Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni

Jozef Duháček
13. októbra 2023   Cirkev História   Herézy a bludy

Sabelliáni boli heretici druhého a tretieho storočia. Označovali ich rôznymi menami. Tertullianus pre nich vymyslel slovo monarchiáni, v staroveku sa používalo aj slovo patripassiáni. V modernej dobe sa hovorí o dynamistických (niekedy adopcionistických) a modalistických monarchiánoch (patripassiánoch, sabelliánoch).

Dynamisti alebo adopcionisti

Všetci kresťania prijímajú ako základnú súčasť svojej viery jednotu (monarchiu) Boha, teda že Boh je len jeden. Heretici, o ktorých hovoríme v tejto časti seriálu, tento prvý a základný princíp využili na popretie existencie Svätej Trojice a preto ich nazvali monarchiáni, čím sa myslelo, že sú to vyznávači vlády jediného Boha.

Adopcionisti alebo dynamisti si však toto pomenovanie, ak striktne berieme jeho slovný význam, nezaslúžia, pretože ich blud je výhradne kristologický. Treba ich tu však spomenúť pretože meno monarchiáni im, napriek opakovaným protestom cirkevných historikov, prischlo. V staroveku ich však označovali častejšie ako theodociánov, pretože zakladateľom tejto sekty bol obchodník s kožou a kožušinami menom Theodotos. Žil v Byzantiu, teda mieste, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom ríše. Do Ríma prišiel pravdepodobne za vlády pápeža Viktora (asi 190 – 200). Učil, že Ježiš bol človek narodený z panny podľa nariadenia Boha Otca, že žil ako ostatní ľudia, hoci bol nanajvýš zbožný a svätý; že pri krste v Jordáne na Neho zostúpil Kristus v podobe holubice a preto konal zázraky a divy (dynameis), až po svojom krste, keď na neho zostúpil Duch Svätý (ktorého Theodotos nazval Kristus) a začal v Ňom účinkovať. Odmietal však, že zostúpenie Krista na Ježiša z neho urobilo Boha; ale niektorí z jeho žiakov hovorili, že po svojom vzkriesení už Ježiš Bohom bol.

Existujú správy, že Theodotos bol v Byzantiu počas prenasledovania kresťanov zajatý a že zaprel Krista, zatiaľ čo jeho spoločníci nie a preto boli umučení; utiekol vraj do Ríma a tam vymyslel svoju herézu, aby ospravedlnil svoje odpadnutie a hlásal, že to bol iba človek a nie Boh, koho pred rímskymi úradmi zaprel.

Pápež Viktor ho exkomunikoval a on zhromaždil okolo seba sektu, ktorá sa venovala najmä svetským štúdiám. Hippolytos (H. Rímsky, svätý, teológ a spisovateľ, neskôr antipápež,*170 – †235) hovorí, že v sylogistickej forme argumentovali so Svätým písmom. Obdivovali Euklida, Aristotela, Theophrasta a Galena dokonca uctievali ako boha. Opravovali texty Svätého písma, ale ich verzie sa vzájomne líšili, Asklépiodotova sa líšila od Theodotovej a tá od Hermofilovej; a kópie Apolloniadovej verzie sa ani medzi sebou nezhodovali. Niektorí z nich „popreli zákon a prorokov“, to znamená, že podľa vzoru kacíra Marciona odmietali Starý zákon.

Jediným učeníkom predavača kože, o ktorom vieme niečo isté, je jeho menovec Theodotus, bankár. K náuke svojho učiteľa pridal názor, že Melchisedech bol nebeská mocnosť, niečo ako advokát a obhajca nebeských anjelov, podobne ako bol Ježiš Kristus obhajcom a advokátom ľudí tu na zemi. Toto učenie je očividne založené na Liste Židom (Hebr 7,3) a dôkladne ho vyvrátil svätý Epifanius. Po smrti pápeža Viktora sa bankár Theodotus a jeho nasledovník Asklépiodotos rozhodli povýšiť svoju sektu z pozície obyčajnej školy, aké zvyčajne prevádzkovali vtedajší gnostici, na úroveň cirkvi, akú okolo seba budoval spomínaný Marcion.

