Herézy a bludy, LI: Deizmus

Jozef Duháček
3. novembra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Deizmus je pojem používaný na označenie určitých doktrín, ktoré sa prejavili v myslení a kritike, ktorá sa začala výrazne presadzovať najmä v Anglicku ku koncu 17. storočia. Deizmus sa však v žiadnom prípade neobmedzil len na Anglicko či tých sedemdesiat rokov, počas ktorých uzrela svetlo sveta väčšina deistických diel. Deistický duch kritiky, zameraný na povahu a obsah tradičných náboženských presvedčení a ich nahradenie racionalistickým naturalizmom, sa v priebehu náboženského myslenia objavoval opakovane. Takto existovali francúzski i nemeckí deisti, rovnako ako anglickí; a našli by sa i pohanskí, židovskí či moslimskí deisti, nielen kresťanskí.

Pre ich individuálny postoj a nezávislý kriticizmus je ťažké, ak nie nemožné, zaradiť reprezentatívnych autorov, ktorí prispeli do literatúry anglického deizmu, do jednotnej školy alebo zoskupiť doktríny obsiahnuté v ich dielach ako systematický prejav nejakej filozofie. Deisti boli tým, čo sa koncom 19. storočia volalo voľnomyšlienkári a dnes by sa snáď dali pomenovať slovom „liberálni myslitelia“. Spájal ich základný postoj, ktorý zastávali, teda v súhlas v odmietaní pút autoritatívneho náboženského učenia v prospech slobodného a čisto racionalistického špekulovania.

Mnohí z nich boli vo svojich doktrínach otvorene materialistickí, to platí najmä pre Francúzov, ktorí stavali na základoch položených anglickými deistami. Iní sa uspokojili s kritikou cirkevnej autority a jej náuky o inšpirácii Svätého Písma alebo o existencii vonkajšieho zjavenia nadprirodzenej pravdy, ktorú Boh dal človeku. V tomto poslednom bode, aj keď je v spisoch rôznych deistov pozorovateľný značný rozdiel v metódach a postupe, zdá sa, že všetci sa aspoň vo veľkej miere zhodujú. Deizmus vo všetkých svojich prejavoch sa staval proti tradičnému konceptu zjaveného náboženstva.

V Anglicku sa deistické hnutie javí ako nevyhnutný dôsledok politických a náboženských okolností. Renesancia do veľkej miery zmietla neskorú scholastiku a spolu s ňou aj konštruktívnu filozofiu stredoveku. Protestantská reformácia svojím otvoreným povstaním proti autorite katolíckej Cirkvi odštartovala pomalú revolúciu, ktorá zmietla všetky náboženské nároky. Biblia ako náhrada za živý hlas Cirkvi a štátne náboženstvo ako náhrada za katolicizmus mohli istý čas pretrvať; ale samotné zmýšľanie, ktoré viedlo k ich vzniku, sa s nimi logicky nemohlo uspokojiť. Princíp sola scriptura v náboženských otázkach neskončil len tým, že prijal Bibliu ako nemenné Božie slovo. Priaznivé okolnosti ho posunuli ďalej, pokračoval novým skúmaním a napokon úplným odmietnutím celého Písma.

Nástup empirických vied, obrovské rozmnoženie poznatkov prírodovedy objavmi v astronómii a geografii, filozofická pochybnosť a racionalistická metóda René Descarta, presadzovaný empirizmus Francisa Bacona, politické zmeny tej doby – to všetko boli faktory, ktoré pripravili pôdu pre kritiku zameranú proti zjavenému náboženstvu. A hoci prvé pokusy deizmu boli spočiatku skryté a zámerne nepriame, s revolúciou a občianskou a náboženskou slobodou, ktorá po nej nasledovala, a so šírením kritického a empirického ducha, ako to vidno vo filozofii Johna Locka, nastal čas na otvorený útok proti kresťanstvu, ako ho vykladala štátna cirkev a sekty. Klin súkromného úsudku (soly scriptury) bol vrazený do autority. Úspešne rozštiepil protestantizmus na veľké množstvo znepriatelených siekt a teraz sa pokúšal o rozvrat zjaveného náboženstva v akejkoľvek podobe.

