Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2

Jozef Duháček
21. júla 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Cornelius Jansen, biskup z Ypres (Cornelius Jansenius Yprensis), od ktorého jansenizmus odvodzuje svoj pôvod a meno, nesmie byť zamieňaný s iným spisovateľom a biskupom rovnakého mena Corneliom Jansenom Gandavensis (1510 – 1576), od ktorého máme niekoľko kníh o Písme a cennú „Concordia Evangelica“.

Jansen, o ktorom budeme hovoriť sa narodil 28. októbra 1585 v katolíckej rodine v dedine Accoi neďaleko Leerdamu v Nizozemsku a zomrel v Ypres 6. mája 1638. Jeho rodičia, hoci v skromných pomeroch, mu zabezpečili vynikajúce vzdelanie. Najprv ho poslali do Utrechtu, v roku 1602 ho nachádzame na univerzite v Leuvene, kde vstúpil do College du Faucon, aby sa venoval štúdiu filozofie. Tu strávil dva roky a pri slávnostnej promócii v roku 1604 bol vyhlásený za prvého zo 118 spolužiakov. Kvôli teologickému štúdiu vstúpil do Pápežského kolégia Hadriána VI. (College du Pape Adrien VI), ktorého prezident, Jacques Janson, ovplyvnený bludmi Michaela Baiusa mal vplyv na následný vývoj jeho myslenia. Dovtedy sa priatelil s jezuitmi, dokonca sa snažil vstúpiť do ich rádu. Odmietnutie, ktoré zažil, dôvody ktorého nám nie sú známe, sa zdajú byť nie celkom nesúvisiace s averziou, ktorú neskôr prejavoval voči jezuitom a teóriám a praktikám, ktoré obhajovali.

Bol v styku s bohatým Francúzom, Jeanom du Verger de Hauranne, ktorý dokončoval svoj kurz teológie u jezuitov a ktorý mal jemnú a kultivovanú myseľ, ale bol nepokojný a náchylný k inováciám a horlivý a intrigánsky charakter. Ten Jansenovi zaistil koncom roku 1604 miesto učiteľa v Paríži. Asi o dva roky neskôr ho prilákal do Bayonne, svojho rodného mesta, kde sa mu podarilo presadiť Jansena za predsedu biskupského kolégia (vysokej školy). Tam, počas jedenástich alebo dvanástich rokov horlivého štúdia Cirkevných Otcov a hlavne svätého Augustína koncipovali priatelia odvážne projekty. V roku 1617 sa du Verger stal opátom St-Cyran a Jansen sa vrátil do Leuvenu, kde mu bolo zverené vedenie nového Kolégia sv. Pulcherie (College de Sainte Pulcherie).

V roku 1619 získal titul doktora teológie a neskôr získal katedru exegézy. Komentáre, ktoré diktoval svojim žiakom, ako aj niekoľko polemických spisov, mu v krátkom čase priniesli zaslúženú slávu. Tieto spisy neboli spočiatku určené na publikovanie. Sú stručné, jasné a dokonale ortodoxné. Za zmienku stojí Penteuchus, sive commentarius in quinque libros Mosis, Analecta in Proverbia Salomonis, Ecclesiasten, Sapientiam, Habacuc et Sophoniam, Tetrateuchus, seu commentarius in quatuor Evangelia. Zaujímavá je odpoveď kalvínovi Gisbertovi Voetovi Spongia notarum quibus Alexipharmacum aspersit Gisbertus Voetius.

V roku 1635 vydal pod pseudonymom Armacanus zväzok s názvom Alexandri Patricii Armacani Theologi Mars Gallicus seu de justitia armorum regis Galliae libri duo. Bola to trpká a zaslúžená satira Richelieuovej zahraničnej politiky, založená na podivnom fakte, že katolícky francúzsky národ a monarchia sa spájali s protestantmi v Nizozemsku, Nemecku a inde, aby dosiahli pád katolíckeho Habsburského domu. Jansen zanechal sériu listov adresovaných opátovi St-Cyran. Pochádzajú najmä z jeho profesorského obdobia, keď Jansen dvakrát cestoval do Španielska, aby obhajoval na dvore v Madride záujmy univerzity proti jezuitom; a naozaj, vďaka jeho úsiliu im bolo odobraté povolenie učiť humanitné vedy a filozofiu v Leuvene.

