Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus

Jozef Duháček
20. októbra 2023   Cirkev História   Herézy a bludy

Doketisti, (grécky Doketai) boli heretická sekta, ktorej vznik sa datuje až do apoštolských čias. Slovo dokesis znamená „vzhľad“ alebo „zdanie“ či „ilúzia“. Títo heretici učili, že Kristus sa iba „zdal byť človekom, iba sa zdalo, že sa narodil, iba sa zdalo, že žil a trpel“. Niektorí z nich úplne popierali, že Kristus mal ľudskú prirodzenosť, niektorí len realitu Jeho ľudského tela alebo realitu Jeho narodenia či smrti. Slovo Docetae by sme asi preložili ako „iluzionisti“.

Apokryf

Prvýkrát ho nachádzame v liste antiochijského biskupa Serapiona (190 – 203), adresovanom Cirkvi v Rhossose. Verejným čítaním apokryfného Petrovho evanjelia tam vznikli závažné náukové rozpory. Serapion čítanie apokryfu najskôr neopatrne povolil, no čoskoro ho zakázal s tým, že si požičal kópiu tohoto evanjelia od sekty, kde sa používalo a ktorú volali doketisti. Mal podozrenie, že táto sekta vyznáva Marcionove bludy a našiel v tomto evanjeliu „niekoľko dodatkov k inak správnemu učeniu nášho Spasiteľa“.

Fragment tohto apokryfu, ktorý sa našiel v roku 1886 a obsahoval tri pasáže, ktoré silne pripomínali iluzionizmus. Toto slovo sa ďalej vyskytuje u Klementa Alexandrijského († 216, Stromata), kde sa títo heretici spomínajú. Samotná heréza je však oveľa staršia, keďže sa s ňou bojuje už v Novom zákone. Klement spomína istého Júlia Cassiana, ktorý mal byť zakladateľom doketistov. O Cassianovi vedeli aj svätý Hieronym aj Theodoret z Kýru; Cassianus bol vraj žiakom Valentiniana, ale nič viac sa o ňom nevie.

Myšlienku nereálnosti Kristovej ľudskej prirodzenosti vyznávali najstaršie gnostické sekty a preto nemôže pochádzať od Cassiana. Keďže Klement odlíšil doketistov od iných gnostikov, pravdepodobne poznal niektorých sektárov, ktorých blud spočíval iba v tejto teórii a neakceptovali ostatné gnostické predpoklady; ale doketizmus, nakoľko ho poznáme dnes, išiel vždy ruka v ruke s gnosticizmom alebo neskôr manicheizmom. Doketisti opísaní Hippolytom sú už gnostickou sektou; títo možno rozšírili svoju teóriu „zdania“ na všetky materiálne substancie.

Gnóza

Doketizmus nie je kresťanskou herézou v plnom zmysle slova, keďže nevznikol z nepochopenia dogiem veriacimi, ale prišiel zvonka. Ústredným princípom gnózy je antagonizmus medzi hmotou a duchom a presvedčenie, že každá spása spočíva v oslobodení sa z otroctva hmoty a návrate vo forme čistého ducha k Najvyššiemu Duchu. Preto nemohli vetu: „Slovo sa stalo telom“ v doslovnom zmysle slova prijať, pretože telo je nečisté a zlé a dobrý duch by nikdy niečo také nemohol podstúpiť.

Aby si mohli z kresťanstva požičať náuku o Spasiteľovi, ktorý je Synom Dobrého Boha, museli zmeniť náuku o vtelení. Ich rozpaky nad touto dogmou spôsobili mnohé nezrovnalosti; niektorí verili že éon (Kristov duch) prebýval v tele, ktoré bolo skutočne ľudským telom; iní popierali skutočnú objektívnu existenciu akéhokoľvek tela alebo človečenstva vôbec; iné pripúšťali „psychické“, ale nie skutočne hmotné telo; iní verili v skutočné, no nie ľudské, ale „astrálne“ telo; iní zase prijímali telo, ale nie realitu narodenia zo ženy, alebo realitu umučenia a smrti na kríži. Kristus iba zdanlivo trpel a na kríži zomrel niekto iný, ktorý iba vyzeral ako Kristus, udalosť na Kalvárii bola grandióznym vizuálnym podvodom.

