžela na riešenie osobných záujmov a sporov vyvolávali verejnú kritiku. Katarína zomrela v Torgau (20. decembra 1552) neznáma, v chudobe a opustená, pričom vo Wittenbergu našla len chlad a nezáujem.

Lutherovo pevné zdravie začalo javiť známky úpadku a postupujúcej choroby. Záchvaty dyspepsie, bolesti hlavy, chronická choroba obličiek, dna, ischias, abscesy v strednom uchu, predovšetkým závraty a žlčníkové koliky boli opakované alebo chronické choroby, ktoré z neho postupne urobili precitlivelého, predčasne zostarnutého muža. Tento fyzický úpadok zhoršoval jeho nesmierne prejedanie a opilstvo. Aj bez ohľadu na vrodenú výbušnosť a záchvaty nekontrolovateľného hnevu, ktoré sa vekom ešte zhoršovali, by jeho fyzický stav dostatočne vysvetľoval jeho čoraz častejšie podráždenie, vášnivé výbuchy a paranoidné podozrievanie, ktoré na sklonku jeho života predstavovali patologický alebo psychopatologický problém.

Práve jeho „hrozná povaha“ od neho odohnala aj najvernejších priateľov a spolupracovníkov. Každý nesúhlas ho rozčúlil. „Sotva niekto z nás,“ sťažuje sa jeden z jeho priaznivcov, „unikne Lutherovmu hnevu a verejnému bičovaniu.“

„Svätý Augustín alebo svätý Ambróz sa nemôžu so mnou porovnávať.“ (Zdroj: Erlangen, t. 61, s. 422)
„To, čo učím a čo píšem, zostane pravdou, aj keby sa celý svet mal kvôli tomu zrútiť.“ (Zdroj: Weimar, t. 18, s. 401)

Melanchton sa sťažoval na jeho impulzívnu násilnosť, svojvôľu a tyraniu; Bucer, z diplomatických dôvodov, pragmaticky prijal nevyhnutné „tak ako nám ho Pán zoslal“; Zwingli bol podľa Luthera „pohan“, Œcolampadius a ďalší „heretici“ boli „presiaknutí diablom“ a „nikto by sa za nich nemal modliť“; všetkých vraj do záhuby uvrhol „ohnivý šíp a kopija diabla“. Kalvín a reformovaní boli rovnako „presiaknutí diablom“. Špičkový právnik Schurf sa zmenil z Lutherovho spojenca na protivníka brutálnym spôsobom; Agricola, Schwenkfeld, Armsdorf, Cordatus – všetci sa dostali do jeho nemilosti a stali sa terčom jeho uštipačných poznámok.

Luther, ktorý bol ešte stále oslavovaný ako hrdina a vodca novej cirkvi, bol v jej centre už len trpený kvôli minulým zásluhám. Horlivý kruh jeho priaznivcov sa scvrkol na zanedbateľnú hŕstku – čo do počtu, inteligencie aj osobnej prestíže. Pocit izolácie mu zatienil posledné dni. Tento stav neovplyvňoval len jeho povahu, ale hral si aj s jeho pamäťou: čím častejšie svojim stolovníkom – verne zaznamenávajúcim jeho Tischreden – rozprával o hrôzach pápežstva, tým temnejšia sa zdala jeho mladosť. Obraz jeho mladosti sa stával čoraz temnejším. Nakoniec sa stal sám sebe mýtom. Neplietli sa mu len dátumy, ale aj fakty.

V tomto období vznikli neuveriteľné výmysly, preháňania, skreslenia, rozpory a nezrovnalosti, ktoré robia jeho neskoršie spisy neprehľadnými a tri storočia zásobujú neodbornú historiografiu smiešnymi legendami, ktoré sa často nekriticky prijímajú. Výsledky reformácie mu spôsobovali „nesmiernu úzkosť a žiaľ“. Pohľad na nevyliečiteľné rany novej cirkvi, nekonečné hádky kazateľov, ponižujúcu servilnosť k svetskej moci a pohŕdanie kňazstvom ho napĺňali zúfalstvom. Ešte viac ho zraňoval morálny úpadok spoločnosti, epidémia nerestí a nemorálnosti – dokonca priamo v kolíske reformácie a v jeho vlastnom dome. „Žijeme v Sodome a Babylone, veci sa každým dňom zhoršujú,“ nariekal (De Wette, op. cit., V, 722). V celom okrese Wittenberg s dvoma mestami a pätnástimi dedinami našiel „len jedného roľníka, ktorý učí svojich domácich Božiemu slovu a katechizmu; ostatní sa rúhajú a ženú sa k diablovi“ (Lauterbach, „Tagebuch“, 113, 114, 135; *Döllinger, „Die Reformation“, I, 293–438).

Dvakrát chcel všetko predať a odsťahovať sa. Zabránili mu v tom spojené úsilie univerzity, Bugenhagena, Melanchtona a richtára. Potom opäť nasledovali bolestné útoky diabla, ktoré mu nedovolili ani na chvíľu odpočinúť. Nočné stretnutia s diablom „ho vyčerpávali a mučili do takej miery, že ledva lapal po dychu“. Zo všetkých týchto trápení „najťažšie bolo pomyslenie: všetok tento zmätok si spôsobil ty sám“. (Sammtl. W., LIX, 296; LX, 45–46; 108–109, 111; LXII, 494)