Deistická tendencia prešla niekoľkými viac či menej jasne definovanými fázami. Proti jej postupu boli zmobilizované všetky možné sily. Parlamenty si ju všímali. Niektoré deistické knihy boli verejne pálené. Biskupi a duchovenstvo štátnej cirkvi neúnavne proti deizmu vystupovali. Na každý pamflet či knihu, ktorú deista napísal, sa hneď objavilo niekoľko „odpovedí“ určených pre verejnosť. Biskupi do svojich diecéz zasielali pastierske listy a varovali veriacich pred nebezpečenstvom. T. Woolstonova kniha Moderátor vyprovokovala až päť takýchto pastierskych listov od londýnskeho biskupa. Všetko, čo bolo cirkevne oficiálne a uznávané, sa postavilo proti a deisti boli vystavení všeobecnému pohŕdaniu.

Keď kritické princípy a duch voľnomyšlienkárstva prenikli do stredných vrstiev a medzi bežných ľudí, keď takí muži ako Woolston a Chubb začali písať, rozpútala sa dokonalá búrka protiargumentov. V skutočnosti však nemálo vzdelaných a kultúrnych ľudí požadovalo v náboženských otázkach širokú toleranciu. Jednou z fáz, ktorou deizmus prešiel, bolo kritické skúmanie základných princípov náboženstva. Uznával právo na dokonalú toleranciu zo strany všetkých ľudí. Voľnomyšlienkárstvo bolo právom jednotlivca; vyústením predtým prijatého princípu priority súkromného úsudku vo výklade Písma. Pre túto etapu sú typickí autori ako Toland a Collins. Tí až do tohto momentu, hoci boli kritickí a trvali na svojom práve na úplnú toleranciu, nemuseli nutne byť nepriateľsky naladení voči náboženstvu.

Druhou fázou bola kritika morálnej alebo etickej časti náboženského učenia. Gróf Shaftesbury mal napríklad veľa výhrad voči základnému morálnemu princípu – že mravné správanie bude odmenené a hriech potrestaný. Potom prišlo kritické skúmanie spisov Starého a Nového zákona, najmä v súvislosti s overovaním proroctiev a zázračných udalostí, ktoré sú v nich opísané. Collins sa podujal na prvú časť tejto úlohy, zatiaľ čo Woolston sa zameral hlavne na tú druhú. Napokon prišla fáza, v ktorej bolo prirodzené náboženstvo otvorene predstavené ako protivník zjaveného náboženstva. Tindal vo svojom diele Christianity as old as the Creation (Kresťanstvo také staré ako stvorenie) redukuje, alebo sa o to aspoň pokúša, zjavenie na rozum, čím robí kresťanské podanie zjavených právd buď zbytočným, keďže je obsiahnuté už v samotnom rozume, alebo dokonca škodlivým, ak ide nad alebo proti rozumu.

Je teda zrejmé, že deizmus nie je vo svojej podstate ničím iným než uplatnením kritických princípov na náboženstvo. No vo svojej pozitívnej stránke je aj niečím viac, pretože ako náhradu za zjavenú pravdu ponúka súbor právd, ktoré je možné vybudovať výlučne samostatným úsilím prirodzeného rozumu. Pojem deizmus však v priebehu času nadobudol špecifickejší význam. Používa sa na označenie osobitej metafyzickej doktríny, o ktorej sa predpokladá, že ju všetci deisti zastávali. Na základe toho ich možno zoskupiť do kvázi filozofickej školy, ktorej hlavným a rozlišovacím znakom je vzťah, ktorý predpokladajú medzi vesmírom a Bohom. Boh je podľa tejto tézy považovaný za prvotnú príčinu sveta a za osobného Boha.