To všetko mu však nebránilo aktívne sa venovať dielu, ktorého všeobecným cieľom, zrodeným z jeho styku so St-Cyranom, bolo obnoviť pravú doktrínu svätého Augustína o milosti, doktrínu údajne Cirkvou opustenú po niekoľko storočí. Uprostred práce bol na odporúčanie kráľa Filipa IV. a Boonena, arcibiskupa z Mechelenu, povýšený na biskupa Ypres. Jeho vysviacka sa konala v roku 1636 a hoci zároveň dokončoval svoje teologické dielo, s veľkým zápalom sa venoval správe svojej diecézy. Historici poznamenali, že jezuiti nemali viac dôvodov sťažovať sa na jeho vedenie než ostatné náboženské rády. Podľahol epidémii, ktorá zúrila v Ypres a zomrel podľa očitých svedkov v stave veľkej zbožnosti. Keď bol na pokraji smrti, zveril svoj rukopis, ktorý si veľmi cenil, svojmu kaplánovi Reginaldovi Lamaeusovi a prikázal ho po konzultácii s Libertom Fromondusom, profesorom v Leuvene, a kanonikom Henrim Calenusom, vydať. Žiadal, aby bola kniha vydaná s čo najväčšou vernosťou, pretože podľa jeho názoru by sa len ťažko dalo niečo zmeniť. „Ak si však Svätá stolica želá akúkoľvek zmenu, som poslušný syn a podrobujem sa tej Cirkvi, v ktorej som žil až do svojej smrti. Toto je moje posledné želanie.“

Redaktori jeho knihy boli nespravodlivo obvinení z toho, že úmyselne a nečestne toto vyhlásenie zatajili – nie je to pravda – je v knihe na druhej strane v pôvodnom vydaní. Na druhej strane bola autenticita tohto vyhlásenia spochybnená prostredníctvom vonkajších a vnútorných argumentov, založených najmä na objave inej poslednej vôle, datovanej predchádzajúci deň (5. mája), ktorá o knihe a jej vydaní nič nehovorí. Ale je celkom možné, že umierajúci prelát nadiktoval svojmu kaplánovi a potvrdil svojou pečaťou tento dodatok, ktorý podľa vykonávateľov jeho poslednej vôle bol napísaný len pol hodiny pred jeho smrťou.

No už v rokoch 1619, 1620 a 1621 jeho korešpondencia so St-Cyranom niesla neklamné stopy toho, že očakával spory, na ktoré bolo potrebné sa pripraviť: o doktríne sv. Augustína, ktorú objavil a ktorá je málo známa medzi učenými, a ktorá časom všetkých prekvapí, o názoroch na milosť a predurčenie, ktoré sa neodvážil vtedy odhaliť, „aby ako mnohí iní nebol zaskočený Rímom, kým všetko nie je zrelé a vhodné“. V samotnom spise, ktorý dostal názov Augustinus, nezakrýva úzke spojenie niekoľkých svojich tvrdení s určitými Baiusovými názormi, ktorých odsúdenie pripisuje okolnostiam času a miesta a verí, že sú obhájiteľné v ich zjavnom a prirodzenom zmysle.

S ohľadom na tieto spory teda možno prijať autenticitu jeho testamentu a ani nemožno mať podozrenie, že nebol vo svojom podriadení sa Rímu úprimný. V čase svojej promócie na titul doktor v roku 1619 obhajoval neomylnosť pápeža takto: „Rímsky pápež je najvyšším sudcom všetkých náboženských sporov, keď definuje vec a ukladá ju celej Cirkvi, pod hrozbou anatémy, jeho rozhodnutie je spravodlivé, pravdivé a neomylné.“ Na konci svojho diela hovorí: „Všetko, čo som tvrdil o týchto rôznych a ťažkých bodoch, nie podľa môjho vlastného názoru, ale podľa názoru svätého Učiteľa, podrobujem súdu a rozsudku Apoštolskej stolice a rímskej Cirkvi, mojej matky, aby sa odteraz dodržiavalo, ak ona rozhodne, že sa to musí dodržiavať, aby sa odvolalo, ak si to želá, aby sa odsúdilo a anatematizovalo, ak rozhodne, že to má byť odsúdené a anatematizované. Pretože od môjho najútlejšieho detstva som bol vychovávaný vo viere tejto Cirkvi; nasával som ju s materským mliekom; vyrastal som a zostarol, pričom som zostal k nej pripútaný; nikdy som podľa svojho vedomia neodbočil od nej ani o vlások v myšlienkach, činoch alebo slovách a som stále pevne rozhodnutý udržať túto vieru až do svojho posledného dychu a predstaviť sa s ňou pred Božím súdom.“

Takto Jansen, hoci dal svoje meno heréze, sám heretikom nebol, ale žil a zomrel v lone Cirkvi. Nemožno ho samozrejme úplne ospravedlniť a zbaviť viny na udalostiach, ktoré odštartoval, ale nestranná história môže a mala by brať do úvahy zvláštnu atmosféru, ktorá sa okolo neho vytvorila vďaka stále tlejúcej kontroverzii o učení Michaela Baiusa a rozšíreným predsudkom voči Rímskej kúrii. Určiť rozsah viny však dokáže len Boh.

