Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2

Jozef Duháček
10. februára 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Fraticelli

Slovo fraticelli lingvisticky pochádza z latinského Fratres minores – menší bratia. Tak nazval sv. František bratov vo svojej reholi a v Taliansku sa týmto slovom často označovali práve františkánski rehoľníci. Neskôr, po vyššie opísaných kontroverziách sa niektoré skupiny spirituálov úplne odtrhli a viedli vlastné, heretické komunity a pomenovanie fraticelli sa začalo používať predovšetkým na označenie týchto skupín. V nasledujúcom texte sa pozrieme na udalosti spojené s týmito heretickými hnutiami.

Skupina, ktorú viedol brat Angelo da Clareno (alebo da Cingoli), je prvá v chronologickom poradí. Angelo a niekoľko bratov z oblasti Ancony boli (okolo roku 1278) odsúdení na doživotné väzenie, ale generálny predstavený rádu Raymond Gaufredi (1289–95) ich oslobodil a poslal do vyhnanstva do Arménska. Po vyhnanstve sa koncom roku 1293 vrátili do Talianska a v roku 1294 Celestín V., známy svojím asketizmom a ešte známejší abdikáciou po šiestich mesiacoch pontifikátu, im ochotne dovolil žiť pustovníckym spôsobom prísne dodržiavajúc regulu sv. Františka. Jeho nástupca, Bonifác VIII., zrušil všetky Celestínove ústupky a preto títo bratia emigrovali do Grécka, kde niektorí z nich spochybňovali zákonnosť pápežských opatrení.

Keďže pápež prostredníctvom konštantínopolského patriarchu proti nim prijal opatrenia, ušli späť do Talianska a ich vodca Fra Liberatus sa pokúsil obhájiť ich práva, najprv u Bonifáca VIII. († 11. októbra 1303) a následne u Benedikta XI., ktorý takisto predčasne zomrel († 7. júla 1304). Fra Liberatus na ceste za Klimentom V. (1305–14) v Lyone zomrel († 1307) a komunitu opäť viedol Angelo da Clareno. Zostal v strednom Taliansku až do roku 1311, a potom odišiel do Avignonu, kde ho chránili jeho patróni kardináli Giacomo Colonna a Napoleone Orsini. Začiatkom roku 1317 Ján XXII. na základe dekrétu Bonifáca VIII. vyhlásil exkomunikáciu Angela da Clarena a dal ho uväzniť. Ten sa vo svojej obhajobe „Epistola Excusatoria“ predstavil ako horlivý františkán, ale Ján XXII. odmietol jeho odvolanie a v dekréte „Sancta Romana et universalis ecclesia“ (z 30. decembra 1317) odmietol uznať kongregáciu Angela da Clarena. Angelo da Clareno sa dočasne podriadil, ale v roku 1318 ušiel do stredného Talianska, kde sa ujal úlohy generálneho predstaveného, prevzal vedenie kongregácie rozpustenej pápežom, vymenoval provinciálov, ministrov a kustódov, zriadil nové kláštory, uzurpoval si všetku autoritu, vydával pastoračné listy a prijímal novicov; jedným slovom, založil nezávislý františkánsky rád, ktorý pomenoval fraticelli.

Jeho nasledovníci sa vyhlasovali za pôvodných minoritov. Odmietali platnosť pontifikátu Jána XXII., pretože zrušil pravidlá sv. Františka, ktoré podľa ich učenia predstavovali evanjelium v jeho čistej podobe. Tvrdili, že jeho dekréty boli neplatné, všetci ostatní rehoľníci a preláti sú prekliati a že spáchanie smrteľného hriechu zbavuje kňazov kňazskej dôstojnosti a právomocí. Tieto názory boli predložené v súdnych procesoch, ktorým boli podrobení uväznení stúpenci Fra Angela, najmä v roku 1334. V dokumentoch a mnohých pápežských bulách sa zvyčajne nazývajú Fraticelli seu fratres de paupere vitâ. Ako vyplýva z pápežských búl, Angelovi stúpenci sa usadili v strednom Taliansku, tzn. v provincii Rím, Umbria a Anconskej marke, a tiež v južnom Taliansku, Kampánii, Basilicate a Neapole. Fra Angela chránil opát v Subiacu, napriek tomu, že ho Ján XXII. (21. februára 1334) prikázal uväzniť ako „pomäteného heretika, ktorý sa nazýva generálnym predstaveným odsúdenej sekty Fraticelli“.

