Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus

Jozef Duháček
29. decembra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Leonard Edward Feeney SJ (* 18. februára 1897 – † 30. januára 1978) bol americký jezuitský katolícky kňaz, básnik, textár a esejista. Presadzoval prísny výklad katolíckej dogmy extra Ecclesiam nulla salus („mimo Cirkvi niet spásy“). Jeho prípad je však zložitejší ako to na prvý pohľad vyzerá a podpísali sa na ňom neporiadky, ktoré sa začali v Cirkvi objavovať už za pontifikátu Pia XII. a na ktoré Feeney neprimerane a nerozumne reagoval.

Zastával názor, že krst krvou a krst túžbou nie sú platné a preto nekatolíci nemôžu byť spasení. Tento postoj je známy ako feeneyizmus (nazvaný podľa jeho priezviska). V boji proti tomu, čo považoval za liberalizáciu katolíckej náuky, bol v roku 1953 exkomunikovaný Svätou stolicou.

Feeney bol profesorom na postgraduálnej škole Boston College a neskôr profesorom bohoslovia na jezuitskom seminári vo Westone, Massachusetts. V 30. rokoch bol ako jezuita literárnym redaktorom jezuitského časopisu America. Potom sa stal kňazom-kaplánom v Saint Benedict Center, náboženskom centre na Harvard Square, ktoré v roku 1945 založila Catherine Goddard Clarkeová; Feeney toto centrum prvýkrát navštívil v roku 1941. V každú nedeľu mával zapálené prejavy na Boston Common, čo viedlo Roberta F. Kennedyho, vtedy študenta na Harvarde, k tomu, aby na neho žaloval arcibiskupovi Richardovi Cushingovi z Bostonu a dožadoval sa jeho odvolania.

V apríli 1949 vzbudila vec verejný záujem, keď Feeney v tlači obhajoval prepustených laikov, ktorí na jezuitskej vysokej škole (založenej v Bostone Spoločnosťou Ježišovou v roku 1863) učili, že tí, ktorí nie sú členmi katolíckej Cirkvi, sú zatratení.

Feeney kritizoval Cushinga okrem iného za to, že akceptuje cirkevné učenie o „krste túžby“. Nakoniec, v roku 1949, Cushing katolíkom zakázal chodiť do Feeneyho St. Benedict Center. V tom istom roku Boston College a Boston College High School prepustili štyroch členov centra z fakulty teológie za šírenie Feeneyho názorov. Jeho jezuitskí predstavení mu nariadili, aby centrum opustil a presunul sa na College of the Holy Cross, to však opakovane odmietal, čo nakoniec viedlo k jeho vylúčeniu z rádu. Cushing mu v apríli 1949 pozastavil kňazskú činnosť; Feeney však aj naďalej slúžil sviatosti, hoci na to už nemal oprávnenie.

V tomto období začal otec Feeney vystupovať na Boston Common, kde sa schádzali veľké davy (až do 2 000 ľudí) na jeho verejných zhromaždeniach, medzi ktorými boli jeho podporovatelia aj posmievači. Podľa The Harvard Crimson Feeney vyhlásil, že v katolícky väčšinovom Bostone chce „zbaviť naše mesto každého zbabelého liberálneho katolíka, Žida, protestantského surovca a slobodomurára 33. stupňa, ktorí sa snažia vysať dušu dobrým katolíkom a predať pravú vieru za doláre“. Feeney často vracal svojim posmievačom ostré urážky, keď ich opisoval ako „sexuálne zvrátených, buzerantov, nemravných, obscénnych, špinavých, hnusných, pokrytých špinou, pasákov a podvodníkov“.

Dňa 8. augusta 1949 kardinál Francesco Marchetti Selvaggiani zo Svätého ofícia zaslal protokolárny list arcibiskupovi Richardovi Cushingovi o význame dogmy extra Ecclesiam nulla salus („mimo Cirkvi niet spásy“). Tento list bol schválený pápežom Piom XII. 28. júla 1949. Dokument uvádza: „Túto dogmu (extra Ecclesiam nulla salus) treba chápať v tom zmysle, v akom ju chápe sama Cirkev. Veď náš Spasiteľ nezveril vysvetľovanie toho, čo je obsiahnuté v poklade viery, súkromným úsudkom, ale učiteľskej autorite Cirkvi.“

Keď Feeney dvakrát odmietol vyhovieť výzve Svätej stolice, aby sa dostavil do Ríma a vysvetlil svoje názory, bol 13. februára 1953 Svätou stolicou exkomunikovaný pre trvalú neposlušnosť voči legitímnej cirkevnej autorite kvôli odmietnutiu spolupracovať. Podľa kardinála Johna Wrighta pápež Pius XII. osobne preložil edikt do angličtiny.

