Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2

Jozef Duháček
28. júla 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Napriek zdržanlivosti a nejednoznačnosti, „Mier Klementa IX.“ priniesol istý čas relatívneho pokoja, ktorý trval až do konca 17. storočia. Mnoho ľudí bolo unavených neustálym sporom a táto únava bola priaznivá pre ukončenie polemík. Okrem toho katolícky svet a Svätá stolica boli v tom čase zaneprázdnení množstvom vážnych otázok a v dôsledku okolností bol jansenizmus odsunutý na druhé miesto. Návrat galikanizmu sa prejavili v Štyroch článkoch z roku 1682 a v sporoch, ktorých predmetom bola Régale. K tomu patrí aj ostrý konflikt týkajúci sa privilégií alebo práva na azyl, v ktorom Ľudovít XIV. prejavil tvrdohlavosť a aroganciu, ktorá prekročila všetky hranice (1687).

Okrem toho, kvietistické doktríny šírené de Molinosom, ktoré na krátky čas zviedli aj zbožného a učeného Fénelona, ako aj uvoľnené názory niektorých moralistov, poskytli dôvod na mnohé odsúdenia zo strany Inocenta XI., Alexandra VIII. a Inocenta XII. Nakoniec vznikol vášnivý spor ohľadom čínskych a malabarských liturgických obradov. Všetko toto na čas odvrátilo pozornosť. Okrem toho „jansenizmus“ začal slúžiť ako označenie pre rôzne tendencie, z ktorých nie všetky jansenizmom naozaj boli. Skutoční jansenisti, tí, ktorí napriek všetkému trvali na princípe nevyhnutnej milosti a následných chybách piatich téz sa s Pascalom vytratili. Zvyšok ozajstnej jansenistickej strany, zaujal oveľa opatrnejší postoj. Výraz „nevyhnutná milosť“ nahradili výrazom „milosť účinná sama osebe“, čím sa snažili skryť medzi tomistami a augustiniánmi. Opustiac zjavne heretický zmysel piatich téz a odmietajúc akýkoľvek úmysel odporovať legitímnej autorite, obmedzili sa na popieranie neomylnosti Cirkvi v súvislosti s dogmatickými faktami. Potom boli stále fanatickými kazateľmi odpudivého rigorizmu, ktorý zdobili menami cnosti a prísnosti, a pod zámienkou boja proti zneužívaniu autority otvorene odporovali nepopierateľným charakteristikám katolicizmu, najmä jeho jednote vlády, tradičnej kontinuite jeho zvykov a legitímnej úlohe, ktorú srdce a cit zohrávajú v bohoslužbe. Ukázal sa u nich neplodný duch kalvinizmu.

V poslednej fáze sa dajú rozlíšiť dve skupiny – „oklamaní jansenisti“ a „kvázi-jansenisti“. Prví sa javia ako presvedčení protivníci nevyhnutnej milosti, ako úprimní obhajcovia účinnej milosti; rigoristi v morálnych a sviatostných otázkach, často odporujúci právam Svätej stolice; všeobecne naklonení inováciám v otázkach bohoslužby a disciplíny. Druhá kategória sú ľudia s jansenistickým nádychom. Držali sa medziach katolíckej teológie no vystupovali proti uvoľnenej morálke, ale aj proti prehnanej ľudovej zbožnosti. Väčšina z nich bola v podstate horlivými katolíkmi, ale ich horlivosť nadobudla vonkajšie formy. Boli mimoriadne užitoční pri krytí sektárov a zabezpečovali pre nich výhodu mlčania alebo zhovievavosti zo strany kléru a veriacich.