Pápežský príkaz na jeho zatknutie (22. novembra 1331) tiež vyšiel nazmar a Fra Angelo ušiel do južného Talianska. Zomrel 15. júla 1337 a kongregácia, bez vodcu a ťažko stíhaná inkvizíciou, sa rozdelila na niekoľko skupín, z ktorých každá mala svoje vlastné doktríny, ktorých pôvod už nemožno presne určiť. Po vypuknutí sporu o chudobe (1321–28) vystupňovali fraticelli odpor proti pápežstvu. Bolo prirodzené, že muži takýchto extrémnych tendencií do extrémov nakoniec upadnú; ale aj keď boli schizmatici a heretici, morálne poklesky jednotlivcov sa nedajú pripisovať celej organizácii, ktorá bolo nakoniec len voľne organizovaná. Angelo da Clareno bol po smrti uctievaný za údajné zázraky, ktoré v živote konal.

Stopy tejto sekty treba hľadať v strednom Taliansku, Umbrii a Anconskej marke. Fra Angela si augustiniánski pustovníci, s ktorými mal priateľské vzťahy, Gentilo da Foligno a Simone da Cassia, veľmi vážili; bol asketickým spisovateľom veľkej reputácie. Simone v smútku nad smrťou Fra Angela povedal, že stratil priateľa a duchovného radcu. Preto môžeme s istotou predpokladať, že tí fraticelli, ktorých Simone neskôr vo Florencii úspešne obhajoval proti dominikánom boli nasledovníci Fra Angela. Neskôr v Toskánsku na fraticelli zautočil senzačnými no nie veľmi učenými ani dobre napísanými listami pustovník, Fra Giovanni dalle Celle. Giovanni šiel tak ďaleko, že využil Fra Angela ako nástroj proti svojim oponentom.

Títo sa však skutočne úplne oddelili od Rímskej Cirkvi. Získali vo Florencii takú moc, že pozvali „teológov“ na verejnú debatu. „Teológovia“, teda oficiálny klérus, neodpovedali. 13. októbra 1378 vedenie Florencie prijalo zákon proti fraticelli; 8. júla 1381 mestská rada vo Florencii nariadila, aby do dvoch dní opustili mesto, inak budú vydaní inkvizičnému tribunálu. Boli však natoľko rešpektovaní, že jeden z mestských radných sa postavil proti tomuto návrhu.

Fra Michele Berti z Calci pri Pise, člen anconskej vetvy fraticelli, bol vo Florencii zatknutý 20. apríla 1389 a bol odsúdený florentským františkánskym arcibiskupom Bartolomeom Oleariom na upálenie. Zomrel spievajúc Te Deum, kým ho jeho druhovia, neobťažovaní úradmi, povzbudzovali, aby zostal pevný (30. apríla 1389). Až do konca tvrdil, že Ján XXII. sa svojimi štyrmi dekrétmi dopustil herézy a že on a jeho nástupcovia stratili pápežstvo a že žiadny kňaz, ktorý ich podporuje, nemôže platne spovedať.

Sú dôkazy, že niekoľko heretických stúpencov Fra Angela žilo v oblasti Neapola v roku 1362. Ľudovít z Durazza, synovec Roberta, kráľa Neapola, zamestnával početných fraticelli v nemocnici pri svojom hrade Monte Sant’Angelo a navštevoval ich bohoslužby. Títo fraticelli sa delili: na tých, ktorí uznávali Tommasa da Bojano, bývalého biskupa Aquina; nasledovníkov Bernarda zo Sicílie; a tých, ktorí sa hlásili k Fra Angelovi da Clareno ako svojmu zakladateľovi a uznávali iba jeho nástupcu ako svojho generálneho predstaveného. Všetky tri sekty sa zhodovali v názore, že pravé pápežstvo zaniklo od herézy Jána XXII., ale Clarenova strana považovala za dovolené, v prípade nevyhnutnosti, prijať sviatosti od kňazov, ktorí sa pridŕžali pápeža.

„Chudobní pustovníci“ z Monte della Majella boli tiež stúpenci Angela da Clareno, a poskytovali ochranu slávnemu tribúnovi ľudu Cola di Rienzimu (1349). Pôvod pravoverných nasledovníkov Angela da Clareno, ktorých ako pravých františkánov potvrdil Sixtus IV. v roku 1474, je neznámy; nie je jasné ani to, či to boli stúpenci Fra Angela, ktorí sa vyhýbali herézam, alebo upadli do jeho bludu, ale potom sa vrátili naspäť k pravej viere.

