Herézy a bludy, L: Amerikanizmus

Jozef Duháček
27. októbra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

V časoch, keď biskupi hlásali katolícku vieru oveľa lepšie ako dnes, povedal arcibiskup z New Yorku (1842 až 1864) John Hughes: „Cieľom katolíckej Cirkvi je obrátiť všetky pohanské a protestantské národy. Nie je v tom žiadne tajomstvo; je to úloha, ktorú Boh dal svojej jedinej pravej Cirkvi. Každý by mal vedieť, že naším poslaním je obrátiť svet, vrátane obyvateľov Spojených štátov; ľudí v mestách, na vidieku, dôstojníkov námorníctva a námornej pechoty, veliteľov armády, zákonodarcov, senátorov, členov vlády, prezidenta a všetkých.“

Počas tretej Francúzskej republiky, ktorá začala v roku 1870, moc a vplyv francúzskeho katolicizmu neustále upadali. Francúzska vláda prijímala zákony, ktoré boli voči katolíckej Cirkvi čoraz prísnejšie, a väčšina francúzskych občanov proti tomu nenamietala. Vo veciach vedenia spoločnosti prihliadali skôr k zákonodarcom než ku kňazom.

Niekoľko mladých francúzskych kňazov sa rozhodlo zastaviť úpadok vplyvu Cirkvi. Učinili záver, že ľudia sa odvrátili od Cirkvi, pretože bola prevažne naklonená monarchistom a nepriateľská voči republike a pretože sa stránila modernej filozofie a praktík. Progresívni kňazi verili, že Cirkev sa neprispôsobila moderným potrebám. Začali robiť domáce apoštoláty, ktorých heslom bolo „Allons au peuple“ (Poďme k ľudu). Kládli dôraz na sociálne a filantropické projekty, o užšie kontakty medzi kňazmi a farníkmi, a o všeobecné rozvíjanie osobnej iniciatívy – tak u duchovenstva, ako aj u laikov. Inšpiráciu hľadali v Amerike, kde videli životaschopnú Cirkev medzi slobodnými ľuďmi, s verejne rešpektovanými kňazmi a agresívnou horlivosťou v každom katolíckom podniku.

V roku 1895, len niekoľko rokov po vydaní encykliky Rerum novarum, vydal Lev XIII. ďalšiu encykliku s názvom Longinqua oceani („široká rozľahlosť oceánu“), v ktorej sa Svätá stolica po prvýkrát priamo obrátila na americkú cirkev ako celok. Longinqua je priateľský, takmer optimistický dokument, v ktorom Lev XIII. chváli „mladý a životaschopný americký národ“ za jeho veriacich a najmä za prísľub „veľkosti“, ktorý v ňom vidí. Snaží sa zdôrazniť blízkosť medzi Spojenými štátmi a Cirkvou, možno až preháňa, keď vezmeme do úvahy v tom čase rozšírený antikatolicizmus medzi americkými nativistami: „Keď bola Amerika ešte len novorodencom, ktorý v kolíske vydával svoje prvé slabé výkriky, Cirkev ju prijala do svojho lona a materinského objatia.“

Takéto zveličovanie však mohlo byť strategické, keďže pápež v liste naznačuje aj isté varovania – obzvlášť pred prenikaním niektorých znakov americkej spoločnosti do Cirkvi: rozmáhajúci sa individualizmus, záľuba v novotách a predovšetkým nadmerná úcta k politickej moci ako hodnote samej osebe. Lev XIII. však poznamenal aj to, že Cirkev „by prinášala ešte hojnejšie ovocie, keby okrem slobody požívala aj priazeň zákonov a patronát verejnej moci.“ Lev XIII. varoval americkú cirkevnú hierarchiu, aby nepodporovala tento jedinečný systém oddelenia Cirkvi od štátu.

V nasledujúcich rokoch sa v Európe začali šíriť myšlienky amerického liberálneho katolíckeho teológa Isaaca Heckera. Zakladateľ Paulist Fathers, spoločnosti kňazov, ktorých cieľom bolo šíriť katolicizmus v Spojených štátoch spôsobom reagujúcim na meniacu sa krajinu, zdôrazňoval kompatibilitu katolíckej tradície s modernými ideálmi, ako sú republikánske zriadenie a slobodné intelektuálne bádanie.