Predstavitelia

Šimon Mág, o ktorom sa hovorí v Skutkoch apoštolov najprv hovoril o „domnelom Kristovom umučení“ a rúhavo tvrdil, že to bol skutočne on, sám Šimon, kto podstúpil toto zdanlivé utrpenie. „Keďže anjeli vládli tomuto svetu nedobre, pretože každý anjel túžil po vláde pre seba samého, prišiel (Šimon), aby veci napravil a bol premenený na obraz Mocností a Síl a Anjelov, takže sa javil medzi ľuďmi ako človek, hoci nebol človek a verilo sa, že trpel v Judei, hoci netrpel“ (passum in Judea putatum cum non esset passus). Zmienka o demiurgických anjeloch zaraďuje túto pasáž medzi gnostické spisy.

Krátko nato sa objavil v Antiochii sýrsky gnostik menom Saturninus alebo Saturnilus (asi 125) a učil, že Kristus bol vládca eónov, ale snažil sa ukázať, že Spasiteľ bol nezrodený (agenneton) a bez tela (asomaton) a bez formy (aneideon) a len vďaka ilúzii a fantázii bol vnímaný ako človek (Irenaeus, Adv. Haer.).

Ďalší sýrsky gnostik Cerdo, prišiel do Ríma za pápeža Hygina (137) a stal sa učiteľom oveľa známejšieho Marciona. Učil, že „Kristus, Syn Najvyššieho Boha, sa zjavil bez narodenia z Panny, áno bez akéhokoľvek narodenia na zemi ako človek“. Toto všetko je úplne prirodzené, keďže hmota nepochádza zo stvoriteľského aktu Najvyššieho Boha, ale od Demiurga, Kristus nemohol mať nič hmotné. Toto jasne ukázal Tertullianus vo svojej polemike proti Marcionovi. Podľa Marciona(140) bol Kristus, bez toho, aby prešiel cez lono Panny Márie, obdarený len domnelým telom, nečakane zostúpil z neba do Kafarnauma v pätnástom roku vlády cisára Tiberia. Tertullian poznamenáva: „Všetky tieto nezmysly o domnelej telesnosti si Marcion osvojil preto, aby sa pravda o Kristovom narodení nedala dokázať z reality jeho ľudskej prirodzenosti a aby sa nedalo dokázať, že Kristus mal ľudské telo, lebo sa ako človek narodil“ (Adv. Marc.).

Marcionov hlavný učeník, Apelles, mierne upravil náuku svojho majstra, prijal pravdu o Kristovom tele, ale usilovne popieral pravdu o Jeho narodení. Tvrdil, že Kristus mal astrálne telo vyrobené z vyššej substancie, a vtelenie prirovnal k zjaveniu anjela Abrahámovi. Toto, sarkasticky poznamenáva Tertullianus, je ako dostať sa z dažďa pod odkvap.

Egypťan Valentinus sa pokúsil tento systém ešte viac prispôsobiť a uznal nielen realitu Spasiteľovho tela, ale dokonca aj zdanlivé narodenie, keď povedal, že Spasiteľovo telo prešlo cez Máriu ako cez kanál (hos dia solenos), hoci od Márie vôbec nič neprijal, ale mal telo zhora. Toto priblíženie sa k ortodoxii však bolo klamné, pretože Valentinus rozlišoval medzi Kristom a Ježišom. Kristus a Duch Svätý boli emanáciami eónov, ktorí sa spojili v Ježiša Spasiteľa, ktorý sa následne zjednotil s Demiurgovým Mesiášom. Demiurg je v gnostickom ponímaní niečo ako zlý Boh, povedali by sme, že Satan.