Na začiatku 18. storočia však blud znova ožil. Diskusia sa začala znova v súvislosti s „prípadom svedomia“ z roku 1701. Predpokladalo sa, že provinčná konferencia sa bude zaoberať otázkou, či môže byť udelené rozhrešenie klerikovi, ktorý vyhlásil, že v určitých bodoch zastáva názory „tých, ktorí sa nazývajú jansenisti“, najmä názor úctivého mlčania o otázke faktu. Štyridsať doktorov Sorbonny – medzi nimi niektorí veľmi slávni, ako Natalis Alexander – rozhodlo kladne. Zverejnenie tohto rozhodnutia zobudilo všetkých osvietených katolíkov a „prípad svedomia“ bol odsúdený Klementom XI. (1703), kardinálom de Noaillesom, arcibiskupom Paríža, veľkým počtom biskupov a nakoniec teologickými fakultami v Leuvene, Douai a Paríži. Posledne menovaná, akoby naznačovala jej pomalosť, však k tomuto rozhodnutiu nedospela bez ťažkostí. Pokiaľ ide o doktorov, ktorí podpísali a boli vystrašení búrkou, ktorú spustili, tí buď odvolali, alebo vysvetlili svoje konanie ako najlepšie vedeli, s výnimkou autora celého hnutia, Dr. Petitpieda, ktorého meno bolo vymazané zo zoznamu fakulty.

Ale jansenisti, hoci boli niektorými tlačení a inými opustení, neustúpili. Z tohto dôvodu Klement XI. na žiadosť kráľov Francúzska a Španielska vydal 16. júla 1705 bulu Vineam Domini Sabaoth, v ktorej formálne vyhlásil, že úctivé mlčanie nie je v súlade s požadovanou poslušnosťou voči konštitúciám jeho predchodcov. Bulu zhromaždenie duchovenstva v roku 1705 prijalo a bola neskôr vyhlásená za zákon štátu. Dá sa povedať, že oficiálne ukončila obdobie polstoročia nepokojov spôsobených podpisom formulára. Ukončila tiež existenciu Port-Royal des Champs, ktorý až do tej doby bol notorickým centrom a ohniskom vzbury. Keď bola tamojším rehoľníkom predložená nová bula, súhlasili len „ak by sa neodchyľovala od toho, čo sa s nimi stalo v súvislosti s mierom Klementa XI.“.

Táto výhrada opäť vyvolala zo skrine kostlivca minulosti a ukázala, že ich podrobenie sa pápežovi bolo len predstierané. Kardinál de Noailles márne naliehal; zakázal im sviatosť, ale všetky opatrenia zlyhali. Bula preto zrušila titul opátstva Port-Royal des Champs a zjednotila tento dom a jeho majetky s parížskym domom. Kráľ vydal rozhodné príkazy na rýchlu exekúciu a napriek všetkým protiopatreniam mal pápežský dekrét plný účinok. Zvyšné chórové rehoľníčky boli rozptýlené medzi kláštory susedných diecéz (29. októbra 1709). Táto separácia mala dobré výsledky. Všetky vzpurné mníšky sa nakoniec podriadili, okrem jednej, matky prioriky, ktorá zomrela v Blois bez sviatostí v roku 1716. Vláda, ktorá chcela vykoreniť každú stopu po tomto hniezde bludov, ako to nazval Klement XI., kláštor zbúrala a dokonca exhumovala telá na cintoríne a preniesla ich na iné miesto.

Počas sporov týkajúcich sa „prípadu svedomia“ sa objavila nová kniha, ďalší Augustinus. Autorom bol Paschase Quesnel, člen francúzskeho Oratória vylúčený z tejto kongregácie pre svoje jansenistické názory (1684) a od roku 1689 utečenec v Bruseli so starým Antoine Arnauldom, ktorého v roku 1696 nahradil ako vodca strany. Kniha čiastočne vyšla už v roku 1671 pod názvom Abrégé de la morale de l’Evangile, ou pensées chrétiennes sur le texte des quatres évangélistes so srdečným schválením Vialarta, biskupa z Châlons, a vďaka štýlu, ktorý bol zároveň príťažlivý a plný zbožnosti, ktorý sa všeobecne zdalo, že odráža pevnú a úprimnú zbožnosť, čoskoro dosiahla veľký úspech. V knihe Réflexions morales Quesnel opakoval teórie o neodolateľnej účinnosti milosti a obmedzenia Božej vôle vo vzťahu k spáse ľudí. Preto čoskoro vyvolali kritiku a zároveň pritiahli pozornosť strážcov viery.

