Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus

Jozef Duháček
23. júna 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Kvakeri (Quakers) je označenie anglo-americkej náboženskej sekty, neskôr oficiálne sa nazývajúcej Spoločnosť priateľov (al. Náboženská spoločnosť priateľov), ktorej členovia pôvodne sami seba volali „Deti pravdy“ a „Deti svetla“, no „svet ich s posmechom nazýval kvakeri“.

Zakladateľom sekty bol George Fox, syn zámožného tkáča, narodený v Fenny Drayton v grófstve Leicestershire v Anglicku, v júli 1624. Jeho rodičia, čestní ľudia a prísni prívrženci štátneho náboženstva, ho chceli viesť ku kňazstvu; no keďže chlapec už v ranom veku pociťoval silný odpor voči „nájomnej službe“, po získaní základného vzdelania sa stal obuvníckym učňom. Dospel ako čistý a čestný mladík, bez nerestí svojej doby a „obdarený hĺbavým a rozvážnym duchom, aký sa len zriedkavo vidí u detí“.

V devätnástom roku života ho na jarmoku jeho dvaja priatelia, ktorí sa považovali za pokročilých v náboženských veciach pozvali na pohárik, čo ho natoľko šokovalo, že ich spoločnosť náhlivo opustil. Po návrate domov prežil bezsennú noc, počas ktorej, ako sa mu zdalo, počul hlas z neba, ktorý mu volal: „Vidíš, ako mladí upadajú do márnosti a starí do zeme; musíš opustiť všetkých – mladých aj starých , strániť sa toho všetkého a byť pre všetkých cudzincom.“

George Fox si toto posolstvo vyložil doslova, opustil otcovský dom, bez peňazí, iba s Bibliou v ruke, a začal putovať po krajine a hľadať svetlo. Jeho duševné trápenie hraničilo s úplným zúfalstvom. Radu hľadal u známych náboženských učencov, no ich rady –, aby sa oženil, spieval žalmy alebo fajčil tabak – mu nijako nepomohli pri riešení jeho duchovnej krízy. Keďže nenachádzal uspokojenie v učení Anglikánskej cirkvi ani v početných disidentských sektách, ktoré zaplavovali krajinu, obrátil sa úplne do svojho vnútra a začal prijímať svoje vlastné vnuknutia ako „zjavenia“.

„Veľa som sa postil,“ píše vo svojom denníku, „chodil som osamote po pustých miestach celé dni, často som si bral Bibliu a sedával v dutých stromoch alebo osamelých miestach až do noci; a často som v noci sám smutne blúdil. Lebo pri prvom pôsobení Pána vo mne som bol mužom bolesti.“ Toto duchovné utrpenie pretrvávalo s prestávkami niekoľko rokov; a nie je prekvapením, že osamelý mladík začal do Biblie premietať všetky svoje osobné zvláštnosti a obmedzenia.

Na základe vybraných biblických veršov si postupne vytvoril systém, ktorý sa rozchádzal so všetkými dovtedy existujúcimi formami kresťanstva. Jeho ústredným učením bolo „vnútorné svetlo“, ktoré Kristus podľa neho priamo vkladá do každej ľudskej duše, keď „osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet“. Kráčať v tomto svetle a poslúchať hlas Krista hovoriaceho vo vnútri duše bolo pre Foxa najvyššou a jedinou povinnosťou človeka. Vyznania viery, cirkvi, koncily, obrady a sviatosti odmietol ako vonkajšie a nepodstatné. Dokonca aj Písmo malo byť interpretované výlučne vnútorným svetlom.

Takto doviedol protestantskú zásadu osobného výkladu viery do jej najkrajnejšieho dôsledku. Nepohodlné pasáže Písma, napríklad o krste a Eucharistii, vykladal alegoricky, kým iné bral úplne doslovne. Z verša „Neprisahajte vôbec“ napríklad vyvodil neplatnosť všetkých prísah, aj keď boli požadované súdom. Tituly, pozdravy a akékoľvek známky márnivosti, ako skladanie klobúka či „poklona“, mali byť odmietnuté aj samotnému kráľovi. Vojna, aj obranná, bola vyhlásená za neprípustnú. Umenie, hudba, divadlo, poľovačky a tanec boli odmietnuté ako nehodné dôstojnosti kresťana. Pokiaľ ide o oblečenie, hlásal jednoduchosť a absenciu ozdôb – znak, ktorý sa neskôr stal typickým pre jeho nasledovníkov. V jeho systéme nebolo miesto pre vysvätených a platených duchovných iných náboženstiev, pretože Fox tvrdil, že každý muž, žena či dieťa má právo prorokovať a dávať svedectvo na duchovné povzbudenie bratov, keď ho k tomu vedie Duch.

Z tohto odmietnutia „kňazstva“ vzišli dva závažné dôsledky pre raných kvakerov:

1. odmietali platiť desiatky a cirkevné poplatky;

2. uzatvárali sobáše medzi sebou, bez účasti zákonom uznaného duchovného.

