Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši

Jozef Duháček
15. septembra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Začiatky anabaptistického kresťanstva (Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus), z ktorého neskôr vzišli amiši, siahajú až k Ulrichovi Zwinglimu (1484 – 1531) (Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli), ktorý bol jedným z prvých reformátorov vo Švajčiarsku. 21. januára 1525 sa Konrád Grebel a George Blaurock navzájom pokrstili a založili v Zürichu anabaptistické hnutie, ktoré bolo radikálnou vetvou reformácie a poznáme ho pod menom švajčiarski bratia.

Menno Simons sa narodil v roku 1492 vo Witmarsume v Frízsku. V rokoch 1515 alebo 1516 bol vysvätený za katolíckeho kňaza a stal sa asistentom v Pingjume neďaleko Witmarsumu. Neskôr, 12. januára 1536, sa vzdal svojej funkcie a stal sa anabaptistickým starším. Zvyšok života zasvätil záujmom nového hnutia, ku ktorému sa pridal. Hoci nebol výraznou osobnosťou, ako rečník a predovšetkým ako spisovateľ ovplyvnil mnohých umiernených stúpencov anabaptistických myšlienok. Zomrel 13. januára 1559 vo Wüstenfelde v Holštajnsku.

Názory Menno Simonsa a mennonitov pochádzajú zo Švajčiarska. Počas Menno Simonsovho života sa jeho nasledovníci v Nizozemsku rozdelili (1554) na tzv. flemingov (Flemings) a waterlanderov (Waterlanders) pre rozdielne názory na exkomunikáciu. Prví sa neskôr rozdelili do viacerých skupín a upadli do bezvýznamnosti, v súčasnosti v dnešnom Holandsku existujú iba tri zbory. Rozdelenia oslabili aj waterlanderov, až kým sa v roku 1811 nezjednotili, nevzdali pomenovania mennoniti a nezačali sa nazývať „Doopsgezinde“ (baptistické presvedčenie), čo je ich dnešné oficiálne označenie v Holandsku.

Mennovi sa podarilo zakladať zbory výlučne vo vtedajšom Nizozemsku a severozápadnom Nemecku. Menonitské komunity však už v ranom štádiu existovali aj v južnom Nemecku, kde boli historicky prepojené so švajčiarskym hnutím, a dnes sa nachádzajú aj v iných častiach krajiny, hlavne vo východnom Prusku. Ponuka rozsiahlych pozemkov a záruka náboženskej slobody viedli niekoľko tisíc nemeckých mennonitov k emigrácii do južného Ruska (1788). Tento pohyb pokračoval do roku 1824 a viedol k založeniu pomerne významných menonitských kolónií. V Amerike bola prvá kongregácia založená v roku 1683 v Germantowne, Pennsylvánia. Následná imigrácia z Nemecka, Nizozemska, Švajčiarska a od roku 1870 aj z Ruska výrazne zvýšila počet stúpencov v Severnej Amerike. V Spojených štátoch existuje dvanásť rôznych vetiev, pričom v niektorých nie je ani tisíc členov. Medzi osobité názory mennonitov patrí odmietanie krstu detí, prísahy, súdnych sporov, vykonávania civilných funkcií a nosenia zbraní. Uznávajú krst dospelých a Večeru Pánovu, pri ktorej nie je Ježiš Kristus reálne prítomný, ale nie ako sviatosti v pravom slova zmysle. Nenásilie je dôležitým článkom viery a často používajú exkomunikáciu. Niektorí mennoniti dnes už prijímajú aj svetské funkcie. Ich organizačná štruktúra je kongregacionálna, s biskupmi, staršími a diakonmi.

Švajčiarski bratia sa v 17. storočí rozdelili na oberlanderov (obyvatelia Bernského Oberlandu) a ementálčanov (obyvatelia Emmentalu). Oberlanderov charakterizovala väčšia prísnosť a ich horlivosť ich viedla do odľahlejších oblastí. Od tohto bodu sa anabatizmus rozvíjal v dvoch paralelných vetvách, ktoré najvýraznejšie rozdeľoval názor na to, ako pristupovať k „padlým“ členom. Ementálčania (podľa svojho biskupa Hansa Reista boli nazývaní aj reistovci) boli umiernenejší, ale oberlanderi zastávali názor, že padlým sa je treba úplne vyhýbať. Reistovci sa neskôr stali základom Švajčiarskej mennonitskej konferencie. Slovo „amiš“ (amish) je pôvodne hanlivý výraz pre nasledovníkov anabaptistického reformátora Jakoba Ammanna. Amiši sa odlišovali od ostatných vierou, že exkomunikácia ruší manželstvo, odmietaním gombíkov a zvykom neholiť sa. Medzi Ammannom a Reistom vypukol spor a Ammann viedol svojich stúpencov do schizmy.

