Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus

Jozef Duháček
9. júna 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Súbor doktrín, ktoré zastávala jedna z početných antitrinitárskych siekt, objavivších sa v dôsledku reformácie. Sociniáni dostali svoje meno podľa dvoch rodákov zo Sieny – Lelia Sozziniho (1525 – 1562) a jeho synovca Fausta Sozziniho (1539 – 1604). Priezvisko sa uvádza v rôznych podobách, ale dnes sa bežne používa jeho latinská forma Socinus. Práve Faustovi Socinovi sekta vďačí za svoju osobitosť, hoci vznikla ešte predtým, ako s ňou prišiel do kontaktu.

V roku 1546 sa v meste Vicenza (v Benátskej diecéze) schádzala tajná spoločnosť, ktorá diskutovala – okrem iného – o náuke o Trojici. Medzi členmi tejto spoločnosti boli známy lekár Blandrata, Alciatus, Gentilis a Lelio (Laelius) Socinus. Posledný menovaný, kňaz zo Sieny, bol blízkym priateľom Bullingera, Kalvína a Melanchtona. Cieľom tejto spoločnosti nebolo ešte výslovne presadzovanie neskôr známych sociniánskych princípov, ale antitrinitarizmus – popieranie Trojice.

Skutočnými predchodcami reformačných antitrinitárov boli nominalisti, reprezentovaní Abelárdom. Mnohí z nominalistov sa nakoniec stali triteistami, ale antitrinitár výslovne znamená toho, kto popiera rozdielnosť osôb v Božstve. Antitrinitári sú teda i pokračovateľmi sabelliánov, macedoniánov a ariánov z prvého tisícročia.

Tajná spoločnosť vo Vicenze bola neskôr rozohnaná a väčšina jej členov utiekla do Poľska. Laelius zrejme väčšinu života prežil v Zürichu, no bol hnacou silou tejto spoločnosti, ktorá pokračovala v náboženských diskusiách v Krakove. Zomrel v roku 1562, čo znamenalo začiatok búrlivého obdobia pre členov tohto hnutia.

Rozkol a vzostup Fausta Socina

Vplyv reformácie sa čoskoro naplno prejavil a v radoch antitrinitárov – vtedy ešte nerozlišovaných – sa objavil rozkol. V roku 1570 sa odčlenili sociniáni a pod vplyvom antitrinitárskeho kniežaťa Jána Žigmunda sa usadili v Rakove. Medzitým Faustus Socinus získal spisy svojho strýka a v roku 1579 prišiel do Poľska. Našiel tam rôzne rozštiepené frakcie sekty a spolupracovať s ním spočiatku odmietli, pretože nechcel podstúpiť druhý krst.

V roku 1574 sociniáni vydali „Katechizmus unitárov“, v ktorom sa síce podrobne rozoberala povaha a dokonalosť Boha, no zámerne sa vynechali tie božské vlastnosti, ktoré sú tajomné. Kristus bol vnímaný ako prisľúbený človek, prostredník stvorenia, teda znovuzrodenia. Krátko po vydaní tohto katechizmu prišiel Faustus Socinus a napriek počiatočnému odporu sa mu podarilo zjednotiť jednotlivé frakcie a zabezpečiť tak jednotu, akú predtým nemali.

Po získaní vplyvu konal autoritatívne. Bol pozvaný do Siebenburgu, aby pôsobil proti vplyvu antitrinitárskeho biskupa Františka Dávida (1510 – 1579). Dávid odmietol prijať výsostne sociniánsku náuku, že Kristus, hoci nie je Boh, má byť uctievaný, a preto bol uväznený, kde neskôr zomrel. Budnaeus, ktorý zastával Dávidove názory, bol v roku 1584 zbavený hodnosti a exkomunikovaný. Starý katechizmus bol následne potlačený a nahradený novým s názvom „Rakovský katechizmus“. Hoci ho zostavil Socinus, vyšiel až v roku 1605, teda rok po jeho smrti – najprv v poľštine, potom v roku 1609 v latinčine.

Sociniáni zažívali obdobie rozkvetu – zakladali kolégiá, konali synody a vlastnili tlačiareň, z ktorej vychádzalo veľké množstvo náboženskej literatúry na podporu ich názorov. Táto literatúra bola neskôr zozbieraná a vydaná pod názvom „Bibliotheca Antitrinitarianorum“ od Sandiusa.

V roku 1638 však katolíci v Poľsku presadili vyhnanie sociniánov, ktorí sa následne rozptýlili po Európe.

Z Baylových spisov je zrejmé, že táto sekta bola v Európe vnímaná s obavami – hovorilo sa, že mnohí panovníci jej tajne prejavujú sympatie, a predpovedalo sa, že socinianizmus zaplaví Európu. Bayle sa však snaží tieto obavy rozptýliť poukázaním na rozhodné opatrenia, ktoré boli prijaté v Nizozemsku, aby sa zabránilo jeho šíreniu. V roku 1639, na podnet britského veľvyslanca, boli všetky nizozemské provincie upozornené na možný príchod vyhnaných sociniánov z Poľska. V roku 1653 boli proti nim prijaté mimoriadne prísne nariadenia.