Augustinus a jeho odsúdenie

Po Jansenovej smrti sa internuncio Richard Aravius márne snažil zabrániť tlači jeho rukopisu a kniha vyšla v roku 1640. Zväzok niesol názov: Cornelii Jansenii, Episcopi Yprensis, Augustinus, seu doctrina S. Augustini de humanae naturae sanitate, aegritudine, medicina, adversus Pelagianos et Massilienses. Rukopis bol rozdelený do troch menších častí – prvá, prevažne historická, je expozíciou pelagianizmu; druhá, po úvodnej štúdii o obmedzeniach ľudského rozumu, sa venuje stavu nevinnosti alebo milosti Adama a anjelov, stavu padlej prirodzenosti a stavu čistej prirodzenosti; tretia časť sa zaoberá v desiatich knihách milosti Krista Spasiteľa a končí paralelou medzi bludom semipelagiánov a mollinistov. Autor, ak máme prijať jeho vlastné vyjadrenie, pracoval na tomto diele dvadsať rokov, desaťkrát prečítal celé dielo svätého Augustína a tridsaťkrát jeho traktát proti pelagiánom. Z týchto čítaní vznikol rozsiahly systém, ktorého identitu s baianizmom nemohlo zakryť ani zručné usporiadanie, ani jemná dialektika.

Jeho základná chyba spočíva v ignorovaní nadprirodzeného poriadku, pretože pre Jansena, rovnako ako pre Baiusa, je videnie Boha nevyhnutným cieľom ľudskej prirodzenosti; z toho vyplýva, že všetky prvotné dary označené v teológii ako nadprirodzené alebo predprirodzené, vrátane oslobodenia od žiadostivosti, boli jednoducho človeku dané. Toto prvé tvrdenie je plné vážnych dôsledkov týkajúcich sa pôvodného pádu, milosti a ospravedlnenia. V dôsledku Adamovho hriechu je naša prirodzenosť zbavená prvkov nevyhnutných pre jej integritu, je radikálne skazená a zvrátená. Ovládaná žiadostivosťou, ktorá v každom z nás tvorí dedičný hriech, je vôľa bezmocná odolať; stala sa čisto pasívnou. Nemôže uniknúť príťažlivosti zla, pokiaľ nie je podporovaná pohybom milosti, ktorá je nadriadená a triumfuje nad silou žiadostivosti. Naša duša, odteraz poslušná iba potešeniu, je vydaná na milosť a nemilosť potešeniu, pozemskému alebo nebeskému, ktoré ju v danom okamihu priťahuje najväčšou silou.

Toto potešenie, ak pochádza z Neba alebo z milosti, vedie človeka k cnosti; ak pochádza z prirodzenosti alebo žiadostivosti, predurčuje ho k hriechu. V jednom aj druhom prípade je vôľa fatálne unášaná prevažujúcim impulzom. Dve potešenia, hovorí Jansen, sú ako dve ramená váhy, z ktorých jedno môže stúpať len ak druhé klesá a naopak. Takto človek neodolateľne, hoci dobrovoľne, robí buď dobro alebo zlo, podľa toho, či je ovládaný milosťou alebo žiadostivosťou; nikdy neodporuje ani jednému, ani druhému. V tomto systéme evidentne nie je miesto pre čisto dostatočnú milosť; na druhej strane je ľahké rozpoznať princípy piatich odsúdených téz.

Aby túto doktrínu predstavil ako Augustínovu, Jansen založil svoj argument hlavne na dvoch augustiniánskych koncepciách: na rozlíšení medzi auxilium sine quo non, ktoré bolo udelené Adamovi, a auxilium quo, aktívnym v jeho potomkoch; a na teórii „víťazného potešenia“ milosti. Niekoľko krátkych poznámok postačí na objasnenie dvojitej chyby. V prvom rade auxilium sine quo non nie je, podľa Augustína, „dostatočná milosť“, lebo veď prostredníctvom nej anjeli vytrvali a nepadli; naopak, je to milosť, ktorá udeľuje úplnú moc in actu primo (t. j. schopnosti konať) takým spôsobom, že po jej udelení už nie je potrebné nič ďalšie pre konanie. Auxilium quo, na druhej strane, je nadprirodzená pomoc, ktorá sa bezprostredne týka actus secundus (t. j. vykonania činu) a v tejto milosti, nakoľko odlišuje od Adamovej milosti, musí byť zahrnutá celá množina účinných milostí, prostredníctvom ktorých človek pracuje na svojej spáse, musí tam byť i dar skutočnej vytrvalosti, ktorý človeka neomylne a neporaziteľne vedie k blaženosti, a to nie preto, že potláča slobodu, ale preto, že jeho samotný koncept zahŕňa a vyžaduje súhlas človeka.