Druhá hlavná skupina fraticelli boli spirituáli, ktorí ušli z Toskánska na Sicíliu a pôvodne boli označovaní ako Rebelskí bratia a Odpadlíci, ale neskôr aj ako Fraticelli de paupere vita. Je chybou označiť ich za beghardov (o nich napíšeme nabudúce). Keď v roku 1309 dosiahli spory v ráde medzi relaxati a spirituálmi kritický bod, Klement V. pozval zástupcov oboch strán, aby vyriešil ich spory. Výsledkom tejto konferencie bola konštitúcia „Exivi de Paradiso“, prijatá na záverečnom zasadnutí Viedenského koncilu (6. mája 1312). Táto konštitúcia vykladá pravidlá sv. Františka prísnejšie, než bula „Exiit qui seminat“ Mikuláša III. (zo 14. augusta 1279), a v mnohých bodoch dala za pravdu spirituálom. Toto však len vyvolalo energickú reakciu proti spirituálom.

Koncom roka 1312 opustilo niekoľko toskánskych spirituálov svoje kláštory a násilne obsadili kláštory v Carmignane, Arezze a Asciáne a prinútili relaxatov k úteku. Asi päťdesiat, obávajúc sa trestu, ušlo na Sicíliu. Klement V., ktorý sa dozvedel o povstaní, nariadil janovskému arcibiskupovi a dvom ďalším biskupom, aby ich prinútili k poslušnosti pod hrozbou exkomunikácie, čo však ignorovali. Prior San Fidele v Siene ich vyhlásil za exkomunikovaných a uvalil interdikt na ich kláštory (14. mája 1314). Keď sa v Toskánsku už nemohli udržať, všetci ušli na Sicíliu, kde sa k nim pridali početní spirituáli zo severného Talianska a južného Francúzska. Sicílsky kráľ Fridrich, brat kráľa Jakuba II. Aragónskeho, ich prijal a predstaveným sa im stal Fra Enrico da Ceva. 23. januára 1318 ich pápež Ján XXII. exkomunikoval v bule „Gloriosam ecclesiam“, v ktorej vymenoval päť ich bludov:

1. označili Rímsku Cirkev za telesnú a skazenú a seba za duchovných;
2. upierali rímskemu kňazstvu akúkoľvek moc a jurisdikciu;
3. zakázali skladať prísahu;
4. učili, že kňazi v stave hriechu nemôžu udeľovať sviatosti;
5. tvrdili, že iba oni sú pravými nasledovníkmi Evanjelia.

V tomto čase prijali tesne priliehajúci, krátky a špinavý odev ako svoj náboženský habit. Ján XXII. (15. marca 1317) napomenul kráľa Fridricha, aby proti nim prijal prísne opatrenia. V liste rovnakého dátumu, ktorý kardináli v Avignone adresovali celej sicílskej hierarchii, sa zvlášť zdôraznilo, že rebelskí utečenci si zvolili generálneho predstaveného, provinciálov a strážcov. Po vyhnaní zo Sicílie, kde niektorí zostali až do roku 1328, sa bezpečne usadili v Neapole. 1. augusta 1322 Ján XXII. proti nim vydal všeobecný dekrét a bulu špeciálne proti Cevovi a požiadal kráľa Roberta a Karola, vojvodu z Kalábrie o ich uväznenie. Pápež musel toto napomenutie niekoľkokrát opakovať (1327, 1330, 1331) a obnovil (5. decembra 1329) príkaz uvedený v bule „Gloriosam ecclesiam“. Od tohto času sa stúpenci Fra da Cevu pridali k sekte Michaela z Ceseny a používali rovnaké metódy útoku proti pápežstvu.

Tretia skupina fraticelli sa nazýva michaeliti, podľa Michaela z Ceseny, ich hlavného zástupcu a prirodzeného vodcu. Treba zdôrazniť, že táto strana mala veľký vplyv na doktrinálne otázky v iných skupinách už od roku 1329. Je tiež potrebné poznamenať, že krátko po tomto období sa stáva ťažké tieto skupiny presne rozlíšiť. „Teoretická“ kontroverzia o chudobe, ktorá prebiehala v Ráde františkánov, alebo skôr proti Jánovi XXII., dala podnet k vytvoreniu tejto skupiny. Označuje sa ako „teoretická“, aby sa odlíšila od „praktickej“ kontroverzie, ktorú viedli spirituáli a ktorých zaujímala predovšetkým prax františkánskej chudoby, ktorú chceli dodržiavať.

