Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku

Jozef Duháček
31. marca 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Nemecko a nemecké Švajčiarsko

Reformácia v Nemecku vypukla 31. októbra 1517, keď Martin Luther pribil svoje slávne tézy na dvere kostola vo Wittenbergu. Pred dôsledkami pápežskej exkomunikácie a cisárskeho zákazu ho ochránil saský kurfirst (ríšske knieža s právom voliť cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa, pozn. aut.) Fridrich, jeho pán. Ten sa navonok ku sporu staval neutrálne, no podporoval vznik luteránskych spoločenstiev na svojom panstve a najmä po tom, ako sa Luther vrátil do Wittenbergu a prevzal vedenie reformného hnutia a vedenie opozície voči anabaptistom. Luther zaviedol svojvoľné predpisy pre bohoslužby a náboženské úrady; podľa týchto predpisov boli zakladané luteránske spoločenstvá, čím sa vytvoril organizovaný heretický útvar, ktorý sa postavil proti katolíckej Cirkvi. K Lutherovi sa pripojili čoskoro ďalšie kniežatá:

– Ján Saský (Fridrichov brat);
– veľmajster teutónskeho rádu Albert z Pruska, ktorý premenil územia svojho rádu na sekulárne vojvodstvo a po prijatí luteránstva sa stal jeho dedičným pánom;
– vojvodovia Henrich a Albert z Meklenburska;
– gróf Albert z Mansfieldu;
– gróf Edzard z Východného Frízska;
– Gróf Filip Hesenský, ktorý sa definitívne priklonil k reformácii po roku 1524.

Medzitým aj v niektorých nemeckých cisárskych mestách iniciovali stúpenci Luthera reformné hnutie – najmä v Ulme, Augsburgu, Norimbergu, Nördlingene, Štrasburgu, Kostnici, Mohuči, Erfurte, Zwickau, Magdeburgu, Frankfurte nad Mohanom a Brémach. Luteránske kniežatá vytvorili 4. mája 1526 v Torgau alianciu, aby sa spoločne bránili. Svojím vystúpením na sneme v Speyeri v roku 1526 dosiahli, že jednotliví vládcovia mohli zaujať k Wormskému ediktu proti Lutherovi a jeho chybným doktrínam taký postoj, ktorý vedeli obhájiť pred Bohom a cisárom – teda umožnili vlastne svetským pánom slobodne sa pridať k Lutherovi a zavádzať reformáciu na svojich územiach. Katolícka strana začala strácať momentum a luteránski páni stále viac zvyšovali svoje požiadavky. Dokonca aj úplne umiernené dekréty zo Speyerského snemu (1529) vyvolali zúrivé protesty zo strany luteránskych a reformovaných panstiev.

Rokovania na sneme v Augsburgu (1530), na ktorom tí, čo odmietali katolícku vieru vypracovali svoje vyznanie (Augsburské vyznanie), ukázali, že obnova náboženskej jednoty nebude možná. Reformácia sa rozšírila stále viac, pričom luteránstvo a zwingliánstvo prenikali na ďalšie nemecké územia. Okrem už spomenutých kniežatstiev a miest sa do roku 1530 rozšírila aj do Bayreuthu, Ansbachu, Anhaltu a Braunschweig-Lunenburgu, a v nasledujúcich rokoch aj do Pomoranska, Jülich-Cleve a Würtembergu. V Sliezsku a v kniežatstve Liegnitz reformácia tiež pokročila. V roku 1531 bola vytvorená Šmalkaldská liga, ofenzívna a defenzívna aliancia medzi protestantskými kniežatami a mestami. Najmä po jej obnovení (1535) sa do tejto ligy pripojili ďalšie mestá a páni, ktorí prijali reformáciu, ako napríklad gróf palatín Rupert z Zweibrückenu, gróf William z Nassau, mestá Augsburg, Kempten, Hamburg a ďalšie. Ďalšie rokovania a diskusie medzi náboženskými stranami s cieľom ukončiť schizmu boli bez úspechu.

