Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus

Jozef Duháček
2. júna 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Anglikanizmus alebo anglikánstvo je termín používaný na označenie náboženského presvedčenia a postavenia členov oficiálnej Anglikánskej cirkvi, ako aj spriatelených cirkví súčasných a bývalých v britských kolóniách, v Spojených štátoch a inde. Anglikáni sú tí, ktorí uskutočnili a prijali výsledky anglickej reformácie a ktorí sa – aspoň v podstatných veciach – pridržiavajú náuky, organizácie a liturgie Anglikánskej cirkvi. Oblasť výskytu anglikanizmu sa približne zhoduje s územiami, ktoré niekedy boli alebo ešte stále sú pod kontrolu Britskej koruny. Sami pre seba používajú titul Anglická cirkev – Church of England. Tento pojem je však zavádzajúci – pred rozkolom s Rímom za vlády Henricha VIII. neexistoval žiadny náboženský rozdiel medzi vierou Angličanov a zvyškom katolíckeho kresťanstva.

Pojem Ecclesia Anglicana, teda anglická cirkev, sa samozrejme používal, ale vždy v katolíckom a pápežskom význame – označoval tú časť jednej katolíckej Cirkvi pod jurisdikciou pápeža, ktorá sa nachádzala v Anglicku. Rovnakým spôsobom sa používali aj pomenovania ako Ecclesia Scotticana (škótska cirkev), Ecclesia Gallicana (francúzska cirkev) či Ecclesia Hispanica (španielska cirkev). Tieto národné alebo regionálne označenia boli súčasťou štýlu používaného aj v Rímskej kúrii a nijako nenaznačovali nezávislosť od Ríma – čo je dobre známe každému, kto pozná predreformačné záznamy. Pre odlíšenie náboženskej spoločnosti, ktorá vznikla vzburou Henricha VIII. sa preto v katolíckych kruhoch dôsledne používa pojem „Anglikánska“ cirkev.

Viera

Náboženský systém Anglikánskej cirkvi stojí na týchto princípoch:

– Členovia Anglikánskej cirkvi sú veriacimi kresťanmi a tvrdia, že sú pokrstenými členmi Kristovej Cirkvi.

– Prijímajú Písmo sväté vo verzii kráľa Jakuba ako Božie slovo.

– Veria, že Písmo je jediným a najvyšším pravidlom viery v tom zmysle, že obsahuje všetko, čo je potrebné na spásu, a že nič, čo nie je v ňom obsiahnuté alebo sa nedá z neho dokázať, nemôže byť vyžadované ako článok viery.

– Prijímajú Knihu spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) ako praktické pravidlo svojej viery a bohoslužby, pričom ako normu viery používajú tri vierovyznania – Apoštolské, Nicejské a Atanáziovo.

– Veria v dve sviatosti – Krst a Večeru Pánovu – ako všeobecne potrebné pre spásu.

– Tvrdia, že majú apoštolskú postupnosť a platne vysvätených kňazov, a len osoby, ktoré sú podľa ich presvedčenia takto vysvätené, smú slúžiť v ich cirkvách.

– Veria, že Anglikánska cirkev je pravou a reformovanou časťou (alebo vetvou) katolíckej Cirkvi Kristovej.

– Zastávajú názor, že Anglikánska cirkev nepodlieha žiadnej inej jurisdikcii.

– Uznávajú kráľa ako najvyššieho predstaviteľa cirkvi a priznávajú mu „správu všetkých stavov, či už svetských alebo cirkevných, vo všetkých veciach.“

– Duchovní pred svojím ustanovením do úradu alebo udelením licencie na kázanie podpisujú a vyhlasujú, že „súhlasia s Tridsiatimi deviatimi článkami viery, Knihou spoločných modlitieb a Obradmi pre biskupov, kňazov a diakonov a že veria, že náuka Anglickej cirkvi, tak ako je tam vyložená, je v súlade s Božím slovom.“

K týmto všeobecným charakteristikám môžeme pridať aj určité doplnky a spresnenia: hoci je Biblia prijímaná, ponecháva sa široká voľnosť v chápaní toho, nakoľko je inšpirovaná Bohom; eucharistická náuka Knihy spoločných modlitieb je predmetom rozličných a protichodných výkladov; apoštolská postupnosť je mnohými považovaná za prospešnú, ale nie nevyhnutnú; súhlas laikov sa vyžaduje jedine s Apoštolským vyznaním viery; náboženské články sú záväzné len pre duchovných s licenciou alebo s cirkevným úradom.