Potešenie z milosti je úmyselné potešenie, ktoré biskup z Hippo výslovne stavia proti nevyhnutnosti (voluptas, non necessitas); ale to, čo chceme a prijímame s potešením, nemôžeme zároveň nechcieť, a v tomto zmysle to chceme nevyhnutne. Iba v tomto zmysle je tiež správne povedať: pri konaní nevyhnutne nasledujeme to, čo nám prináša najväčšie potešenie. Nakoniec, toto potešenie sa nazýva víťazné nie preto, že si fatálne podrobuje vôľu, ale preto, že triumfuje nad žiadostivosťou, posilňujúc slobodnú vôľu do tej miery, že ju robí neporaziteľnou voči prirodzeným túžbam. Je teda jasné, že môžeme povedať o ľuďoch podporovaných a verných milosti: „Invictissime quod bonum est velint, et hoc deserere invictissime nolint“.

Úspech Augustina bol veľký a rýchlo sa rozšíril po Flámsku, Nizozemsku a Francúzsku. Nové vydanie, nesúce schválenie desiatich doktorov Sorbonny, sa čoskoro objavilo v Paríži. Na druhej strane, 1. augusta 1641, dekrét Svätej kancelárie odsúdil dielo a zakázal jeho čítanie; a nasledujúci rok Urban VIII. obnovil odsúdenie a zákaz vo svojej bule In eminenti. Pápež odôvodnil svoj rozsudok dvoma hlavnými dôvodmi: po prvé, porušením dekrétu zakazujúceho katolíkom publikovať čokoľvek na tému milosti bez povolenia Svätej stolice; po druhé, opakovalo niekoľko Baiusových bludov. Zároveň, v záujme pokoja, pápež zakázal aj niekoľko spisov namierených proti Augustinovi. Napriek týmto múdrym opatreniam nebola bula, o ktorej niektorí tvrdili, že bola sfalšovaná alebo interpolovaná, prijatá všade bez ťažkostí.

Vo Flámsku, kde boli arcibiskup z Mechelenu a univerzita skôr priaznivo naklonení novým myšlienkam, trvala kontroverzia desať rokov. Francúzsko sa od tej chvíle stalo hlavným centrom nepokojov. V Paríži sa St-Cyran, ktorý bol vďaka svojim konexiám mocný a veľmi aktívny, súčasne šíril doktríny z Augustina a princípy prehnaného morálneho a disciplinárneho rigorizmu – to všetko pod zámienkou návratu k prapôvodnej Cirkvi. Podarilo sa mu najmä získať na svoju stranu vplyvnú a početnú rodinu Arnauldov z Andilly, najmä Mère Angélique Arnauldovú, abatyšu Port-Royal, a prostredníctvom nej rehoľníčky z tohto dôležitého kláštora. Keď v roku 1643 zomrel, doktor Antoine Arnauld ho celkom prirodzene nahradil vo vedení hnutia, ktoré vytvoril. Nový vodca nestrácal čas a vystúpil vydaním svojej knihy O častej spovedi, ktorá sa skôr mala volať Proti častej spovedi, ale ktorá, keďže bola veľmi zručne napísaná, posilnila jeho stranu.

Hoci Sorbonna bulu In eminenti prijala a arcibiskup Paríža v roku 1644 Jansenovu knihu zakázal, šírila sa ďalej. V 1649 syndik Sorbonny Cornet, inicioval radikálnejšie opatrenie; vybral päť téz z Augustina, dve z knihy O častej spovedi a predložil ich na posúdenie fakulte. Tej parlament zabránil pokračovať v začatom skúmaní a fakulta odkázala záležitosť na Generálne zhromaždenie duchovenstva v roku 1650. Väčšina považovala za vhodnejšie, aby sa vyjadril Rím, a osemdesiatpäť biskupov napísalo v tomto zmysle Inocentovi X., pričom mu poslali prvých päť téz. Jedenásť ďalších biskupov však u pápeža namietalo, že naopak, záležitosť by sa mala riešiť vo Francúzsku. V každom prípade požadovali zriadenie špeciálneho tribunálu, ako v prípade a otvorenie debaty, v ktorej by teológovia oboch strán mohli predložiť svoje argumenty.