Na Východe mal podobné predstavy Marinus a Bardesanesovi žiaci, hoci nie Bardesanes sám. Verili v Kristovo astrálne telo a zdanlivé narodenie. Na Západe zredukoval Ptolemaios doketizmus na minimum tým, že učil, že Kristus bol skutočný človek, ale jeho substancia je zmesou pneumatického a psychického (duchovného a éterického). Pneumatickú zložku dostal od Achamotha alebo Múdrosti, psychickú od Demiurga. Jeho psychická prirodzenosť mu umožnila trpieť a cítiť bolesť, hoci v ňom nebolo nič hmotné. (Irenaeus, Adv. Haer.)

Náuka

Doketisti namietali proti realite narodenia rovnako, ako namietali proti realite utrpenia. Preto sa pokúšali vypracovať teóriu, ako Krista na kríži nahradil niekto iný. Podľa Basilidesa sa Kristus ľuďom zdal byť človekom a robil zázraky. Namiesto neho však trpel Šimon z Cyrény, ktorý bol prinútený niesť kríž a bol omylom ukrižovaný namiesto Krista. Keď Šimon dostal Ježišovu podobu, Ježiš prijal Šimonovu, stál bokom a smial sa. Šimon bol ukrižovaný a Ježiš sa vrátil k svojmu otcovi (Ireneus, Adv. Char.).

Podľa niektorých apokryfov to nebol Šimon Cyrenejský, ale Judáš. Hippolytus opisuje gnostickú sektu doketistov, hoci v ich bludoch, ktoré zachytáva má teória „zdania“ len veľmi podružnú úlohu. Ich názory boli blízko k názorom valentiánov. Prvotná Bytosť je, takpovediac, semienko figovníka, malého rozmeru, ale nekonečnej sily; z toho vychádzajú tri eóny, strom, listy, ovocie, ktoré, vynásobené dokonalým číslom desať, sa stanú tridsiatimi. Týchto tridsať eónov spolu splodí jedného, z ktorého vychádza panenský Spasiteľ, dokonalá reprezentácia Najvyššieho Boha. Úlohou Spasiteľa je brániť ďalšiemu prenosu duší z tela do tela. O to sa naopak snaží Veľký Archón, Stvoriteľ sveta. Spasiteľ vstupuje do sveta nepozorovane, nepoznane, nejasne. Anjel oznámil Márii radostnú zvesť. Narodil sa a urobil všetko, čo je o ňom napísané v evanjeliách. Ale pri krste v Jordáne dostal postavu a vzhľad iného tela ako toho, ktoré sa narodilo z Panny. Dostal to preto, aby keď Archon – Stvoriteľ odsúdi tohto svojho vlastného zvláštneho potomka na smrť na kríži, Ježišova duša – tá duša, ktorá bola živená v tele narodenom z Panny – si toto nové telo vyzlečie a nechá ho pribiť k prekliatemu stromu. V pneumatickom tele prijatom pri krste mohol Ježiš zvíťaziť nad Archontom, ktorého zlým zámerom tak unikol.

S touto herézou, ktorá ničí samotný zmysel a účel vtelenia, bojovali už apoštoli. Je možné, že výrok svätého Pavla, že v Kristovi telesne prebývala celá plnosť Božstva (Kol 2,9), odkazuje na doketické omyly. Svätý Ján (1Jn 1,1–3; 4,1–3; 2Jn 7) sa bezpochyby odkazuje na túto herézu; tak tvrdí Dionýzios Alexandrijský (Eusebius, Cirkevné dejiny) aj Tertullianus (De carne Christi).

V poapoštolských časoch proti tejto sekte energicky bojovali sv. Ignác a Polykarp. Prvý varoval pred doketistami v mnohých svojich listov; hovorí o nich ako o „príšerách v ľudskej podobe“ (therion anthropomorphon) a vyzýva veriacich, aby ich nielen neprijímali, ale aby sa im dokonca vyhýbali. Zdá sa, že spoločné ekumenické kráčanie bolo sv. Ignácovi cudzie. Pateticky volá: Ak, ako niektorí bezbožní ľudia (atheoi) a myslím neveriacich hovoria, že On trpel len navonok, tak potom oni sami nie sú ničím iným, len vonkajším prejavom. A prečo som potom v putách? Prečo by som sa mal modliť, aby som bojoval s divými zvieratami? Veď zomriem pre nič, a len by som klamal proti Pánovi.“ (Trallianom 10; Efezanom 7 a 18; Smyrnæanom 1-6).

