Heterodoxný jezuita otvorene odhaľuje svoju vášnivú zášť voči starej liturgii: „Prečo nenávidím starú latinskú omšu…“

27. augusta 2026   Aktuality   Cirkevná kríza, Liturgia

Známy americký progresívny a heterodoxný jezuita v najnovšom článku chrlí svoju nenávisť voči tradičnej liturgii katolíckej Cirkvi takým spôsobom, že to ďaleko presahuje zvyčajné nekritické uprednostňovanie novej liturgie, na ktoré sme pri podobných persónach zvyknutí.

P. Thomas Reese SJ je známym odporcom predkoncilovej liturgie. V nedávno publikovanom článku však tento odpor dosahuje nevídané rozmery, keď otvorene hovorí o svojej „nenávisti“ voči starej omši, ktorú prirovnáva k „zombie“. O omši, ktorú slúžila Cirkev počas väčšiny svojich dejín a omši, za ktorú svätci trpeli a umierali! Tak tomu sa hovorí hermeneutika kontinuity…

Tým ide oveľa ďalej než k jednoduchému uprednostňovaniu novej liturgie a zdá sa, že naplno upadá do pudového odmietania dvoch tisícročí liturgickej tradície Cirkvi.

Vo svojom článku v Religion News Service s názvom „Prečo nenávidím starú latinskú omšu: jedno priznanie“ používa P. Reese SJ formát imaginárneho dialógu medzi spovedníkom a kajúcnikom, možno preto, aby si ponechal zadné dvierka na výhovorku, že veď iba skúma určité myšlienky alebo pozýva k diskusii. Je to výhovorka, ktorú často používal už v čase, keď bol šéfredaktorom jezuitského pro-LGBT časopisu America a pozýval doň písať množstvo autorov, ktorí odmietali vieru a morálku Cirkvi. Benedikt XVI. správne rozpoznal taktiku tohto amerického jezuitu a prinútil ho odstúpiť, čo mu P. Reese, zdá sa, nikdy neodpustil.

Len pripomínam. Páter R. Reese SJ bol nadšeným obdivovateľom pápeža Františka. Po Františkovom nástupe otvorene hovoril, že je z vývoja Cirkvi „v extáze“ a opakoval, že takú nádej necítil celé desaťročia. P. Reese SJ podľa svedectiev už predtým presadzoval mnohé postoje, ktoré potom vnímal ako blízke Františkovmu smerovaniu.

Čo sa týka jeho kooperácie s P. Jamesom Martinom SJ, tak dodajme, že obaja patria do rovnakého amerického jezuitského mediálneho prostredia okolo America Magazine. Reese bol jeho šéfredaktorom v rokoch 1998–2005 a P. James Martin SJ je dnes editor-at-large. P. James Martin SJ opakovane publikoval a propagoval Reeseho texty a v archíve časopisu America možno nájsť všetky čudné Reeseho materiály publikované P. Martinom.

Vo svojom pseudosokratovskom dialógu P. Reese SJ prejavuje taký stupeň odporu voči starej liturgii, ktorý pôsobí znepokojujúco. Nemá totiž zjavne problém hovoriť o „mojej nenávisti voči starej latinskej omši“. S rovnako s neuveriteľným nedostatkom úcty tvrdí, že „stará latinská omša je ako zombie (…) mysleli sme si, že zomrela, ale stále znovu povstáva“. Ako vysvetľuje: „Mysleli sme si, že zmizne alebo že sa ľudia uspokoja s účasťou na latinskej verzii novej liturgie. Ale nestalo sa tak.“

Uvedený jezuita nás blahosklonne ubezpečuje, že necíti nenávisť k tým, „ktorí chodia na starú latinskú omšu. Mnohí z nich sú dobrí a zbožní ľudia.“ Tí úbožiaci však, samozrejme, nie sú dobre katechizovaní a „s lepšou katechézou by podľa mňa dokázali oceniť novú liturgiu“, poznamenáva opäť so zreteľnou blahosklonnosťou. Keď P. Reese vstúpil do noviciátu, údajne starú omšu „miloval“, ako jezuita prijal prechod k novej liturgii, spočiatku iba z poslušnosti. V každom prípade teraz však tvrdí: „Keď sme si zvykli na novú liturgiu, zamiloval som si ju.“

Od nadšenia pre novú omšu k nenávisti voči starej je však ešte veľký kus cesty. Existujú desiatky miliónov katolíkov, ktorí sú spokojní s účasťou na novej omši bez toho, aby preto pohŕdali liturgiou, ktorú slávili ich predkovia a nespočetné množstvo svätcov. Prečo teda P. Reese nenávidí starú liturgiu? Okrem niekoľkých anekdot to nie je veľmi jasné. Napríklad nás ubezpečuje, že keďže existuje množstvo svätých panien, „mal som už dosť počúvania podobenstva o múdrych a nerozumných pannách“. Zjavne tomuto zatvrdilo heterodoxnému jezuitovi ani nenapadne možnosť, že toto podobenstvo môže byť zásadným nebeským varovaním práve pre neho. Rovnako nás ubezpečuje, že pri starej liturgii „sme v praxi ignorovali Ducha Svätého“, čo je tvrdenie, ktoré sa obhajuje len veľmi ťažko.

Jezuita však zároveň prejavuje pozoruhodnú neznalosť aj súčasnej liturgie, keď napríklad tvrdí, že „v Eucharistii sa modlíme s Ježišom, nie k nemu“. Toto tvrdenie bude nepochybne prekvapením pre každého, kto aspoň trochu pozorne sleduje novú omšu a spomenie si, okrem mnohých ďalších, na túto modlitbu: Zvestujeme Tvoju smrť, vyznávame Tvoje zmŕtvychvstanie a očakávame Tvoj príchod, Pane Ježišu.