Začiatkom 18. storočia sa začali amiši sťahovať do Pennsylvánie, ktorá bola v tom čase pre nich lákavá vďaka absencii náboženského prenasledovania a lacnej pôde. V rokoch 1717 až 1750 emigrovalo do Severnej Ameriky približne 500 amišov, z ktorých sa nakoniec mnohí usadili v okrese Lancaster. Druhá vlna, asi 1 500 ľudí, prišla okolo polovice 19. storočia, pričom sa usadili najmä v Ohiu, Illinois, Iowe a južnom Ontáriu.

Väčšina amišských komunít, ktoré vznikli v Severnej Amerike, si svoju identitu neudržala. K najväčšiemu rozdeleniu, ktoré viedlo k strate amišskej identity mnohých zborov, došlo v tretej štvrtine 19. storočia. Po roku 1850 vzrástlo napätie medzi jednotlivými amišskými zbormi a medzi rôznymi komunitami. V rokoch 1862 až 1878 sa na rôznych miestach konali každoročné konferencie duchovných (Dienerversammlungen) o tom, ako sa postaviť tlaku modernej spoločnosti. Samotné konferencie boli progresívnym gestom; zhromaždenie biskupov za účelom diskutovania o jednotnosti bolo v amišskej cirkvi bezprecedentné. Tradičnejší biskupi sa však rozhodli tieto konferencie bojkotovať. Poznamenávam, že ich biskupi sú v len laici, pretože im chýba apoštolská postupnosť.

Progresívnejší členovia, tvoriaci približne dve tretiny skupiny, sa odštiepili a spojili s mennonitskou cirkvou. Tradičnejší členovia sú známi ako staroamiši. Egliho amiši sa oddelili už v roku 1858 a neskôr prijali označenie bezbranní mennoniti (Defenseless Mennonite). Kongregácie, ktoré sa po roku 1862 nepridali na žiadnu stranu, vytvorili v roku 1910 Konferenciu konzervatívnych amišských mennonitov, pričom v roku 1957 vypustili z názvu slovo amiš; v roku 2000 viaceré zbory z tejto skupiny vystúpili a založili Alianciu biblických mennonitov (Biblical Mennonite Alliance).

Keďže v Európe k žiadnemu rozdeleniu nedošlo, tamojšie amišské kongregácie sa postupne zlúčili s mennonitmi podobne ako ich zámorskí menovci. Poslednou amišskou kongregáciou v Nemecku bola Ixheimská obec, ktorá sa spojila so susednou mennonitskou cirkvou v roku 1937. Niektoré mennonitské komunity, najmä v Alsasku, pochádzajú priamo z amišských kongregácií.

Napriek tomu, že rozdelenia v rámci staroamišov prebiehali už v 19. storočí, zásadnejšie rozštiepenie nastalo počas prvej svetovej vojny. Práve vtedy vznikli dve veľmi konzervatívne vetvy – vetva Swartzentruber v Holmes County, Ohio, a vetva Buchanan v Iowe. K buchananským amišom sa čoskoro pridali rovnako zmýšľajúce zbory z celých Spojených štátov.

Nemecká agresia počas prvej svetovej vojny viedla v USA k potláčaniu nemeckého jazyka, čo nakoniec spôsobilo, že Pennsylvania Dutch (nemecký dialekt – Dutch je skomoleninou slova Deutsch a neznamená etnické označenie Holanďan ako v modernej angličtine) ostal ako komunikačný prostriedok takmer výhradne u amišov. To vytvorilo jazykovú bariéru, ktorá predtým v takomto rozsahu neexistovala.

Koncom 20. rokov 20. storočia sa odtrhla progresívnejšia frakcia (Beachy amiši), ktorá chcela prijať automobil. Počas druhej svetovej vojny sa opäť objavila otázka vojenskej služby. Keďže amišskí mladí muži vo všeobecnosti odmietali vojenskú službu, boli zaradení do civilnej verejnej služby, v ktorej pracovali najmä v lesníctve a nemocniciach. Kontakt so svetom a s progresívnejšími mennonitmi prispel k tomu, že mnohí z týchto mužov sa už k amišom nevrátili.