Hecker sa snažil osloviť protestantských Američanov zdôrazňovaním určitých aspektov katolíckeho učenia, ale pápež Lev XIII. to vnímal ako zrieďovanie katolíckej doktríny. Hecker tiež používal pojmy ako „prirodzená cnosť“, čo pápežovi pripomínalo pelagiánsku herézu. Pretože členovia Paulist Fathers skladali sľuby, ale nie rehoľné sľuby ako v iných reholiach, mnohí usúdili, že Hecker popiera potrebu vonkajšej autority.

Francúzski liberáli obzvlášť obdivovali Heckera pre jeho lásku k moderným časom a slobode, ako aj pre oddanosť liberálnemu katolicizmu. Vnímali ho dokonca ako akéhosi patróna. Inšpirovaní Heckerovým životom a charakterom sa aktivistickí francúzski kňazi pustili do presviedčania svojich kolegov, aby prijali politický systém a potom prelomili svoju izoláciu, nadviazali kontakt s intelektuálnym životom krajiny a aktívne sa zapojili do práce na sociálnom zlepšení. V roku 1897 dostalo toto hnutie nový impulz, keď Denis J. O’Connell, bývalý rektor Pápežského severoamerického kolégia v Ríme, vystúpil na Katolíckom kongrese vo Fribourgu na podporu Heckerových myšlienok.

V 90. rokoch 19. storočia európski „kontinentálni konzervatívni“ duchovní spozorovali známky modernizmu alebo klasického liberalizmu, ktoré pápež Pius IX. odsúdil v Sylabe omylov z roku 1864, medzi názormi a učením mnohých členov americkej katolíckej hierarchie, ktorí tieto obvinenia popierali.

Niektorí katolíci sa sťažovali pápežovi a v roku 1898 Charles Maignen napísal vášnivú polemiku proti novému hnutiu s názvom Le Père Hecker, est-il un saint? (Je otec Hecker svätý?). Kritiku európskych konzervatívcov podporili aj nemecko-americkí katolícki biskupi na Stredozápade, ako Frederick Katzer a John Joseph Frederick Otto Zardetti, ktorí boli hlboko znepokojení tým, akú úplnú dominanciu v americkej katolíckej cirkvi získali „amerikanistickí“ biskupi írskych koreňov ako John Ireland, John J. Keane a James Gibbons. Arthur Preuss (1871–1934), najvýznamnejší nemecko-americký katolícky intelektuál v USA, bol hlasným odporcom, ktorý vo svojom vedeckom časopise Fortnightly Review pravidelne kritizoval amerikanistickú teológiu.

Lev XIII. bol znepokojený rečami o vzbure, ktoré sa šírili v katolíckych kruhoch; najmä nadšený úvod k francúzskemu prekladu Heckerovho životopisu nasmeroval pápežovu pozornosť na americkú situáciu. Mnohé vplyvné vatikánske autority tiež odporovali „amerikanistickému“ trendu. Pápež Lev XIII. sa zdráhal karhať amerických katolíkov, ktorých často chválil za vernosť a vieru. V roku 1899 napísal kardinálovi Gibbonsovi: „Je zrejmé…, že tie názory, ktoré sú ako celok niektorými označované za „amerikanizmus“, nemôžu mať naše schválenie.“ V roku 1898 Lev XIII. vyjadril poľutovanie nad Amerikou, kde sú Cirkev a štát „odlúčené a rozdelené“, a vyjadril svoju preferenciu pre užší vzťah medzi katolíckou Cirkvou a štátom, podobne ako to bolo v Európe.

Nakoniec vo svojom liste Testem benevolentiae nostrae (z 22. januára 1899; „Svedectvo našej priazne“) adresovanom Jamesovi Gibbonsovi, arcibiskupovi z Baltimoru, Lev XIII. odsúdil ďalšie formy amerikanizmu.

