Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus

Jozef Duháček
24. novembra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Pozitivizmus je systém filozofických a náboženských doktrín, ktoré rozpracoval Auguste Comte. Ako filozofický systém či metóda, pozitivizmus popiera platnosť metafyzických špekulácií a tvrdí, že údaje zmyslovej skúsenosti sú jediným predmetom a najvyšším kritériom ľudského poznania; ako náboženský systém popiera existenciu osobného Boha a za predmet úcty a kultu považuje ľudstvo, „veľkú bytosť“.

Auguste Comte (nar. 19. januára 1798 v Montpellier – zom. 5. septembra 1857 v Paríži), v roku 1814 nastúpil na École polytechnique v Paríži, do roku 1824 bol žiakom Saint-Simona a v roku 1826 začal vydávať svoj kurz filozofie. Približne v tom období trpel dočasnou duševnou poruchou (1826–27). Po zotavení bol vymenovaný za učiteľa matematiky na École polytechnique a zároveň dával verejné prednášky z astronómie.

Nešťastie v manželskom živote a jeho zvláštna posadnutosť pani Clotildou de Vaux (1845–46) silne ovplyvnili jeho prirodzene sentimentálnu povahu. Uvedomil si, že čisto rozumový vývoj pre život nestačí, a keďže predstavil pozitivizmus ako vedeckú doktrínu a metódu, usiloval sa vytvoriť z neho aj náboženstvo – náboženstvo ľudstva. Comteho hlavné diela sú Cours de philosophie positive a Cours de politique positive. Na utvorení Comteho systému sa podieľalo viacero vplyvov: Lockov empirizmus a Humeov skepticizmus, senzualizmus 18. storočia, Kantov kriticizmus, stredoveký mysticizmus, tradicionalizmus De Maistreho a de Bonalda a filantropia Saint-Simona.

Comte tvrdí, že každá veda nutne prechádza tromi po sebe nasledujúcimi štádiami: teologickým, metafyzickým a pozitívnym. Pozitívne štádium, ktoré odmieta platnosť metafyzických špekulácií, existenciu posledných príčin a poznateľnosť absolútna, a sústreďuje sa na štúdium experimentálnych faktov a ich vzťahov, podľa Comta predstavuje vrchol ľudského poznania. Vedy rozdeľuje podľa rastúcej zložitosti na šesť v tomto poradí: matematika, astronómia, fyzika, chémia, biológia a sociológia. Náboženstvo má za svoj predmet „veľkú bytosť“ (ľudstvo), „veľké prostredie“ (svetový priestor) a „veľký fetiš“ (zem), ktoré tvoria pozitivistickú trojicu. Toto náboženstvo má svoju hierarchickú kňazskú vrstvu, pozitívne dogmy, organizovaný kult a dokonca kalendár podľa vzoru katolicizmu (pozri Comte, Catéchisme positiviste).

Po Comteho smrti vznikol medzi pozitivistami rozkol, pričom odštiepeneckú skupinu viedol Littré a ortodoxnú skupinu Pierre Laffitte. Emile Littré prijal pozitivizmus v jeho vedeckej podobe: pre neho bol pozitivizmus predovšetkým metódou, ktorá obmedzuje ľudské poznanie na štúdium experimentálnych faktov a nič nepotvrdzuje ani nepopiera o tom, čo môže existovať mimo empirickú skúsenosť. Pozitivistické náboženstvo odmietal ako nereálne. Všetky náboženstvá považoval z filozofického hľadiska za rovnako falošné a márne, pričom priznal, že z historického pohľadu je katolicizmus nadradený všetkým ostatným náboženstvám. Pravým cieľom človeka podľa neho bolo pracovať pre pokrok ľudstva prostredníctvom štúdia (veda a vzdelávanie), lásky (náboženstvo), skrášľovania (umenie) a obohacovania (priemysel).