Ešte v tejto fáze bolo učenie deistov v kontraste s učením ateistov a panteistov. Deizmus nielenže rozlišoval svet a Boha ako následok a príčinu; zdôrazňoval transcendenciu Boha na úkor jeho prebývania vo svete a jeho prozreteľnosti. Boh stojí mimo stvorenia, ktoré priviedol do bytia, a nezaujíma sa o detaily jeho fungovania. Po stvorení prírody ju necháva, aby bežala svojím vlastným tempom a nezasahuje. V tomto bode sa deizmus jasne odlišuje od teizmu.

Slovné rozlíšenie medzi týmito dvoma pojmami – deizmus/teizmus sa zdá byť zavedené do anglickej literatúry samotnými deistami, aby sa vyhli označeniu naturalisti, ktorým ich bežne nazývali. Naturalizmus bol totiž prívlastok, ktorý sa zvyčajne dával prívržencom Spinozovej filozofie, ako aj takzvaným ateistom, preto sa pojem „deizmus“ jeho prívržencom zdal vhodný na vyjadrenie odmietnutia zásad a doktrín, ktoré popierali, a zároveň jasne vyhraniť ich vlastné stanovisko voči teistom.

Prvýkrát však bolo toto slovo použité vo Francúzsku a Taliansku približne v polovici 16. storočia, keď sa objavuje v úvode druhej časti Viretovej Instruction Chrétienne (1563), kde reformačný kazateľ hovorí o niektorých osobách, ktoré sa nazývali novým menom – deisti. Hlavným dôvodom, prečo boli takto označení, boli ich metódy skúmania a kritika tradičného protestantského náboženského učenia, vďaka ktorým sa začali nazývať racionalistami, keďže stavali výsledky neasistovaného rozumu proti pravdám prijímaným na základe viery v Božie zjavenie. Či už tým, že to úplne ignorovali, alebo sa aktívne snažili dokázať jeho bezcennosť, racionalizmus bol zjavnou črtou ich postupu. A tiež tým, že si nárokovali slobodu diskutovať o doktrínach obsiahnutých v Biblii a učených cirkvami podobným spôsobom, si vyslúžili aj ďalší bežný titul – „voľnomyšlienkári“.

Medzi anglickými deistami existujú významné rozdiely, pokiaľ ide o celý obsah pravdy, ktorú poskytuje rozum. Najdôležitejším z týchto rozlíšení je nepochybne to, podľa ktorého sa delia na „smrteľných“ a „nesmrteľných“ deistov. Hoci mnohí uznávali filozofickú doktrínu budúceho života, odmietnutie budúcich odmien a trestov znamenalo pre niektorých aj popretie nesmrteľnosti ľudskej duše. Päť článkov, ktoré stanovil Lord Herbert z Cherbury, však možno pokladať – najmä tie prvé – za formálne vyhlásenia deizmu. Obsahujú nasledujúce doktríny:

– že existuje jeden najvyšší Boh,

– ktorý má byť predovšetkým uctievaný;

– že hlavnou súčasťou takéhoto uctievania je zbožnosť a cnosť;

– že sa musíme kajať zo svojich hriechov a ak tak urobíme, Boh nám odpustí;

– že pre dobrých ľudí sú odmeny a pre zlých tresty, a to tu, aj na onom svete.

Blount neskôr každú z týchto doktrín trochu rozšíril, jednu rozdelil na dve a pridal siedmu, v ktorej učí, že Boh riadi svet svojou prozreteľnosťou.

To však sotva možno prijať ako doktrínu spoločnú pre všetkých deistov; ako už bolo vyššie spomenuté, budúce odmeny a tresty neuznávali všetci. Vo všeobecnosti odmietali zázraky spomenuté vo Sv. Písme a cirkevnej Tradícii. Nepripúšťali, žeby existoval nejaký „výnimočný národ“, ako napríklad Židia či kresťania, ktorí by boli vyvolení na prijatie posolstva pravdy alebo obdarovaní zvláštnou milosťou či nadprirodzeným darom od Boha. Popierali doktrínu o Trojici a úplne odmietali akúkoľvek sprostredkovateľskú úlohu osoby Ježiša Krista. Zmierna obeta, doktrína o „pripočítanej spravodlivosti“ Krista – obzvlášť populárna vo vtedajšej ortodoxii a všetky kristologické doktríny boli bez váhania odmietnuté.