Pápež Lev XIII. vyjadril tiež obavy z kultúrneho liberalizmu niektorých amerických katolíkov: poukázal na to, že veriaci si nemôžu sami určovať doktrínu. Zdôraznil, že katolíci by mali poslúchať Magistérium Cirkvi. Vo všeobecnosti považoval za nebezpečné vystavovať deti školám, ktoré by mohli byť škodlivé pre ich kresťanskú výchovu. Pápež zosmiešnil myšlienku, že všetky názory by mali byť verejne prezentované, keďže veril, že určitý druh prejavu môže poškodiť všeobecnú morálku. Odsúdil tiež Heckerovu biografiu a amerikanizmus.

Tento dokument odsúdil nasledujúce časti učenia alebo tendencie:

– Neprimeraný dôraz na vnútornú iniciatívu v duchovnom živote, ktorá vedie k neposlušnosti. Odsúdil prax uprednostňovania prirodzených čností (napr. usilovnosť, vytrvalosť, šetrnosť) pred kardinálnymi a teologickými čnosťami, ktoré majú nadprirodzený základ. Tento omyl vidíme aj u mnohých deistických zakladateľov Ameriky, ktorí odmietali zázraky, podstatu Božieho zjavenia a organizované náboženstvo. Namiesto toho zdôrazňovali prácu, vernosť, vytrvalosť, ľudský rozum a iné čisto prirodzené čnosti.

– Útoky na rehoľné sľuby a znevažovanie hodnoty kontemplatívnych rehoľných rádov v modernom svete.

– Bagatelizovanie katolíckeho učenia. Prejavuje sa to najmä vtedy, keď poprední katolíci verejne, jednoznačne a presvedčivo neobhajujú vieru. Rovnako aj bežní katolíci, ktorí v sebe neroznecujú milosti birmovania, aktívne nežijú, nehlásajú a nebránia vieru. To vedie v americkom spoločenskom živote k tendencii skrývať náboženské presvedčenie alebo si myslieť, že všetky náboženstvá si zaslúžia rovnakú úctu. A o koľko horšie sa tento jav rozšíril počas viac než 100 rokov od pápežovho odsúdenia tejto tendencie!

– Podceňovanie dôležitosti duchovného vedenia. Aj to pramení z amerického postoja, že každý je jediným arbitrom svojho osudu a nepotrebuje kňaza ani iného človeka, aby mu radil, čo má robiť.

– Pestovanie názoru, že všetky názory by mali byť verejne prezentované. Cirkev však vždy (a celkom rozumne) učila, že prejavy, ktoré poškodzujú morálku a pravdy viery, nemajú žiadne právo byť verejne hlásané. Falošné náboženstvá a ateisti sa síce tiež odvolávajú na Prvý dodatok Ústavy USA na ochranu svojich názorov, no v skutočnosti Boh človeku nedáva právo šíriť falošné náboženské názory. Omyl nemôže mať právo existovať alebo byť propagovaný. Zo všetkých náboženských presvedčení je iba Pravda v katolíckej Cirkvi hodná verejného učenia.

Breve neuvádzalo, že Hecker a Američania zastávali nesprávne učenie v uvedených bodoch. Iba konštatovalo, že ak by takéto názory existovali, miestna hierarchia ich má vykoreniť.

Lev XIII. tvrdí, že americká cirkev si zamieňa „nezriadenosť so slobodou“ a nahrádza slobodu vyplývajúcu z poznania pravdy – teda učenie katolíckej Cirkvi a najmä rímskeho Magistéria – slobodou robiť, čo sa človeku zachce: „Základným princípom týchto nových názorov je, že aby Cirkev ľahšie prilákala tých, ktorí sa od nej líšia, mala by svoje učenie viac prispôsobiť duchu doby, uvoľniť niektorú zo svojich starobylých prísností a urobiť ústupky novým názorom.“

Pápež Lev XIII. konštatuje, že mnohí navrhujú nielen zmeny v praxi a zvykoch, ale aj zmeny v dogme, najmä z „ekumenického“ zámeru prilákať nekatolíkov. Pápež Lev XIII. správne vysvetľuje, že takéto úsilie je márne a správne predpovedá, že takáto zrada Krista povedie len k oslabeniu viery a strate veriacich. Čo by asi povedal k situácii v dnešnej Cirkvi, keď toľko cirkevných predstaviteľov nepočúvlo jeho napomenutia a episkopát vrátane posledných pápežov postupuje presne takto?