Medzi metódami, ktoré používali protestanti pri šírení reformácie, prevažovala sila, násilie a ozbrojená moc. Keď sa uvoľnila diecéza Naumburg-Zeitz, saský kurfirst Ján Fridrich násilím inštaloval za biskupa luteránskeho kazateľa Nicolausa Amsdorfa (namiesto katedrálneho prepošta Julia von Pfluga, ktorý bol zvolený kapitulou) a sám prevzal svetskú správu. Vojvoda Henrich z Braunschweig-Wolfenbüttelu bol v roku 1542 vyhnaný a reformácia bola na jeho panstve zavedená násilím. V samotnom Kolíne bol pokus o násilné zavedenie reformácie takmer úspešný. Niektoré cirkevné kniežatá sa ukázali ako zlí správcovia a neprijali opatrenia proti inováciám, ktoré sa denne šírili a tak si našla reformácia cestu do Pfalz-Neuburgu a miest ako Halberstadt, Halle ai. Kolaps Šmalkaldskej ligy (1547) pokrok reformácie do určitej miery zbrzdil: Julius von Pflug bol opätovne ustanovený za biskupa Naumburgu, vojvoda Henrich z Braunschweig-Wolfenbüttelu získal späť svoje územia a Hermann von Wied musel opustiť Kolín, kde bola zachovávaná katolícka viera.

Únia, ktorú sa pokúsil Augsburgský snem v rokoch 1547–48 (Augsburské medziobdobie) vytvoriť, nesplnila svoj cieľ, aj keď bola zavedená na mnohých protestantských územiach. Medzitým zrada kniežaťa Moritza Saského, ktorý tajne uzavrel dohodu s Henrichom II. Francúzskym, nepriateľom Nemecka, a vytvoril konfederáciu s protestantskými pánmi ako boli Viliam Hesenský , Ján Albert z Meklenburska a Albert Brandenburský, aby viedli vojnu proti cisárovi a ríši, oslabila cisárovu moc. Na podnet Karola V. zvolal kráľ Ferdinand do Augsburgu snem aj v roku 1555, kde bola po dlhých rokovaniach uzavretá dohoda známa ako Augsburgský náboženský mier. Táto zmluva obsahovala tieto ustanovenia:

– medzi cisárskymi katolíckymi stavmi a tými, ktoré sa hlásili k Augsburgskému vyznaniu (zwingliáni neboli do dohody zahrnutí), bude dodržiavaný mier a svornosť;
– žiadne kniežatstvo nesmie nútiť iné kniežatstvo ani jeho poddaných, aby zmenili náboženstvo, ani voči nim na základe náboženstva viesť vojnu;
– ak by cirkevný hodnostár prijal Augsburgské vyznanie, stratí svoju cirkevnú hodnosť so všetkými funkciami a výhodami s ňou spojenými, ale bez toho, aby bola poškodená jeho česť a súkromný majetok. Proti tomuto cirkevnému ustanoveniu protestovali luteránske stavy;
– tí, čo sa prihlásili k Augsburgskému vyznaniu si mali ponechať v držbe všetok cirkevný majetok, ktorý držali od začiatku reformácie; po roku 1555 nesmel nikto nikomu nič zabrať;
– až do uzavretia mieru medzi znepriatelenými náboženskými skupinami (ktorý mal byť dosiahnutý na nadchádzajúcom sneme v Regensburgu) bola cirkevná jurisdikcia katolíckej hierarchie pozastavená na luteránskych územiach;
– ak by vznikol akýkoľvek spor medzi stranami ohľadom územia alebo práv, tento spor sa mal riešiť arbitrážou;
– žiadny cisársky stav (knieža) nesmel chrániť poddaných iného kniežaťa pred jeho autoritou;
– každý občan ríše má právo vybrať si jedno z oboch uznávaných náboženstiev a praktizovať ho na inom území bez straty práv, cti alebo majetku (ale bez toho, aby boli poškodené práva územného pána nad jeho poddanými);
– tento mier sa mal vzťahovať aj na slobodných rytierov a slobodné mestá ríše, a cisárske súdy sa mali striktne riadiť jeho ustanoveniami;
– prisahalo sa buď v mene Boha alebo v mene Jeho Svätého Evanjelia.