Rozhodnutie Inocenta X. bolo také, aké sa dalo očakávať: vyhovel žiadosti väčšiny, pričom čo najviac zohľadnil želania menšiny. Bola ustanovená komisia pozostávajúca z piatich kardinálov a trinástich konzultorov, z ktorých niektorí boli známi tým, že sú naklonení oslobodeniu. Namáhavé skúmanie trvalo dva roky: konalo sa tridsaťšesť dlhých zasadnutí, z ktorých posledným desiatim predsedal pápež osobne. Augustinus bol obhajovaný so zručnosťou a vytrvalosťou. Nakoniec jeho obhajcovia predložili tabuľku troch stĺpcov, v ktorej roztriedili interpretácie každej z piatich téz: kalvínsku interpretáciu, odmietnutú ako heretickú, pelagiánsku/semipelagiánsku/tradičnú interpretáciu, ktorú tiež odmietali, a nakoniec ich jansenistickú interpretáciu – podľa nich náuku svätého Augustína –, ktorá mala byť schválená. Tento argument, akokoľvek zručný, nedokázal zabrániť slávnostnému odsúdeniu piatich téz bulou Cum occasione (31. mája 1653):

– niektoré Božie prikázania je nemožné dodržať aj pre spravodlivých ľudí, ktorí si želajú a snažia sa ich dodržiavať, vzhľadom na to, že im chýbajú schopnosti a aj milosť, ktorá by to umožnila;
– v stave padlej prirodzenosti nikto nikdy neodporuje vnútornej milosti;
– aby sme si zaslúžili alebo nezaslúžili, v stave padlej prirodzenosti musíme byť oslobodení od všetkých vonkajších obmedzení, ale nie od vnútornej nevyhnutnosti;
– semipelagiáni uznali nevyhnutnosť vnútornej predchádzajúcej milosti pre všetky činy, dokonca aj pre začiatok viery; ale upadli do herézy, keď tvrdili, že táto milosť je taká, že ju človek môže buď nasledovať, alebo jej odporovať;
– tvrdiť, že Kristus zomrel alebo prelial svoju krv za všetkých ľudí, je semipelagianizmus.

Týchto päť téz bolo odmietnutých ako heretické, prvé štyri absolútne, piata, ak sa chápe v zmysle, že Kristus zomrel iba za predurčených. Všetky sú implicitne obsiahnuté v druhej téze a prostredníctvom nej sú všetky spojené s vyššie uvedenou chybnou koncepciou stavu nevinnosti a pôvodného pádu. Ak je pravda, že padlý človek nikdy neodporuje vnútornej milosti (druhá téza), vyplýva z toho, že spravodlivý človek, ktorý porušuje Božie prikázanie, nemal milosť na jeho dodržiavanie. Preto ho porušuje lebo je neschopný ho splniť (prvá téza). Ak však zhrešil a tým si zaslúžil trest, je jasné, že na zaslúženie trestu nie je potrebná sloboda, a čo sa hovorí o treste, musí sa povedať aj o jeho opaku – zásluhe (tretia téza). Na druhej strane, ak milosť často chýba spravodlivým, pretože padajú, chýba ešte viac hriešnikom; preto je nemožné tvrdiť, že smrť Ježiša Krista zabezpečila každému človeku milosti potrebné na spásu (piata téza). Ak je to tak, semipelagiáni sa mýlili, keď uznali univerzálne rozdelenie milosti, ktorá môže byť odmietnutá (štvrtá téza).

Odpor jansenistov

Bula Cum occasione, prijatá Sorbonnou a Generálnym zhromaždením duchovenstva, bola vyhlásená s kráľovským dekrétom. Jansenovi partizáni tak dostali na výber, či sa konečne vzdajú svojich chýb, alebo otvorene odporujú najvyššej autorite. Chvíľu váhali, no Arnauld rozhodol: musia prijať odsúdenie piatich téz a odmietnuť ich, ako to urobil pápež, lenže tieto tézy neboli obsiahnuté v Jansenovej knihe, alebo ak sa tam nachádzajú, bolo to v inom zmysle, ako ich uvádza v pápežský dokument; Jansenova náuka je rovnaká ako náuka svätého Augustína, ktorú Cirkev nemohla, ani nechcela cenzurovať. Táto interpretácia nebola udržateľná; bola v rozpore s textom buly, rovnako ako so zápisnicami z diskusií, ktoré jej predchádzali, a počas ktorých boli tieto tézy považované a prezentované ako vyjadrujúce zmysel Augustinus.