Reakcia americkej hierarchie bola rýchla. Cirkevní predstavitelia obhajovali seba, svoje farnosti a tiež Heckera –, ktorý mimochodom sprevádzal Gibbonsa na I. vatikánskom koncile v rokoch 1869 – 1870 – a to po doktrinálnej stránke, pričom zdôrazňovali, že rýchlo pribúdajúce americké farnosti sú plne ortodoxné vo svojej viere i praxi. V reakcii na Testem benevolentiae Gibbons a mnohí ďalší americkí preláti odpovedali Rímu takmer jednomyseľne, keď popreli, že by americkí katolíci zastávali niektoré z odsúdených názorov. Tvrdili, že Hecker nikdy neschvaľoval ani najmenšie odchýlenie sa od katolíckych princípov v ich najplnšom a najprísnejšom uplatnení.

Rozruch spôsobený odsúdením bol malý; takmer celá laická verejnosť a značná časť kléru o tejto záležitosti ani nevedela. Pápežovo breve však nakoniec posilnilo postavenie konzervatívcov vo Francúzsku. Vyhlásenia Leva XIII. fakticky ukončili amerikanistické hnutie a obmedzili aktivity amerických pokrokových katolíkov. Avšak dlhodobo v Spojených štátoch prebiehal zápas medzi konzervatívnym starším klérom a mladšími liberálmi a bez ohľadu na to, do akej miery sa o význame Testem diskutovalo, liberáli vedeli, že tento dokument v podstate znamená zničenie ich snáh. Keď nástupca Leva XIII., Pius X., v roku 1910 požadoval, aby všetci kňazi podpísali Prísahu proti modernizmu, medzi americkými kňazmi sa síce šepkalo o nesúhlase, no napokon poslúchli. Podľa historika Jaya P. Dolana tento krok „ukončil americký katolícky románik s modernitou. Zvíťazil konzervativizmus a Cirkev sa preorientovala na obdobie konsolidácie“. Napriek tomu polemika okolo amerikanizmu definitívne potvrdila, že Spojené štáty už neboli len akousi ďalekou kolóniou Európy, ale vzdialenou, takmer celkom cudzou krajinou.

Ironicky, práve v čase, keď sa americkí biskupi snažili zblížiť s Vatikánom, viacerí európski katolíci začali prehodnocovať svoj postoj k otázkam cirkevnej hierarchie a autority. Títo teológovia, často označovaní za príslušníkov hnutia „ressourcement“ („návrat ku koreňom“), mali záujem ani nie tak o modernizáciu, ako skôr o rozšírený pohľad na tradíciu siahajúci k prvým storočiam kresťanského myslenia. Ich úsilie vyvrcholilo decentralizačnými snahami II. vatikánskeho koncilu v rokoch 1962 až 1965.

Dlhodobým výsledkom bolo, že írski katolíci, ktorí do veľkej miery ovládali katolícku Cirkev v Spojených štátoch, čoraz viac preukazovali lojalitu pápežovi a potláčali stopy liberálneho myslenia na katolíckych vysokých školách.

Bernard McQuaid, biskup z Rochesteru, bol predchodcom sporu o amerikanizmus. Rýchlo rozpoznal miešanie liberalizmu a katolicizmu – čo nazýval „falošným amerikanizmom“ – a rozlišoval ho od žitia ideálov republikánstva a demokracie – „pravého amerikanizmu“. McQuaid bol veľmi podozrievavý voči tajným spoločnostiam, nekatolíckemu vzdelávaniu a dokonca aj voči niektorým svojim spolubiskupom. Zvlášť sa obával Johna Irelanda, Johna Keanea a kardinála Jamesa Gibbonsa, o ktorých si McQuaid myslel, že sú „príliš ústretoví voči protestantsky zmýšľajúcej Amerike“.