Touto mierovou zmluvou bola v Nemeckej ríši definitívne ustanovená náboženská schizma; od tej chvíle boli katolícke a protestantské stavy v protichodných táboroch. Takmer celé Nemecko, od hranice s Nizozemskom na západe až po poľskú hranicu na východe, územie Teutónskeho rádu v Prusku, stredné Nemecko okrem jeho západnej časti a v južnom Nemecku Würtemberg, Ansbach, Pfalz-Zweibrücken a ďalšie malé územia, spolu s mnohými slobodnými mestami, prijali luteránstvo. Okrem toho aj na juhu a juhovýchode, ktoré zostali prevažne katolícke, našlo reformované hnutie viac či menej početných stúpencov. Kalvinizmus sa tiež pomerne široko rozšíril.

Avšak Augsburgský mier nedokázal zabezpečiť očakávanú svornosť. Napriek jeho výslovným ustanoveniam bolo do začiatku 17. storočia reformovaných a sekularizovaných niekoľko cirkevných kniežatstiev (2 arcibiskupstvá, 12 biskupstiev a početné kláštory). Na ochranu katolíckych záujmov a na vyváženie Protestantskej únie bola vytvorená Katolícka liga. Čoskoro vypukla tridsaťročná vojna, veľmi nešťastná pre Nemecko, pretože krajinu vydala jej nepriateľom zo západu a severu a zničila moc, bohatstvo a vplyv Nemeckej ríše. Vestfálsky mier, uzavretý v roku 1648 s Francúzskom v Münsteri a so Švédskom v Osnabrücku, definitívne potvrdil status nemeckej náboženskej schizmy, postavil kalvínov a reformovaných na rovnakej úrovni ako luteránov a poskytol stavom priamo podriadeným cisárovi právo zaviesť reformáciu. Odteraz mohli územní suveréni nútiť svojich poddaných prijať konkrétne náboženstvo, pričom bolo uznané nezávislé postavenie tých, ktorí v roku 1624 už mali právo vykonávať svoje vlastné bohoslužby. Štátny absolutizmus v náboženských otázkach dosiahol v Nemecku svoj vrchol.

V nemeckom Švajčiarsku mala reformácia podobný priebeh. Najskôr násilne zaviedol reformáciu Zürich, potom nasledoval Bazilej. V Bazileji sa Ján Ecolampadius a Wolfgang Capito spojili so Zwinglim, šírili jeho učenie a dosiahli víťazstvo pre novú vieru. Katolícki členovia Veľkej rady boli vyhnaní. Podobne to prebiehalo v Appenzell Outer Rhodes, Schaffhausene a Glaruse. Po dlhom váhaní bola reformácia prijatá aj v Berne, kde apostata z kartuziánskeho rádu Franz Kolb spolu s Johannom a Bertholdom Hallerom kázali zwingliánstvo; všetky kláštory boli zrušené a potrebné bolo veľké násilie, ktorým sa zwingliánstvo vnútilo ľuďom na tomto území. St. Gall, kde kázal Joachim Vadianus, a veľká časť Graubündenu tiež prijali inovácie. Na celom území Nemeckej ríše bolo zwingliánstvo silným rivalom luteránstva, a medzi oboma vierovyznaniami musel vypuknúť násilný konflikt.

Vo Švajčiarsku sa pokúšali ukončiť nešťastné náboženské rozdelenie. V máji 1526 sa konala veľká náboženská dišputa v Badene, kde katolíkov zastupovali Eck, Johann Faber a Murner, a reformovaných Ecolampadius a Berthold Haller. Výsledok bol priaznivý pre katolíkov – väčšina prítomných zástupcov sa vyjadrila proti reformácii a spisy Luthera a Zwingliho boli zakázané. To vyvolalo opozíciu zo strany reformovaných stavov. V roku 1527 Zürich vytvoril alianciu s Kostnicou; Bazilej, Bern a ďalšie reformované stavy sa pripojili k konfederácii v roku 1528. Na obranu vytvorili katolíci v roku 1529 alianciu na ochranu pravej viery na svojich územiach. V následnej vojne katolícki získali víťazstvo v Kappeli v bitke, v ktorej bol Zwingli zabitý na bojisku. Zürichu a Bernu bola udelená mierová dohoda za podmienky, že žiadne mesto nebude napádať iné z dôvodu náboženstva a že katolícke bohoslužby môžu byť slobodne vykonávané na spoločných územiach. Katolícka viera bola obnovená v niektorých okresoch Glarusu a Appenzellu; opátstvo St. Gall bol obnovené, hoci mesto zostalo reformované. V Zürichu, Bazileji, Berne a Schaffhausene však katolíci nedokázali ubrániť svoje práva.