Po zákone o kráľovskej supremácii – zvrchovanosti (1534)

Prvým bodom rozchodu bol jasný príklon k erastianizmu (názor švajčiarskeho teológa Thomasa Erasta že svetská moc má autoritu nad cirkvou a cirkevnými záležitosťami). Keď sa do Anglicka dostala správa, že pápež odmietol rozvod Henricha VIII., kráľ v roku 1534 schválil štyri v parlamente prijaté protirímske zákony a v novembri bol prijatý zákon o kráľovskej supremácii, ktorý vyhlásil kráľa za Najvyššiu hlavu Anglickej cirkvi. Bola zavedená prísaha na tento zákon, podľa ktorej pápež nemal v Anglicku žiadnu jurisdikciu. Kázanie a vysluhovanie sviatostí zostalo v rukách duchovenstva, no všetky právomoci v oblasti cirkevnej jurisdikcie si nárokoval panovník.

– Zákon o supremácii ustanovil, že kráľ ako Najvyššia hlava Cirkvi „ má plnú moc a autoritu dohliadať na, potláčať, naprávať, reformovať, usmerňovať, korigovať, obmedzovať a napravovať všetky také chyby, herézy, zneužívania, priestupky, pohŕdania a neprístojnosti, aké môžu byť zákonne reformované duchovnou autoritou“.

– Biskupi si museli žiadať od kráľa povolenie/právo na výkon svojho úradu a forma udelenia týchto práv formulovaná v erastianskom duchu znela: „Všetka autorita jurisdikcie, či už cirkevná alebo svetská, pôvodne pochádza z kráľovskej moci ako od najvyššej hlavy, základu a zdroja moci v našom kráľovstve“.

– Duchovným a biskupom bolo zakázané vyhlasovať kánony bez povolenia kráľa.

– Ďalší zákon zabezpečil korune absolútnu kontrolu nad menovaním biskupov: kapituly boli pod hrozbou velezrady nútené zvoliť výlučne kandidáta určeného kráľom, a arcibiskup bol pod tou istou hrozbou povinný vysvätiť danú osobu do dvadsiatich dní od prijatia kráľovského rozkazu. Voči potvrdeniu biskupa menovaného korunou nemožno vzniesť žiadnu námietku.

Hlavným znakom Henrichovej reformy, ktorá dala formu anglikanizmu je prijatie kráľovskej a odmietnutie pápežskej zvrchovanosti.

Alžbeta I. obnovila zákon o kráľovskej supremácii (ktorý medzičasom jej sestra Mária zrušila) s malou zmenou: panovník bol označený ako Najvyšší správca (Supreme Governor) namiesto Najvyššej hlavy. Alžbeta vyhlásila, že si nenárokuje „žiadnu moc v duchovnej službe alebo v posvätných úkonoch cirkvi“. Súčasne však opäť potvrdila nárok na plnú právomoc koruny vo veciach cirkevných, a veľké náboženské reformy po jej nástupe boli vykonané a presadzované prostredníctvom kráľovskej vizitácie poverenej jej autoritou.

V roku 1628 Karol I. v Kráľovskej deklarácii pripojenej k článkom viery uviedol, že jeho kráľovskou povinnosťou je „udržiavať cirkev, zverenú našej zodpovednosti, v jednote náboženstva a vo zväzku pokoja“; zároveň ustanovil, že spory o vonkajšie usporiadanie cirkvi sa majú riešiť v konvokáciách, ale rozhodnutia musia byť predložené korune na schválenie – a to len vtedy, ak neodporujú zákonom krajiny.

Arcibiskup Laud nechal v roku 1640 vypracovať sériu kánonov, ktorou sa pokúsil obnoviť – čiastočne – duchovnú nezávislosť, no bol rýchlo potlačený. Parlament reagoval s takým pobúrením, že sám Laud požiadal o ich stiahnutie a Dolná snemovňa jednomyseľne prijala uznesenie, že „duchovenstvo zhromaždené v konvokácii nemá žiadnu moc vyhlasovať kánony alebo predpisy týkajúce sa náuky, disciplíny alebo iných vecí, ktoré by boli záväzné pre duchovenstvo a laikov bez spoločného súhlasu parlamentu“ (uznesenie zo 16. decembra 1640).

Účinky kráľovskej zvrchovanosti (Royal Supremacy)

Účinkom legislatívy prijatej za vlády Henricha VIII., obnovenej Alžbetou I. a potvrdenej v nasledujúcich obdobiach, bolo prenesenie celej rozhodujúcej právomoci, ktorú pred reformáciou vykonával pápež, na korunu.

Až do roku 1833 vykonávala koruna túto najvyššiu právomoc prostredníctvom osobitného orgánu zvaného Dvor delegátov (Court of Delegates). Jeho členovia boli menovaní korunou a pozostávali z laikov (svetských sudcov), ku ktorým mohli byť pridružení aj niektorí biskupi alebo duchovní. V roku 1833 bol tento súd zrušený a jeho právomoci boli prenesené na kráľa a jeho radu (King in Council). Odvtedy sa záležitosti patriace do tejto pôsobnosti rozhodujú panovníkom na základe odporúčania súdnej komisie Tajnej rady (Judicial Committee of the Privy Council).