V roku 1321 dominikánsky inkvizítor v Norbonne, Ján z Belny, vyhlásil za heretické učenie väzneného istého miestneho begharda (beghardi boli tzv. bratia chudobného života), ktorý tvrdil, že Kristus a apoštoli nevlastnili nič ani jednotlivo, ani spoločne. Františkán Bérenger Talon begharda obhajoval. Keď odmietol svoje tvrdenia odvolať a inkvizítor mu hrozil trestom, Bérenger sa odvolal na pápeža. Táto záležitosť sa čoskoro rozvinula na všeobecnú kontroverziu medzi dominikánmi a františkánmi; Bérengera bránili relaxati aj zelanti na základe buly pápeža Mikuláša III. „Exiit qui seminat“. V tejto bule Mikuláš III. označil chudobu františkánov, či už individuálnu alebo kolektívnu, za rovnakú s chudobou apoštolov a preto všetky ich majetky v pôde a domoch previedol na Rímsku Cirkev, ako už skôr nariadil Inocent IV. (14. novembra 1245).

Zákaz Mikuláša III. diskutovať o tomto bode Ján XXII. zrušil v novej bule „Quia nonnunquam“ (z 26. marca 1322). 6. marca toho istého roku pápež Ján XXII. predložil túto záležitosť konzistóriu. Rád energicky bránili kardináli Vitalis du Foure a Bertrand de Turre (de la Tour), salernský arcibiskup Arnald Royardi a ďalší biskupi – všetko františkáni; iní kardináli sa postavili proti ich názorom a pápež sa priklonil k opozícii. Požiadal aj o názor Ubertina z Casale, renomovaného vodcu spiritálov (1328), ktorý s jemným rozlíšením vyhlásil (28. marca 1322), že Kristus a apoštolovia naozaj vlastnili majetok, keďže spravovali Cirkev, ale nie ako jednotlivci alebo ako príklady kresťanskej dokonalosti.

Toto rozlíšenie sa zdalo byť uspokojivé pre obe strany, ale provokatívne opatrenia prijaté kapitulou rádu zničili všetky nádeje na mier. Fra Michael z Ceseny, generálny predstavený františkánskeho rádu (zvolený 1316), bol konventuál, ako to potvrdzujú rôzne opatrenia, ktoré prijal s podporou Jána XXII., a zvolal generálnu kapitulu na 1. júna 1322 v Perugii. Na základe rady františkánskych kardinálov Vitalisa a Bertranda, sa kapitula slávnostne vyjadrila v prospech Kristovej „absolútnej chudoby“ (4. júna 1322). Tento výrok podpísali generál Michael z Ceseny, provinční predstavení z južného Nemecka, Anglicka (Viliam z Nottinghamu, nie Ockham), Akvitánie, severného Francúzska a ďalší, ako aj niekoľkí renomovaní učenci. 11. júna kapitula slávnostne zverejnila svoje dekréty pre celé kresťanstvo.

Ján XXII. bol pobúrený týmito opatreniami a v bule „Ad conditorem canonum“ (z 8. decembra 1322) vyhlásil, že Rímska Cirkev sa vzdáva všetkých svojich nárokov na hnuteľný a nehnuteľný majetok františkánskeho rádu a vracia mu ho. Takto šikovne pápež zrušil bulu „Exiit“ Mikuláša III. a zrušil chudobu, ktorá tvorila základ františkánskeho rádu. Je ľahké pochopiť účinok tohto rozhodnutia na františkánov, najmä zelantov. V mene rádu predložil konzistóriu protest Fra Boncortese (Bonagrazia) z Bergama, schopný právnik a až doteraz horlivý nepriateľ zelantov (14. januára 1323). Hoci pápež text buly prepracoval a opätovne ju vydal, Bonagrazia uväznil a v bule „Cum inter nonnullos“ (z 12. novembra 1323) vyhlásil tvrdenie, že Kristus a apoštolovia nevlastnili majetok ani samostatne, ani kolektívne, za herézu.