Švajčiarski reformátori čoskoro vytvorili formálne podoby svojich vierovyznaní; osobitne pozoruhodné bolo Prvé helvétske vyznanie (Confessio Helvetica I), ktoré zostavili Bullinger, Myconius, Grynaeus a ďalší (1536), a Druhé vyznanie, ktoré zostavil Bullinger v roku 1564 (Confessio Helvetica II); druhé vyznanie bolo prijaté vo väčšine zwingliánsky reformovaných území.

Severné kráľovstvá: Dánsko, Nórsko a Švédsko

Luteránska reformácia našla rýchlo cestu na vstup do Dánska, Nórska (ktoré bolo vtedy spojené s Dánskom) a Švédska. Jej zavedenie bolo primárne spôsobené kráľovským vplyvom. Dánsky kráľ Kristián II. (1513–1523) vítal reformáciu ako prostriedok na oslabenie šľachty a najmä duchovenstva (ktoré vlastnilo rozsiahly majetok) a ako šancu na rozmnoženie moci svojho trónu.

Jeho prvý pokus o šírenie učenia Martina Luthera v roku 1520 sa stretol s malým úspechom: baróni a preláti ho čoskoro zosadili z trónu ako tyrana a na jeho miesto zvolili jeho strýka, vojvodu Fridricha zo Šlezvicka a Holštajnska. Tento však bol tajným stúpencom luteránstva, oklamal biskupov a šľachtu a pri svojom korunovaní v roku 1523 prisahal, že bude udržiavať katolícku vieru. Po dosadnutí sa na trón však podporoval reformátorov, najmä kazateľa Hansa Tausena. Na sneme v Odense v roku 1527 zaručil reformátorom slobodu náboženského vyznania, povolil duchovenstvu sobáše a rezervoval si právo potvrdenia 11 biskupských nominácií.

Luteránstvo sa šírilo násilnými prostriedkami a verní prívrženci katolíckej viery boli utláčaní. Jeho syn Kristián III., ktorý už „reformoval“ Holštajnsko, uvrhol do väzenia dánskych biskupov, ktorí protestovali proti jeho nástupníctvu, a získal podporu barónov. S výnimkou biskupa Ronowa z Roskilde, ktorý zomrel vo väzení (1544), všetci biskupi súhlasili s rezignáciou na svoje úrady a zdržaním sa odporu proti novému učeniu. Tým dosiahli svoje prepustenie a ich majetok im bol vrátený. Všetci kňazi, ktorí odporovali reformácii, boli vyhnaní, kláštory zrušené a reformácia zavedená všade násilím. V roku 1537 bol z Wittenbergu do Dánska pozvaný Lutherov spoločník Johann Bugenhagen (Pomeranus), aby tam zaviedol reformáciu v súlade s Lutherovými myšlienkami. Na sneme v Kodani v roku 1546 boli posledné práva katolíkov zrušené; právo na dedičstvo a spôsobilosť na akúkoľvek funkciu im bolo odoprené a katolíckym kňazom bolo zakázané bývať v krajine pod hrozbou smrti.

V Nórsku arcibiskup Olaus z Trondheimu odpadol k luteránstvu, ale bol nútený opustiť krajinu, ako podporovateľ zosadeného kráľa Kristiána II. S pomocou dánskej šľachty Kristián III. zaviedol do Nórska reformáciu násilím. Island dlhšie odolával kráľovskému absolutizmu a náboženským inováciám. Neochvejný biskup z Holumu, Jon Arason, bol sťatý a reformácia sa po roku 1551 rýchlo rozšírila. Niektoré vonkajšie katolícke prvky boli zachované – titul biskupa a do istej miery liturgické rúcha a formy uctievania.