Oslovili istého vyznávača (človeka, čo počas prenasledovania trpel pre Krista, ale nebol zabitý) menom Natalius a presvedčili ho, aby sa stal ich biskupom s platom 150 denárov mesačne. Natalius sa tak vlastne stal prvým známym protipápežom. Ale keď sa k nim pridal, objavili sa u neho časté videnia, v ktorých ho Pán varoval, že si neželá, aby sa jeden z tých, čo pre Krista trpeli, zatúlal mimo Cirkev. Tieto videnia sa snažil, pre slávu a finančný zisk ignorovať, no napokon, keď ho podľa jeho slov celú noc bičovali svätí anjeli, sa rozhodol polepšiť a ráno so slzami a vo vrecovine a popole utekal k pápežovi Zefyrinovi a kajúcne sa hodil k nohám duchovenstva a dokonca aj laikov, ukazujúc na rany, ktoré mu mali urobiť anjeli. Po istých peripetiách bol prijatý naspäť do Cirkvi. Tento príbeh nám podáva Eusebius a prebral ho z Hippolytovho „Malého labyrintu“.

Hippolytos bol účastníkom týchto udalostí a Malý labyrint napísal proti Artemonovi, neskoršiemu vodcovi tejto sekty (možno okolo roku 225 – 230). O Artemonovi (alebo Artemasovi) vieme len málo, spomína sa v závere Antiochijského koncilu, kde sa hovorí, že Pavol zo Samosaty bol Artemonov žiak a že Pavlovo učenie je len sofistikovaným a teologicky rozvinutým teodotianizmom. Sekta pravdepodobne vymrela v polovici tretieho storočia a nikdy nebola početná. Všetky naše vedomosti o nej máme od Hippolyta. Špekulácie o pôvode Theodotových teórií sú len nepodložené dohady.

Modalisti

Odnož monarchiánov zvaná modalisti prehnane zveličovala jednotu Otca a Syna až natoľko, že z nich urobili iba jednu Osobu; takže rozdiely v Najsvätejšej Trojici sú len energie alebo módy ale nie Osoby: Boh Otec sa zjavuje na zemi ako Syn. Preto ich protivníci logicky vyvodili, že monarchiáni učia, že na kríži trpel a zomrel sám Otec. Kvôli tomu ich v latinskej časti ríše nazývali patripassiáni (pater – otec, passio – utrpenie). Na Východe ich obyčajne volali sabelliáni. Prvý z nich, kto navštívil Rím, bol pravdepodobne Praxeas, ktorý tadiaľ cestoval do Kartága niekedy pred rokmi 206 – 208; on však nebol žiaden hereziarcha a argumenty, ktoré Tertullianus neskôr vo svojej knihe „Adversus Praxean“ vyvracia, sú nepochybne argumenty rímskych monarchiánov.

História

Noetus pochádzal zo Smyrny. Dal si meno Mojžiš a jeho brat prijal meno Áron. Keď ho pred prijatím presbyterátu obvinili z učenia, že Otec trpel na kríži, poprel to; ale keď si zhromaždil učeníkov, bol znovu vypočúvaný a z toho istého dôvodu vylúčený z Cirkvi. Krátko nato zomrel a nedostal ani kresťanský pohreb. Hippolytos o ňom posmešne hovorí, že bol nasledovníkom dialektického filozofa Herakleita, pretože učil spájanie protikladov, keď nazýval Boha viditeľným aj neviditeľným, trpiacim aj netrpiacim. Jeho žiak Epigonus prišiel do Ríma. Hippolytos ho vo svojej „Syntagme“, napísanej najneskôr v roku 205 nespomína – alebo tam vtedy ešte nebol, alebo nebol veľmi známy.

Podľa Hippolyta dovolil pápež Zefyrinus Epigonovmu žiakovi Kleomenovi založiť školu, ktorá pod jeho dohľadom prekvitala. Niektorí však tvrdia, že Kleomenes vôbec nebol monarchián, ale bol ortodoxným odporcom nesprávnej Hippolytovej teológie (Hippolytos, ktorý bol neskôr protipápežom, mal vo svojej teológii aj pochybné miesta). Dá sa s rozumnou mierou istoty predpokladať, že Tertullianus a aj Hippolytos názory svojich oponentov preháňali, aby ich mohli vysmiať, ale nedá sa dokázať, že Kleomenes Noetovým nasledovníkom nebol a že Sabellius nevzišiel z jeho školy.