John Ireland, arcibiskup zo Saint Paul v Minnesote a popredný modernista, si musel dávať mimoriadny pozor, aby nebol odsúdený za svoje názory. Ireland, spolu s Johnom J. Keaneom, arcibiskupom z Dubuque, sa usilovali prispôsobiť sociálne a náboženské hodnoty katolíckej Cirkvi americkým politickým a kultúrnym hodnotám, najmä náboženskej slobode, oddeleniu Cirkvi od štátu, spolupráci s nekatolíkmi a účasti laikov na cirkevných rozhodnutiach. Mnohé z jeho myšlienok boli implicitne odsúdené v Testem benevolentiae (1899) ako heréza a amerikanizmus.

Napriek tomu Ireland naďalej presadzoval svoje názory. Keď boli podobné európske názory odsúdené pápežom Piom X. v Pascendi Dominici gregis (1907), Ireland obrátil a aktívne bojoval proti tomu, čo pápež vyhlásil za herézu modernizmu. Toto zdanlivo nekonzistentné správanie vychádzalo z Irelandovej predstavy o „zlatej strednej ceste“ medzi „ultrakonzervativizmom“, ktorý by učinil katolícku Cirkev irelevantnou, a „ultraliberalizmom“, ktorý by zavrhol jej posolstvo.

Amerikanizmus, podobne ako modernizmus úplne nezahynul, len sa na čas skryl. John Courtney Murray, najvýznamnejšia postava amerického kontingentu na II. vatikánskom koncile je považovaný za teológa amerikanizmu, hoci nie v historickom zmysle slova, ale preto, že tvrdil, že americké ústavné princípy sú zlučiteľné s katolíckou vierou. Veril, že americký systém obmedzenej vlády, oddelenia Cirkvi od štátu a náboženskej slobody je prospešný nielen pre americkú spoločnosť, ale aj pre samotnú katolícku Cirkev. Jeho dielo, vrátane knihy We Hold These Truths: Catholic Reflections on the American Proposition prispelo k zmene postoja katolíckej Cirkvi k týmto otázkam, čo vyvrcholilo v II. vatikánskom koncile.

Murray tvrdil, že americká politická tradícia je zlučiteľná s katolíckym myslením, najmä preto, že je založená na prirodzenom zákone, ktorý uznáva ľudskú dôstojnosť a existenciu Boha. Prvý dodatok ústavy, konkrétne klauzulu o zamedzení zriadenia štátneho náboženstva, vnímal ako „článok mieru“, nie ako útok na náboženstvo. Vytvára podľa neho priestor, kde si ľudia môžu slobodne vybrať svoju vieru a Cirkev môže prekvitať bez zásahu štátu. Murray považoval vznik Spojených štátov za vyjadrenie základných právd, ako je zvrchovanosť Boha a ľudská dôstojnosť, a veril, že oddelenie Cirkvi od štátu umožňuje slobodné uplatňovanie náboženstva.

Jeho práca bola spočiatku v Cirkvi kontroverzná, no napokon ovplyvnila II. vatikánsky koncil, kde zohral kľúčovú úlohu pri vypracovaní Deklarácie o náboženskej slobode (Dignitatis humanae), ktorá potvrdila právo na náboženskú slobodu pre všetkých ľudí. Práve tieto názory viedli Svätú stolicu, aby za Pavla VI. a Jána Pavla II. diplomaticky podporovala cez svojich nunciov aktivity vedúce k zrušeniu katolíckeho náboženstva ako štátneho vo viacerých krajinách. Týmto bol ešte viac obmedzený vplyv katolíckej morálky na politiku a spoločnosť a uvoľnila sa cesta potratom, eutanáziám, homosexuálnym manželstvám a iným zvrátenostiam.

Lev XIII. v Testem benevolentiae povedal, že Cirkev „by prinášala ešte hojnejšie ovocie, keby okrem slobody požívala aj priazeň zákonov a patronát verejnej moci.“ Pápeži od Pavla VI. systematicky konajú v rozpore s týmto presvedčením. Je ovocie, ktoré ich prístup priniesol naozaj hodné pozornosti?

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci

Titulný ilustračný obrázok k 50. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)