Biskupi z Apt (1703), Gap (1704), Nevers a Besançon (1707) ich odsúdili a Klement XI. zakázal listom Universi dominici (1708) ako obsahujúce tézy už odsúdené a ako zjavne zaváňajúce jansenistickou herézou. Klement XI. potom podrobil knihu novému a veľmi podrobnému preskúmaniu a v bule Unigenitus (8. septembra 1713) odsúdil 101 téz z tejto knihy. Medzi nimi boli niektoré, ktoré samy osebe a mimo kontextu sa zdali mať ortodoxný zmysel.

Parížsky arcibiskup kardinál Noailles a s ním osem ďalších biskupov, hoci neodmietli knihu zakázať, využili túto zámienku na to, aby požiadali Rím o vysvetlenie. Toto bolo začiatkom dlhých diskusií, ktorých závažnosť sa zvýšila smrťou Ľudovíta XIV. (1715), ktorého na tróne ako regent nahradil Filip d’Orléans. Regent zaujal oveľa menej rozhodný postoj, čo ovplyvnilo najmä Sorbonnu, kde sa sektárom podarilo získať väčšinu. Fakulty Paríža, Remeša a Nantes, ktoré prijali bulu, odvolali svoje predchádzajúce prijatie. Štyria biskupi zašli ešte ďalej, uchýlili sa k prostriedku, ktorý doteraz používali iba heretici alebo vyhlásení schizmatici a ktorý bol v podstate v rozpore s hierarchickým konceptom Cirkvi; odvolali sa na všeobecný koncil (1717). Ich príklad nasledovali niektorí ich kolegovia, stovky klerikov a rehoľníkov, parlamenty a Noailles, dlho nerozhodný a vždy nekonzistentný, nakoniec sa tiež odvolal, ale „od pápeža zjavne mýliaceho sa k pápežovi lepšie informovanému a k všeobecnému koncilu“.

Klement XI. však v bule Pastoralis officii (1718) odsúdil odvolanie a exkomunikoval odvolateľov. Ale to neodzbrojilo opozíciu, ktorá sa odvolala ku koncilu ešte raz. Noailles sám zverejnil nové odvolanie, už nie hlavne k pápežovi „lepšie informovanému“, ale ku koncilu, a parlament Paríža zakázal zverejniť bulu Pastoralis officii.

Množstvo týchto odpadlíkov a arogantný krik odvolateľov mohol vyvolať dojem, že tvoria, ak nie väčšinu, aspoň veľmi impozantnú menšinu. Tak to však nebolo a hlavný dôkaz toho spočíva v dobre dokázanej skutočnosti, že tie odvolania stáli na úplatkoch obrovské množstvo peňazí. Po zohľadnení tejto hanebnej korupcie napočítame medzi odvolateľmi jedného kardinála, osemnásť biskupov a tritisíc klerikov. Ale bez toho, aby sme opustili Francúzsko, nachádzame proti nim štyroch kardinálov, sto biskupov a stotisíc klerikov.

Polemiky však pokračovali niekoľko rokov. Kardinál de Noailles sa bez výhrad podriadil Rímu v roku 1728, šesť mesiacov pred svojou smrťou, a to bolo pre Quesnela veľkou ranou. Odvtedy sa jeho strana postupne zmenšovala. Ale parlamenty, dychtivé vyjadriť sa a uplatniť svoje galikánske a rojalistické princípy, dlho odmietali prijať bulu Unigenitus. Dokonca využili túto príležitosť na to, aby sa škandalóznym spôsobom miešali do správy sviatostí a prenasledovali biskupov a kňazov obvinených z odmietnutia rozhrešenia tým, ktorí sa nechceli podriadiť Svätej stolici.