Jeho posledná kázeň vo Wittenbergu (17. januára 1546) sa niesla v duchu zúfalstva: „Úžera, opilstvo, cudzoložstvo, vraždy, atentáty – všetky tieto hriechy sú viditeľné a svet ich chápe ako hriechy, ale diablova nevesta, rozum, tá drzá prostitútka, vystupuje, je namyslená a tvrdí, že je to Duch Svätý“ (op. cit., XVI, 142–48). V ten istý deň zapísal do denníka: „Som starý, zničený, lenivý, unavený, zimomravý a teraz vidím už len na jedno oko.“ (De Wette, op. cit., V, 778)

Napriek tomu pokoj neprišiel. Práve v tomto fyzickom a psychickom utrpení dosiahla jeho nenapodobiteľná hrubosť vrchol v protižidovských a protirímskokatolíckych pamfletoch. „Proti Židom a ich lžiam“ nasledoval čoskoro ešte prudší útok „O Schem Hamphoras“ (1542) a „Proti pápežstvu ustanovenému diablom“ (1545). Najmä v poslednom z týchto diel sa stratila všetka súvislosť myšlienok pod prívalom nadávok, aký „žiadne pero, ani tlač nikdy predtým nezaznamenali“ (Menzel, op. cit., II, 352).

Jeho posledný čin bol, ako si želal, útok na pápežstvo. Keď bol povolaný do Eislebenu, aby sprostredkoval spor medzi bratmi Albrechtom a Gebhardom von Mansfeld, smrť ho zastihla rýchlo, ale nie náhle – zomrel asi o tretej hodine ráno 18. februára 1546. Jeho telo bolo prevezené do Wittenbergu a 22. februára pochované v hradnej kaplnke, kde odpočíva vedľa Melanchtona.

Lutherova mŕtvola ešte nevychladla a už, ako tvrdil jeho chválorečník Michael Coelius v pohrebnej reči prednesenej 20. februára 1546, rozširovali mnohí ľudia falošné správy o jeho smrti a „že diabol vymyslí ešte viac všelijakých a horších rečí, pretože mu nejde o Luthera, ale o jeho učenie“. Teda je zrejmé, že bezprostredne po Lutherovej smrti začali kolovať nepekné zvesti, a keďže Eisleben bolo čisto luteránske mesto, tieto reči museli vzniknúť len medzi luteránmi z jeho najbližšieho okolia, jeho služobníkmi a tými, ktorí pri jeho smrti boli alebo boli k mŕtvole privolaní. Katolícki spisovatelia tieto povesti zachytili, takže u nich čítame, že „Luther zahynul náhlou, nečakanou a pritom biednou smrťou“, „že bolo vidieť na mŕtvole skrivené ústa (tortura oris) a zadymenú (infuscatam) pravú stranu“ (správa cujusdam civis Mansfeldensis), že „mal vyplazený jazyk ako obesenec“, (Claudius de Saintes), že „mal vykrútené ústa, sčerneté líca (maxillas nigricantes), červený a zdeformovaný krk, akoby ho niekto uškrtil“ (to hovorí P. Coster SJ 1570, a aj správa Mansfeldskej grófky). Spôsob Lutherovej smrti je tajomstvom, ku ktorému malo kľúč len niekoľko osôb.

V roku 1592, keď katolícky apologéta a dejepisec Thomas Bozius zverejnil správu očitého svedka, vlastného Lutherovho sluhu. V diele De signis ecclesiae (vyšlo v Kolíne, aj v Ríme 1592, 1593) píše takto: „Luther, keď sa skvelo navečeral a veselý sa odovzdal spánku, v tú noc zahrdúsený zhynul. Počul som toto svedectvo od jeho služobníka, ktorý mu ako chlapec posluhoval, ale vrátil sa k nám (to jest, konvertoval na katolícku vieru), že Luther si sám povrazom biednu smrť spôsobil. Ale hneď, že všetkým domácim, ktorí o veci vedeli bola uložená prísaha, aby túto udalosť, pre česť evanjelia nerozširovali“ (Lutherum sibimetipsi laqueo iniecto necem miserrimam attulisse sed datum protinus cunctis domesticis rei consciis ius iurandum ne factum divulgarent; Kryštůfek, Smrt Lutherova, Čas. kat. duch. 1892). A hoci viacerí katolícki autori prinášajú podobný záver, je ho treba brať len ako hypotézu, ktorú bohužiaľ nemožno definitívne potvrdiť.

Čo však vieme s istotou je, že najväčší reformátor, ktorý chcel obnoviť cirkev v jej pôvodnej evanjeliovej čistote nežil ani čisto a ani podľa evanjelia, ktoré považoval za jediné meradlo pravdy. Svoj skazený, nemravný a hriechmi naplnený život odmietol napraviť tak, ako nás učí evanjelium slovami Ježiša Krista: „Choď a viac nehreš!“ Namiesto toho nám dal svoje vlastné prikázanie: „Pecca fortiter sed fortius fide – Odvážne hreš, ale odvážnejšie ver!“

„V ničom sa neobracaj na svoje svedomie, a ak sa ozýva, nepočúvaj ho; ak nalieha, potlač ho, uži si; ak treba, spáchaj nejaký pekný veľký hriech, aby si ho zapudil. Svedomie je hlasom Satana a treba vždy robiť opak toho, čo chce Satan.“ (Zdroj: J. Dollinger, La Reforme et les resultants qu’elle a produits, preklad E. Perrot, Gaume, Paris 1848–49, tom. III, s. 248)

A tak znie, podľa Martina Luthera, čisté evanjelium, bez ľudských prídavkov.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor

***

Titulný ilustračný obrázok k 29. časti Heréz a bludov – obraz Juliusa Hübnera (z 19. storočia) stvárňuje zverejnenie téz Lutherom ako senzáciu pred davom. V skutočnosti bolo zverejňovanie téz na dišputáciu bežnou vecou. Zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)