Sabellius sa vzápätí stal vodcom rímskych monarchiánov a to pravdepodobne ešte pred smrťou pápeža Zefyrina (asi 218). Epifanius povedal, že svoju náuku vybudoval na evanjeliu podľa Egypťanov a fragmenty tohto apokryfu tomu nasvedčujú. Hippolytos dúfal, že privedie Sabellia k prijatiu jeho vlastných názorov a svoj neúspech pripisoval vplyvu pápeža Kalixta (Callistus I.). Tento pápež bol pôvodne bankár, no skrachoval, bol vrhnutý do otroctva a pracoval v bani na Sardínii a neskôr ho Zefyrinus vykúpil a spravil z neho diakona.

Hippolytos ho úprimne neznášal. Kalixtus však Sabellia asi v roku 220 exkomunikoval. Hippolytos Kalixta obviňuje, že spojením názorov Theodota a Sabellia vyrobil novú herézu, hoci ich oboch sám exkomunikoval. Sabellius bol zrejme ešte v Ríme, keď Hippolytos napísal „Philosophumena“ (v rokoch 230 až 235). O jeho predchádzajúcom a neskoršom pôsobení nie je nič známe. Sv. Bazil a iní ho nazývajú Líbyjčanom z Pentapolisu, ale to pravdepodobne preto, že Dionýzius Alexandrijský v roku 260 označil Pentapolis za sabelliánsky pelech.

Niekoľko Tertullianovych montanistov na čele s Aeschinesom prijalo modalizmus. Ešte aj vo štvrtom storočí sa tam sabellianizmus dal nájsť. Marcellus z Ancyry vypracoval svoju vlastnú verziu monarchianizmu, a jeho žiak Fotinus ho ešte viac rozvinul. K extrémistom hnutia patrili aj Priscillianus a Commodianus. V starých manuskriptoch Vulgáty sa častokrát nachádzajú monarchiánske prológy k evanjeliám, ktoré takmer určite pochádzajú od Priscilliana. Beryllus, biskup z Bostry učil, že Spasiteľ nemal pred Vtelením žiadnu osobitnú preexistenciu a nemal ani žiadne vlastné Božstvo, ale že v Ňom prebývalo Božstvo Otca. Origenes s ním viedol spor a usvedčil ho z bludu. Zápis tejto dišputácie mal k dispozícii cirkevný historik Eusebios. Nie je jasné, či bol Beryllus modalista alebo dynamista.

Teológia

V teológii Najsvätejšej Trojice a v kristológii ortodoxných spisovateľov pred Nicejským koncilom bolo veľa slabých miest. Jednoduché učenie tradície sa pokúšali vysvetľovať filozofickými myšlienkami, ktoré ho rovnako zahmlievali ako objasňovali. O rozlíšení Syna od Otca sa neraz hovorilo, že pokiaľ ide o stvorenie a zachovanie sveta, tak Syn má svoje vlastné funkcie, odlišné Otca, a teda je odvodeným a sekundárnym Bohom.

Jednota Božstva bola bežne vysvetľovaná odkazom na jednotu pôvodu. Hovorilo sa, že Boh bol od večnosti sám, so svojím Slovom, jeden s Ním (ako s Rozumom), a to ešte predtým, než bolo Slovo vyslovené (ex ore Patris, logos prophorikos), alebo bolo stvorené a stalo sa Synom za účelom stvorenia. Len alexandrijci právom trvali na plodení Syna od večnosti; ale tak bola Božia Jednota ešte menej zjavná. Spisovatelia, ktorí takto teologizujú, môžu často explicitne učiť tradičnú Jednotu Boha v Trojici, ale to sa sotva zhoduje s platonizmom ich filozofie. Teológovia tak obhajovali doktrínu o Logose – Božom Rozume, Slove, poriadku stvorenia na úkor dvoch základných doktrín kresťanstva, jedinosti Boha a Kristovho Božstva. Zdalo sa, že jednotu Božstva rozdelili na dve alebo dokonca tri a urobili z Ježiša Krista niečo menšie, než je najvyšší Boh Otec. To platí eminentne aj o hlavných odporcoch monarchiánov, Tertullianovi, Hippolytovi a Novaciánovi.