Fox, hnaný častými „zjaveniami“, začal verejne hlásať svoje nové učenie v roku 1647. Jeho zámerom nebolo vytvoriť ďalšiu sektu a zvyšovať náboženský chaos tej doby. Zdalo sa, že je presvedčený, že učenie, ktoré ho samého priviedlo „duchovne cez plamenný meč do Božieho raja“, bude prijateľné pre kresťanov, moslimov aj pohanov. Nadšenie a úprimnosť tohto drsného mladého kazateľa mu získali množstvo stúpencov po celom ostrove Británia. Keď sa k nim pridala aj Margaret, manželka sudcu Fella – a neskôr Foxova vlastná manželka – získali kvakeri významnú základňu v ústraní Swarthmoor Hall v grófstve Lancashire. V neuveriteľne krátkom čase sa množstvo nekňazských misionárov – mužov aj žien – rozbehlo po oboch hemisférach, aby šírili Foxovo evanjelium až na koniec sveta. Jeden horlivec zamieril do Ríma obrátiť pápeža; iný sa vybral na Východ, obrátiť sultána.

Dominantné náboženstvá v Anglicku – presbyteriáni aj Anglikánska cirkev – sa pred a po obnovení monarchie snažili pomocou štátnej moci novú sektu potlačiť. Z podrobných záznamov, ktoré si kvakeri viedli po vzore prvotných kresťanov, vyplýva, že počas vlády Karola II. bolo v Anglicku uväznených 13 562 kvakerov, 198 deportovaných ako otroci do zámoria a 338 zomrelo vo väzení alebo na následky útokov počas ich zhromaždení. Ešte horšie pochodili u puritánov v Massachusetts, kde ich nazývali „prekliatou sektou heretikov“ a štyroch – troch mužov a jednu ženu – obesili na bostonskom námestí. To, čo na nich vyvolávalo prenasledovanie, nebolo ani tak ich učenie o vnútornom svetle alebo odmietanie sviatostí, ako skôr ich odmietanie platiť desiatky, skladať prísahy alebo slúžiť v armáde; čo bolo ešte zhoršované ich tvrdohlavosťou – nesnímali klobúk pred sudom a oslovovali sudcov „ty“.

Nakoniec našli trpiaci kvakeri silného ochrancu vo svojom najvýznamnejšom konvertitovi, Williamovi Pennovi, synovi admirála Penna. Ten bránil svoju vieru v spisoch a verejných debatách a vďaka svojmu vplyvu u posledných dvoch Stuartovcov často dokázal svojich spolubratov ochrániť pred davom a sudcami. Okrem toho im zabezpečil bezpečné útočisko v kolónii Pennsylvánia, ktorú získal od kráľa Karola II. ako splátku za dlh, ktorý mal kráľ u admirála Penna, Williamovho otca.

S nástupom Jakuba II. na trón prenasledovanie kvakerov prakticky skončilo. Po „Slávnej revolúcii“ roku 1688 boli odstránené právne prekážky a postihy; ich výhrady voči plateniu desiatkov a vojenskej službe boli rešpektované a namiesto prísahy bolo uznávané ich potvrdenie (afirmácia).

Medzitým Fox – počas prestávok medzi opakovanými väzeniami – pracoval na tom, aby svoje hnutie aspoň sčasti zorganizoval. Výstrelky niektorých nasledovníkov ho prinútili zaviesť disciplinárny kódex. Jeho snahy o organizáciu a poriadok sa však stretli s odporom tých, ktorí vnútorné svetlo považovali za jediného vodcu. Napriek tomu väčšina ustúpila – aj za cenu straty dôslednosti – a do Foxovej smrti 13. januára 1691 bolo kvakerstvo pevne ustanovené na zásadách, ktoré si v podstate zachovalo až dodnes.

Hoci priatelia (kvakeri) odmietajú vierovyznania ako „vonkajšie“ a „ľudské“, predsa len – aspoň raní kvakeri a ich ortodoxní moderní nasledovníci – uznávajú základné dogmy kresťanstva tak, ako sú vyjadrené v Apoštolskom vyznaní viery. Hoci odmietajú ako nebiblický pojem „Trojica“, vyznávajú božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého; učenie o vykúpení a spáse skrze Krista; a posväcovanie duší skrze Ducha Svätého. Ich najvýznamnejší apologéti, ako Robert Barclay a William Penn, však nedokázali uspokojivo vysvetliť, v čom sa „vnútorné svetlo“ líši od svetla individuálneho rozumu; ani nezmierili učenie o najvyššej autorite „vnútorného hlasu“ s „vonkajšími“ nárokmi Písma a historického Krista. Tieto doktrinálne slabiny sa neskôr stali zdrojom rozkolov.

