Životopisec pápeža Františka, Austen Ivereigh, arogantne napomína kardinála Saraha za jeho údajne „poburujúci jazyk“ proti pápežovi

3. septembra 2026   Cirkev   Liturgia

Známeho cirkevného progresivistu Austena Ivereigha zrejme netreba čitateľom portálu Christanitas.sk zvlášť predstavovať. Najnovšie sa rozhodol napomínať kardinála Roberta Saraha zato, že údajne kritizuje pápeža Leva XIV. Pritom sám Ivereigh prednedávnom nešetril kritickými poznámkami na toho istého pápeža, kvôli tomu, že požehnával baránkov, čo údajne odporuje Laudato si’.

https://christianitas.sk/austen-ivereigh-zivotopisec-papeza-frantiska-kritizuje-leva-xiv-za-obnovenie-pozehnavania-barankov-je-to-proti-laudato-si-a-zvieratam/

Ako vidno, to, čo dovolí sebe, nechce dovoliť kardinálovi katolíckej Cirkvi. A čoho sa Ivereighovo rozhorčenie týka?

Kardinál Robert Sarah vystúpil proti obmedzovaniu tradičnej latinskej omše, čo viedlo životopisca pápeža Františka Austena Ivereigha k obvineniu, že útočí na pápežstvo.

Austen Ivereigh obvinil kardinála Roberta Saraha z používania „poburujúceho, bojovného jazyka“ namiereného proti pápežstvu po tom, ako emeritný guinejský kardinál varoval, že Cirkev „nemôže vyhlásiť vojnu“ katolíkom oddaným tradičnej latinskej omši.

Austen Ivereigh sa zbytočne znervóznil

V príspevku z 1. septembra, v ktorom citoval správu Catholic News Agency o Sarahových vyjadreniach, Ivereigh napísal: „Aká vojna? Tento poburujúci, bojovný jazyk Saraha namierený proti pápežstvu je nedôstojný kardinála. Možno má viac ako 80 rokov, bol zbavený všetkých funkcií a zodpovedností a zúfalo túži po pozornosti. Ale sľub, ktorý zložil, stále platí.“

Kardinál Sarah, bývalý prefekt Kongregácie pre Boží kult, vyslovil tieto slová v rozhovore pre talianske noviny Il Giornale koncom augusta. „My ako Cirkev nemôžeme vyhlásiť vojnu tým, ktorí nábožne navštevujú svätú omšu jednoducho preto, že uprednostňujú jednu formu pred druhou; je to krátkozraký a úplne ideologický postoj, a preto nie je ani pastoračný, ani kresťanský,“ vyhlásil. „Je škodlivý a deštruktívny pre Cirkev.“

Kardinál reagoval na obmedzenia zavedené motu proprio pápeža Františka Traditionis custodes z roku 2021, ktoré výrazne obmedzilo slávenie tradičnej omše, ktoré Benedikt XVI. v roku 2007 liberalizoval prostredníctvom motu proprio Summorum pontificum.

Kardinál Sarah povedal, že rozhodnutie pápeža Benedikta malo „pozitívny vplyv, dokonca by som povedal nápravný vo vzťahu k možným zneužitiam pri slávení riadnej formy“. Mnohí kňazi podľa neho „dosvedčujú, že objavenie mimoriadnej formy im pomohlo lepšie sláviť svätú omšu“.

Traditionis custodes tento prístup „zrušilo“ ešte „za života emeritného pápeža“, povedal Sarah. „Nezdalo sa mi to ako rozumné ani úctivé rozhodnutie.“ Benedikta opísal ako „človeka mierneho ako baránok“, ktorý „sa nechal ponižovať, a tak svoje utrpenie v tichosti a modlitbe obetoval Bohu“.

