Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo

Jozef Duháček
10. marca 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Ján Hus sa narodil sa v Husinci v južných Čechách v roku 1369; zomrel v Kostnici (nem. Konstanz) 6. júla 1415. V mladom veku sa presťahoval do Prahy, kde sa živil spevom a službou v kostoloch. Jeho správanie bolo príkladné a jeho nadšenie pre štúdium pozoruhodné. V roku 1393 získal titul bakalára umení na Karlovej univerzite v Prahe a v roku 1396 titul magistra. V roku 1400 bol vysvätený za kňaza a v rokoch 1402–03 sa stal rektorom univerzity. Zhruba v tej istej dobe bol vymenovaný za kazateľa v novo postavenej Betlehemskej kaplnke.

V univerzitnom živote bol Hus silným stúpencom Čechov (univerzita bola organizovaná podľa tzv. akademických národov na český, poľský, saský a bavorský), a vo filozofickom spore o univerzálie stál na strane filozofických realistov a bol výrazne ovplyvnený spismi Johna Wyclifa. Hoci v roku 1403 bolo cirkevnou autoritou zakázaných štyridsaťpäť Wyclifových téz, Hus preložil Wyclifov „Trialogus“ do češtiny a pomáhal pri jeho šírení. Z kazateľnice ostro kritizoval morálku duchovenstva, biskupov a pápežstva, čím sa aktívne zapojil do hnutia za reformu Cirkvi in capita et membris.

Arcibiskup Zbyněk bol k Husovi tolerantný, podporil ho vymenovaním za kazateľa na bienálnej synode. Pápež Inocent VII. však arcibiskupovi (24. júna 1405) nariadil prijať opatrenia proti Wyclifovým bludom, najmä proti doktríne impanácie v Eucharistii. Arcibiskup vyhovel a vydal synodálny dekrét proti týmto omylom – zároveň zakázal akékoľvek ďalšie útoky na duchovenstvo. V nasledujúcom roku (1406) priniesli dvaja českí študenti do Prahy dokument s pečiatkou Oxfordskej univerzity, ktorý Wyclifa oslavoval a Hus ho z kazateľnice triumfálne prečítal. V roku 1408 dostal Zbyněk list od Gregora XII., v ktorom stálo, že Svätý Otec je informovaný o ničím nehatenom šírení Wyclifovej herézy, a najmä o sympatiách kráľa Václava k týmto sektárom. To podnietilo kráľa k prijatiu opatrení proti wyclifovcom a na univerzite to vyvolalo túžbu očistiť sa od podozrenia z herézy. Na júnovej synode univerzita nariadila odovzdať všetky Wyclifove spisy arcibiskupskej kancelárii na opravu. Hus vykonal tento príkaz, pričom vyhlásil, že odsudzuje akékoľvek chyby, ktoré tieto spisy obsahujú.

Zhruba v tej istej dobe vypukol nový, na národnostnej báze založený spor. Kráľ súhlasil s plánom „neutrality“, ktorý navrhli secesionisticki kardináli na koncile v Pise a snažil sa ho presadiť aj na univerzite. Česi sa pridali k jeho želaniam, ale tri ďalšie akademické „národy“ odmietli. Kráľ následne dekrétom (18. januára 1409) nariadil, že na univerzitných zhromaždeniach budú mať Česi tri hlasy, pričom ostatné „národy“ budú mať len jeden. V dôsledku toho veľký počet nemeckých magistrov a študentov (čísla sa rôznia od 5 000 až 20 000) opustil Prahu a odišiel do Lipska, Erfurtu a ďalších univerzít na severe. Kráľ teraz zakázal komunikáciu s Gregorom XII. a zasiahol proti tým, ktorí jeho zákaz ignorovali.