Reformácia bola do Švédska zavedená tiež z politických dôvodov sekulárnym vládcom. Gustáv Vasa, ktorý bol v roku 1520 vydaný Christianovi II. z Dánska ako rukojemník a ktorý utiekol do Lübecku, sa tam zoznámil s luteránskym učením a uvedomil možnosti, ktoré mu to ponúkalo. Po návrate do Švédska sa stal prvým ríšskym kancelárom a po zosadení Kristiána II. v Dánsku sa nechal zvoliť za kráľa a pokúsil sa premeniť Švédsko na dedičnú monarchiu. No podľahol opozícii duchovenstva a šľachty. Reformácia mu pomohla dosiahnuť jeho cieľ, hoci jej zavedenie bolo ťažké kvôli veľkej vernosti ľudu katolíckej viere. Vymenoval na vysoké pozície dvoch Švédov, bratov Olafa a Lorenza Petersonovcov, ktorí študovali vo Wittenbergu a prijali Lutherovo učenie; jeden bol menovaný dvorným kaplánom v Štokholme a druhý profesorom v Uppsale. Obaja tajne pracovali na šírení luteránstva a získali mnoho stúpencov, vrátane arcidiakona Lorenza Andersona, ktorého kráľ následne menoval svojím kancelárom.

V rokovaniach s pápežom Hadriánom VI. a jeho legátmi kráľ predstieral vernosť Cirkvi, zatiaľ čo stále viac podporoval náboženské inovácie. Dominikáni, ktorí silno odporovali jeho plánom, boli vyhnaní z kráľovstva a biskupi, ktorí odporovali, boli podrobení rôznym formám útlaku. V náboženskom spore na univerzite v Uppsale kráľ priznal víťazstvo Olafovi Petersonovi a pokračoval v luteranizácii univerzity, konfiškácii cirkevného majetku a použití všetkých prostriedkov, aby prinútil duchovenstvo prijať nové učenie. Ľudová vzbura mu dala príležitosť obviniť katolíckych biskupov z vlastizrady a v roku 1527 boli popravení arcibiskup z Uppsaly a biskup z Westraesu. Mnoho cirkevných predstaviteľov sa podrobilo prianiam kráľa, iní odolávali a museli znášať násilné prenasledovanie. Po sneme vo Westraese v roku 1527 boli kráľovi urobené veľké ústupky zo strachu pred Dánmi, najmä právo na konfiškáciu cirkevného majetku, cirkevné nominácie a odvolania a pod.

Niektorí šľachtici sa čoskoro pridali na stranu kráľa, najmä preto, že kráľ dovolil, aby si zobrali späť majetok, ktorý ich prarodičia a rodičia darovali Cirkvi od roku 1453. Kňazský celibát bola zrušený a do bohoslužby bola zavedená národná reč. Kráľ sa ustanovil za najvyššiu autoritu v náboženských záležitostiach a krajinu odtrhol od katolíckej jednoty. Synoda v Örebro (1529) dokončila reformáciu, hoci väčšina vonkajších obradov, obrazy v kostoloch, liturgické rúcha a tituly arcibiskupa a biskupa zostali zachované. V roku 1544 sa Gustáv Vasa ustanovil dedičným panovníkom a početné povstania proti nemu a jeho inováciám krvavo potlačil. Neskôr sa objavili ďalšie veľké náboženské spory, ktoré mali tiež politický charakter.

Vo Švédsku sa šíril aj kalvinizmus a Erik XIV. (1560–1568) sa ho snažil podporovať. Bol však zosadený šľachtou za tyraniu a kráľom sa stal jeho brat Ján III. Švédsky (1568–1592). Tento obnovil katolícku vieru a pokúsil sa obnoviť jednotu s Cirkvou. Po smrti prvej manželky, zbožnej katolíčky princeznej Kataríny, však jeho zápal opadol kvôli početným ťažkostiam a jeho druhá manželka podporovala luteránstvo. Po Jánovej smrti sa stal kráľom Švédska jeho syn Žigmund III. Vasa (Sigismund), vtedy už poľský kráľ a zbožný katolík. Avšak jeho strýko vojvoda Karol, kancelár, poskytol energickú podporu reformácii, a v roku 1593 bolo na Národnej synode v Uppsale zavedené Augsburgské vyznanie. Proti kancelárovi a švédskej šľachte bol Žigmund bezmocný; nakoniec (1600) bol zosadený ako apostata od „pravej doktríny“ a kráľom bol menovaný Karol. Gustáv Adolf (1611–1632), Karolov syn, využil reformáciu na posilnenie moci Švédska svojimi vojenskými ťaženiami. Reformácia bola následne úspešne uplatnená v celom Švédsku.