Hoci jedno z prvých Foxových „svedectiev“ odsudzovalo „kostolné stavby“, teda honosné budovy, ktorými katolícka zbožnosť pokryla anglickú pôdu, keď jeho stúpencov pribúdalo, bol donútený zvolávať ich do zhromaždení za účelom bohoslužby a správy záležitostí. Tieto „partikulárne zhromaždenia“ sa konali v prvý deň týždňa. Bohoslužba bola bez akejkoľvek liturgie a v tichosti, pokiaľ sa nejaký muž, žena alebo dieťa necítili byť hnaní Duchom k tomu, aby „vydali svedectvo“, ktorého hodnota bola posudzovaná zdravým rozumom zhromaždenia. Postupným vývojom vznikla forma cirkevnej správy, ktorá sa opisuje nasledovne:

„Celé spoločenstvo priateľov je usporiadané čiastočne podľa presbyteriánskeho systému. Tri stupne zhromaždení alebo synod – mesačné, štvrťročné a výročné – spravujú záležitosti Spoločenstva, vrátane duchovnej disciplíny a svetskej politiky. Mesačné zhromaždenia, zložené zo všetkých zborov v rámci určitého obvodu, posudzujú vhodnosť nových uchádzačov o členstvo, vydávajú osvedčenia tým, ktorí sa sťahujú do iných oblastí, volia vhodné osoby za starších, ktorí dohliadajú na službu, usilujú sa o nápravu alebo vylúčenie tých, ktorí žijú nezriadeným životom, a vo všeobecnosti podnecujú členov k náboženským povinnostiam. Taktiež zabezpečujú pomoc chudobným a vzdelávanie ich detí. Sú ustanovení aj dohliadači na podporu týchto cieľov.

Na mesačných zhromaždeniach sa tiež schvaľujú manželstvá pred ich uzatvorením na bohoslužobnom zhromaždení. Niekoľko mesačných zhromaždení tvorí štvrťročné zhromaždenie, na ktoré zasielajú všeobecné správy o svojom stave a kde sa riešia odvolania. Výročné zhromaždenie má rovnaký vzťah k štvrťročným, ako tie k mesačným, a všeobecne dohliada na Spoločenstvo v konkrétnej krajine.“ (Rowntree, Quakerism, Past and Present)

Všetky výročné zhromaždenia sú najvyššie a nezávislé; jediným putom medzi nimi sú obežníky, ktoré si medzi sebou vymieňajú. Ročný list londýnskeho výročného zhromaždenia má obzvlášť vysokú vážnosť.

S odchodom zakladateľov a koncom prenasledovania stratil kvakerizmus svojho misijného ducha a skostnatel v nepočetnú sektu. Namiesto získavania nových konvertitov sa rozvinula posadnutosť presadzovaním „disciplíny“ a „vyraďovali“ – teda vylučovali množstvo členov za maličkosti, v ktorých bežné svedomie nevidelo žiadny morálny prehrešok. Výsledkom bolo, že ich počet rokmi klesal, boli postupne pohlcovaní inými, životaschopnejšími sektami, pričom mnohí prešli k unitarizmu.

V Spojených štátoch, kde mali na začiatku 19. storočia osem prosperujúcich výročných zhromaždení, bol ich vývoj prerušený dvoma rozkolmi, známymi ako Rozdelenie z roku 1828 a Wilburitský spor. Nepokoj z roku 1828 spôsobil kazateľ Elias Hicks (1748 – 1830), výrečný a veľmi populárny rečník, ktorý v neskorších rokoch predstavil pochybné názory o osobe a diele Krista. Bol označený za unitaristu; a hoci sa zdalo, že obvinenie je opodstatnené, mnohí ho nasledovali – nie tak kvôli zdieľaniu jeho heréz, ale ako protest proti nadmernej moci a vplyvu, ktorú si nárokovali starší a dohliadatelia. Po niekoľkých rokoch sporov sa priatelia rozdelili na dve strany – ortodoxnú a Hicksovu – pričom každá tvrdila, že je pôvodným spoločenstvom, a tú druhú vylúčila.

O desať rokov neskôr sa ortodoxné telo znova rozdelilo pre odpor Johna Wilbura voči evanjelizačným metódam anglického misionára Josepha Johna Gurneyho. Keďže hlavná časť ortodoxných stála na strane Gurneyho, tzv. wilburiti si založili vlastné výročné zhromaždenie. Tieto rozkoly pretrvávajú dodnes. Existuje aj mikroskopická sekta známa ako „primitívni priatelia“, prevažne odštiepená od wilburitov, ktorí tvrdia, že odstránili všetky neskoršie dodatky k viere a praxi raných zakladateľov spoločenstva.

V oblasti vzdelávania, charity a filantropie však priatelia (kvakeri) zohrávali úlohu neúmerne vysokú vzhľadom na ich počet. V Spojených štátoch existuje mnoho významných vysokých škôl, ktoré založili. Sú príkladní v starostlivosti o chudobných a chorých. Dávno pred ostatnými denomináciami odsúdili otroctvo a svojim členom nedovolili vlastniť otrokov. Nepropagovali však zrušenie otroctva násilím. Významne sa tiež zasadzovali za blaho a spravodlivé zaobchádzanie s pôvodnými obyvateľmi Ameriky.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus

Titulný ilustračný obrázok k 34. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)