V reakcii na kráľov postup uvalil arcibiskup na Prahu a jej okolie interdikt, čo viedlo k strate pozícií a majetku mnohých verných kňazov. Husa, ktorý sa znovu stal rektorom univerzity, arcibiskup obvinil z wyclifovských tendencií a na obvinenie Rím reagoval bulou z 20. decembra 1409, ktorou Alexander V. nariadil arcibiskupovi zastaviť akékoľvek kázanie okrem katedrál, kolegiátnych, farských a kláštorných kostolov a zabezpečiť, aby boli Wyclifove spisy stiahnuté z obehu. V súlade s bulou arcibiskup na synode v júni 1410 nariadil Wyclifove spisy spáliť a obmedzil kázanie na vyššie uvedené kostoly. Hus proti tomu z kazateľnice vystúpil a so svojimi sympatizantmi z univerzity poslal pápežovi Jánovi XXIII. protest. Dňa 16. júla 1410 ho arcibiskup exkomunikoval.

Hus, ktorého kráľ chránil, pokračoval v agitácii a podpore Wyclifovho učenia, ale na konci augusta bol predvolaný, aby sa osobne dostavil pred pápeža. Požiadal pápeža, aby mu osobnú návštevu odpustil a poslal zástupcov, ktorí by ho zastupovali. Vo februári 1411 bola proti nemu vyhlásená exkomunikácia a 15. marca bola zverejnená vo všetkých pražských kostoloch. To viedlo k novej eskalácii problémov medzi kráľom a arcibiskupom, v dôsledku čoho Zbyněk opustil Prahu a vybral sa k uhorskému kráľovi Žigmundovi. Na ceste však 23. septembra zomrel.

Hus medzitým otvorene obhajoval Wyclifa a to najmä proti Johnovi Stokesovi, licenciátovi z Cambridge, ktorý pricestoval do Prahy a tvrdil, že v Anglicku je Wyclif považovaný za heretika. Hus rovnako ostro zaútočil na bulu (9. septembra a 2. decembra 1411), v ktorej Ján XXIII. vyhlásil odpustky pre všetkých, ktorí by prispeli na krížovú výpravu proti Ladislavovi Neapolskému. Hus a jeho spoločník Hieronym Pražský vyburcovali univerzitu a obyvateľstvo proti pápežskej komisii, ktorá s oznamom o odpustkoch prišla do Prahy, a jej členovia boli vystavení rôznym urážkam.

Správa o týchto udalostiach podnietila rímske autority k ráznej akcii. Nielenže bola exkomunikácia proti Husovi opätovne potvrdená, ale bol vyhlásený automatický interdikt nad každým miestom, kde sa práve nachádza. Nakoniec pápež nariadil Husovo uväznenie a zničenie Betlehemskej kaplnky. Tento príkaz nebol splnený a Hus na konci roku 1412 opustil Prahu a uchýlil sa na Kozí hrádok na juhu krajiny. Tu napísal svoje hlavné dielo „De ecclesia“ (O cirkvi). Keďže kráľ nesplnil pápežský edikt, Hus sa vrátil do Prahy koncom apríla 1414 a vyvesil na steny Betlehemskej kaplnky svoju rozpravu „De sex erroribus“ (O šiestich chybách, čes. O šesti bludech). Z toho a z „De ecclesia“ vybral Ján Gerson množstvo tvrdení, ktoré predložil arcibiskupovi Konrádovi (bývalému olomouckému biskupovi) s upozornením na ich heretický charakter. V novembri bol zvolaný koncil v Kostnici a Hus, pod tlakom kráľa Žigmunda, sa rozhodol predstúpiť a vysvetliť svoju doktrínu. V Kostnici bol súdený, odsúdený a 6. júla 1415 upálený na hranici. Rovnaký osud postihol aj Hieronyma Pražského 30. mája 1416.