Socinianizmus sa v Anglicku nikdy výrazne neuchytil – bol neprijateľný pre protestantov, ktorí síce neboli dôsledne logickí, ale boli konzervatívnejší a neboli ochotní zájsť tak ďaleko ako kontinentálni reformátori. V roku 1612 boli Leggatt a Wightman odsúdení na smrť za popieranie Kristovho božstva.

Počas Anglickej republiky vystupoval John Biddle ako výrazný zástanca sociniánskych myšlienok. Cromwell ho vyhnal na Scillyské ostrovy, no Biddle sa vrátil na základe habeas corpus a stal sa kazateľom nezávislého zboru v Londýne. Po reštaurovaní monarchie bol však opäť uväznený, a vo väzení v roku 1662 zomrel. Unitári sú často zamieňaní so sociniánmi, no medzi ich učením existujú zásadné rozdiely.

Základná vierouka

Tú možno vyvodiť z „Rakovského katechizmu“, spomenutého vyššie, a z diel samotného Socina, ktoré sú zhromaždené v „Bibliotheca Fratrum Polonorum“. Základom bolo, samozrejme, súkromné posudzovanie; sociniáni odmietali autoritu a trvali na slobodnom používaní rozumu, no nezavrhli zjavenie. Socinus vo svojom diele De Auctoritate Scripturae Sacrae zašiel až tak ďaleko, že odmietol akékoľvek čisto prirodzené náboženstvo. Biblia pre neho teda znamenala všetko, ale musela byť vykladaná vo svetle rozumu. Preto on a jeho nasledovníci odmietali všetky tajomstvá; ako hovorí socinián John Crell († 1633) vo svojom diele De Deo et ejus Attributis: „Tajomstvá sú síce povznesené nad rozum, ale ho nevyvracajú; nijako nehasia jeho svetlo, iba ho zdokonaľujú.“

To by bolo úplne pravdivé pre katolíka, no v ústach sociniána to znamenalo, že sa majú prijímať iba tie tajomstvá, ktoré rozum dokáže pochopiť. Tak sa v Rakovskom katechizme i v Socinovom Institutiones Religionis Christianae dôraz kládol iba na Božiu jednotu, večnosť, všemohúcnosť, spravodlivosť a múdrosť, keďže o týchto vlastnostiach možno rozumovo presvedčiť. Jeho nesmiernosť, nekonečnosť a všadeprítomnosť boli považované za vlastnosti, ktoré sú mimo ľudské chápanie, a teda nepotrebné na spásu. Pôvodná spravodlivosť znamenala pre Socina iba to, že Adam bol fakticky bez hriechu, nie že bol obdarený mimoriadnymi darmi; preto Socinus úplne odmietol náuku o dedičnom hriechu. Vzhľadom na to, že viera bola pre neho len dôverou v Boha, musel poprieť aj katolícke chápanie ospravodlivenia; išlo podľa neho len o súdny akt zo strany Boha. Boli len dve sviatosti a keďže sa považovali len za podnety k viere, nemali vnútornú účinnosť. Krst detí bol, samozrejme, odmietnutý. Peklo neexistovalo; bezbožníci boli jednoducho zničení (anihilovaní).

Kristológia

Táto otázka bola mimoriadne dôležitá, pretože na nej stojí celé sociniánstvo. Sociniáni tvrdili – a v tomto mali pravdu –, že Boh je absolútne jednoduchý; rozlíšenie osôb však túto jednoduchosť narúša, preto dospeli k záveru, že náuka o Trojici je nesprávna. Ďalej tvrdili, že medzi konečným a nekonečným nemôže byť žiadna primeranosť, a preto nemôže dôjsť k vteleniu Božstva, pretože by to predpokladalo určitú primeranosť. No aj keby – čo je nemožné – v Božstve existovalo rozlíšenie osôb, nijaká božská osoba by nemohla byť zjednotená s ľudskou osobou, keďže medzi dvoma individualitami nemôže existovať jednota. Tieto argumenty sú, samozrejme, detinské a len neznalosť katolíckeho učenia môže vysvetliť, prečo takéto názory získali v 16. a 17. storočí popularitu. Proti prvému argumentu pozri sv. Tomáša (Summa, I:12:1, ad 4); na ostatné odpovedá Petavius.