V 50. rokoch Beachy amiši kládli dôraz na „nové zrodenie“, osobnú svätosť a výučbu v nedeľnej škole. Tí, ktorí chceli zachovať pôvodné tradície, sa stali skupinou Old Beachy Amish. V roku 1966 sa po spore pre otázky spásy a používania moderných poľnohospodárskych metód odtrhli amiši Nového Poriadku (New Order Amish). Staroamiši veria, že majú „nádej na spásu“, pričom zdôrazňujú, že život podľa Poriadku (Ordnung) a Biblie im dáva silu žiť tak, aby spásu dosiahli. Amiši Nového Poriadku však zdôrazňujú, že veriaci môže mať „istotu spásy“ už počas života.

Do roku 1950 navštevovala takmer všetka amišská mládež malé, vidiecke, neamišské školy, no neskôr viedla konsolidácia škôl a povinná školská dochádzka k odporu. Komunity začali zakladať vlastné školy a Najvyšší súd USA oslobodil amišských žiakov od povinnej dochádzky po ôsmom ročníku. Koncom 20. storočia navštevovali takmer všetky amišské deti vlastné, amišské školy.

V poslednej štvrtine 20. storočia rástol počet amišov, ktorí opúšťali farmárske povolania a najmä kvôli rastúcemu tlaku na malé farmy, zakladali malé podniky. Predovšetkým stavebníctvo a drevárska výroba sú medzi nimi rozšírené. V mnohých osadách sú už farmári menšinou. Približne tretinu zo všetkých mliečnych fariem v USA vlastnia amiši.

Až do začiatku 20. storočia nemala staroamišská identita nijakú súvislosť s obmedzeným využívaním modernej techniky – amiši aj ich susedia na vidieku používali rovnaké technické vynálezy. Otázka používania technických vynálezov nehrala pri delení v druhej polovici 19. storočia žiadnu rolu. Prvý vynález, ktorý odmietli, boli telefóny, po nich nasledovali autá, traktory, rádiá a mnoho ďalších technických výdobytkov.

Takzvaní mennoniti Starého poriadku (Old Order Mennonites), mennoniti Starej kolónie (Old Colony Mennonites) a amiši bývajú v často zaraďovaní do jednej kategórie, čo však nie je správne. Pre ľudí zvonka síce vyzerajú rovnako, no kultúrne rozdiely sú také významné, že člen jednej skupiny by sa necítil komfortne, keby prešiel do inej. Dokonca ani nepoužívajú rovnaké nemecké dialekty.

Amišská teológia má svoje korene v biblickom literalizme a anabaptistickom chápaní viery. Amiši veria v jedného Boha, ktorý sa zjavil ako Otec, Syn a Duch Svätý (klasická trojičná kresťanská viera). Boh je zvrchovaný Stvoriteľ, ktorý riadi všetko a povoláva ľudí k poslušnosti a svätosti. Zdôrazňujú Božiu svätosť a spravodlivosť, ale aj jeho milosť a lásku k ľuďom. Kristus je Boží Syn a Spasiteľ, ktorý zomrel za hriechy sveta a vstal z mŕtvych. Zdôrazňujú Kristov príklad: jeho pokoru, poslušnosť, nenásilie a odmietanie moci. Kristus je vzorom, ktorý majú veriaci napodobňovať v každodennom živote, nie iba prijímať ako teologickú pravdu. Amiši namiesto slova sviatosť používajú pojem „príkaz! (ordinance – príkaz, nariadenie). Hlavné sú: Krst (dospelých) – len veriaci, ktorí vyznávajú svoju vieru, sú krstení (ponorením alebo poliatím). Odmietajú detský krst. Večera Pánova – konaná raz alebo dvakrát ročne, je chápaná symbolicky, ako spoločenstvo viery a pripomienka Kristovej obety. Umývanie nôh – podľa príkladu Ježiša pri Poslednej večeri, symbolizuje pokoru a službu. Manželstvo – chápané ako celoživotné, nerozlučiteľné spojenie muža a ženy.

Cirkevná disciplína (Bann, Meidung) – exkomunikácia a sociálne vylúčenie slúžia ako výchovný nástroj, ak niekto vedome porušuje pravidlá.