Kontroverzia medzi pápežom a rádom čoskoro nadobudla politický charakter, pretože minoriti boli poradcami Ľudovíta IV. Bavorského, nemeckého kráľa, ktorý tiež mal vlastný spor s pápežom. Po tom, čo Ľudovít IV. (1314–1347) porazil svojho rivala Fridricha, vojvodu z Rakúska, v bitke pri Mühldorfe (18. september 1322) a vpadol do Lombardska, aby podporil gibelínov proti pápežovi, Ján XXII. nariadil, aby sa celá otázka práva na nemecký trón predložila na rozsúdenie pápežskému tribunálu a 8. októbra 1323 začal kánonický proces proti Ľudovítovi. V Nemeckom odvolaní (18. december 1323) Ľudovít, celkom zaujímavo, obvinil pápeža z neprimeranej podpory minoritov.

Avšak v Sachsenhausenskom odvolaní toho istého Ľudovíta (22. mája 1324) sa objavili plamenné invektívy proti „heretikovi, ktorý sa falošne nazýva pápežom Jánom XXII.“, ktorý chce zrušiť Kristovu chudobu. Tento slávny „spiritualistický výpad“ súvisí s odvolaním Bonagrazia a so spismi Ubertina z Casale a Pietra di Giovanniho Oliviho. Je isté, že vznikol medzi františkánmi, ktorí pod ochranou kráľa útočili proti Jánovi XXII. a jeho učeniu, hoci Ľudovít IV. neskôr zodpovednosť za túto vec popieral. A tak bol Ľudovít IV. exkomunikovaný (11. júla 1324) a v dekréte „Quia quorundam“ (z 10. novembra 1324) Ján XXII. zakázal akékoľvek protirečenie a spochybňovanie jeho konštitúcií „Cum inter nonnullos“ a „Ad conditorem“.

Generálna kapitula rádu, ktorá sa zišla v Lyone (20. mája 1325) pod predsedníctvom Michaela z Ceseny, zakázala akékoľvek neúctivé zmienky o pápežovi. 8. júna 1327 dostal Michael pokyn, aby sa dostavil do Avignonu, čomu vyhovel (2. decembra 1327). Pápež ho verejne ostro pokarhal (9. apríla 1328) za výsledok kapituly v Perugii (1322). Michael zostavil tajne protest (13. apríla) a zo strachu pred trestom, napriek pápežovmu zákazu, odišiel do Aigues-Mortes (28. mája) a odtiaľ do Pisy spolu s Bonagraziom z Bergama a Viliamom z Ockhamu. Medzitým sa udiali aj ďalšie dôležité udalosti.

Ľudovít Bavorský vstúpil na veľkú radosť gibelínov s nemeckou armádou do Ríma. Po jeho boku boli Ubertino z Casale, Ján z Jandumu a Marsilius z Padovy, autori „Defensor pacis“, ktorý vyhlásil, že cisár a Cirkev ako celok sú nad pápežom. Ľudovít sa slávnostne nechal korunovať za cisára Ríma Sciarrom Colonnom (17. januára 1328) a 12. mája menoval a dal vysvätiť za antipápeža Pietra Rainalducciho z Corvary, františkána, pod menom Mikuláš V. Títo traja utečenci z Avignonu sa predstavili Ľudovítovi a sprevádzali ho do Bavorska, kde zostali až do svojej smrti. Ján XXII. zbavil Michaela funkcie generála rádu (6. júna 1328) a (13. júna) menoval minoritského kardinála Bertranda de Turre vikárom rádu, aby predsedal kapitule, ktorá sa mala konať v Paríži (2. júna 1329), čomu sa Michael z Ceseny márne snažil zabrániť, a dosiahol voľbu Františka Gerarda Odonisa z Châteauroux z provincie Akvitánia. Poslušný Jánovi XXII. prinútil väčšinu rádu, aby sa podrobila Apoštolskej stolici.

Michael z Ceseny a všetci jeho stúpenci, michaeliti, boli z rádu vylúčení. Súčasne, na príkaz Jána XXII., boli proti nim všade zavedené pápežské procesy. Michaeliti popreli platnosť Jánovho pontifikátu a odsúdili jeho aj jeho nástupcov ako heretikov. To ukazuje nebezpečný charakter tejto sekty. Vo svojich mnohých a vášnivých odsúdeniach pápežov, najmä Jána XXII., vždy vyvracali jednotlivé tvrdenia z Jánových búl. K tvrdeniu o chudobe pridali (1333) aj problém blaženého videnia svätých, teda tvrdenie Jána XXII., v rozpore so všeobecným názorom, aj keď bez zámeru dogmaticky definovať túto tému, že svätí Boha uvidia až po Poslednom súde.