Treba poznamenať, že tento tribunál teoreticky nevyhlasuje články viery, ani neposudzuje abstraktnú ortodoxiu alebo herézu. „Jeho úlohou je iba posúdenie toho, či sa daná vec zhoduje so zákonom stanoveným ako učením Anglikánskej cirkvi, na základe právneho výkladu jej článkov a formulárov.

(Len pre zaujímavosť, na tomto základe koruna rozhodla, že názory istého Gorhama – ktorý otvorene odmietal náuku o znovuzrodení krstom, nie sú v rozpore s učením Anglikánskej cirkvi tak ako ho stanovuje zákon a množstvo protestov a odvolaní zo strany vysokých cirkevných predstaviteľov bolo márnych a Gorham napokon dostal cirkevný úrad.)

Tým sa ukazuje, že bez ohľadu na teoretické predstavy anglikánskych teológov o duchovnej autorite cirkvi, kráľovská nadradenosť zostala reálnou a účinnou skutočnosťou. Koruna, podporovaná parlamentom a súdnictvom, má praktickú a rozhodujúcu kontrolu nad učením, aj nad personálnym obsadením duchovných úradov. Je typické pre anglikánsku reformáciu, že najvyššia právomoc v cirkevných veciach, ktorú predtým vykonávala Svätá stolica, bola po odlúčení od Ríma úplne prevzatá korunou, už nikdy nebola zverená duchovným autoritám v Anglikánskej cirkvi.

Dôsledkom toho je dodnes absencia živej duchovnej autority, čo je pre Anglikánsku cirkev trvalým zdrojom slabosti, poníženia a nakoniec ju privedie k zániku.

Treba si všimnúť, že anglikánstvo ako náboženský systém nie je nevyhnutne späté s doktrínou kráľovskej nadradenosti, ktorá je dôsledkom jeho zväzku so štátom a okolností anglickej reformácie. V krajinách mimo Anglicka existujú anglikánske cirkvi, ktoré – ako sa tvrdí – prosperujú tým viac, že nie sú viazané na štát. No aj v týchto krajinách rozhodujúce slovo pri správe cirkvi nepatrí len biskupom, a v niektorých sa laici v synodách výrazne presadili a ukázali, že vedia byť rovnako panovační ako nejeden tudorovský panovník so svojou kráľovskou supremáciou. Takúto synodalitu sme za pontifikátu pápeža Františka začali budovať aj v katolíckej Cirkvi.

Nadradenosť duchovnej autority v oblasti náuky, ako jediná záruka skutočnej náboženskej slobody, v anglikánskom systéme chýba, a problém ako ju zabezpečiť, zostáva nevyriešený – ak vôbec riešiteľný.

Náukové a liturgické formuláre

Náukové postavenie Anglikánskej cirkvi možno primerane študovať iba prostredníctvom jej dejín, ktoré sa delia na niekoľko období. Obdobie Henricha VIII. (1534–1547), v ktorom sa udialo odtrhnutie od Ríma, ustanovenie nezávislej národnej cirkvi a prenesenie najvyššej cirkevnej autority z pápeža na korunu. Obdobie Eduarda VI. (1547–1553) a Alžbety I. (1558–1603) rozvíjajú odluku ešte ďalej. Prijali Henrichov princíp odmietnutia pápežstva a zavedenie kráľovskej nadradenosti, ale rozšírili ho o zásadné náukové a liturgické zmeny, ktoré tvoria podstatu anglikánskej reformácie a vtiahli národ do širšieho protestantského hnutia 16. storočia.

Prvé obdobie: Henrich VIII. (1534–1547)

Hoci bola politika Henricha VIII. po rozchode s Rímom navonok konzervatívna a jeho ideálom sa zdalo byť udržanie katolíckej Cirkvi v Anglicku, hoci bez pápeža, je nepopierateľné, že jeho konanie bolo v mnohých ohľadoch v zásadnom rozpore s jeho vyhláseniami.

Henrich VIII. dosadil k moci a udržiaval vo výnimočne vplyvných pozíciách svojich troch hlavných agentov – Thomasa Cromwella, Thomasa Cranmera a Edwarda Seymoura –, ktorí boli viac či menej otvorenými sympatizantmi reformácie a nepochybne pripravili pôdu pre protestantizmus, ktorý sa následne rozšíril za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

V roku 1535 Henrich vyslal vyslancov, aby rokovali s reformátormi v Nemecku, a v roku 1537 ho Cromwell a s ním spriaznený Cranmer zatiahli do ďalších rokovaní s protestantskými kniežatami zhromaždenými v Schmalkaldskom spolku. Napísal Melanchtonovi, aby ho pochválil za to čo urobil a pozval ho do Anglicka. Melanchton prísť nemohol, ale v roku 1538 prišli do Londýna traja nemeckí teológovia – Burkhardt, Boyneburg a Myconius –, ktorí tam niekoľko mesiacov rokovali s anglikánskymi biskupmi a duchovenstvom. Nemci predložili ako základ dohody niekoľko článkov založených na augsburskom vierovyznaní. Na prvých trinástich článkoch, ktoré sa týkali náuky, sa obe strany dohodli (list Myconia Cromwellovi, 8. september 1538). V druhej časti, tzv. „Abúzusy“ (súkromné omše, celibát kňazov, vzývanie svätých), však kráľ neustúpil a rokovania ukončil. Hoci sa rokovania formálne skončili, Trinásť článkov zostalo v rukách arcibiskupa Cranmera a neskôr arcibiskupa Parkera a tieto články museli kazatelia podpísať. Tieto články sa neskôr stali jadrom Vierovyznaní, ktoré boli schválené za vlády Eduarda VI. a Alžbety I.