Spása je pre amišov dar Božej milosti skrze Krista, ale zároveň sa kladie silný dôraz na poslušnosť a svätý život. Amiši odmietajú lacnú „sola fide bez skutkov“ – viera sa musí prejaviť v skutkoch, poslušnosti, jednoduchosti a oddanosti. Dôležitá je pokora, odvrátenie sa od sveta a život v spoločenstve. Spása sa chápe nielen individuálne, ale aj komunitne – veriaci je spasený zachovaný v rámci cirkvi, nie ako izolovaný jednotlivec.

Dva kľúčové pojmy potrebné pre pochopenie amišského života sú: odmietanie pýchy (Hochmut – pýcha, arogancia, nadutosť) a vysoké cenenie pokory (Demut – pokory) a pokoja (Gelassenheit – pokoj, vyrovnanosť, rozvaha), pričom „Gelassenheit“ sa tiež občas prekladá ako „odovzdanosť“ alebo „nechať veci plynúť“. Gelassenheit možno najlepšie chápať ako neochotu vynikať, presadzovať sa alebo predvádzať sa – teda opak nadutého amerického egoizmu a sebadôvery.

Ochota amišov podriadiť sa „Božej vôli“, prejavujúca sa skupinovými normami, je v rozpore s individualizmom, ktorý je taký centrom americkej kultúry. Amišská antiindividualistická orientácia je dôvodom, prečo odmietajú technológie šetriace prácu, pretože by mohli znížiť závislosť od komunity a podporiť individualizmus. Moderné vynálezy, ako je elektrina, by mohli podnietiť súťaživosť a podporovať osobnú márnivosť.

Do amišskej cirkvi sa vstupuje krstom, zvyčajne medzi 16. a 23. rokom života. Je to podmienka pre uzavretie manželstva v rámci amišskej cirkvi. Po krste môže byť manželstvo uzavreté už len s amišom. Cirkevné okresy (district) tvorí 20 až 40 rodín a bohoslužby sa konajú každý druhý týždeň v dome alebo stodole niektorého člena. Okres vedie biskup a niekoľko kazateľov a diakonov, ktorí sú vybraní kombináciou voľby a žrebovania.

Cirkevný zákonník alebo pravidlá ak chcete, takzvaný Poriadok (Ordnung), ktorý sa v určitých bodoch líši medzi jednotlivými obvodmi, sa dvakrát ročne všetkými členmi cirkvi prehodnocuje. Ak s ním všetci súhlasia, koná sa Večera Pánova. Poriadok musia dodržiavať všetci členovia a popisuje mnoho detailov každodenného života, vrátane zákazov alebo obmedzení používania elektriny, telefónov a automobilov, ako aj pravidiel o odeve a strave. Amiši vyznávajú pacifizmus a nenásilie a odmietajú vykonávať akýkoľvek druh vojenskej služby. Amiši si cenia vidiecky spôsob života, manuálnu prácu, pokoru a „Gelassenheit“, všetko v mene snahy žiť podľa Božieho slova.

Členovia, ktorí sa nedokážu prispôsobiť komunitným očakávaniam a nechcú sa kajať, čelia vylúčeniu a tomu, že sa im ostatní budú vyhýbať. Spôsob vyhýbania sa líši v závislosti od komunity. Asi 85 % amišskej mládeže sa rozhodne pre krst a vstup do cirkvi. Počas dospievania, v období zvanom „rumspringa“ (doslova „behanie okolo“, z pennsylvánskej nemčiny rumschpringe), sa v niektorých komunitách na nevhodné správanie nepokrsteného adolescenta pozerá s istou mierou zhovievavosti.

Amišský život je teda riadený Poriadkom, ale keďže nejestvuje žiaden amišský pápež, koncil ani veľrada, tak sa Poriadok medzi komunitami i medzi okresmi v rámci jednej komunity môže odlišovať. Každá komunita prijíma vlastné rozhodnutia a to, čo uznané v jednej komunite, nemusí byť prijaté v inej. Poriadok sa schvaľuje – alebo mení – v celej komunite pokrstených členov pred Večerou Pánovou, ktorá sa koná dvakrát ročne. Stretnutie, na ktorom sa Poriadok prerokúva, sa nazýva Ordnungsgemeine / Ordningsgmee (v pennsylvánskej nemčine). Poriadok upravuje veci ako oblečenie, využitie technológií, náboženské povinnosti a pravidlá interakcie s okolitým svetom. Na týchto stretnutiach hlasujú o otázkach týkajúcich sa Poriadku aj ženy.