Počas tohto obdobia antipápež Mikuláš V. menoval šesť kardinálov (15. mája 1238), medzi ktorými bol aj augustinián a dominikán, a medzi septembrom 1328 a decembrom 1329 menoval ďalších troch kardinálov; medzi biskupmi, ktorých vysvätil, boli členovia týchto dvoch rádov. Po návrate Ľudovíta IV. do Bavorska Mikuláš V., zbavený akejkoľvek podpory, našiel útočisko u grófa Donoratica. Nakoniec, vo svojej zúfalej situácii, Mikuláš apeloval na Jána XXII., padol mu k nohám (Avignon, 4. augusta) a podrobil sa čestnému väzneniu v Avignone, kde pobudol až do svojej smrti (16. októbra 1333).

Ján medzitým podnikol kroky proti Michaelovi a jeho stúpencom. V súlade so svojimi pokynmi (20. júna 1328) Aycardovi, arcibiskupovi z Milána, boli procesy proti Michaelovi vedené na rôznych miestach. 5. septembra 1328 Ján XXII. nariadil uväznenie Fra Azzolina, ktorý pôsobil ako Michaelov vikár, a 18. augusta 1331 zadržanie ďalšieho vikára, Fra Thedina, ktorý zastupoval Michaela v Ancone. Medzi Michaelovými stúpencami boli viac či menej početní minoriti v kláštoroch v Todi a Amélii (proti ktorým boli konania vedené v rokoch 1329–30), v Cortone (1329) a v Pise (1330), v Albigano a Savonne (1329–32).

Pápežské dekréty ukazujú prítomnosť michaelitov v Anglicku (1329), Nemecku (1322), Carcassonne, Portugalsku (1330), Španielsku (1329), Sicílii a Lombardsku (1329, 1334), Sardínii, Arménsku a iných miestach. Ján XXII. a jeho bezprostrední nástupcovia tiež vydali početné dekréty proti fraticelli v Ancone, kde ich biskupi a menší feudálni baróni tvrdohlavo a úspešne chránili napriek pápežským hrozbám; rovnako aj v Neapole a Kalábrii, kde kráľ Robert a kráľovná Sanzia prejavili zvláštnu úctu k svätému Františkovi a jeho pokorným nasledovníkom. V kráľovskom hrade, kde slúžili ako kapláni františkáni, býval Fra Filip z Malorky, kráľovnej brat. Tento Filip (1328) požiadal Jána XXII. o povolenie, aby on a ďalší františkáni mohli doslovne dodržiavať Pravidlo svätého Františka, nezávisle od predstavených rádu; pápež samozrejme odmietol.

V liste z 10. augusta 1333 bol pápež nútený riešiť niektoré pochybnosti kráľovnej týkajúce sa dodržiavania „svätej chudoby“, a kráľ dokonca napísal traktát podporujúci názory kapituly z Perugie (1322). Pápežské odsúdenia fraticelli teda mali v kráľovstve Neapol veľmi malý účinok. 8. júla 1331 pápež napomenul kráľa Roberta, aby už ďalej nezadržiaval pápežské dekréty proti Michaelovi z Ceseny a nebránil ich zverejneniu v jeho kráľovstve. Filip z Malorky však verejne kázal proti pápežovi. Vďaka vplyvu kráľovskej rodiny bol Fra Andrea z Galiano, dvorný kaplán v Neapole, oslobodený v procese, ktorý sa proti nemu začal v Avignone v roku 1338, pretože naďalej udržiaval kontakty s Michaelom z Ceseny a s päťdesiatimi michaelitmi, ktorí žili nejaký čas pod ochranou kráľa v hrade Lettere neďaleko Castellammare, ale neskôr (1235) sa pokorne podrobili svojim zákonným predstaveným.