Druhé obdobie: Eduard VI. (1547–1553)

Smrťou Henricha VIII. (27. januára 1547) sa odstránila hlavná prekážka vplyvu reformácie. S nástupom Eduarda VI., ktorý bol vychovávaný v reformovanej viere, a s vplyvom protestantského Seymoura a nakoniec aj Cranmera, ktorý teraz mohol konať podľa svojej vôle, sa reformná strana dostala k moci a počas piatich rokov vlády priniesla veľké doktrinálne a liturgické zmeny.

Jedným zo základných princípov reformácie, ktoré priniesli nemeckí delegáti v roku 1538, bolo, že „omša nie je nič iné než prijímanie“. Cranmer túto predstavu Eucharistie vehementne presadzoval. Jedným z prvých činov za Eduarda VI. bolo zavedenie nového anglického obradu svätého prijímania, ktorý mal byť pridaný na koniec omše a prikazoval podávanie pod oboma spôsobmi. Čoskoro nasledovala Kniha spoločných modlitieb (Book of Common Prayer) s omšou úplne nahradenou týmto obradom. Cranmer bol jej hlavným autorom. Či ju schválila cirkevná synoda, je sporné, ale parlament ju schválil v roku 1549.

Biskup Gardiner, ktorý oponoval Cranmerovmu popretiu skutočnej prítomnosti Krista a obety omše, tvrdil, že aj nový modlitebný poriadok obsahuje prvky týchto doktrín. Na to Cranmer a jeho kolegovia vytvorili druhú, ešte protestantskejšiu verziu knihy. Zmenili poradie omšových častí a odstránili všetky zmienky, ktoré by mohli podporovať katolícku interpretáciu; slová ako „oltár“ a „obeta“ boli dôsledne vynechané. V roku 1552 parlament schválil túto druhú Knihu spoločných modlitieb. Nový ordinál (poriadok svätenia biskupov, kňazov a diakonov) bol taktiež zostavený a rovnako vynechal všetky zmienky o obetnom charaktere kňazstva. V roku 1551 nariadila kráľovská rada biskupovi Ridleymu odstrániť oltáre a nahradiť ich stolmi – aby sa ľudia odvrátili od „povery omše“ k správnemu chápaniu „Pánovej večere“.

Kráľovskými vyhláseniami a biskupskými vizitáciami boli potlačené mnohé katolícke praktiky ako sviečky, kadidlo, svätená voda či ratolesti. Tieto reformy, vedené predovšetkým Cranmerom a jeho okruhom, odrážali ich presvedčenie.

Eduard VI. vydal roku 1553 kráľovský dekrét, ktorý požadoval, aby sa biskupi a kňazi podpísali pod 42 článkov viery, ktoré vo veľkej miere vychádzali z tých Trinástich článkov dohodnutých s Nemcami. Článok o Eucharistii bol upravený tak, aby zodpovedal učeniu švajčiarskeho reformátora Bullingera.

Tretie obdobie: Alžbeta I. (1558–1603)

V novembri 1558 nastúpila na trón kráľovná Alžbeta po kráľovnej Márii a ihneď sa pustila do obnovy práce Henricha VIII. a Eduarda VI.

Nové usporiadanie náboženstva sa neopieralo o prvú modlitebnú knihu z roku 1549, ale o tú z roku 1552, ktorá bola protestantskejšia. Bola prijatá s menšími úpravami a zostáva v podstate nezmenená až dodnes. Tvrdenie, že pápež Pius IV. ponúkol schválenie tejto knihy, je historicky nepodložené a neexistuje žiadny súdobý dôkaz.

V roku 1563 boli Eduardove články prehodnotené synodou pod vedením arcibiskupa Parkera. Niektoré boli pridané, iné vypustené alebo upravené a ich počet sa znížil na 38. V roku 1571 bol napriek odporu biskupa Guesta pridaný článok, ktorý tvrdí, že „bezbožní nepožívajú telo Kristovo“. Články, takto rozšírené na 39, boli schválené kráľovnou a biskupi a kňazi boli povinní ich podpísať.