Stúpenci Jána Husa si meno husiti nikdy nedali. Tak ako Hus, aj oni považovali svoju vieru za skutočne katolícku; v pápežských a koncilových dokumentoch sa objavujú ako wyclifisti, vedení Jánom Husom a Hieronymom Pražským. Múdro protestovali proti označeniu husiti, ktoré by naznačovalo odlúčenie od univerzálnej Cirkvi; ctili Husa ako svätého mučeníka starej viery, a odmietali ho vidieť ako zakladateľa novej viery. Nové meno sa objavuje až okolo roku 1420, so začiatkom husitských vojen, a aj to najprv v susedných krajinách. Charakteristickým učením husitov je nevyhnutnosť prijímania sviatosti pod oboma spôsobmi, sub utraque specie, odkiaľ pochádza pojem utrakvisti. Hus sám však utrakvistickú prax nikdy nevyučoval. Počas jeho pobytu v Kostnici jeho nástupca na Pražskej univerzite Jakoubek ze Stříbra, ktorý sa opieral o Bibliu ako najvyššie pravidlo viery a praxe, presvedčil ľudí, že účasť na kalichu je nevyhnutná pre spásu, lebo to výslovne učil Kristus: „Amen, amen, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať život večný.“ (Jn 6,54)

Tri farnosti ihneď prijali túto novinku. Jakoubkove nepovolené kázanie a nerešpektovanie biskupských práv zo strany farských kňazov pripravili pôdu v týchto miestach. Zavedenie kalicha pre laikov považovali mnohí dobrí ľudia za vonkajší znak vznikajúcej schizmy. Títo sa z hnutia stiahli, ale väčšina ľudí sa k nemu s nadšením pridala, ako keby kalich bol všeliek na všetky zlé javy tej doby. Ich nadšenie bolo čiastočne spôsobené akousi krížovou výpravou v prospech častého a dokonca denného sv. prijímania a obrovským množstvom eucharistickej literatúry v Čechách 14. storočia. Už v roku 1380 sa v Prahe (Staré Mesto) objavilo kázanie o nevyhnutnosti prijímania pod oboma spôsobmi. Jakoubek bol exkomunikovaný a Ondrej z Brodu vyvrátil jeho učenie v trefnej rozprave, ale Jakoubek pokračoval v kázaní a odpovedal Ondrejovi svojím traktátom.

Hus, ktorý bol vtedy v Kostnici, im odkázal: „Bolo by múdre nezavádzať takúto novinku bez schválenia Cirkvou.“ Čoskoro však, v reakcii proti koncilu, zmenil názor a tvrdil, že Krista a apoštola Pavla treba poslúchať a dávať kalich laikom; tiež vyzval českú šľachtu, aby pred koncilom chránila laický kalich. Tieto posledné Husove slová, napísané na prahu jeho hranice, prebudili Čechy. V Prahe boli kňazi verní Cirkvi vyhnaní zo svojich farností a nahradení utrakvistami; na vidieku šľachta rovnako všetky farnosti, ktoré mala vo svojej pôsobnosti obsadila svojimi ľuďmi.

Zmena spôsobila mnoho excesov. Biskupovi Jánovi z Litomyšlu, pretože na koncile proti Husovi rázne vystupoval, jeho šľachtickí susedia zničili všetky majetky. Kráľ Václav nezasiahol. Mal zlosť na cisára Žigmunda za úlohu, ktorú zohral na koncile a považoval Husovu exekúciu za zásah do jeho kráľovských práv. Medzitým otcovia z Kostnice poslali vážne listy civilným a cirkevným autoritám v Čechách, v ktorých naliehali na úplné vyhubenie nebezpečnej herézy (júl 1415); a dali široké právomoci biskupovi z Litomyšlu ako pápežskému legátovi pre túto úlohu. Českí a moravskí šľachtici sa postavili na odpor. Štyristo päťdesiatdva z nich pripojilo svoje pečate k spoločnej odpovedi koncilu, v ktorej vyjadrili presvedčenie, že rozsudok nad Husom bol nespravodlivý a urážlivý pre ich krajinu, že v Čechách neexistujú heretici a že akékoľvek opačné tvrdenie je samo o sebe bludom najhoršieho druhu. Tento dokument je datovaný 2. septembra 1415. Tri dni po tom vytvorili ligu, ktorou sa zaviazali na šesť rokov umožniť všetkým kňazom, ktorí o to požiadajú, slobodu kázania Božieho slova na svojich majetkoch a ochranu pred biskupskými procesmi kvôli heréze a pred exkomunikáciou, okrem exkomunikácie od miestnych biskupov. Kňazi však mali poslúchať zákonne zvoleného pápeža vo všetkom, čo nie je v rozpore s Bohom a Božím zákonom. Autorita koncilu tým bola zvrhnutá a zavedený bol Wyclifov princíp, že laici by mali obmedzovať a kontrolovať moc kňazov.