Polykarp vo svojom liste Filipanom opakuje verš zo sv. Jána (1Jn 4,2–4) s rovnakým zmyslom. Svätý Justín síce výslovne s doketickými omylmi nebojuje, ale spomína niekoľkých gnostikov, ktorí boli notoricky známi pre svoje doketické odchýlky, ako basilidiáni a valentiniáni a vo svojom „Dialógu so Židom Tryfonom“ silne zdôrazňuje narodenie Krista z Panny. Tertullianus napísal traktát „O tele Kristovom“ a útočí na doketistické omyly vo svojom „Adversus Marcionem“. Hippolytos vo svojej „Philosophoumena“ vyvracia doketizmus pripletený do rôznych gnostických omylov.

Podobne ako to bolo u Ignáca vyššie, týmto mužom vonkoncom chýbal cit pre ekumenický dialóg a ochota hľadať to, čo nás spája s oddelenými bratmi vo viere.

Manichejci

Zdalo sa, že raná forma doketizmu je spolu s gnosticizmom odsúdená na spoločný život i smrť. Nečakane si však predĺžila svoj život parazitovaním na inom blude – na manicheizme.

Manichejskí gnostici prišli pravdepodobne z Perzie, odkiaľ priniesli dualistický koncept dvoch večných, rovnako mocných a rovnako nesmrteľných princípov dobra (duch) a zla (hmota). Aby na iránsky dualizmus mohli naštepiť kresťanskú soteriológiu, museli, tak ako starší gnostici, upraviť pravdy o vtelení. Manichejci rozlišovali medzi Ježišom, ktorého volali patibilis (trpiaci, trpný, senzitívny, zmyslový) a Ježišom impatibilis alebo Kristom. Ten druhý bol svetlom prebývajúcim alebo symbolizovaným alebo zosobneným pod menom Slnka; ten prvý bol svetlom uväzneným v hmote a tme; každá ľudská duša je iskrou tohoto svetla. Jesus patibilis bol teda len pojmom, abstrakciou Dobra, abstrakciou čistého svetla z hora.

Za vlády Tiberia sa v Judei zjavuje Kristus, Syn večného svetla a tiež Syn človeka. „Človek“ je tu použitý ako technický manichejský výraz pre Logos alebo Svetovú dušu; anthropos aj pneuma sú emanáciami Božstva. Hoci je Kristus synom človeka, má len zdanlivé telo a len zdanlivo trpí, pričom jeho umučenie volajú mystická fikcia kríža.

Je zrejmé, že táto doktrína si požičala z učenia o vtelení iba niektoré slová, ale žiaden obsah. Na Západe, v Španielsku možno medzi prisciliánmi 4. a 5. storočia nájsť roztrúsené prípady doketizmu. Pauliciáni v Arménsku a seliciáni v Konštantínopole tiež verili v tieto omyly. Pauliciáni prežili až do 10. storočia, popierali realitu Kristovho narodenia a odvolávali sa na Lukáša (Lk 7,20). Boh podľa nich poslal anjela, aby miesto Krista podstúpil umučenie. Preto neuctievali kríž, ale evanjelium, Kristovo slovo.

Medzi Slovanmi obnovili starodávnu predstavu, že Ježiš vstúpil do Máriinho tela pravým uchom a prijal od nej len zdanlivé telo tzv. bogomilovia. Na koncile v Orléans v roku 1022 odsúdili trinásť katarských heretikov za popieranie reality Kristovho života a smrti. V moderných teozofických a špiritistických kruhoch sa táto raná heréza opäť obnovuje myšlienkami, ktoré sú sotva menej fantastické ako tie najdivokejšie nápady starých čias.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)