V roku 1336 fraticelli s krátkymi rúchami stále obsadzovali kláštor Santa Chiara v Neapole, ktorý založila kráľovná Sanzia, a boli usadení aj na iných miestach kráľovstva; ich vyhnanie požadoval (24. júna 1336) Benedikt XII. (1334–42). V roku 1344 Kliment VI. (1342–52) považoval za potrebné zopakovať predchádzajúce dekréty. Medzi rokmi 1363–1370 sa konečne podarilo františkánom získať niekoľko kláštorov v Kalábrii a na Sicílii, z ktorých boli fraticelli vyhnaní; avšak Gregor XI. sa sťažuje (12. septembra 1372), že „popol a kosti fraticelli boli na Sicílii uctievané ako relikvie svätých a dokonca boli postavené kostoly na ich počesť“.

Záznamy z procesu (1334) vedeného nepravidelným spôsobom proti fraticelli z františkánskeho kláštora v Taurise, ktorých žalovali dominikáni, ukazujú, že otvorene kázali proti Jánovi XXII. a obhajovali názory Michaela z Ceseny, hoci vo svojom apokalyptickom štýle vyhlasovali, že rád františkánov je rozdelený na tri časti a že spasenie nájdu iba tí, ktorí pôjdu na východ, teda oni sami. Nie je isté, či títo boli totožní s fraticelli v Arménsku, Perzii a iných orientálnych lokalitách, boli príkazom Klimenta VI. všetci biskupi poverení ich stíhaním (29. mája 1344).

Po dlhú dobu sekta veľmi prosperovala v Spolete kvôli neustálym politickým nepokojom. V procese proti určitej skupine fraticelli v Umbrii v roku 1360 sa dozvedáme, že ich zakladateľom bol Fra Francesco Niccolò z Perugie. Boli fanatickí v otázke chudoby a považovali všetkých prelátov za vinných zo simónie. Spasenie malo byť možné len v ich, údajne dokonalom, ráde. Vo svojich doktrínach a metódach výučby imitovali sicílskych fraticelli. Zaujímavý je list, ktorý fraticelli z Kampánie (1353–55) napísali magistrátom v Narni, keď sa dozvedeli, že jeden z ich členov (Fra Stefano) bol pred dvanástimi alebo pätnástimi rokmi kruto uväznený inkvizíciou tohto mesta. V tomto liste žiadali magistrátov, aby ho oslobodili podľa príkladu miest „Todi, Perugia, Assisi a Pisa“.

Fraticelli mali v Perugii úplnú slobodu. Žili tam, kde sa im to najviac hodilo, predovšetkým na vidieckych sídlach bohatých ľudí. Stali sa tak odvážnymi, že verejne urážali minoritov (konventuálov) v kláštore San Francesco al Prato. Zdá sa, že títo fraticelli si volili vlastných pápežov, biskupov a generálov a že sa rozdelili na rôzne frakcie.

Konventuáli, ako svoju jedinú obranu, zavolali Fra Paoluccia z Trinci, zakladateľa observantov, a odovzdali mu malý kláštor na Monte Ripido neďaleko mesta (1374). Fra Paoluccio bol úspešný vo svojich dišputáciách s fraticelli a keď boli jasne odhalení ako heretici, ľudia ich vyhnali z mesta. Je potrebné poznamenať, že títo fraticelli, a pravdepodobne aj všetci ostatní z tejto doby, boli označovaní ako Fraticelli della opinione, možno kvôli ich názoru, že rímske pápežstvo prestalo existovať s Jánom XXII. (1323) alebo Celestínom V. a že iba oni tvorili pravú Cirkev. V tejto dobe viedli fraticelli Fra Vitale di Francia a Fra Pietro da Firenze. Dostávali ochranu a pohostinnosť od bohatých a vplyvných rodín v Apúlii, okolo Ríma a Ancony. Jedným z ich ochrancov bol rytier Andreuccio de Palumbario, ktorý ich ukrýval vo svojom hrade neďaleko Rieti, za čo bol ostro pokarhaný Urbanom VI. (4. mája 1388).

Za podobnú vec bol karhaný aj benediktínsky opát Farfy. 14. novembra 1394 Bonifác IX. poveril minoritov z Terra di Lavoro, aby obsadili kláštory, ktoré fraticelli opustili. Martin V. udelil rovnaké práva františkánom Rímskej provincie (14. novembra 1418) a 7. apríla 1426 im osobitným grantom dal kláštor Palestrina, ktorý bol baštou fraticelli. V tom istom roku Martin V. menoval svätého Jána Kapistránskeho (27. mája) a svätého Jakuba z Marche (11. októbra) za generálnych inkvizítorov, ktorí mali proti fraticelli zasiahnuť. Títo podporovatelia poriadku medzi františkánmi prísne a energicky vykonávali svoju úlohu a podarilo sa im zasiahnuť priamo do samotného jadra sekty.