Katolíci nezostali nečinní; biskupský edikt z 5. septembra o zákaze kalicha pre laikov nariadili zverejniť vo všetkých kostoloch, dekrét z 18. septembra zakázal potulných, teda utrakvistických kazateľov; 1. októbra sa vytvorila liga katolíckych pánov, ktorá sa väčšinou skladala z južnej a severnej šľachty, ktorá bola otvorená nemeckému vplyvu. Kráľ Václav bol na ich strane slovami, ale nie činom. Predtým, než sa správa o tejto priaznivej zmene udalostí dostala do Kostnice, koncil v rámci svojich bežných opatrení proti wyclifizmu podnikol krok s najzávažnejšími následkami – položil na Prahu interdikt za poskytnutie útočiska exkomunikovanému (1412) wyclifovcovi Jánovi z Jesenice. Ozbrojené davy občanov vtrhli do každého kostola a kláštora, kde sa v súlade s interdiktom pozastavili bohoslužby, vyhnali všetkých kňazov a mníchov, ktorí sa nechceli podriadiť ľudovej vôli, okradli ich o majetok a dosadili na ich miesta utrakvistických kňazov. Celá krajina nasledovala príklad hlavného mesta, kráľ a magistri sa prizerali bez záujmu. Legát, biskup Johann z Litomyšlu, bol proti tejto vlne zla bezmocný.

Pravdepodobne na jeho podnet bolo pred koncil pre podozrenie z herézy predvolaných štyristo päťdesiatdva signatárov utrakvistickej zmluvy – spolu s arcibiskupom Konrádom z Prahy a Václavom, biskupom z Olomouca. Arcibiskup Konrád zanedbával vykonávanie koncilových nariadení; začiatkom roku 1416 po dohode s kráľom zrušil interdikt v nádeji, že takto upokojí odporcov. Koncil sa rozhodol (1416) použiť proti českému kráľovi a jeho spurnej krajine sekulárnu moc, ale Žigmund, ktorému náležalo vykonanie tohto rozkazu, odmietol, dúfajúc, ako povedal, že sa s kráľom Václavom dohodne.

Univerzita v Prahe bola silno utrakvistická; preto koncil ku koncu roku 1416 pozastavil všetky jej privilégia a zakázal pod hrozbou exkomunikácie akúkoľvek ďalšiu akademickú činnosť. Magistri však pokračovali v prednášaní ako predtým; ale pretože kancelár, arcibiskup Konrád, odmietol spoluprácu, nebolo možné udeľovať žiadne nové akademické tituly. Napriek spurnému duchu mnohých majstrov vplyv univerzity na udalosti bol skôr upokojujúci. Napríklad 25. januára 1417, keď niektorí fanatickí vidiecki farári ničili obrazy a znesväcovali relikvie vo svojich kostoloch, univerzita, na základe autority učiť, ktoré si nárokovala, poslala všetkým veriacim výzvu, aby sa zdržali inovácií a pevne sa držali starých zvykov.