Kardinál Sarah argumentoval, že starobylé obrady nemožno jednoducho obmedzovať dekrétom. „Prístup k rituálnym formám, ktoré boli uznávané a existujú celé stáročia, nesmie byť nikdy umelo obmedzovaný,“ povedal. „Ak by nejaký obrad neslúžil viere, zanikol by sám od seba; ak naopak vieru zachováva a podporuje, nesmieme ho v nijakom prípade obmedzovať.“

V skoršom augustovom rozhovore pre Il Foglio zašiel kardinál Sarah ešte ďalej a samotný liturgický konflikt označil za hriech. „Je tragédiou, ba skutočným a opravdivým hriechom, že pri takej zásadnej téme, akou je liturgia, existuje určitý druh vojny,“ povedal. „Liturgia je prameňom jednoty Cirkvi a je nemysliteľné, aby v liturgických otázkach existovala takáto opozícia a také prudké konfrontácie.“

Vyzval na návrat k „vyváženému, pastoračnému a teologicky dobre podloženému postoju“ Benedikta XVI., ktorý umožňoval obom formám rímskeho obradu spolunažívať a vzájomne sa obohacovať.

Dopustil sa Ivereigh hriechov unáhleného úsudku a ohovárania?

Ivereigh, autor kníh The Great Reformer a Wounded Shepherd, je už dlho jedným z najvýraznejších anglicky hovoriacich obhajcov zosnulého pápeža Františka. Kritici ho obviňujú z toho, že argumenty tradičných katolíkov skôr odmieta, než aby sa s nimi vecne vyrovnával.

V článku pre Crux z roku 2018 naznačil, že niektorí novinári – konvertiti, ktorí spochybňovali pápežove kroky – trpia „neurózou konvertitov“. Medzi menovanými autormi boli Ross Douthat, R. R. Reno a John-Henry Westen z LifeSite News. Carl E. Olson odpovedal, že vymýšľanie takejto diagnózy predstavuje „typickú ľavičiarsku lenivosť“, ktorá kritikov izoluje namiesto toho, aby odpovedala na ich argumenty.

Reakcie na najnovší Ivereighov príspevok poukazovali na podobný vzorec. Jeden používateľ obrátil jeho vlastné slová proti nemu: „Poburujúci, bojovný jazyk“, však? a pripojil snímku obrazovky, na ktorej autor zverejnil článok s názvom „Prečo nenávidím starú latinskú omšu: Vyznanie.“

Ďalší naznačil, že zo strany Ivereigha ide o projekciu, pričom tvrdil, že varovanie kardinála Saraha možno vztiahnuť práve na samotného Ivereigha: „Je čas, aby ste sa pozreli do zrkadla.“

Tretí komentujúci naznačil, že Ivereigh sa dopustil hriechov unáhleného úsudku a ohovárania, keď nesprávne interpretoval motiváciu kardinála Saraha a jeho slová vykreslil ako útok na pápeža, hoci podľa všetkého išlo o obranu tradičných katolíkov. „Vaše ničenie charakteru tohto svätého kardinála je hanebné,“ napísal komentujúci. „Jeho vyjadrenie považujem za vyvážené a spravodlivé.“

Po obmedzeniach zavedených prostredníctvom Traditionis custodes, ktorých deklarovaným cieľom bolo chrániť cirkevnú jednotu, kardinál Sarah a ďalší pravoverní cirkevní predstavitelia zastávajú názor, že potláčanie tradičnej latinskej omše, ktorá bola po mnohé stáročia plodným srdcom katolíckej viery, nie je ani pastoračné, ani v rámci náležitej autority Cirkvi.

„Neviem, akú právomoc máme zakazovať liturgiu, ktorá sa slávila celé stáročia,“ povedal kardinál Sarah pri predchádzajúcej príležitosti. „Pápež Benedikt povedal, že to, čo bolo posvätné v minulosti, zostáva posvätné aj dnes.“

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície je na slovách kardinála Roberta Saraha ťažké nájsť niečo „poburujúce“ či „bojovné“. Kardinál neútočí na pápežský úrad ani nespochybňuje jeho miesto v Cirkvi; kritizuje konkrétnu liturgickú politiku a jej dôsledky. Jeho otázka je pritom legitímna: Prečo má byť liturgia, ktorá po stáročia formovala vieru nespočetných generácií katolíkov a ktorú slávili mnohí svätci, predmetom systematických obmedzení? Kardinál Sarah tu v podstate nadväzuje na známy princíp Benedikta XVI., podľa ktorého to, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, nemôže byť zrazu považované za škodlivé či neprípustné. Kritika konkrétneho rozhodnutia pápeža navyše sama osebe nie je útokom na pápežstvo; katolícka tradícia nikdy nestotožňovala poslušnosť pápežovi s presvedčením, že každé jeho disciplinárne alebo pastoračné rozhodnutie musí byť nevyhnutne múdre a prospešné.