V marci 1654 tridsaťosem biskupov odmietlo interpretáciu a oznámilo svoje rozhodnutie pápežovi, ktorý im poďakoval a zablahoželal. Jansenisti napriek tomu pokračovali v postoji, ktorý bol rovnako proti úprimnosti ako logike. Vojvoda de Liancourt, jeden z ochrancov jansenistickej strany, nedostal rozhrešenie pri spovedi s tým, že ho nedostane, kým nezmení svoje názory a odsúdenie Augustina neprijme. Arnauld vzal pero a v dvoch po sebe nasledujúcich listoch protestoval proti takejto požiadavke. Cirkevné rozsudky, povedal, nie sú všetky rovnakej hodnoty a nemajú rovnakú záväznosť; keď ide o otázku pravdy alebo nepravdy doktríny, jej zjaveného pôvodu alebo heterodoxie, Cirkev na základe svojej Božskej misie je oprávnená rozhodovať; je to otázka práva.

Ale v otázke, či je alebo nie je v nejakej knihe prítomná nejaká doktrína, ide o čisto fakticky ľudskú vec, ktorá ako taká nespadá pod jurisdikciu nadprirodzenej učiteľskej autority ustanovenej v Cirkvi Ježišom Kristom. V prvom prípade, keď Cirkev vyniesla rozsudok, nemáme inú možnosť, ako prispôsobiť svoju vieru jej rozhodnutiu; v druhom prípade by sa jej slovu nemalo otvorene protirečiť, vyžaduje to od nás rešpekt úctivého mlčania, ale nie vnútorného súhlasu. Toto slávne rozlíšenie medzi právom a faktom, ktoré sa odteraz stalo základom ich odporu a prostredníctvom ktorého sa buriči tvárili, že zostávajú katolíkmi, zjednotení s viditeľným telom Krista napriek všetkej svojej tvrdohlavosti. Toto rozlíšenie je logicky aj historicky popretím doktrinálnej moci Cirkvi.

Ako je možné učiť a obhajovať zjavenú doktrínu, ak jej potvrdenie alebo popretie nemožno rozpoznať v knihe alebo spise, nech už má akúkoľvek formu alebo rozsah? Od začiatku koncily a pápeži schvaľovali a ukladali ako ortodoxné určité formulácie a určité diela a od začiatku iné odsudzovali ako zasiahnuté herézou alebo chybou.

Úskok, ktorý vymyslel Arnauld, bol tak v rozpore s faktom aj rozumom, že niekoľko jansenistov, ktorí boli konzistentnejší vo svojej vzdorovitosti, ako napríklad Pascal, ho odmietlo prijať alebo sa prihlásiť k odsúdeniu piatich téz v akomkoľvek zmysle. Väčšina však využila túto príležitosť nato, aby zavádzala iných alebo klamala samých seba. Všetci navyše prostredníctvom osobného styku, kázania alebo listami prejavovali mimoriadnu aktivitu v prospech svojich myšlienok. Zameriavali sa, podľa taktiky, ktorú zaviedol St-Cyran, na preniknutie do rehoľných rádov, a týmto spôsobom boli do určitej miery úspešní, napríklad s Oratóriom Berulle. Proti jezuitom, s ktorými sa od začiatku stretli ako so schopnými a odhodlanými protivníkmi, cítili hlbokú antipatiu a viedli vojnu na život a na smrť.

To inšpirovalo listy zvané Provinciales, ktoré sa objavili v roku 1656. Ich autor Blaise Pascal, zneužívajúc svoju obdivuhodnú genialitu, v nich nešetril pútavým štýlom a nevyčerpateľne sarkastickým humorom, aby zosmiešňoval a hanobil Spoločnosť Ježišovu. Provinciales boli preložené do elegantnej latinčiny a spôsobili veľa škody.

Avšak Sorbonna, opäť, odsúdila najnovšie spisy Arnaulda 138 hlasmi proti 68 a po jeho odmietnutí podriadiť sa spolu so šesťdesiatimi ďalšími doktormi, ho vylúčila. Zhromaždenie biskupov v roku 1656 označilo nešťastnú teóriu práva a faktu za heretickú a oznámilo svoje rozhodnutie Alexandrovi VII., ktorý práve nahradil Inocenta X. Dňa 16. októbra pápež odpovedal na toto oznámenie bulou Ad sanctam Beati Petri sedem. Pochválil jasnovidnú pevnosť episkopátu a potvrdil v nasledujúcich termínoch odsúdenie vynesené jeho predchodcom: „Vyhlasujeme a definujeme, že päť téz bolo prevzatých z Jansenovej knihy s názvom Augustinus a že boli odsúdené v zmysle toho istého Jansena a opäť ich ako také odsudzujeme.“