Šľachtická časť husitskej ligy nariadila svojmu duchovenstvu, aby sa prispôsobilo univerzitnému nabádaniu. 10. marca 1416 rektor univerzity Ján z Reinštejna (priezviskom Cardinalis), so súhlasom všetkých magistrov, vyhlásil, že prijímanie pod oboma spôsobmi je ustanovením samotného Krista a praxou starej cirkvi, proti ktorému nemôžu prevážiť žiadne neskoršie ľudské nariadenia. Toto vyhlásenie bolo dané ako odpoveď na otázky členov husitskej ligy a bolo zavedené všade, kde vládli tak dôkladne, že utrakvistických kňazov nebolo dosť na obsadenie miest po vyhnaných katolíckych kňazoch. Vedúci ligy, Čeňek z Wartenbergu, našiel spôsob, ako sa z tejto situácie dostať. Zatkli pomocného pražského biskupa, zavreli ho do pevnosti a donútili ho vysvätiť toľko utrakvistických kandidátov na kňazstvo, koľko bolo treba.

Arcibiskup následne suspendoval vysvätenie a benefície pre všetkých, ktorí neodmietli wyclifizmus a utrakvizmus. Koncil v Kostnici medzitým naďalej venoval pozornosť českým záležitostiam. Martin V., ktorý v roku 1411, ako kardinál Colonna, ukončil súd nad Janom Husom rozsudkom exkomunikácie, teraz ako pápež potvrdil všetky rozhodnutia koncilu týkajúce sa Husa a jeho stúpencov; napísal všetkým, ktorých sa to týkalo, aby sa vrátili do Cirkvi alebo poskytli pomoc pri potláčaní novej herézy. Pred koncom koncilu poslal kráľovi Václavovi pravidlá obsahujúce dvadsaťštyri článkov, ktorými sa snažil obnoviť náboženský stav krajiny do stavu, v akom bol pred husitskými nepokojmi.

Úloha bola ťažká a nad schopnosti kráľa Václava. Ako by mohol prinútiť všetkých wyclifistov a husitov odvrátiť sa od svojej viery alebo zomrieť, vrátiť všetkým vyhnaným kňazov ich úrady a udržať katolícku vieru v krajine? Ani sa o to nepokúsil. V júni 1418 zakázal výkon cudzej jurisdikcie nad svojimi poddanými, čím odstavil pápežského legáta kardinála Giovanniho Domeniciho. V tom istom roku prišli do Čiech heretickí beghardi zo západu – nazývaní pikardi – priťahovaní slávou Čiech ako krajiny náboženskej slobody a na artistickú fakultu na univerzite nastúpil oxfordský wyclifista Peter Payne. Univerzita, obávajúca sa doktrinálnych excesov, zvolala (september 1418) celé hnutie, communitas fratrum, aby sa dohodli na nejasných bodoch. Zhromaždenie povolilo sv. prijímanie novorodencom, ale zakázalo akékoľvek odchýlky od tradície, pokiaľ tá nebola zjavne v rozpore so Svätým Písmom, ako to bolo v prípade utrakvizmu.

V roku 1419 utrakvizmus získal na sile najmä vďaka represívnym opatreniam proti nemu. Kráľ Václav nakoniec pápežovi ustúpil a cisár pohrozil „krížovou výpravou“ proti Čechám, vyhnal Jána z Jesenice z Prahy a nariadil, aby všetci vyhnaní katolícki kňazi boli obnovení vo svojich úradoch a benefíciách. Ľudia, ktorí si už zvykli na utrakvistické bohoslužby, reagovali na zmenu nespokojnosťou a bojovali za svoje kostoly a školy, prelievala sa krv, ale kráľovský dekrét bol vykonaný tam, kde bola kráľova autorita dostatočne silná. Úspech však bol len veľmi malý.