Konvulzionári

Ani jeden z jansenistických úskokov im neprospel pred súdom správneho rozumu alebo legitímnej autority. Potom sa rozhodli využiť svedectvo samotného Boha – teda zázrak. Jeden z nich, diakon François de Paris, zomrel v roku 1727. Tvrdili, že na jeho hrobe na malom cintoríne Saint-Médard sa odohrávajú zázračné uzdravenia. Prípad preskúmal arcibiskup Paríža de Vintimille, ktorý ho označil za falošný a vymyslený (1731). Ale jansenisti urobili uzdraveniam takú reklamu, že davy chorých a zvedavých sa hrnuli na cintorín. Chorí zažívali zvláštne stavy, nervové záchvaty, buď skutočné alebo simulované. Padali do násilných vytržení – volali to konvulzie – a nadávali pápežovi a biskupom, odsudzovali pápežstvo a omšu.

V rozrušenom dave boli obzvlášť nápadné ženy, ktoré kričali, vrieskali, hádzali sa, niekedy zaujímali najúžasnejšie a nevhodné pozície. Asi ako dnešní charizmatici a letničiari. Podľa nich bolo všeobecné prijatie buly Unigenitus odpadom predpovedaným Apokalypsou a smiešne a odporné scény, ktoré ich priatelia na cintoríne predvádzali vraj symbolizovali stav nepokoja, ktorý podľa nich zachvátil všetko v Cirkvi. Vrátili sa tak k základnej téze Jansena a St-Cyrana, ktorú títo poslední prevzali od protestantov.

Časopis Nouvelles Ecclesiastiques bol založený v roku 1729 na obranu a šírenie týchto myšlienok a praktík. Nouvelles sa hojne šíril vďaka bohatým finančným darom. Cintorín Saint-Médard, ktorý sa stal miestom scén tak búrlivých a nemravných, bol zatvorený na príkaz súdu v roku 1732. Konvulzie sa začali diať v súkromných domoch a boli ešte spektakulárnejšie. Zmocňovali sa už iba mladých dievčat, ktoré, ako sa hovorilo, mali božský dar uzdravovania. Ale čo bolo ešte prekvapujúcejšie, že ich telá, podrobené počas konvulzíí všetkým druhom bolestivých testov, sa zdali byť naraz necitlivé a neporaziteľné; neboli zranené najostrejšími nástrojmi, ani pomliaždené obrovskými váhami alebo údermi neuveriteľnej sily.

Konvulzionárka, prezývaná „la Salamandre“, zostala zavesená viac ako deväť minút nad ohnivým roštom, obalená iba v plachte, ktorá tiež zostala neporušená. Testy tohto druhu dostali v jazyku sekty označenie secours a secouristes, alebo prívrženci secours, rozlišovali medzi petits-secours a grands-secours, pričom len tie druhé mali vyžadovať nadprirodzenú silu. V tomto bode vznikla medzi samotnými jansenistami vlna vzdoru a opozície. Tridsať doktorov otvorene vystúpilo proti konvulziám a secours. Vznikla živá diskusia medzi secouristes a anti-secouristes. Secouristes sa čoskoro rozdelili na discernantes a melangistes.

Nech už sa o tejto téme hovorilo čokoľvek, v týchto udalostiach nebolo absolútne žiadnej stopy po Božom zásahu. Netreba pripomínať princíp svätého Augustína, že všetky zázraky vykonané mimo Cirkvi, najmä tie proti Cirkvi, sú viac než podozrivé: „Praeter unitatem, et qui facit miracula nihil est“. Niekoľko takzvaných zázračných uzdravení bolo predmetom súdneho vyšetrovania a bolo dokázané, že boli založené iba na svedectvách, ktoré boli buď falošné, vopred dohodnuté, viackrát odvolané, alebo aspoň bezcenné. Okrem toho sa konvulzie a secours určite odohrávali za okolností, ktoré by samotný dobrý vkus odmietol ako nehodné Božej múdrosti a svätosti.