Počas celej vlády Alžbety I. prevládal v anglikánskom učení a literatúre duch ženevskej reformácie a kalvinizmu. V roku 1662 prišla reakcia proti puritánstvu a modlitebná kniha, ktorá bola počas republiky zakázaná, bola obnovená a revidovaná synodou a parlamentom. Prijaté úpravy boli početné, no doktrinálne zmeny boli skôr mierne a zdôrazňovali episkopálny charakter anglikanizmu na úkor presbyterianizmu.

Spojenie s hlavnou vlnou reformácie

Niet pochýb o tom, že anglická reformácia bola podstatnou súčasťou veľkého protestantského reformného hnutia 16. storočia a že jej náuka, liturgia a hlavní predstavitelia boli výrazne ovplyvnení luteránskymi a kalvínskymi prúdmi na kontinente. Predovšetkým existovalo živé osobné prepojenie. Hlavní anglickí reformátori, ktorí zohrali vedúcu úlohu pri reformácii v Anglicku – ako Cranmer, Barlow, Hooper, Parker, Grindal, Scory, May, Cox, Coverdale a mnohí ďalší – žili a pracovali medzi protestantmi na kontinente a udržiavali s nimi stály a živý kontakt. Zároveň boli kontinentálni reformátori ako Peter Martyr a Martin Bucer pozvaní do Anglicka, kde pôsobili ako profesori teológie na univerzitách. Ďalší, ako Johannes à Lasco a Paul Fagius, sa stali priateľmi a hosťami Thomasa Cranmera.

Druhé spojenie predstavuje prijatie rovnakých základných princípov náuk. Hlavné zásady a učenia formulované Lutherom, Melanchtonom, Kalvínom či Zwinglim sa nachádzajú – s väčšími či menšími úpravami, často takmer doslovne – v spisoch anglickej reformácie.

Medzi hlavné doktríny, ktoré sú typické pre protestantskú reformáciu ako celok, patrí nasledujúcich deväť bodov:

1. odmietnutie pápežstva;

2. popretie neomylnosti Cirkvi;

3. ospravedlnenie vierou samotnou;

4. nadvláda a dostatočnosť Biblie ako pravidla viery;

5. trojitý eucharistický princíp:

– Eucharistia nie je obeta, iba spomienka alebo chvála;

– popretie transsubstanciácie a klaňania sa Eucharistii;

– popretie obetného charakteru kňazstva a zmierneho charakteru omše;

6. nepovinnosť ušnej spovede;

7. odmietnutie vzývania Panny Márie a svätých;

8. odmietnutie Očistca a modlitieb za zosnulých;

9. odmietnutie náuky o odpustkoch.

K týmto deviatim náukám možno pridať tri disciplinárne zásady, ktoré z náuky vychádzajú:

10. podávanie svätého prijímania pod oboma spôsobmi;

11. nahradenie oltárov stolmi;

12. zrušenie mníšskych sľubov a povinného celibátu duchovenstva.

Týchto dvanásť zásad kontinentálnej reformácie sa nachádza aj v jadre anglickej reformácie – hoci nie vždy v rovnakej miere. Hoci sa slovo „protestantský“ priamo v Knihe spoločných modlitieb nenachádza, používa sa v korunovačnej liturgii, kde panovník sľubuje zachovať „protestantské náboženstvo ustanovené zákonom“. Toto označenie sa už od začiatku bežne používalo pre anglikánske vierovyznanie a bohoslužby. V zákone o spojení (Act of Union) sú cirkvi Anglicka a Írska označené ako „Protestantská episkopálna cirkev“, čo je názov, ktorý si Anglikánska cirkev v Amerike zachovala dodnes.

Tretie puto medzi reformáciou na kontinente a tou, ktorá prebiehala v Anglicku, možno nájsť v samotnom zložení liturgických formulárov. Anglikánske články viery vďačia za mnoho Augsburgskému vyznaniu a Württemberskému vyznaniu. Významné časti krstných, sobášnych a konfirmačných obradov pochádzajú zo spisu Simplex et Pia Deliberatio, ktorý zostavil luterán Hermann von Wied za pomoci Bucera a Melanchtona. Podstatná časť anglikánskeho ordinálu sa nachádza v Bucerových Scripta Anglica.

V tomto trojitom pute – osobnom, doktrinálnom a liturgickom – sú kontinentálna a anglická reformácia, napriek mnohým a významným rozdielom, podstatne a neoddeliteľne prepojené ako časti jedného a toho istého veľkého náboženského hnutia.

Použitie liturgickej reformy na popretie obety

Porovnanie anglikánskej modlitebnej knihy a ordinálu s predreformačnými formulármi, ktoré nahradili, vedie k druhému záveru, ktorý je v súlade s vyššie uvedeným. Analýza toho, čo bolo odstránené, čo zachované a čo zmenené, jasne ukazuje, že hlavným motívom, ktorý určoval a viedol tvorbu novej liturgie, bola rovnaká myšlienka, ktorá inšpirovala celé reformačné hnutie na kontinente: teda snaha vnímať Pánovu večeru výlučne ako sviatosť alebo prijímanie, a nie ako obetu, a odstrániť všetko, čo by naznačovalo obetný charakter Eucharistie alebo reálnu, objektívnu prítomnosť Krista v katolíckom zmysle, v ktorom je Kristus adorovaný v konsekrovanej hostii.