Oficiálnym Comteho nástupcom a vodcom ortodoxnej skupiny pozitivistov bol Pierre Laffitte, ktorý sa v roku 1892 stal profesorom všeobecných dejín vied na Collège de France. Bránil vedeckú aj náboženskú zložku pozitivizmu vrátane jeho kultu, sviatostí a obradov. Ďalšie ortodoxné skupiny vznikli v Anglicku pod vedením Harrisona a jeho stúpencov a vo Švédsku s A. Nystromom. Aktívna a vplyvná skupina vznikla aj v Brazílii a Čile pod vedením Benjamina Constanta a Miguela Lemosa, pričom v Riu de Janeiro bol v roku 1891 postavený chrám ľudskosti. Princípy pozitivizmu ako filozofického systému prijali a aplikovali v Anglicku J. Stuart Mill, ktorý si s Comtom dopisoval, Spencer, Bain, Lewes, Maudsley, Sully, Romanes, Huxley, Tyndall atď.; vo Francúzsku Taine, Ribot, de Roberty atď.; v Nemecku Dühring, Avenarius atď. Princípy a duch pozitivizmu tak prenikli do vedeckého a filozofického myslenia 19. storočia a mali škodlivý vplyv v každej oblasti. Mali svoje praktické dôsledky v systémoch pozitívnej alebo tzv. vedeckej morálky a utilitarizmu v etike, neutrality a naturalizmu v náboženstve.

Základným princípom pozitivizmu je, ako už bolo povedané, že zmyslová skúsenosť je jediným predmetom ľudského poznania, ako aj jeho jediným a najvyšším kritériom. Abstraktné pojmy alebo všeobecné idey sú teda len kolektívne pojmy; súdy sú iba empirickým spojením faktov. Usudzovanie zahŕňa indukciu a sylogizmus: indukcia vedie k záveru, ktorý neobsahuje nič viac než súhrn viacerých zmyslových skúseností, a sylogizmus, ktorý tento záver prijíma ako svoju hlavnú premisu, je neplodný alebo dokonca vedie k bludnému kruhu. Podľa pozitivizmu teda veda nemôže byť, ako ju chápal Aristoteles, poznaním vecí prostredníctvom ich finálnych príčin. Pretože materiálne a formálne príčiny sú nepoznateľné, posledné príčiny sú iluzórne a účinné príčiny sú len predchádzajúce javy, potom je metafyzika v akejkoľvek podobe nelegitímna. Pozitivizmus tak nadväzuje na vulgárny empirizmus, asocianizmus a nominalizmus. Argumenty, ktorými pozitivizmus podopiera svoje tvrdenia, sú popri tvrdení, že zmyslové skúsenosti sú jediným predmetom ľudského poznania, predovšetkým dva:

– prvý hovorí, že psychologická analýza ukazuje, že všetko ľudské poznanie sa dá nakoniec redukovať na zmyslové skúsenosti a empirické asociácie;

– druhý, na ktorom Comte osobitne trval, je historický a je založený na jeho slávnom „zákone troch štádií“, podľa ktorého mal byť ľudský duch vo svojom vývoji postupne ovplyvňovaný teologickými záujmami, metafyzickými špekuláciami a napokon dospel v súčasnosti do pozitívneho štádia, ktoré podľa Comta znamená jeho plný a dokonalý rozvoj.

Pozitivizmus tvrdí, že zmyslové skúsenosti sú jediným predmetom ľudského poznania, ale toto svoje tvrdenie nedokazuje. Je pravda, že všetko naše poznanie má svoj začiatok v zmyslovej skúsenosti, no nie je dokázané, že sa poznanie končí tam. Pozitivizmus nedokáže preukázať, že nad jednotlivými faktami a náhodnými vzťahmi neexistujú abstraktné pojmy, všeobecné zákony, univerzálne a nevyhnutné princípy, alebo že ich nemôžeme poznať. Rovnako nedokazuje, že materiálne a telesné veci tvoria celý rad existujúcich bytostí a že naše poznanie sa na ne obmedzuje.