V roku 1415 mesto Florencia formálne vyhnalo „fraticelli chudobného života, nasledovníkov Michelina z Ceseny, neslávnej pamäti“, a v Lucce päť fraticelli na súde slávnostne odvolalo svoje bludy (1411). Opatrenia proti všetkým fraticelli „v Rímskej provincii, Ancone, Splete a na iných miestach“ boli nariadené (7. júna 1427). 27. januára toho istého roku Martin V. povolil observantom z Ancony, aby obsadili kláštor fraticelli v Castro l’Ermitaa, 1. júna 1428 nariadil biskupovi Ancony, aby prísne presadzoval jeho nariadenia a v Maiolati podrobil všetkých podozrivých mučeniu, zničil ich dedinu, oddelil deti od heretických rodičov a rozptýlil staršiu populáciu. Osud fraticelli bol spečatený.

Ján Kapistránsky a Jakub z Marche zničil tridsaťšesť usadlostí, rozohnali ich členov, a niekoľko z nich bolo upálených na hranici vo Florencii a Fabriane, pričom v poslednom prípade bol prítomný aj pápež. Svätý Jakub z Marche napísal slávny „Dialogus contra Fraticellos“, ktorý prvýkrát publikoval v roku 1452. Podľa neho sa diela hlavnej pevnosti fraticelli nachádzali v doline Jesi, v Maiolati, Poggio Cupo, Massaccia a Mergo. Mali svojich biskupov aj v iných oblastiach, kde mali dostatočný počet stúpencov. Často podnikali cesty za účelom propagácie, najmä v Toskánsku. Niektorí sa obliekali čiastočne ako minoriti, niektorí ako pustovníci, často sa maskovali kvôli ochrane. Ich doktrína bola zhrnutím ich predchádzajúcich sektárskych bludov: celá Rímska Cirkev opustila pravú vieru už od čias Jána XXII. (1323); iba oni tvorili pravú Cirkev a zachovávali sviatosti a kňazstvo.

Istú formu fraticelli predstavoval aj Filip z Berbegni, fanatický a excentrický observant zo Španielska (1433), ktorý sa pokúsil založiť prísnu spoločnosť de la Capuciola, ale stretol sa so silným odporom Jána Kapistránskeho.

Opatrenia proti fraticelli boli publikované ešte raz, a to v roku 1466, keď bolo zajatých v Assisi počas slávností Portiuncula niekoľko fraticelli z Poli neďaleko Palestriny a Maiolati. Boli uväznení na hrade Sant‘ Angelo a začali sa proti nim súdne procesy. Ich ochranca v Poli, gróf Stefano de‘ Conti, bol uväznený, ale oni aj naďalej dostávali ochranu od rodiny Colonna z Palestriny. Tradícia tiež spomína, že fraticelli založili mnoho iných kolónií a že mali dôležité centrum v Grécku, odkiaľ vysielali emisárov a kde hľadali útočisko pred tvrdými opatreniami svätého Jakuba z Marche. Zvyčajne sa schádzali v noci v súkromných domoch a hovorí sa, že polovica obyvateľov Poli bola ich stúpencami. Obvinenie, že ich náboženské obrady boli poškvrnené nemorálnymi praktikami, sa však nedá dokázať. Podľa ich náuky by nemorálni kňazi prišli o svoje kňazské a jurisdikčné práva. Mali aj svojho vlastného biskupa, menom Nicholas.

Sekta podobná fraticelli, bola objavená v Nemecku; ale hoci títo vizionári, vedení bratmi Johannom a Livinom z Wirsbergu, získali stúpencov medzi mendikantmi v Čechách a Francúzsku, nemôžu byť považovaní za ozajstných fraticelli. Napriek všetkým prenasledovaniam pozostatky pôvodných fraticelli prežili, ale ich sila bola oslabená a od tej doby už pre Rímsku Cirkev nepredstavovali vážnu hrozbu.

Uvedený sumár dokumentuje, že títo heretici neboli členmi Rádu svätého Františka, ale že boli vylúčení z rádu a z Cirkvi. Rád ako taký a vo veľkej väčšine svojich členov zostal Cirkvi verný, napriek tomu, že mnoho jeho významných členov a dokonca aj celé časti odpadli.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2

PDF (formát pre tlač)