Utrakvistickí kňazi, nasledovaní ich početnými stúpencami, sa teraz zhromaždili na vrchoch, ktorým dali biblické názvy ako Tábor, Horeb a Olivová hora. V júli 1419 sa „Hora Tábor“ stala miestom historického zhromaždenia. Mikuláš z Husinca, vyhnaný Václavom ako nebezpečný burič, zhromaždil 42 000 utrakvistov. Tam počúvali utrakvistických kazateľov, prijímali kalich a strávili deň organizovaním odporu proti zasahovaniu do ich náboženstva; poslali kráľovi správu, že všetci sú pripravení zomrieť za kalich. V samotnej Prahe sa veci pohli ešte ďalej. Žižka z Trocnova a Mikuláš z Husinca, bývalý kráľov obľúbenec sa ujali vedenia nespokojných a pripravovali ich na myšlienku ozbrojeného odporu – revolúcie.

Žižka pochádzal z nižšej juhočeskej šľachty a vynikol ako neohrozený bojovník a vynikajúci veliteľ. Ján Želivský, bývalý premonštrátsky mních a teraz horlivý zástanca utrakvizmu, 30. júla 1419 niesol Najsvätejšiu Sviatosť v procesii ulicami Prahy (Nové Mesto); dav vyburcovaný ohnivou kázňou sa vlámal do kostola sv. Štefana a potom sa zhromaždil pred radnicou, kde Ján, stále držiac Najsvätejšiu Sviatosť, požiadal magistrát o prepustenie niekoľkých utrakvistov uväznených za predchádzajúce nepokoje. Magistrát odmietol. Žižka nariadil útok na radnicu a všetkých, ktorí tam práve boli vyhádzali z okien na nastavené kopije a meče, kým Ján vzýval Boha vo Sviatosti, aby rozpálil ich vražednú zúrivosť. Dav tam a potom zvolil štyroch kapitánov, povolal všetkých mužov do zbrane a opevnili sa v Novom Meste. Nie je bez zaujímavosti, že spolu so vzbúrencami na opevňovaní mesta pracoval kontingent pražských Židov, ktorí, cítiac blížiacu sa revolúciu proti nenávidenej Cirkvi, ochotne priložili ruku k dielu. Kráľ Václav prisahal smrť všetkým rebelom, ale v návale hnevu a rozrušenia ho zasiahla mŕtvica a 16. augusta 1419 zomrel. Nasledujúce mesiace boli poznačené výbuchmi násilia proti veriacim kňazom, ničením kostolov a pálením kláštorov. Mnohí občania, najmä Nemci a vyšší kňazi, museli utiecť.

Nástupcom Václava na českom tróne sa stal jeho brat Žigmund, nemecký cisár a uhorský kráľ. Bol dušou Kostnického koncilu, a Česi ho považovali za zodpovedného za smrť milovaného Husa; nenávideli ho a nedôverovali mu. Žigmund sa neponáhľal prevziať vládu nad vzbúrenou krajinou. Zostal v Uhorsku a Čechy nechal spravovať vdovou kráľovnou a Čeňkom z Wartenbergu, hlavným vodcom utrakvistickej ligy.

Davy vedené nižšou šľachtou a fanatickými kňazmi teraz začali častejšie podnikať stretnutia na „svätých“ horách – Táboroch – presúvať ozbrojené bandy smerom k Prahe. Kráľovná regentka im, so súhlasom vyššej šľachty, zakázala stretávať sa alebo priblížiť sa k Prahe. V rôznych potýčkach Žižka a Mikuláš z Husinca úspešne odolali kráľovským vojskám (4. – 9. novembra 1419), no došlo k prímeriu a Žižka sa stiahol do Plzne.

Žigmund vzdal svoj plán na kampaň proti Turkom a rozhodol sa vo svojom novom kráľovstve obnoviť jednotu s Rímom. Na jeho strane boli katolícka šľachta, vyšší kňazi, Nemci usadení v krajine a všetci, ktorí trpeli prenasledovaním a stratami zo strany sektárov; proti nemu stáli sedliaci pod Žižkom a Mikulášom z Husinca. Žigmund sa v decembri ujal moci a odišiel do Sliezska, aby získal vojsko. Katolíci získali odvahu. Všade, kde boli silnejší, sa tvrdšie postavili proti utrakvistom: napríklad v Kutnej Hore nahnali baníci stovky zajatých utrakvistov do štôlní opustených strieborných baní. Vodcovia ľudu medzitým vybudovali nedobytnú pevnosť Tábor, kam sa presídlili vidiečania so všetkým svojím majetkom, aby v „komunite bratov“ čakali na to, čo príde.