Katolícke liturgické formy – misál, breviár, pontifikál – boli po stáročia zaužívané a skutočne používané. Pri liturgickej reforme nebolo možné, aby sa zmeny nevzťahovali práve na tieto formy, keďže tvorili východiskový bod reformy. Ak sa Sarumský misál, breviár a pontifikál položia vedľa anglikánskej modlitebnej knihy a ordinálu a porovnajú sa príslušné časti, zámer, smerovanie a úmysel tvorcov, sú jasne odhaliteľné:

– V katolíckom pontifikáli, v ordináciách, je dvadsaťštyri pasáží, ktoré jasne vyjadrujú katolícke kňazstvo alebo obetný charakter úradu a služby kňaza. Ani jedna z týchto pasáží nebola ponechaná v anglikánskom ordináli.

– V samotnom poriadku sv. omše je približne dvadsaťpäť bodov, v ktorých je obetný charakter Eucharistie a reálna prítomnosť Krista ako obetného Baránka vyjadrená alebo naznačená. Všetky tieto boli v anglikánskej bohoslužbe odstránené a nahradené textami reformného alebo nevyhraneného charakteru.

Tak teda, v najmenej štyridsiatich deviatich miestach nesú nové formuláre idey proti obete a proti kňazstvu.

Vývoj a prúdy

Hoci anglikánske články viery a liturgia zostali prakticky nezmenené od roku 1662, vývoj musel nakoniec prekročiť historický výklad jednotlivých vieroučných a liturgických formulárov. Tento vývoj možno pripísať trom hlavným vplyvom:

– Prvým je hlboké zakorenenie v princípoch reformácie, na ktorých bola Anglikánska cirkev založená, a rozhodnutie zachovať štandardy viery a bohoslužby vtedy ustanovené. Táto vernosť protestantskému charakteru Anglikánskej cirkvi viedla k vzniku evanjelickej alebo Low Church verzie anglikanizmu.

– Druhým vplyvom je racionalizmus, ktorý v Anglicku i v Nemecku pôsobil ako rozpúšťadlo protestantizmu, najmä formou deštruktívnej biblickej kritiky, a ktorý – často v snahe zduchovniť náboženstvo – vyvolal odpor voči všetkému dogmatickému, nadprirodzenému alebo zázračnému. Jeho predstavitelia sa obyčajne zaraďujú do širokej (Broad Church) alebo latitudinárskej verzie anglikánskeho náboženského myslenia.

– Tretím vplyvom, ktorý sa v anglikanizme prejavil a ktorý bol životaschopnejší a prenikavejší ako tie predchádzajúce, je katolicizmus. Vplyv tohto prúdu možno vystopovať v tzv. historickej High Church – Vysokej cirkvi. Niekoľko anglikánskych biskupov a teológov v 17. a 18. storočí – hoci boli ostro protirímski – sa vymykali z nízkej úrovne vtedajšej cirkvi a presadzovali v zásade katolícke názory v otázkach cirkevnej autority, viery a bohoslužby. Hoci ich bolo málo a boli prudko napádaní z vlastných radov, stali sa východiskovým bodom pre ďalší vývoj. Medzi nich patril: biskup Andrews († 1626), biskup Overall († 1644), biskup Montague († 1641), arcibiskup Laud († 1644), arcibiskup Bramhall († 1663), Dr. Thorndike († 1672), biskup Ken († 1711), Dr. Waterland († 1740).

Oxfordské hnutie

V roku 1833 viedla vlna verejnej mienky namierenej proti Anglikánskej cirkvi k obrannému zápalu malej skupiny oxfordských študentov a spisovateľov, ktorí sa postupne zhromaždili pod neformálnym vedením Johna Henryho Newmana. Medzi nimi boli John Keble, C. Marriott, Hurrell Froude, Isaac Williams, Dr. Pusey a W.G. Ward. Ich cieľom bolo obhájiť nároky Anglikánskej cirkvi na katolicitu – všeobecnosť. Preto sa museli pozrieť za hranice a mimo rámec reformácie.