A predovšetkým a pri každej príležitosti – s jednou významnou výnimkou – vystupovali proti cirkevnej autorite. Neúnavne kritizovali všetky formy kňazstva a dokonca tvrdili, že zjavené náboženstvo je podvod, vynález kňazskej vrstvy, aby si podmanila a tým ľahšie ovládala a využívala nevedomých.

Deizmus vznikol, v logickom slede udalostí, z princípov nastolených protestantskou reformáciou, pričom prešiel krátkym a búrlivým vývojom, ktorý vyústil do filozofického skepticizmu. Istý čas vyvolával mimoriadny rozruch vo všetkých kruhoch myslenia v Anglicku, podnietil vznik rozsiahlej a svojím spôsobom zaujímavej polemickej literatúry a prenikol od najvyšších po najnižšie vrstvy spoločnosti. Potom však utíchol – či už preto, že kontroverzia stratila ostrosť, alebo preto, že ľudia všeobecne začali prijímať tieto nové názory, je ťažké povedať.

Väčšinu argumentov deistov dnes poznáme vďaka úsiliu moderného voľnomyšlienkárstva a racionalizmu udržiavať ich v povedomí verejnosti. Hoci sú často uštipačné, vtipné a niekedy mimoriadne rúhavé, keď otvoríme ich ošúchané knižky, zistíme, že sú väčšinou zastarané, bežné a nudné. A hoci niektoré z „odpovedí“, ktoré vyvolali, možno dodnes pokladať za štandardné apologetické diela, väčšina z nich patrí – v mnohých ohľadoch – do písomníctva dávno minulej doby.

Keď boli posmrtne vydané Bolingbrokeove diela v roku 1754, a dokonca aj keď šesť rokov predtým vyšla Humeova Esej o ľudskom poznaní, nevyvolalo to veľký rozruch. Bolingbrokeove útoky na zjavené náboženstvo, vedené z pozície senzualistickej teórie poznania, boli, ako nedávno poznamenal jeden autor, „neznesiteľne nudné“; ani všetka jeho cynickosť a satira, rovnako ako skepticizmus škótskeho filozofa, nedokázali obnoviť všeobecný záujem o kontroverziu, ktorá bola prakticky mŕtva. Deistická polemika vychádzajúca z Hobbesovej a Lockeovej filozofie je predovšetkým anglickým fenoménom a práve anglickí deisti sa najčastejšie spomínajú, keď je reč o deizme. No podobné hnutie vzniklo aj vo Francúzsku. Ueberweg hovorí:

V osemnástom storočí bol charakter francúzskej filozofie prevažne opozíciou voči prijatým dogmám a skutočným pomerom v Cirkvi a štáte, pričom snahy jej predstaviteľov sa sústreďovali najmä na budovanie novej teoretickej a praktickej filozofie založenej na naturalistických princípoch. (Gesch. d. Philosophie, Berlín, 1901, III, 237)

Muži ako Voltaire, ba aj materialistickí encyklopedisti predstavujú filozofickú tendenciu, ktorá má mnoho spoločného s tým, čo sa v Anglicku skončilo deizmom. Mala rovnaký základ, teóriu poznania predloženú Lockom a neskôr dovŕšenú Condillacom, ako aj všeobecný rozvoj vedeckého myslenia. Z Voltaireových kritík cirkevnej organizácie a teológie, z jeho neúnavných útokov na kresťanstvo, Bibliu, Cirkev a zjavenie, sa tendencia posunula k panteizmu a materializmu. Rousseau chcel namiesto tradičných foriem zjavenia zaviesť náboženstvo prírody a priviesť ho, rovnako ako filozofiu a politiku, k individualistickému pohľadu. Helvetius chcel morálny systém postaviť na princípe momentálneho vlastného záujmu. Tak ako sa v Anglicku logický vývoj deizmu skončil skepticizmom Huma, vo Francúzsku dospel k materializmu La Mettrieho a Holbacha.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus

Titulný ilustračný obrázok k 51. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)