Na druhej strane, hoci v niekoľkých prípadoch bol odhalený podvod, nie je možné všetky bez rozdielu pripísať podvodu alebo nevedomej jednoduchosti. Kriticky povedané, autenticita niektorých mimoriadnych javov je nepochybná, pretože sa odohrali verejne a za prítomnosti spoľahlivých svedkov, najmä antisecouristických jansenistov. Otázkou zostáva, či sú všetky tieto zázraky vysvetliteľné prirodzenými príčinami, alebo či je v niektorých z nich potrebné rozpoznať priamu činnosť diabla. Každý z týchto názorov má svojich prívržencov. Nech už je to akokoľvek, jedna vec je istá; veci tu uvedené slúžili iba na diskreditáciu strany, ktorá ich využívala. Jansenisti sami sa nakoniec začali hanbiť za takéto praktiky.

Jansenizmus v Nizozemsku a schizma v Utrechte

Hoci bol jansenizmus škodlivý pre náboženstvo a Cirkev vo Francúzsku, neviedol tam k ozajstnej schizme. V Nizozemsku to bolo inak. Keďže Spojené provincie väčšinou prešli na protestantizmus, katolíci tam žili pod vedením apoštolských vikárov. Bohužiaľ, títo zástupcovia pápeža boli intrigami získaní pre doktríny, ktorých pôvodom a centrom bol Augustinus. De Neercassel, titulárny arcibiskup z Castorie, ktorý spravoval celú cirkev v Nizozemsku od roku 1663 do roku 1686, sa netajil svojou blízkosťou k jansenistom. Pod jeho vedením sa krajina začala stávať útočiskom všetkých, ktorí museli opustiť Francúzsko a Belgicko. Tam prišli muži ako Antoine Arnauld, du Vaucel, Gerberon, Quesnel, Nicole, Petitpied, ako aj niekoľko kňazov, mníchov a mníšok, ktorí uprednostnili exil.

Veľký počet týchto dezertérov patril ku Kongregácii Oratória, ale boli tam kacíri aj z iných reholí. Keď bola aféra na vrchole, prišlo do Nizozemska dvadsaťšesť kartuziánov z parížskeho domu a pätnásť benediktínov z opátstva Orval v diecéze Trier. Peter Codde, ktorý nahradil Neercassela v roku 1686 a ktorý niesol titul arcibiskupa zo Sebaste, zašiel ďalej ako jeho predchodca. Odmietol podpísať formulár a keď bol povolaný do Ríma, obhajoval sa tak zle, že mu najprv zakázali vykonávať jeho funkcie a potom ho v roku 1704 zosadili. Zomrel bez kajúcnosti v roku 1710. Nahradil ho Gerard Potkamp, ale proti nemu sa postavilo duchovenstvo aj generálne stavy. Konflikt trval dlho, a biskupské funkcie sa nevykonávali.

V roku 1723 kapitula Utrechtu, t. j. skupina siedmich alebo ôsmich kňazov, ktorí si uzurpovali toto meno, zvolili svojvoľne za arcibiskupa Cornelia Steenhovena, ktorý vtedy zastával úrad generálneho vikára. Táto voľba nebola kánonická a nebola schválená pápežom. Steenhoven však mal odvahu nechať sa vysvätiť bývalým misionárskym biskupom, toho času suspendovaným a exkomunikovaným. Týmto spôsobom vyvolal schizmu a exkomunikovaný zomrel v roku 1725. Tí, ktorí ho zvolili, preniesli svoju podporu na Barchmana Wuitiersa, ktorý sa obrátil na toho istého svätiteľa. Ten žil dosť dlho na to, aby udelil biskupské pomazanie dvom Barchmanovým nástupcom, van der Croonovi a Meindartsovi. Jediný preživší tejto smutnej línie, Meindarts, riskoval, že jeho dôstojnosť zanikne s ním. Aby sa tomu zabránilo, boli vytvorené diecézy Haarlem (1742) a Deventer (1757) a stali sa sufragánmi Utrechtu. Ale Rím vždy odmietal ratifikovať tieto nezákonné činy a odpovedal na každú voľbu vyhlásením o neplatnosti a rozsudkom exkomunikácie. Napriek všetkému však schizmatická komunita Utrechtu prežila až do moderných čias. Na začiatku 20. storočia mala asi 6000 členov.