Oveľa problematickejšie preto pôsobí reakcia Austena Ivereigha. Namiesto vecnej odpovede na argumenty kardinála Saraha prichádza poznámka o viac než osemdesiatročnom kardinálovi „zbavenom všetkých funkcií“ a údajne „zúfalo túžiacom po pozornosti“. Takáto formulácia nevysvetľuje, v čom sa kardinál mýli; iba prisudzuje jeho vystúpeniu pochybnú osobnú motiváciu. Z katolíckeho hľadiska pritom nie je rozhodujúce, aký úrad kardinál momentálne zastáva ani koľko má rokov, ale či jeho argument zodpovedá pravde a dobru Cirkvi. O to zvláštnejšie pôsobí obvinenie kardinála Saraha z „bojovného jazyka“, keď jeho vlastné slová vyzývajú k ukončeniu liturgickej vojny a k návratu k pokojnejšiemu modelu Benedikta XVI.

Celý spor napokon odhaľuje jeden z najväčších paradoxov obdobia po vydaní Traditionis custodes. V mene jednoty Cirkvi sa obmedzuje liturgia, ktorá bola stáročia jej vlastnou liturgiou, pričom samotné obmedzovanie vyvoláva nové konflikty a pocit krivdy medzi veriacimi, ktorí nechcú vytvárať novú Cirkev, ale zachovať zdedenú liturgickú tradíciu. Sarah preto správne pripomína, že liturgia nemá byť bojiskom ideologických táborov. Ak tradičná omša vedie veriacich k Eucharistii, modlitbe, pokániu a hlbšiemu životu viery, potom by pastoračnou odpoveďou Cirkvi nemalo byť podozrievanie či vytláčanie týchto veriacich na okraj, ale veľkorysosť, pokoj a rešpekt voči tomu, čo Cirkev sama po celé stáročia pokladala za posvätné.

Pri čítaní Ivereighových výpadov sa navyše nemožno ubrániť dojmu, že si veľmi pozorne stráži, aby kráčal v súlade s prevládajúcim duchom doby a s líniou cirkevného prostredia, s ktorým sa identifikoval.

Staršie generácie v Československu podobný mechanizmus dobre poznali, hoci, samozrejme, v celkom inom politickom a historickom kontexte: pri oficiálnych životopisoch Lenina, Stalina či Gottwalda často nebolo najdôležitejšie kriticky skúmať osobnosť a jej rozhodnutia, ale potvrdiť správnosť vopred stanovenej interpretácie; a ideologicky spoľahliví autori potom útočili na každého, kto sa od nej odvážil odchýliť.

Takýto spôsob uvažovania však do serióznej katolíckej diskusie nepatrí. Austen Ivereigh nie je ničím výnimočný spisovateľ a bude si musieť jednoducho zvyknúť, že predmetom vecnej kritiky môže byť kardinál, biskup aj pápež bez ohľadu na to, či sa mu to páči alebo nie.

Pápežský úrad si vyžaduje úctu, nie nekritický kult konkrétnej osobnosti, ktorá ho dočasne zastáva. A pontifikát Františka možno legitímne hodnotiť aj veľmi kriticky: podľa nášho názoru v mnohých oblastiach nevynikal jasnosťou, rozvahou ani schopnosťou zachovávať vnútorný pokoj Cirkvi; práve naopak, viaceré jeho rozhodnutia vrátane zásahu proti tradičnej liturgii zanechali spory a rozdelenia, o ktorých sa musí dať otvorene hovoriť.

Ak je možné kritizovať Alexandra VI., malo by byť možné kritizovať aj pápeža Františka. Austen Ivereigh a synodálne vanutí progresívci si budú musieť na kritiku sprava zvyknúť. Nepáči sa im? Ich problém. Nemajú nás radi? Nám je to úplne jedno…

Branislav Krasnovský

Zdroj: lifesitenews.com, sprievodný obrazový materiál, zdroj – snímky obrazovky, youtube.com; wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)