Dekrét o exkomunikácii bol neskôr zverejnený v Acta Apostolicae Sedis. Jeho stúpenci tvrdili, že jeho exkomunikácia bola neplatná. Po exkomunikácii Feeney spolu s Catherine Goddard Clarkeovou spoločne založili komunitu s názvom Sluhovia Nepoškvrneného Srdca Márie. Táto skupina sa neskôr rozdelila na dve vetvy, pričom jedna – tzv. Still River Branch – zostala v dobrom postavení s katolíckou Cirkvou; druhá zostala schizmatická, a stále sa drží Feeneyho názorov na spásu.

Feeney sa zmieril s katolíckou Cirkvou v roku 1972 bez toho, aby svoje názory na spásu odvolal. Treba však pripomenúť, že Feeney bol exkomunikovaný za neposlušnosť, nie za herézu. Ako uvádza National Catholic News Service, toto zmierenie sa udialo aspoň čiastočne vďaka zásahu kardinála Humberta Medeirosa z Bostonu, ktorý počas svojich študentských čias navštevoval prednášky v St. Benedict’s.

V posledných rokoch života Feeney vystupoval na verejnosti len zriedka, pretože trpel Parkinsonovou chorobou a chronickým srdcovým ochorením. Zomrel v Ayer, Massachusetts, 30. januára 1978.

Feeney bol redaktorom časopisu The Point, ktorý obsahoval zmes teologických a politických článkov, pričom niektoré z nich boli podľa jeho kritikov (predovšetkým ADL) označené za antisemitské. Časopis často obsahoval výroky ako:

– Cirkev nikdy neopustila svoj absolútny princíp, že je možné, aby jednotlivý Žid odhodil svoje nenávistné dedičstvo, úprimne sa oddelil od synagógy a očistil svoju prekliatu krv vzácnou krvou Ježiša. (október 1957)

– Dnes vo svete dominujú dve sily, komunizmus a sionizmus. Obe hnutia sú vyhlasované za antikresťanské a obe sú podľa pôvodu aj smerovania židovské, čo je doložené. (september 1958)

– Takisto ako boli Židia za slobodomurárstvom, sekularizmom či komunizmom, stoja aj za „protineznášanlivostnou“ kampaňou. Židia presadzujú toleranciu len preto, že má deštruktívnu hodnotu – deštruktívnu pre katolícku Cirkev. Sami však stále živia svoju rasovú nevraživosť a antipatie. (júl 1955)

Anti Defamation League (ADL) a B’nai B’rith monitorovali veľa vydaní časopisu Point. V roku 1955 si ADL živo dopisovala s FBI ohľadom možného trestného vyšetrovania Feeneyho a jeho stúpencov, no žiadne vyšetrovanie sa nezačalo, pretože vplyv ADL na FBI a ich schopnosť zničiť nepohodlného oponenta ešte nedosiahli svoj vrchol.

Ako študent na Harvarde sa Robert Francis „Bobby“ Kennedy zúčastnil stretnutia študentov, kde sa postavil proti Feeneymu a následne rozhorčene odišiel po tom, čo kňaz vyhlásil, že mimo katolíckej viery niet spásy. Podobne negatívnu reakciu na Feeneyho učenie zaznamenal britský spisovateľ a konvertita na katolicizmus Evelyn Waugh, ktorý po návšteve kňaza v USA napísal:

Jedného rána som šiel na dohodnuté stretnutie a našiel som ho obklopeného kruhom zmätených mladých ľudí oboch pohlaví, pričom on sám bol úplne šialený. Všetci jeho konvertiti zanechali štúdium na Harvarde a chodia si po inštrukcie len za ním. Začal útočiť na všetko svetské vzdelávanie, a jeho reč sa stávala čoraz násilnejšou. Vykrikoval, že Newman (kardinál Newman, pozn. prekl.) spôsobil Cirkvi nenapraviteľné škody, potom začal útočiť na Ronnieho Knoxa (známy anglický konvertita, pozn. prekl.) a jeho knihu „Mass in Slow Motion“, pohoršený „predstavou, žeby sa nejaká nevinná 12-ročná dievčina mohla dostať k tejto rúhavej a obscénnej knihe,“ akoby to bol Milenec Lady Chatterleyovej. Spýtal som sa, či ju čítal. „Nemusím zjesť zhnité vajce, aby som vedel, že smrdí.“ Nato som sa nahneval a ostro som ho pokarhal. Jeho nasledovníci zostali úplne ohromení, keď videli ako napomínam ich svätca. V úplnom tichu som odišiel z domu. Neskôr som sa rozprával s niekoľkými jezuitmi a tí mi povedali, že neposlúcha príkazy svojho provinciála. Zdalo sa mi, že viac než psychiatra by potreboval exorcistu.