Spojením teológov „High Church“ teológov zo 17. a 18. stor. na jednej strane a učenia cirkevných otcov na strane druhej, dúfali, že vytvoria kvázi súvislý reťazec katolíckej tradície, ktorý by prepojil Anglikánsku cirkev ich doby s katolíckym starovekom. Preklady cirkevných otcov, diel o liturgii, sviatkoch „Kresťanského roku“ a iné aktivity účinne sprostredkovali nové a širšie chápanie katolicity. Niektorí sa pokúsili dokázať, že anglikánske články viery môžu byť v určitých aspektoch zlučiteľné s učením Tridentského koncilu, čo viedlo k doktrinálnej a náboženskej kríze, akú Anglicko nezažilo od čias reformácie. Skutočnosť, že práca hnutia bola vlastne štúdiom Cirkvi priviedla jeho autorov i čitateľov do priamej konfrontácie s nárokmi rímskej Cirkvi a mnohí z účastníkov hnutia, najmä jeho hlavný predstaviteľ, sa stali katolíkmi, zatiaľ čo iní, hoci zostali anglikánmi, dali anglikánskemu mysleniu a bohoslužbe nový, prokatolícky smer. Dá sa povedať, že pre Newmana, Oakleyho, Wilberforcea, Warda a ďalších, výskum povahy katolicity a pravidla viery ich priviedol k uznaniu potreby živej autority Božského učiteľského úradu (regula proxima fidei), a keď ju nenašli v anglikánskom episkopáte, hľadali ju tam, kde ju bolo možné nájsť – v katolíckej Cirkvi.

Anglikánska obnova

Hoci sa Oxfordské hnutie považuje za ukončené Newmanovou konverziou v roku 1845, veľká časť anglikánskej verejnosti bola jeho ideálmi natoľko hlboko zasiahnutá, že sa už nikdy nevrátila k úzkemu náboženskému obzoru definovanému reformáciou. Jeho vplyv pretrvával v neustálom prúde konvertitov ku katolíckej viere a prejavoval sa aj v samotnej Anglikánskej cirkvi výraznou zmenou viery, povahy a praxe, známej ako anglikánska obnova.

V rokoch 1860–1910 sa objavila vplyvná a rastúca škola náboženského myslenia, ktorá, napriek rozporom svojej pozície, vytrvalo pracovala na „katolizácii“ Anglikánskej cirkvi. Predkladala neudržateľný nárok, že Anglikánska cirkev je jednotná a nadväzuje na starobylú katolícku Cirkev v krajine a že je integrálnou súčasťou dnešnej katolíckej Cirkvi. Tvrdila, že vie ponúknuť anglikánom všetko, čo katolícka Cirkev ponúka svojim veriacim – okrem spoločenstva so Svätou stolicou.

Bolo prirodzené, že táto pokroková vetva Anglikánskej cirkvi sa snažila potvrdiť svoje postavenie a uniknúť svojej osamelej situácii túžbou po korporátnom znovuzjednotení, najmä snahou získať uznanie platnosti svojich svätení. V pravdivom duchu lásky, ktorým je úprimnosť pravdy, pápež Lev XIII. vo svojej encyklike o jednote upozornil, že jednota môže nastať iba na pevnom základe dogmatickej jednoty a podriadenosti Bohom ustanovenému Učiteľskému úradu Apoštolskej stolice. V septembri 1896 po dôkladnom a vyčerpávajúcom preskúmaní vydal bulu, ktorou vyhlásil anglikánske svätenia za „absolútne neplatné“, a v nasledujúcom breviári adresovanom parížskemu arcibiskupovi vyzval všetkých katolíkov, aby toto rozhodnutie prijali ako „pevné, platné a nezvratné“ (firmum, ratum et irrevocabile).

Anglikánsky ordinariát

Anglikánsky ordinariát je cirkevná štruktúra zriadená pápežom Benediktom XVI. prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Anglicanorum Coetibus z roku 2009. Umožňuje skupinám anglikánov, ktorí túžia po plnom spoločenstve s katolíckou Cirkvou, vstúpiť do nej a zároveň si zachovať niektoré prvky svojho liturgického, duchovného a pastoračného dedičstva. Tento model predstavuje nový a jedinečný spôsob návratu do katolíckej Cirkvi, rešpektujúc špecifiká anglikánskej tradície.

Mnohé anglikánske spoločenstvá – biskupi, duchovní i laici – prejavovali už desaťročia túžbu zjednotiť sa s Rímom, najmä v reakcii na vývoj v rámci anglikanizmu (napr. vysviacka žien, liberálna morálna teológia, kríza autority a jednoty).

V 20. a 21. storočí čelila anglikánska komunita vážnym vnútorným rozporom. Reformy ako „vysväcovanie“ žien (a neskôr homosexuálov) za duchovných, rozličné chápanie morálky a učenia o sviatostiach viedli k oslabeniu jednoty. Anglikáni prijali, podobne ako iní protestanti, LGBTI agendu, antikoncepciu a do veľkej miery aj potraty a rozličné iné zhubné trendy, z ktorých po II. vatikánskom koncile niektoré samovražedne prijíma aj katolícka Cirkev. Tradične orientovaní anglikáni začali hľadať istotu v náuke katolíckej Cirkvi.

Snahy o zbližovanie existovali dlhodobo (napr. cez Anglican-Roman Catholic International Commission – ARCIC), no nepriniesli konkrétny výsledok vo forme cirkevného zjednotenia. Anglikánsky ordinariát bol prelomovým riešením, ktoré umožnilo praktický krok k jednote.