Na základe týchto slov zhromaždenie duchovenstva nasledujúceho roku (1657) vypracovalo vyznanie a požadovalo od všetkých jeho podpis. Jansenisti sa nevzdali. Tvrdili, že nikto nemôže vyžadovať falošný podpis od tých, ktorí nie sú presvedčení o pravde veci. Rehoľníci z Port-Royal boli obzvlášť tvrdohlaví a arcibiskup Paríža, po niekoľkých neúspešných napomenutiach, im zakázal prijímať sviatosti. Štyria biskupi sa otvorene spojili s rebelmi: Henri Arnauld z Angers, Buzenval z Beauvais, Caulet z Pamiers a Pavillon z Aleth.

Niektorí okrem toho tvrdili, že iba rímsky pápež má právo vyžadovať takýto podpis. Aby ich umlčal, Alexander VII. na žiadosť niekoľkých členov episkopátu vydal (15. februára 1664) novú konštitúciu, začínajúcu slovami „Regiminis Apostolici“. V nej nariadil, pod hrozbou kánonických trestov za neposlušnosť, aby všetci duchovní, ako aj všetci rehoľníci, muži aj ženy, podpísali nasledujúci veľmi konkrétny formulár:

Ja, (meno), podrobujúc sa apoštolským konštitúciám pápežov, Inocenta X. a Alexandra VII., vydaným 31. mája 1653 a 16. októbra 1656, úprimne odmietam päť téz vyňatých z Jansenovej knihy s názvom Augustinus a odsudzujem ich pod prísahou v tom istom zmysle, ako ich vyjadril autor, ako ich odsúdila Apoštolská stolica v dvoch vyššie uvedených konštitúciách

Bolo by chybou veriť, že tento priamy zásah pápeža, podporovaný Ľudovítom XIV., ukončil tvrdohlavý odpor. Skutoční jansenisti nezmenili svoje názory. Niektorí z nich, ako napríklad Antoine Arnauld a väčšina rehoľníkov z Port-Royal, vzdorujúc tak cirkevnej, ako aj svetskej autorite, odmietli podpísať s odôvodnením, že nikto nemá právo prikázať im vykonať akt pokrytectva, iní podpísali, ale zároveň viac či menej otvorene protestovali, že sa to týka iba otázky práva, že otázka faktu bola vyhradená a mala by byť taká, pretože v tomto ohľade Cirkev nemala žiadnu jurisdikciu a predovšetkým žiadnu neomylnosť. Za rebelov treba počítať aj uvedených štyroch biskupov. V obežníkoch, ktorými komunikovali so svojimi veriacim ohľadom buly Apostolici, neváhali výslovne udržiavať rozlíšenie medzi faktom a právom.

Keď bol pápež o tom informovaný, tieto obežníky 18. januára 1667 odsúdil a aby ochránil svoju autoritu a jednotu viery, rozhodol sa so súhlasom Ľudovíta XIV. pohnať vinníkov pred kánonický súd, ktorý na tento účel zostavil z deviatich ďalších členov francúzskeho episkopátu.

Mier Klementa IX.

Alexander VII. 22. mája 1667 zomrel a Klement IX. si najprv želal pokračovať v procese a potvrdil vymenovaných. Kráľ, ktorý spočiatku prejavoval veľkú horlivosť v podpore Svätej stolice v tejto záležitosti, medzičasom stratil záujem. Rím nepovažoval za vhodné vyhovieť všetkým jeho želaniam a kráľ začal mať obavy, aby neutrpeli „slobody“ galikánskej cirkvi. Jansenisti šikovne využili tieto obavy vo svoj prospech. Získali niekoľko štátnych ministrov, a podarilo sa im získať pre svoju vec devätnásť členov episkopátu, ktorí následne napísali pápežovi a kráľovi. Vo svojej petícii títo biskupi, s hlbokou úctou a úplnou poslušnosťou, poznamenali, že neomylnosť Cirkvi sa nevzťahuje na fakty mimo zjavenia.