Francúzsko a francúzske Švajčiarsko

V určitých humanistických kruhoch vo Francúzsku sa už v raných obdobiach objavilo hnutie podporujúce reformáciu. Centrum tohto pohybu bolo v Meaux, kde biskup Guillaume Briconnet podporoval humanistické a mystické myšlienky a kde učili profesori Lefèvre d’Etaples, W. Farel a J. de Clerc, humanisti s luteránskymi tendenciami. Avšak dvor, univerzita a parlament sa stavali proti náboženským inováciám a luteránska komunita v Meaux bola rozpustená. Dôležitejšie centrá reformácie sa nachádzali na juhu, kde im pripravili pôdu valdénci. Tu sa počas verejných nepokojov ničili obrazy Krista a svätcov. Parlamenty v mnohých prípadoch prijali energické opatrenia proti inováciám, hoci v niektorých oblastiach našli podporovateľov, ako bola Margaréta z Valois, sestra kráľa Františka I. a manželka Henricha d’Albreta, kráľa Navarry.

Vodcovia reformácie v Nemecku sa snažili získať kráľa Františka I., ktorý bol politickým spojencom protestantských nemeckých kniežat; kráľ však zostal verný Cirkvi a potlačil reformné hnutia vo svojej krajine. V juhovýchodných oblastiach, najmä v Provensálsku a Dauphiné, sa podporovatelia nových doktrín množili zásluhou reformátorov zo Švajčiarska a Štrasburgu, až nakoniec znesväcovanie a rabovanie v kostoloch prinútili kráľa prijať energické opatrenia proti nim. Keď sa kalvinizmus etabloval v Ženeve, jeho vplyv rýchlo rástol vo francúzskych reformných kruhoch. Kalvín sa objavil v Paríži v roku 1533 ako obhajca nového náboženského hnutia, v roku 1536 venoval francúzskemu kráľovi svoje „Institutiones Christianae Religionis“ a v tom istom roku odišiel do Ženevy. Po vyhnaní zo Ženevy sa vrátil v roku 1541 späť a začal tam definitívne budovať svoju náboženskú organizáciu.

Ženeva, so svojou akadémiou, ktorú založil Kalvín, sa stala vedúcim centrom reformácie a ovplyvnila hlavne Francúzsko. Pierre le Clerc založil prvú kalvínsku komunitu v Paríži; ďalšie komunity vznikli v Lyone, Orléans, Angers a Rouene, pričom represívne opatrenia boli málo účinné. Biskup Jacques Spifamius z Nevers prepadol kalvinizmu, a v roku 1559 sa v Paríži konalo zhromaždenie všeobecnej synody francúzskych reformátorov, ktoré prijalo kalvínske vyznanie viery a zaviedlo švajčiarsku presbyteriánsku ústavu pre reformované komunity. Vďaka podpore valdéncov, šíreniu reformnej literatúry zo Ženevy, Bazileja a Štrasburgu a neustálemu prísunu kazateľov z týchto miest sa počet prívržencov reformácie vo Francúzsku zvyšoval. Po smrti kráľa Henricha II. (1559) chceli kalvínski hugenoti využiť slabosť vlády na posilnenie svojej moci. Kráľovná vdova, Katarína Medicejská však bola, v duchu talianskej politickej praxe, ambiciózna intrigánka a zaujala politiku prispôsobovania sa dobe, podobne ako dnešný katolícky episkopát.

Politické ambície sa čoskoro preplietli s náboženským hnutím, ktoré tým nadobudlo širšie rozmery a väčší význam. Z opozície proti vládnucej dynastii a proti mocným a horlivým katolíckym vojvodom z Guise sa kniežatá bourbonovskej línie stali ochrancami kalvínov; medzi nimi bol Antoine de Vendôme, navarrský kráľ a jeho bratia, najmä Louis de Condé. K nim sa pridali maršal de Montmorency, admirál Coligny a jeho brat d’Andelot, a kardinál Odet de Châtillon a biskup Beauvais.

Napriek zákonom proti bludárom kalvinizmus stále postupoval na juhu Francúzska. 17. januára 1562 kráľovná vdova, regentka mladého Karola IX., vydala tolerančný edikt, ktorý umožnil hugenotom slobodne praktizovať náboženskú vieru mimo miest a bez zbraní, no zakázal akýkoľvek zásah a násilie proti katolíckym inštitúciám a nariadil vrátenie všetkých kostolov a všetkého cirkevného majetku, ktorý bol katolíkom ukradnutý. Tým sa im len pridalo na odvahe, hugenoti (francúzski kalvíni, pozn. aut.) páchali najmä na juhu odporné zverstvá voči katolíkom, zabíjajúc katolíckych kňazov aj na predmestiach Paríža. Incident vo Vassy v Champagne 1. marca 1562, kde sa sprievod vojvodu z Guise dostal do konfliktu s hugenotmi, odštartoval prvú náboženskú a občiansku vojnu vo Francúzsku.