Konkrétne bytosti a individuálne vzťahy nie sú len vnemy našich zmyslov, ale majú aj svoje príčiny a zákony existencie a štruktúry; sú pochopiteľné. Tieto príčiny a zákony presahujú jednotlivosť a náhodnosť individuálnych faktov a sú rovnako reálne ako individuálne fakty, ktoré vytvárajú a ovládajú. Nemožno ich vnímať zmyslami, ale prečo by ich naša inteligencia nemohla vysvetliť? Ďalej, nehmotné bytosti nemôžeme síce vnímať zmyslovou skúsenosťou, to však nie je v rozpore s našou inteligenciou, a ak je ich existencia potrebná ako príčina a podmienka aktuálnej existencie materiálnych vecí, potom skutočne existujú. Môžeme ich existenciu odvodiť a poznať niečo z ich povahy. Nemožno ich síce poznať rovnakým spôsobom ako materiálne veci, ale to nie je dôvod nato, aby sme ich vyhlasovali za nepoznateľné našou inteligenciou.

Podľa pozitivizmu sú naše abstraktné pojmy alebo všeobecné idey len kolektívnymi reprezentáciami experimentálne uchopiteľného sveta – napríklad pojem „človek“ je akýsi zliaty obraz všetkých ľudí, ktorých sme v skúsenosti pozorovali. To je však zásadný omyl. Každý obraz nesie individuálne znaky; obraz človeka je vždy obrazom konkrétneho človeka a môže reprezentovať len toho jedného človeka. To, čo sa nazýva kolektívny obraz, je len zbierka rozličných obrazov, ktoré sa postupne vynoria, pričom každý reprezentuje individuálny a konkrétny objekt, ako možno zistiť pozorným sledovaním. Idea naproti tomu abstrahuje od konkrétneho určenia a možno ju identicky aplikovať na neobmedzený počet predmetov tej istej triedy. Kolektívne obrazy sú viac či menej nejasné a tým nejasnejšie, čím väčšia je zastúpená zbierka; idea však zostáva vždy jasná.

Sú veci, ktoré si nevieme predstaviť, a predsa ich vieme jasne pojať. Všeobecná idea nie je ani meno nahradzujúce všetky individuálne objekty tej istej triedy, ako tvrdil Taine. Ak určitý jav, tvrdí Taine, vždy súvisí alebo nasleduje po inom jave (napr. dym za ohňom), jeden sa stáva znakom druhého a vnímanie jedného podnecuje očakávanie prítomnosti druhého. Tak je to podľa Tainea aj s našimi všeobecnými ideami. Keď sme vnímali viacero rôznych stromov, v pamäti nám zostane istý obraz spoločných znakov všetkých stromov, teda kmeň s konármi. Nazveme to „strom“ a toto slovo sa stáva výlučným označením triedy „strom“; evokuje obraz individuálnych predmetov tejto triedy tak, ako vnímanie každého z nich evokuje obraz znaku nahradzujúceho celú triedu.

Kardinál Mercier správne poznamenáva, že táto teória spočíva na zámene medzi experimentálnou analógiou a abstrakciou. Experimentálna analógia má síce v našom praktickom živote veľký význam a je dôležitým faktorom vo výchove našich zmyslov (porov. sv. Tomáš Akvinský, Anal. post., II, xv). Treba však poznamenať, že experimentálna analógia sa obmedzuje na pozorované individuálne predmety, na konkrétne a podobné objekty; jej všeobecnosť je podstatne relatívna. Slová, ktoré označujú predmety, zodpovedajú znakom týchto predmetov a nemožno hovoriť o „abstraktných menách“, ak sú dané len individuálne predmety.

Tak to však nie je s našimi všeobecnými ideami. Sú výsledkom abstrakcie, nielen vnímania individuálnych predmetov, akokoľvek početných; sú poňatím typu, ktorý možno v jeho jednote a identite aplikovať na neobmedzený počet predmetov, ktorých je typom. Majú teda neobmedzenú všeobecnosť, nezávislú od akéhokoľvek konkrétneho určenia.