Apoštolská konštitúcia Anglicanorum Coetibus, vydaná 4. novembra 2009, definuje právny rámec zriadenia ordinariátov pre anglikánov vstupujúcich do katolíckej Cirkvi. Vytvára sa osobitný ordinariát – podobný diecéze, ale bez geografického obmedzenia. Ordinariát podlieha priamo Svätej stolici prostredníctvom Dikastéria pre náuku viery. Bývalí anglikánski duchovní môžu byť vysvätení za katolíckych kňazov, aj keď sú ženatí (po posúdení prípadu). Ordinariát má vlastnú liturgiu, schválenú Svätou stolicou, zakorenenú v anglikánskej tradícii (tzv. Divine Worship). Laici, ktorí boli súčasťou anglikánskych spoločenstiev, môžu vstúpiť do ordinariátu a vytvoriť farnosti ordinariátu.

Ordinariát ako štruktúra je porovnateľný s vojenským ordinariátom alebo východnými katolíckymi cirkvami sui iuris. Na čele ordinariátu je ordinár, ktorý môže byť buď biskupom alebo kňazom (ak je ženatý). Má autoritu podobnú diecéznemu biskupovi.

Liturgia používaná v ordinariátoch nesie názov Divine Worship. Vznikla na základe historických modlitebných kníh anglikanizmu (najmä Book of Common Prayer), upravených v duchu katolíckeho učenia. Obsahuje špecifické modlitby, jazyk a obradnosť, ktorá zachováva anglikánsku estetiku a duchovnosť. Anglikánski duchovní, ktorí chcú vstúpiť do katolíckej Cirkvi ako kňazi, musia absolvovať katolícku teologickú formáciu a byť znova platne vysvätení. Aj ženatí muži môžu byť výnimočne vysvätení (nie však biskupmi). Ordinariáty majú vlastné formácie alebo spolupracujú so seminármi.

Anglikánske spoločenstvo

Anglikánske spoločenstvo je celosvetová sieť autonómnych cirkví, ktoré zdieľajú spoločné historické väzby na Anglikánsku cirkev a uznávajú arcibiskupa z Canterbury ako svojho symbolického vodcu. Okrem Anglikánskej cirkvi v Anglicku existuje 42 členských cirkví (nazývaných aj provincie) a niekoľko ďalších národných alebo miestnych cirkví známych ako extra-provinciálne oblasti.

Každá z týchto provincií je samosprávna, s vlastnými štruktúrami a vedením, ale všetky sú spojené spoločným dedičstvom, liturgiou a doktrínou. Toto sú niektoré dôležité cirkvi spoločenstva:

Anglikánska cirkev Kanady je hlavnou anglikánskou denomináciou v Kanade. Je jednou z pôvodných členov Svetovej rady cirkví od roku 1948. Cirkev je rozdelená do štyroch provincií a 29 diecéz, pričom každá má vlastného biskupa a synodu. Napriek poklesu členstva v posledných desaťročiach zostáva významnou náboženskou inštitúciou v krajine.

Episkopálna cirkev je anglikánska denominácia pôsobiaca prevažne v Spojených štátoch amerických, ale aj v niektorých častiach Karibiku, Strednej a Južnej Ameriky. Je členom Anglikánskeho spoločenstva a má približne 1,8 milióna členov. Cirkev je známa svojím dôrazom na liturgiu a sociálnu spravodlivosť.

Anglikánska cirkev Austrálie je hlavnou anglikánskou denomináciou v Austrálii. Je rozdelená do niekoľkých diecéz, z ktorých každá má vlastného biskupa. Cirkev je známa svojou teologickou rôznorodosťou, s konzervatívnymi aj liberálnymi prúdmi.

Anglikánska cirkev Južnej Afriky pôvodne známa ako Cirkev provincie Južnej Afriky, táto cirkev pokrýva Južnú Afriku, Namíbiu, Lesotho, Svazijsko, Mozambik a Angolu. Je aktívna v otázkach sociálnej spravodlivosti a bola významným hlasom počas apartheidu.

V Afrike má Anglikánska cirkev pomerne početné zastúpenie v Keni a Nigérii, bývalé britské kolónie v Pacifiku pokrýva Anglikánska cirkev Nového Zélandu a Polynézie. Anglikáni majú cirkev aj v Severnom Írsku a Írskej republike, Japonsku a dve odnože sa nachádzajú v Indii.

Podľa štatistík sa v roku 2011 k rozličným odnožiam Anglikánskej cirkvi hlásilo 85 miliónov ľudí. 26 miliónov priamo v Anglicku, 37 miliónov v Afrike a asi dva milióny v Severnej Amerike.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus

Titulný ilustračný obrázok k 31. časti Heréz a bludov – koláž portrétov Henricha VIII., Eduarda VI. a Alžbety I., zdroj ilustrácií: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)