Hoci táto vojna skončila porážkou hugenotov, spôsobila veľké straty aj katolíkom. Mnohé relikvie svätých boli spálené a vyhodené, nádherné kostoly zničené ohňom do tla a mnohí kňazi zabití. Edikt z Amboise udelil nové výhody hugenotskej šľachte, hoci predchádzajúci tolerančný edikt bol zrušený. Nasledovalo päť ďalších občianskych vojen, počas ktorých sa odohral masaker na Deň sv. Bartolomeja (24. augusta 1572). Po vymretí rodu Valois – čo sa stalo smrťou Henricha III. (1589) a po tom, čo Henrich Navarrský (ktorý v roku 1593 prijal katolicizmus) nastúpil na trón, sa náboženské vojny Ediktom z Nantes skončili (13. apríla 1598); tento edikt poskytol hugenotom nielen úplnú náboženskú slobodu a prístup do všetkých verejných úradov, ale aj privilegovanú pozíciu v štáte. Neustále sa však objavovali politické problémy a kardinál Richelieu sa usiloval ukončiť vplyv hugenotov. Dobytie ich hlavnej pevnosti La Rochelle (28. októbra 1628) nakoniec zlomilo moc francúzskych kalvínov ako politickej entity. Neskôr sa mnohí z nich vrátili ku katolicizmu, aj keď vo Francúzsku stále zostalo veľa prívržencov kalvinizmu.

Nizozemsko

Počas vlády Karola V. zostalo sedemnásť provincií Španielskeho Nizozemska (dnešné pomenovanie územia a štátu Holandsko, ktoré sa však územne nekryje s neskoršími Spojenými nizozemskými provinciami, vzniklo podľa názvu jednej z provincií – Holland, pričom sa v literatúre, náučnej i populárnej, nepresne používa pomenovanie Holandsko aj pre obdobie historického Nizozemska; pozn. aut.) relatívne imúnnych voči nákaze nových doktrín. Niekoľko nasledovníkov Luthera sa síce objavilo a pokúsilo sa šíriť luteránske spisy a doktríny. Karol V. však vydal prísne edikty proti luteránom a proti tlačeniu a šíreniu Lutherových spisov.

Anabaptistské excesy vyvolali násilné potlačenie tohoto hnutia a až do roku 1555 sa reformácia v krajine príliš neuchytila. V tomto roku Karol V. odovzdal vtedajšie Španielske Nizozemsko svojmu synovi Filipovi II., ktorý v krajine pobýval až do roku 1559. Počas tohto obdobia kalvinizmus rýchlo napredoval, najmä v severných provinciách. Mnohí z veľkých šľachticov a veľmi schudobnená nižšia šľachta využívali reformáciu na podnecovanie ľudu proti kráľovej správe, španielskym úradníkom a armáde. Nepokoj rástol, najmä kvôli prísnym nariadeniam vojvodu z Alvy a krvavej politike, ktorú viedol. Viliam I. Oranžský, zvaný Mlčanlivý, guvernér provincie Holland, sa z politických dôvodov snažil zabezpečiť víťazstvo kalvinizmu a podarilo sa mu to v niektorých severných oblastiach. Potom sa postavil do čela vzbury proti španielskej vláde.

V nasledujúcej vojne si severné provincie (Niederlande) zabezpečili svoju nezávislosť a kalvinizmus v nich získal prevahu. V roku 1581 bolo zakázané verejné vyznávanie katolíckej viery. Tzv. „Belgické vyznanie“ z roku 1562 už malo kalvínsky základ; synody v Dordrechte v rokoch 1574 a 1618 ustálili kalvinizmus. Katolíci v krajine (asi dve pätiny obyvateľstva) boli podrobení násilnému útlaku. Medzi nizozemskými kalvínmi vznikli násilné konflikty týkajúce sa doktríny predestinácie.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey

PDF (formát pre tlač)