Ďalej zamieňali čisto ľudské alebo čisto osobné fakty s dogmatickými faktami, t. j. takými, ktoré boli implikované dogmou alebo boli v nevyhnutnom spojení s ňou a pod rúškom tejto konfúzie nakoniec tvrdili, že ich doktrína, doktrína štyroch obvinených biskupov, bola spoločnou doktrínou teológov oddaných Svätej stolici, Baronia, Bellarmina, Pallaviciniho atď. Rovnaké tvrdenia opakovali v odvážnejšej forme v liste kráľovi, v ktorom hovorili aj o nevyhnutnosti chrániť sa pred teóriami, ktoré boli nové a „škodlivé pre záujmy a bezpečnosť štátu“. Tieto okolnosti vytvorili veľmi delikátnu situáciu a bolo dôvod sa obávať, že prílišná prísnosť povedie k katastrofálnym výsledkom.

Z tohto dôvodu nový nuncius Bargellini hľadal s pápežovým súhlasom pokojné riešenie. Sprostredkoval ho D’Estrées, biskup z Laonu, de Gondren, arcibiskup zo Sensu, a Vialar, biskup z Châlons, obaja boli priateľmi štyroch obvinených prelátov. Bolo dohodnuté, že tí štyria podpíšu formulár bez výhrad a tak docielia, že ho podobne podpíšu ich duchovní na diecéznych synodách a že tieto podpisy nahradia explicitné sporné odvolanie obežníkov, vydaných biskupmi. Potom títo štyria zvolali svoje synody, ale ako sa neskôr ukázalo, všetci štyria dali ústne pokyny, ktoré umožňovali úctivé mlčanie o otázke faktu, a zdá sa, že tak konali s určitým súhlasom zo strany sprostredkovateľov, ale bez vedomia nuncia Bargelliniho. To im však nebránilo v tom, aby v spoločnom liste pápežovi tvrdili, že oni aj ich kňazi formulár podpísali.

Preto pápež 28. septembra informoval Ľudovíta XIV., že má radosť z „čistého a úprimného“ podpisu, ktorý bol získaný, oznamujúc svoj zámer obnoviť dotyčným biskupom svoju priazeň, žiadajúc kráľa, aby urobil to isté. Avšak fámy, že biskupi neboli úprimní postupne nadobudli podobu formálnych a opakovaných obvinení. Preto na príkaz Klementa IX. musel Bargellini vykonať nové vyšetrovanie. V správe do Ríma píše, že pokiaľ ide o štyroch biskupov: „Odsúdili a spôsobili odsúdenie piatich téz so všetkou úprimnosťou, bez akejkoľvek výnimky alebo obmedzenia, vo všetkých zmysloch, v ktorých ich Cirkev odsúdila, ale potom pridali vysvetlenia týkajúce sa otázky faktu, ktoré neboli úplne bez nejasností.“

Pápež sa teda nedozvedel, čo sa presne stalo a vymenoval komisiu dvanástich kardinálov, aby získali informácie. Títo, zdá sa, získali dôkaz o tom, čo biskupi hovorili na svojich synodách. Napriek tomu, vzhľadom na veľmi vážne ťažkosti, ktoré by vyplynuli z opätovného otvorenia celého prípadu, väčšina komisie zastávala názor, že by sa mali prakticky riadiť svedectvom oficiálnych dokumentov a najmä svedectvom ministra Lyonne o realite „čistého a úprimného“ podpisu, pričom zároveň opätovne zdôraznili tento bod ako základný a podmienku sine qua non mieru.

Potom boli vypracované štyri listy s dátumom 19. januára 1669, v ktorých Klement IX. pripomína svedectvo, ktoré dostal „o skutočnej a úplnej poslušnosti, s ktorou úprimne podpísali formulár, odsudzujúc päť téz bez akejkoľvek výnimky alebo výhrady, podľa všetkých zmyslov, v ktorých ich odsúdila Svätá stolica“. Ďalej poznamenáva, že je „najpevnejšie odhodlaný dodržiavať konštitúcie svojich predchodcov, nikdy by neprijal jedinú výnimku alebo výhradu“. Tieto preambuly sformuloval čo najexplicitnejšie a najformálnejšie. Dokazujú, ako veľmi sa jansenisti mýlili, keď oslavovali ukončenie záležitosti ako triumf svojej teórie, ako uznanie rozlíšenia medzi právom a faktom samotným pápežom.

Na druhej strane je z celej udalosti zrejmé, že lojalita týchto šampiónov nepoškvrneného a neochvejného morálneho kódexu bola viac než pochybná. V každom prípade sekta využila zmätok a ešte viac rozšírila svoje pôsobenie a získala moc v niekoľkých náboženských kongregáciách. Prispeli k tomu rôzne okolnosti: rastúce nadšenie pre tzv. galikánske slobody, určitý postoj vzdoru alebo aspoň neposlušnosti voči najvyššej autorite, Deklarácia z roku 1682 a iné.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus

Titulný ilustračný obrázok k 38. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)