Alebo na túto: Pane Ježišu Kriste, ty si povedal svojim apoštolom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi a podľa svojej vôle jej milostivo daruj pokoj a jednotu. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

Alebo na túto: Bože, vo vznešenej Oltárnej sviatosti zanechal si nám pamiatku svojho umučenia a zmŕtvychvstania; prosíme ťa, pomáhaj nám uctievať tajomstvo tvojho tela a krvi s takou vierou a láskou, aby sme vždy pociťovali účinky tvojho vykupiteľského diela. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

Celkovo sa tak zdá, že P. Reese nie je prívržencom ani novej omše, ale skôr liturgie, ktorá ešte len čaká na svoje vynájdenie a ktorá by sa neustále menila, pretože podľa neho „našou tradíciou je meniť sa“. Chcel by „nové reformy“, iné čítania, anglický preklad, ktorý musel Vatikán už za čias kardinála Ratzingera pre jeho heterodoxnosť zrušiť, a množstvo nových, vymyslených eucharistických modlitieb.

Treba mať na pamäti, že teologický životopis P. Reeseho SJ zahŕňa také perly, ako je obhajoba antikoncepcie, homosexuálneho manželstva, svätenia žien či náboženského relativizmu, popieranie transsubstanciácie, predstava, že klimatická zmena je dnes „pro-life otázkou číslo jeden“, a množstvo ďalších heterodoxných názorov a nezmyslov. Nič z toho nezabránilo jeho predstaveným vymenovať ho za šéfredaktora najvýznamnejšieho amerického jezuitského časopisu, nám to však prinajmenšom poskytuje určitú stopu.

Možno práve tu spočíva kľúč k nenávisti, ktorú sa nehanbí prejavovať voči starej omši, ako aj k jeho túžbe meniť v heterodoxnom duchu dokonca aj novú omšu: Nie je napokon tým, čo mu skutočne prekáža, samotná viera Cirkvi a jej dráždivá prítomnosť v liturgii?

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície je na vyjadreniach P. Thomasa Reeseho SJ azda najsmutnejšie samotné slovo „nenávidím“ vo vzťahu k liturgii, ktorá po stáročia formovala vieru nespočetných generácií katolíkov a pri ktorej oltároch stáli mnohí svätci. Katolík môže diskutovať o liturgickej reforme, môže mať osobné preferencie a môže obhajovať nový obrad; len veľmi ťažko však možno za zdravý katolícky postoj považovať nenávisť voči liturgickému dedičstvu vlastnej Cirkvi. Benedikt XVI. práve preto pripomínal zásadnú kontinuitu: čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, nemôže byť zrazu samo osebe čímsi škodlivým či hodným opovrhnutia.

Ešte výrečnejšie je Reeseho prirovnanie starej omše k „zombie“, ktorá mala zomrieť, ale stále sa vracia. Možno by stálo za zamyslenie, prečo sa vlastne vracia. Tradičnú liturgiu totiž neobjavujú iba nostalgickí pamätníci sveta pred II. vatikánskym koncilom, ale aj mladí katolíci, ktorí tento svet nikdy nezažili. Ak ich priťahuje ticho, obeta, posvätnosť, gregoriánsky chorál a jednoznačné sústredenie liturgie na Boha, odpoveďou pastiera by nemalo byť pohŕdanie ani blahosklonné vysvetľovanie, že sú nedostatočne katechizovaní. Možno by bolo užitočnejšie položiť si nepríjemnejšiu otázku: Čo tam títo mladí ľudia nachádzajú, že im to inde chýba?

A napokon je tu zvláštny paradox. P. Reese SJ celé desaťročia podporuje ďalšie zmeny v katolíckom učení a praxi, no práve liturgia pevne zakorenená v minulosti v ňom vyvoláva takú nevôľu. Katolícka tradícia však nie je materiál, ktorý každá generácia dostane preto, aby ho pretvorila podľa vlastného vkusu. Je predovšetkým dedičstvom, ktoré prijímame, chránime a odovzdávame ďalej. A ak kňaz zistí, že v ňom liturgia jeho vlastných predchodcov vyvoláva nenávisť, možno problém netreba hľadať v tej liturgii. Možno by bolo prospešnejšie začať oveľa bližšie – pri vlastnom vzťahu k tomu, čo Cirkev po stáročia považovala za sväté.

Možno by P. Reese SJ namiesto ďalšieho reformovania katolíckej liturgie mohol dopriať trochu reformy predovšetkým vlastnému vzťahu k nej. Keď katolícky kňaz verejne vyhlasuje, že „nenávidí“ omšu, ktorú milovali generácie katolíkov a pri ktorej oltároch slúžili svätci, človek už nevie, či potrebuje ďalší liturgický seminár, duchovné cvičenia alebo jednoducho kvôli svojmu veku a zdravotnému stavu dlhší odpočinok od písania článkov. V istom veku je napokon celkom prirodzené pripustiť, že nie všetko, čo človeka rozčuľuje, musí byť okamžite reformované.

A možno je v tom aj istá historická spravodlivosť. P. Reese SJ prirovnáva tradičnú omšu k zombie, pretože si myslel, že zomrela, a ona sa stále vracia. Problém teda zjavne nebude v zombie, ale v nekrológu, ktorý niekto napísal priskoro. Tradičná omša zatiaľ pokojne pokračuje svojou cestou a zakaždým, keď ju objaví ďalšia generácia mladých katolíkov, pripomenie svojim hrobárom jednu nepríjemnú skutočnosť: pochovať niečo, čo ešte žije, býva nevďačná a zbytočná práca. 🙂

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com; wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)