Tu utrakvizmus vstúpil do novej fázy vývoja. Kňazi, vychádzajúc z princípu, že Biblia obsahuje celé Kristovo učenie, zrušili každý tradičný rituál a liturgiu. Už nemali existovať kostoly, oltáre, rúcha, posvätné nádoby, spevy alebo obrady. Otčenáš bol jedinou liturgickou modlitbou; oltár bol nahradený obyčajným stolom, s obyčajným chlebom, celebrujúci kňaz mal na sebe bežné oblečenie a nemal tonzúru. Deti boli krstené v hocijakej vode, ktorá bola po ruke, a bez ďalších obradov dostávali sv. prijímanie oboma spôsobmi ihneď po krste. Posledné pomazanie a spoveď boli zrušené; smrteľné hriechy mali byť vyznávané verejne. Očistec a úcta k svätým boli zakázané, rovnako ako všetky sviatky a pôsty. To vysvetľuje ničivú a vražednú zúrivosť, ktorá zmietala husitmi.

Žižka trávil čas vojenským výcvikom sedliakov a remeselníkov a vybudoval z nich armádu, ktorá bola schopná odolať obávaným kráľovským rytierom. Bystrá taktika, vhodný výber bojiska a viera vo svojho vodcu a svoju vec nahradili ich nedostatočnú výzbroj. Upravené kosy, palice, vidly a železné cepy nahradili meče a kopije. Ich náboženský fanatizmus rozpaľoval mladý moravský kňaz Martin Houska (priezviskom Loquis), ktorý ich učil čítať v Biblii, že nastali posledné dni, že spása sa nájde iba na horách – ich Táboroch – a že po veľkej bitke nastane na zemi tisícročná vláda.

1. marca 1420 vydal pápež Martin V. bulu, ktorá pozývala všetkých kresťanov, aby sa spojili v krížovej výprave za zničenie wyclifistov, husitov a ďalších heretikov. Túto bulu prečítali na cisárskom sneme, ktorý sa konal v Breslau 17. marca. Jej účinkom bol strach na katolíckej strane a sväté nadšenie na strane táboritov. Mnohí katolíci utiekli; utrakvistickí šľachtici, ktorí zradili, vyhlásili Žigmundovi vojnu a tajná delegácia ponúkla českú korunu poľskému kráľovi Vladislavovi II.

Energický Žižka okamžite začal operovať v južných Čechách. Kráľovské mestá, pevnosti a kláštory padali do jeho rúk, boli vyplienené a zničené. Kým kráľ čakal na vojakov z Nemecka, nechal popraviť niekoľko utrakvistov. Rebeli sa pomstili vypálením niekoľkých kláštorov pri Prahe a upálením viacerých mníchov. Armáda dorazila v júli a s kráľovskými vojskami mala 100 000 mužov. Pred začatím bitky pápežský legát Ferdinand z Lukky preskúmal „štyri pražské artikuly“, t. j. štyri podmienky, ktoré si vzbúrenci dali, aby sa podvolili.