Úpadok a koniec jansenizmu

Počas druhej polovice 18. storočia jansenizmus nadobudol rôzne formy a odbočky a rozšíril sa mimo Francúzsko a Benelux. Vo Francúzsku parlamenty pokračovali vo vynášaní rozsudkov, ukladaní pokút a konfiškácií, potláčaní biskupských nariadení a dokonca v adresovaní napomenutí kráľovi na obranu údajného práva odvolateľov na rozhrešenie a prijatie posledných sviatostí. V roku 1756 odmietli veľmi mierny dekrét Benedikta XIV., ktorý upravoval túto záležitosť. Kráľovské vyhlásenie potvrdzujúce rímske rozhodnutie sa im nepáčilo a vyžadovalo si všetku zostávajúcu silu monarchie, aby ich prinútila ho zaregistrovať.

Sekty sa postupne odpútavali od pôvodnej herézy, ale zachovali si neoslabeného ducha neposlušnosti a schizmy, ducha opozície voči Rímu a predovšetkým smrteľnú nenávisť voči jezuitom. Prisahali na zničenie toho rádu, ktorý im vždy stál v ceste, a aby dosiahli svoj cieľ, postupne presvedčili katolícke kniežatá a ministrov v Portugalsku, Francúzsku, Španielsku, Neapole, Kráľovstve oboch Sicílií, Vojvodstve Parma a inde, aby sa spojili s najhoršími bezbožníkmi. Rovnaká tendencia sa prejavila v diele Febronia, ktoré bolo odsúdené (1764) Klementom XIII.; ale ktoré mocne ovplyvnilo rakúskeho cisára Jozefa II. skrze jeho radcu Godefrieda van Swietena, žiak vzbúrenej cirkvi v Utrechte.

Febroniove spisy sa stali zdrojom inovácií a cirkevných prevratov, ktoré vyhlásil cisár-sakristán Jozef. Podobným spôsobom sa prejavili v Toskánsku za vlády veľkovojvodu Leopolda, brata Jozefa II. Pozorujeme ho v slávnej synode v Pistoia (1786), ktorej dekréty, boli kvintesenciou galikanizmu a jansenizmu a boli odsúdené bulou Pia VI. Auctorem fidei (1794).

Na francúzskej pôde neboli zvyšky jansenizmu Francúzskou revolúciou úplne vyhubené, ale prežili v niektorých pozoruhodných osobnostiach, ako bol prísažný biskup Grégoire a v niektorých náboženských kongregáciách, ako sú sestry sv. Marty, ktoré sa vrátili ku katolíckej pravde a jednote až v roku 1847. Ale jansenistický duch žil ďalej, najmä v rigorizme, ktorý dlho dominoval praxi správy sviatostí a výučbe morálnej teológie. V mnohých francúzskych seminároch sa Baillyho Théologie, ktorá bola nasiaknutá týmto rigorizmom, stala štandardnou učebnicou, až kým ju Rím v roku 1852 nezaradil na Index „donec corrigatur – kým nebude opravená“.

Medzi tými, ktorí proti jansenizmu energicky pracovali hlavne tým, že ponúkali náuku sv. Alfonza, si zaslúžia osobitnú zmienku dve mená: Gousset a Jean-Pierre Berman, profesor na seminári v Nancy dvadsaťpäť rokov. Toto je v hrubých rysoch načrtnutý obraz jansenizmu, jeho pôvodu, jeho fáz a jeho úpadku. Je zrejmé, že sa okrem omylov ohľadom milosti a rigorizmu v morálke vyznačuje prefíkanosťou, úskočnosťou a nedostatkom úprimnosti zo strany jeho prívržencov, najmä predstieraním, že zostávajú katolíkmi bez toho, aby sa vzdali svojich bludov, že zostávajú v Cirkvi napriek samotnej Cirkvi a tým, že šikovne unikali alebo beztrestne vzdorovali rozhodnutiam najvyššej autority.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2

Titulný ilustračný obrázok k 38. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)