Monarchianizmus bol protestom proti tomuto učenému filozofovaniu, ktoré pre jednoduchých veriacich vyzeralo príliš ako mytológia alebo gnostický emanacionizmus. Monarchiáni dôrazne trvali na tom, že Boh je jeden, úplne a dokonale jeden a že Ježiš Kristus je Boh, úplne a dokonale Boh. Bolo to správne a dokonca nanajvýš potrebné a hoci je ľahké pochopiť, prečo sa proti nim postavili teológovia ako Tertullianus a Hippolytos (pretože monarchiáni protestovali práve proti platonizmu, ktorý oni zdedili od Justína a apologétov), je rovnako pochopiteľné, že strážcovia viery mali najskôr privítať návrat monarchiánov k jednoduchosti viery, „ne videantur deos dicere, neque rursum negare salvatoris deitatem“ (Aby sa nezdalo, že presadzujú dvoch bohov alebo na druhej strane, popierajú božstvo Spasiteľa).

Tertullianus pri svojom boji proti sabeliánom uznáva, že proti nemu stoja najmä nepoučení; nerozumejú čarovnému slovu oikonomia, ktorým si myslel, že všetko vyriešil; sabelliáni tvrdili, že Tertullianus učil o dvoch alebo troch bohoch a kričali „Monarchiam tenemus“. Kallixtus tiež vyčítal Hippolytovi, a nie bezdôvodne, že učil o dvoch bohoch.

Už svätý Justín vedel o kresťanoch, ktorí vyučovali identitu Otca a Syna. U Hermasa, rovnako ako u Theodota, sú Syn a Duch Svätý zameniteľní. Ale bolo vyhradené práve Noetovi a jeho škole, aby kategoricky popierali, že jednota Božstva je kompatibilná s odlišnosťou osôb. Zdá sa, že Logos považovali za obyčajné meno, schopnosť alebo vlastnosť a urobili zo Syna a Ducha Svätého iba aspekty alebo módy existencie Otca, a dôrazne stotožňovali Krista s jediným Bohom.

„Akú škodu robím,“ odpovedal Noetus presbyterom, ktorí ho vypočúvali, „pri oslave Krista?“ Odpovedali: „Aj my v pravde poznáme jedného Boha, poznáme Krista; vieme, že Syn trpel, ako trpel, a zomrel, ako zomrel, a tretieho dňa vstal z mŕtvych a je po pravici Otca a prichádza súdiť živých i mŕtvych, a čo sme sa naučili, zvestujeme.“ Tak vyvrátili Noeta tradíciou – stačí Apoštolské vyznanie viery; pretože Krédo a Nový zákon naozaj dostatočne zrozumiteľne objasňujú odlišnosť osôb a tradičné formulky a modlitby boli rovnako neomylné.

Akonáhle bol monarchiánsky systém prevedený do filozofického jazyka, bolo vidieť, že to už nie je staré kresťanstvo. Nastúpil posmech – heretikom sa vysmievali, že ak sú Otec a Syn skutočne jeden a ten istý, potom nič nezabráni záveru, že Otec trpel a zomrel a sedí po svojej vlastnej pravici. Hippolytos hovorí, že pápež Zefyrín, ktorého predstavuje ako hlúpeho starca, na Kalixtov podnet vyhlásil: „Poznám jedného Boha Krista Ježiša a okrem Neho niet iného, ktorý sa narodil a trpel“; ale dodal: „Nie Otec zomrel, ale Syn.“ Môžeme sa domnievať, prečo zostarnutý pápež pozeral na jednoduché Sabelliove tvrdenia v priaznivom svetle. Podľa Hippolyta Kalixtus povedal, že Otec trpel so Synom, a Tertullianus to isté hovorí o monarchiánoch, na ktorých útočí.

Hagemann si myslí, že Kallixtus napadol najmä učenie apologétov a Hippolyta a Tertulliana, ktoré pripisovalo Otcovi všetky atribúty a Synovi dovoľovalo iba stať sa viditeľným a schopnosť trpieť, hoci mu pripisujú dielo stvorenia a všetky operácie ad extra. Je pravda, že monarchiáni sa postavili proti tejto platonizácii vo všeobecnosti, ale nie je evidentné, žeby pochopili princíp, že všetky diela Božie ad extra sú spoločné trom osobám, pretože vychádzajú z Božskej prirodzenosti; zdá sa, že jednoducho povedali, že Boh ako Otec je neviditeľný a neschopný trpieť, ale viditeľný a schopný trpieť sa stáva ako Syn. Obe strany reprezentovali Boha ako jedného a jediného v Jeho večnosti. Obe urobili z plodenia Syna následný vývoj; len Tertullianus a Hippolytos ho datujú pred stvorenie a monarchiáni až do chvíle vtelenia.