Sociniáni sa však nestali ariánmi, ako Campanus a Gentilis. Posledný menovaný bol členom pôvodnej spoločnosti, ktorá sa stretávala vo Vicenze; v Berne bol v roku 1566 popravený. Nestali sa ani triteistami, ako sa o Gentilisovi niektorí domnievali. Ani sa nestali unitármi, ako by sa dalo očakávať. Socinus mal síce mnoho spoločného s Pavlom zo Samosaty a so Sabelliom; s nimi považoval Ducha Svätého len za pôsobenie Boha, moc posväcujúcu. Jeho učenie o osobe Krista sa však v niektorých bodoch od ich náuk odlišovalo. Pre Socina bol Kristus Logosom, ale poprel Jeho preexistenciu; bol Božím Slovom, pretože bol tlmočníkom Božej vôle (interpres divinae voluntatis). Miesta zo sv. Jána, ktoré hovoria o Slove ako o nástroji stvorenia, vysvetľoval Socinus len v súvislosti s duchovným znovuzrodením. Kristus bol zároveň zázračne splodený: bol dokonalým človekom, ustanoveným prostredníkom, ale nebol Bohom, iba zbožšteným človekom. V tomto zmysle mal byť uctievaný – a práve tu sa nachádza deliaca čiara medzi sociniánstvom a unitarizmom, pretože ten druhý systém popieral zázračné narodenie Krista a odmietal mu vzdávať úctu. Treba priznať, že z hľadiska ich princípov boli unitári oveľa dôslednejší.

Vykúpenie a sviatosti

Socinove názory o Kristovej osobe nevyhnutne ovplyvnili aj jeho učenie o Kristovom vykupiteľskom diele, a teda aj o účinnosti sviatostí. Keďže Kristus bol podľa neho čisto človekom, nevykonal naše vykúpenie v zmysle zadosťučinenia za naše hriechy; preto ani sviatosti nemožno považovať za nástroje, ktorými sa človeku sprostredkúva ovocie vykúpenia. Podľa Socina Kristovo umučenie bolo iba príkladom pre nás a zárukou odpustenia. Celé toto učenie sa zhrnulo v sociniánskej náuke o Poslednej večeri; tá podľa nich nebola ani spomienkou na Kristovo umučenie, ale skôr prejavom vďačnosti zaň.

Cirkev a sociniánstvo

Nie je prekvapením, že sociniánske učenie bolo viackrát Cirkvou odsúdené. Ako antitrinitári sú v rozpore s výslovným učením prvých šiestich koncilov; ich pohľad na Kristovu osobu odporuje tým istým koncilom, najmä Chalcedónskemu a známemu „Tomu“ (Ep. XXVIII) sv. Leva Veľkého (porov. Denzinger, č. 143). Ich osobitný názor na uctievanie Krista je v rozpore s kánonom IX V. ekumenického koncilu (Denz., 221). Sú tiež v rozpore s viacerými vyznaniami viery, najmä s Atanáziovským vyznaním. Majú tiež mnoho spoločného s adopcionistickou herézou, odsúdenou na Frankfurtskom sneme roku 794 a v druhom liste pápeža Hadriána I. biskupom Španielska (porov. Denz., 309–314).

Popretie zmierenia odporuje dekrétom proti Gotteschalkovi z roku 849 (Denz., 319), ako aj definícii IV. lateránskeho koncilu proti albigéncom (Denz., 428; porov. aj Tridentský koncil, XXII. zasadanie, kap. I o obete omše, Denz., 938). Odsúdené tézy Abélarda (1140) by sa rovnako dobre mohli týkať aj sociniánov (porov. Denz., 368 a nasl.). To isté platí aj o valdénskej heréze: Vyznanie viery proti nim vypracované pápežom Inocentom III. by sa dalo považovať za súhrn sociniánskych bludov. Formálne odsúdenie sociniánstva sa prvýkrát objavilo v konštitúcii pápeža Pavla IV. Cum quorundam z roku 1555 (Denz., 993); toto odsúdenie potvrdil Klement VIII. v roku 1603 v konštitúcii Dominici gregis, no treba poznamenať, že obe tieto odsúdenia boli vydané ešte pred publikovaním Rakovského katechizmu v roku 1605, a preto úplne nezachytávajú formálne náuky sociniánstva. Zároveň však treba dodať, že podľa mnohých samotný katechizmus neodrážal skutočné názory vodcov hnutia; bol určený len pre laikov.

Z dekrétov vyplýva, že v rokoch 1555 a 1603 sociniáni zastávali tieto názory:

– neexistuje Trojica;

– Kristus nie je jednej podstaty s Otcom a Duchom Svätým;

– nepočal sa z Ducha Svätého, ale ho splodil sv. Jozef;

– Jeho smrť a umučenie neslúžili na vykúpenie;

– Panna Mária nie je Božou Matkou a nezachovala si panenstvo.

Z Katechizmu sa zdá, že sociniáni z roku 1605 verili aspoň v zázračné počatie Krista, no nie je jasné, v akom zmysle.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus

Titulný ilustračný obrázok k 32. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)