Plodenie detí, ich výchova a spoločenský život s príbuznými a susedmi sú najdôležitejšími funkciami amišskej rodiny. Amiši obyčajne veria, že veľké rodiny sú požehnaním od Boha. Farmárske rodiny bývajú početnejšie, keďže pre prácu na farme sú potrební synovia. Komunita je centrom amišského života. Tvrdá práca je považovaná za bohabojnú a technologické vynálezy, ktoré znižujú potrebu usilovnej práce sú neželané. Stroje sú neprípustné, pretože mladým farmárom poskytujú priveľa voľného času.

Amiši sú typickí tým, že aj dnes cestujú konským záprahom, pretože veria, že povozy udržiavajú pomalé životné tempo. V mnohých komunitách je však povoľovaná jazda v motorových vozidlách, ako sú autobusy a autá, a tiež cestovanie vlakom. V posledných rokoch začalo veľa amišov využívať aj elektrické bicykle, ktoré sú rýchlejšie než chôdza či záprah.

Amiši sú známi jednoduchým oblečením. Muži nosia jednofarebné košele, široké klobúky a obleky, ktoré zdôrazňujú podobnosť medzi jednotlivcami. Amišskí muži si pestujú bradu, ktorá symbolizuje mužnosť a stav po svadbe, ale tiež podporuje skromnosť. Fúzy sú však zakázané kvôli nejakému spojeniu s vojenskou tradíciou, ktorú amiši odmietajú pre svoje pacifistické presvedčenie. Aj ženy majú presne určené pravidlá obliekania, ktoré sú tiež súčasťou Poriadku. Nosia šaty po lýtka, nevýrazné farby, čepce a zástery. Modlitebné čepce a klobúky sú vonkajším znakom viery a tradície – každá žena nosí čepiec, čo podporuje jednotu komunity. Farba čepca odlišuje slobodné a vydaté ženy – slobodné nosia čierny čepiec, vydaté biely. Tento systém je dôležitý, pretože ženy nenosia šperky, napríklad; tie by totiž pútali pozornosť na telo a podporovali pýchu.

Všetko oblečenie je šité ručne. Spôsob zapínania závisí od toho, či ide o „starý“ alebo „nový“ Poriadok. Starý Poriadok zriedka používa gombíky, tie sú totiž považované za príliš nápadné. Namiesto nich používajú háčiky, očká alebo kovové cvoky. Novší Poriadok je o niečo progresívnejší a povoľuje gombíky.

Amišská kuchyňa je známa jednoduchosťou, tradíciou a poctivosťou. Jedlo tvorí dôležitú súčasť spoločenského života – podáva sa na spoločných hostinách, svadbách, zbierkach, rozlúčkach a iných podujatiach. Často na trhoch predávajú svoje výrobky: koláče, džemy, zmesi na pečivo, nakladanú zeleninu, dezerty či konzervované potraviny. V mnohých komunitách vedú aj reštaurácie pre návštevníkov. Konzumácia mäsa sa pohybuje na americkom priemere, no často jedia viacej konzervovaného mäsa.

Amišská kuchyňa sa často zamieňa s kuchyňou tzv. pensylvánskych Nemcov, hoci existujú regionálne a etnografické rozdiely, tak ako aj rôzne interpretácie kuchárskych kníh a historických prameňov. Nie všetci pensylvánski Nemci sú amišmi a nie všetci amiši žijú v Pensylvánii.

Väčšina amišov Starého Poriadku (Old Order Amish), amišov Nového Poriadku (New Order Amish) a Old Beachy amišov (Old Beachy Amish) hovorí pensylvánskou nemčinou a neamišov nazývajú „English“, bez ohľadu na ich skutočný pôvod. Tzv. švajčiarski amiši, ktorí prišli do USA v 50. rokoch 19. storočia, používajú formu bernskej nemčiny alebo alemanský alsaský dialekt.

Takmer všetci amiši sú funkčne bilingválni – v bežných situáciách doma a v cirkvi hovoria pensylvánskou nemčinou, čítanie, písanie, škola a obchodné záležitosti prebiehajú v angličtine. Modlitby a spev pri bohoslužbách sú v štandardnej nemčine (v pensylvánskej nemčine – „Hochdeitsch“). Používanie troch jazykov je významným znakom amišskej identity. Hoci sa angličtina používa čoraz častejšie, pensylvánska nemčina je „jedným z mála menšinových jazykov v USA, ktorý nie je ohrozený a udržiava sa bez prísunu nových prisťahovalcov“.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi

Titulný ilustračný obrázok k 45. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)