V roku 2003 napísal editor Gary Rosenblatt v článku pre denník The Jewish Week:

V menej známej kauze kardinál Richard Cushing exkomunikoval kňaza Leonarda Feeneyho v roku 1953 zato, že káže, že všetci nekresťania pôjdu do Pekla. Aj keď slová otca Feeneyho vychádzali z evanjelia, kardinál Cushing ich považoval za urážlivé, z veľkej časti preto, že jeho sestra sa vydala za Žida, a kardinál si s rodinou vytvoril blízky vzťah, čo ho robilo citlivým k židovskému pohľadu na prozelytizmus.

Leonard Feeney SJ učil, že mimo Cirkvi niet spásy. Mal absolútnu pravdu. A mal pravdu, keď tvrdil, že na túto tému existuje oficiálne učenie, ba aj dogmatické definície. Jeho omyl však bol v tom, že si osvojil protestantskú metódu. Katolíci sa musia vyhýbať súkromnému výkladu oficiálnych textov Cirkvi. Trvať na vlastnom výklade, obzvlášť, ak mu Cirkev odporuje, je to číra protestantská mentalita.

Feeney učil, že všetci, ktorí formálne nevstúpili do Cirkvi, pôjdu do Pekla. Nepokrstené deti, všetci dospelí, ktorí formálne nevstúpili do Cirkvi, aj keby nikdy nemali možnosť počuť, že existuje Cirkev, napríklad obyvatelia západnej pologule počas stáročí pred Kolumbom, ba aj mučeníci, ktorí zomreli nepokrstení vodou. Tu sa Feeney odlišoval od učenia niektorých veľkých teológov.

Napr sv. Cyprián z Kartága povedal o katechumenoch, ktorí boli umučení pred prijatím krstu: „Tí, ktorí sú pokrstení tým najslávnejším a najväčším krstom krvi, určite nie sú ochudobnení o sviatosť krstu; o tomto krste Pán tiež povedal, že má „iný krst, ktorým musí byť pokrstený“ (Lk 12,50).“

Tomáš Akvinský: „Odpovedám, že sviatosť krstu môže niekomu chýbať dvomi spôsobmi. Po prvé, v skutočnosti aj v túžbe; ako je to v prípade tých, ktorí nie sú pokrstení ani si neprajú byť pokrstení, čo jasne znamená pohŕdanie sviatosťou u tých, ktorí majú slobodnú vôľu. Preto tí, ktorým chýba krst takýmto spôsobom, nemôžu dosiahnuť spásu, lebo nie sú ani sviatostne, ani duševne začlenení do Krista, skrze ktorého jedine možno dosiahnuť spásu.

Po druhé, sviatosť krstu môže niekomu chýbať v skutočnosti, ale nie v túžbe; napríklad, ak si človek praje byť pokrstený, ale smrť ho pred prijatím krstu predbehne. Takýto človek môže dosiahnuť spásu aj bez skutočného krstu, na základe túžby po krste, ktorá je výsledkom viery pôsobiacej skrze lásku, pričom Boh, ktorého moc nie je viazaná na viditeľné sviatosti, posväcuje človeka vnútorne. Preto Ambróz hovorí o Valentinianovi, ktorý zomrel ešte ako katechumen: „Stratil som toho, ktorého som mal znovuzrodiť, ale on nestratil milosť, o ktorú prosil“.“ (Summa Theologiae III:68:2, porov. III:66:11–12)

Štvrtý kánon Tridentského koncilu o sviatostiach vo všeobecnosti stanovuje: „Ak niekto povie, že sviatosti Nového zákona nie sú potrebné na spásu, ale sú nadbytočné, a že hoci všetky nie sú potrebné pre každého jednotlivca, bez nich alebo bez túžby po nich… ľudia dostávajú od Boha milosť ospravodlivenia, nech je prekliaty.“

Tridentský koncil učí, že sviatosti sú vo všeobecnosti sú potrebné. Bez nich alebo bez túžby po nich človek nemôže dosiahnuť milosť ospravodlivenia, ale s nimi alebo túžbou po nich môže byť človek ospravodlivený. Sviatosť, ktorou po prvýkrát prijímame ospravodlivenie, je krst. Ale keďže kánon učí, že môžeme byť ospravodlivení túžbou po sviatostiach, nielen sviatosťami samotnými, môžeme byť ospravodlivení aj túžbou po krste, nielen samotným krstom.