Samotná skúsenosť teda nestačí na vysvetlenie našich všeobecných ideí. Dôkladné štúdium Taineovej teórie a jeho príkladov ukazuje, že zdanlivá presvedčivosť tejto teórie spočíva práve v tom, že Taine nevedomky zavádza a používa abstrakciu. Pozitivizmus, ktorý osobitne rozvíjal John Stuart Mill, tvrdí, že to, čo nazývame „nevyhnutné pravdy“ (aj matematické pravdy, axiómy, princípy), je len výsledok skúsenosti, generalizácie našich skúseností. Uvedomujeme si napr., že nemôžeme súčasne tvrdiť a popierať určitú výpoveď, že jeden stav mysle vylučuje druhý; potom svoju skúsenosť zovšeobecníme a vyslovíme ako všeobecný princíp, že výrok nemôže byť pravdivý a nepravdivý zároveň. Takýto princíp je podľa nich len výsledkom subjektívnej nevyhnutnosti založenej na skúsenosti. Skúsenosť nám síce poskytuje materiál, z ktorého vytvárame svoje súdy, aj príležitosť ich formulovať. Samotná skúsenosť však neposkytuje ani dôkaz, ani potvrdenie našej istoty o ich pravdivosti. Ak by to tak bolo, naša istota by sa mala s každou novou skúsenosťou zvyšovať, čo však nepozorujeme, a nebolo by možné vysvetliť absolútny charakter tejto istoty u všetkých ľudí, ani jej identickú aplikáciu na tie isté výroky u všetkých ľudí. V skutočnosti potvrdzujeme pravdivosť a nevyhnutnosť výroku nie preto, že ho subjektívne nemôžeme poprieť alebo si predstaviť jeho opak, ale pre jeho objektívnu zrejmosť, ktorá je prejavom absolútnej, univerzálnej a objektívnej pravdy výroku, zdrojom našej istoty a dôvodom subjektívnej nevyhnutnosti v nás.

Pokiaľ ide o tzv. „zákon troch štádií“, nie je podložený dôkladným skúmaním dejín. Je pravda, že sa stretávame s určitými epochami, ktoré sa vyznačujú najmä vplyvom viery, metafyzickými tendenciami alebo nadšením pre prírodné vedy. Ani vtedy však nevidíme, žeby tieto znaky zodpovedali poradiu vyjadrenému Comteovým zákonom. Aristoteles bol dôkladným študentom prírodných vied, po ňom však nasledovala novoplatónska škola, ktorá sa venovala takmer výlučne metafyzickým špekuláciám.

V 16. storočí došlo k veľkému oživeniu experimentálnych vied, po ktorom nasledovala metafyzická špekulácia nemeckej idealistickej školy. 19. storočie zaznamenalo obdivuhodný rozvoj prírodných vied, no v súčasnosti sme svedkami obnoveného záujmu o metafyziku. Nie je tiež pravda, že tieto rôznorodé tendencie nemôžu existovať v tej istej dobe. Aristoteles bol metafyzik aj vedec zároveň. Aj v stredoveku, ktorý sa často považuje za obdobie výlučne venované apriórnej metafyzike, malo pozorovanie a experiment veľké miesto, ako dokazujú diela Rogera Bacona a Alberta Veľkého. Svätý Tomáš sám prejavuje pozoruhodného ducha psychologického pozorovania vo svojich Komentároch a v Summe teologickej, najmä v obdivuhodnej stati o vášňach. Napokon vidíme harmonickú kombináciu viery, metafyzického uvažovania a experimentálneho pozorovania u osobností ako Kepler, Descartes, Leibniz, Pascal atď. Takzvaný „zákon troch štádií“ je bezdôvodný predpoklad, nie zákon dejín.

Pozitivistické náboženstvo je logickým dôsledkom princípov pozitivizmu. V skutočnosti ľudský rozum môže dokázať existenciu osobného Boha a jeho prozreteľnosti, ako aj morálnu nevyhnutnosť zjavenia, zatiaľ čo dejiny potvrdzujú existenciu takého zjavenia. Založenie náboženstva pozitivizmom jednoducho ukazuje, že pre človeka je náboženstvo nevyhnutnosťou.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus

Titulný ilustračný obrázok k 54. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)