Ďalej, ich identifikácia Otca a Syna nebola vhodná pre pravdivý pohľad na Inkarnáciu. Samotné naliehanie na jedinosti Boha zdôrazňovalo aj vzdialenosť Boha od človeka a pravdepodobne sa skončilo tým, že spojenie Boha s človekom bolo obyčajné spojenie, bez všetkých náležitostí hypostatickej únie. Hovorili o Otcovi ako o „Duchu“ a o Synovi ako o „tele“.

Nie je možné dopracovať sa k Sabelliovým filozofickým názorom. Hagemann si myslel, že vychádzal zo stoického systému, ale vieme len málo, okrem toho, že učil, že Syn je Otec. Svätý Atanáz nám hovorí, že Sabellius hlásal, že Otec je Syn a Syn je Otec, jeden v hypostáze (osobe), ale dvaja v mene: „Ako sú rozličné dary, ale ten istý Duch, tak Otec je ten istý, ale je rozvinutý (platynetai) do Syna a Ducha.“

Theodoret poznamenáva, že Sabellius hovoril o jednej hypostáze a trojnásobnej prosope – osobe, zatiaľ čo sv. Bazil hovorí, že ochotne pripúšťal tri prosopy v jednej hypostáze. Toto je, pokiaľ ide o slová, slávna Tetrullianova formulácia, „tres personae, una substantia“ (tri osoby, jedna substancia), ale zdá sa, že Sabellius mal na mysli „tri spôsoby alebo atribúty jednej osoby“. Otec je Monáda, ktorej Syn je len akýmsi prejavom: lebo Otec je sám v sebe tichý, nečinný (siopon, hanenerletos), ale hovorí, tvorí a pracuje ako Syn.

Opäť tu máme paralelu k učeniu apologétov o Slove ako Božom rozume a vyslovenom Slove, ktoré sa nazýva Syn. Zdalo by sa, že rozdiel medzi Sabelliom a jeho protivníkmi spočíval hlavne v tom, že trval na jednote hypostázy – osoby aj po vyžiarení Slova ako Syna. Nezdá sa jasné, či Syna uvažoval na počiatku pri vtelení; podľa úryvku svätého Atanáza, o ktorom sme práve hovorili, mohol súhlasiť s apologétmi, že synovstvo sa datuje od stvoriteľského Božieho aktu. Ale máme len málo textov, ktorými by sme to mohli dokázať, a nie je celkom isté, či Sabellius zanechal nejaké spisy.

Origenes často bojuje proti monarchianizmu. Dionýzius Alexandrijský bojoval so sabellianizmom s istou nerozvážnosťou. Vo štvrtom storočí ariáni a poloariáni vyznávali, že sa sabbelianizmu veľmi boja, a spojenectvo pápeža Júlia a Arhania s Marcellom do istej miery prifarbilo obvinenia proti nicejskému krédu ako otvoreniu cesty k sabellianizmu. Zdá sa, že otcovia štvrtého storočia (ako napríklad sv. Gregor z Nyssy) uvažujú o rozvinutejšej forme, než akú poznal Hippolytos a skrze neho Epifanius: zavŕšenie stvorenia má spočívať v návrate Logosa od Kristovho človečenstva naspäť k Otcovi, takže pôvodná jednota Božskej prirodzenosti sa napokon považuje za dočasne narušenú, a len na koniec bude obnovená, aby Boh bol všetko vo všetkom.

Našimi hlavnými pôvodnými autoritami pre raný monarchianizmus modalistického typu sú Tertullianus so svojou knihou „Adversus Praxean“ a Hippolytos s dielami „Contra Noetum“ (fragment) a „Philosophumena“. „Contra Noetum“ a stratenú „Syntagmu“ cituje Epifanius, Haeresis 57, ale pramene Epifaniovej Haeresis 62 sú menej isté. Odkazy od Origena, Novatiana a neskorších Otcov sú trochu neurčité.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)