V tej istej kapitole, kde sa uvádza, že túžba po krste ospravodlivuje, Tridentský koncil definuje ospravodlivenie ako „prechod… do stavu milosti a adopcie za Božích synov“ (Dekrét o ospravodlivení 4). Toto potvrdzuje štvrtá kapitola tridentského Dekrétu o ospravodlivení, kde sa uvádza: „Tento prechod (t. j. ospravodlivenie) však nemôže, od vyhlásenia evanjelia, nastať inak ako cez kúpeľ znovuzrodenia (t. j. krst) alebo túžbu po ňom, ako je napísané: „Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5).“

Pokiaľ ide o zatratenie detí, Feeney zobral text Pia IX. „(1863: DS 2866): „Boh… vo svojej najvyššej dobrote a milosti nijako nedopúšťa, aby bol niekto potrestaný večnými trestami, kto nenesie vinu dobrovoľného previnenia. Je však tiež katolíckou dogmou, že nikto mimo katolíckej Cirkvi nemôže byť spasený, a že tí, ktorí sú vzdorovití voči autorite tej istej Cirkvi (a) jej definíciám a ktorí sú tvrdošijne oddelení od jednoty tejto Cirkvi a od rímskeho pápeža, nástupcu Petra, ktorému Spasiteľ zveril stráženie vinice, nemôžu dosiahnuť večnú spásu.“

Feeney tento text zosmiešnil a obvinil Pia IX. z pelagianizmu, keď povedal: „Tvrdiť, že Boh nikdy nedovolí, aby niekto bol večne potrestaný, pokiaľ sa nedopustil viny dobrovoľného hriechu, nie je nič iné než pelagianizmus“.

Správna teologická metóda v prípade, keď sa nám zdá, že si dve pravdy navzájom odporujú nie je v násilnom prispôsobení jednej pravde druhej. Obidve tvrdenia treba verne zachovávať, s nádejou, že raz niekto nájde spôsob, ako ich zosúladiť. Otcovia Cirkvi v tom boli veľmi dôslední.

Jestvuje veľké množstvo textov cirkevných Otcov i výrokov Magistéria, ktoré hovoria to, čo Pius IX., že mimo Cirkev niet spásy, ale že Boh je milosrdný a láskavý a neodsudzuje do Pekla toho, kto sa sám dobrovoľne neprevinil.

1. Pri správnej teologickej metóde Otcovia Cirkvi a Magistérium videli dve veci:

a) Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu.
b) Boh sa nejakým spôsobom stará o spásu tých, ktorí Cirkev nemohli – bez vlastnej viny podotýkam – nájsť. To už uvádza sv. Pavol v Liste Rimanom (Rim 3,29): Vari je Boh len Bohom Židov? A nie aj pohanov? Veru, aj pohanov).

2. V snahe zosúladiť obidve tvrdenia sformulovala Cirkev široký koncept členstva. Potom možno povedať, že mimo Cirkvi niet spásy, no pojem členstva je veľmi široký a zahŕňa aj niektorých z tých, ktorí Cirkev nenájdu.

3. Rané texty Magistéria sa na prvý pohľad zdajú veľmi prísne. Sem zapadajú aj slová Pia IX. o vzdorovitosti a tvrdošijnosti, no tie sa nevzťahujú na tých, ktorí Cirkev nenájdu bez vlastnej viny. Slová sv. Pavla v Liste Rimanom (Rim 3,29) si žiadajú takýto výklad.

Kongregácia Svätého ofícia, 9. august 1949, odsúdila Feeneyho doktríny (DS 3870): „Nie je vždy požadované, aby bol niekto skutočne začlenený ako člen Cirkvi, ale aspoň sa vyžaduje: aby sa k nej pripájal želaním a túžbou. Nie je vždy potrebné, aby to bolo explicitné…, ale keď človek trpí neprekonateľnou nevedomosťou, Boh prijíma aj implicitnú vôľu, nazvanú týmto menom, lebo je obsiahnutá v dobrej dispozícii duše, v ktorej človek chce prispôsobiť svoju vôľu Božej vôli.“

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus

Titulný ilustračný obrázok k 59. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)