Tieto články vychádzali z univerzity. V podstate sú nasledovné:

– Božie slovo bude slobodne skúmané kresťanskými kňazmi po celom kráľovstve Českom a markgrófstve Moravskom.
– Ctihodná Sviatosť Tela a Krvi Ježiša Krista bude dávaná pod oboma spôsobmi dospelým aj deťom, ako to ustanovil Ježiš Kristus.
– Kňazi a mnísi, z ktorých mnohí zasahujú do záležitostí štátu, budú zbavení svetských majetkov, ktoré vlastnia vo veľkom množstve a ktoré ich nútia zanedbávať ich svätý úrad; ich majetky nám budú vrátené, aby podľa učenia Evanjelia a praxe Apoštolov bol kňazský stav podriadený nám a žil v chudobe, slúžiac iným ako vzor pokory.
– Všetky verejné hriechy, ktoré sa nazývajú smrteľné a všetky iné priestupky proti Božiemu zákonu budú potrestané podľa zákonov krajiny tými, ktorí sú za ne zodpovední, aby sme očistili České kráľovstvo a Moravské markgrófstvo od zlej povesti tolerovania neporiadkov.“

Legát požadoval bezpodmienečné podrobenie. „Kališníci“, ako boli teraz nazývaní podľa kalicha, ktorý zdobil ich vlajky, zbrane a oblečenie, sa pustili do nerovného boja a 14. júla 1420 spôsobili krížovej armáde veľkú porážku. Žigmund pristúpil k novým rokovaniam o štyroch článkoch. Ale keď videl, že jeho najlepší podporovatelia váhajú, nechal sa korunovať v katedrále v Prahe (28. júla) a o dva dni neskôr armádu rozpustil. Aby vyplatil svojich žoldnierov, rozpredal poklady niekoľkých kostolov a dal ich majetky šľachticom, ktorí ich však už nikdy nevrátili.

Utrakvistickí magistri uvalili svoju vôľu na mesto a univerzitu; po celom kraji sa vyskytovali nepokoje a násilné činy, pričom obeťami boli predovšetkým kláštory. Mnohí z najlepších občanov vyjadrovali zdesenie nad ničením najkrajších stavieb a odpor voči táboritskej forme liturgie. V Prahe však boli potlačení Jánom Želivským, ktorý nastolil akúsi diktatúru, v krajine sa však táboritskí vodcovia sami rozhodli usmerňovať deštruktívnu posadnutosť svojich stúpencov. Žižka úspešne bojoval na južných hraniciach a pražská armáda dobyla opevnený Vyšehrad 1. novembra 1420 po drvivej porážke Žigmundových vojsk.

Rebeli, istí si svojou mocou, ponúkli český trón poľskému kráľovi Vladislavovi II. V marci 1421 sa kráľ vrátil do Uhorska, nechávajúc svoju krajinu takmer bez obrany. Do júna toho istého roku husiti ovládli celé kráľovstvo, s výnimkou niekoľko málo pohraničných oblastí. Občanov požiadali, aby prijali „štyri pražské artikuly“ alebo do stanoveného času opustili krajinu; boli menovaní kapitáni a velitelia, aby vládli mestám s kráľovskými právami. Takto utrakvizmus a česká vláda nahradili katolicizmus a nemeckú vládu. Šľachta prijala nový poriadok; pražský arcibiskup Konrád prijal štyri články (21. apríla 1421), vysvätil utrakvistických kňazov a pozval starších kňazov, aby sa tiež prispôsobili. Metropolitná kapitula, ktorá však ušla do Žitavy a Olomouca, zostala verná a menovala „železného“ Jána z Litomyšlu, neskôr z Olomouca, za správcu arcidiecézy. Husiti nikdy nemali tvrdšieho nepriateľa.

Medzi táboritmi sa v tej dobe objavila nová sekta. Kňaz Martin Húska Loquis kázal týmto fanatických ničiteľom kláštorov, znásilňovačom rehoľníčok a vrahom kňazov, že Kristus v Eucharistii nie je prítomný; preto, je uctievanie Sviatosti modlárstvom. Svätokrádežné zneuctenia sa stali každodennou praxou. Proti inováciám sa postavili utrakvistické úrady, ktorých poradcom bola univerzita. Húska a ďalší boli zajatí, ťahaní po krajine, kruto mučení a nakoniec spálení v sude. Jeho štyristo nasledovníkov bolo vyhnaných z Tábora. Po určitú dobu blúdili po krajine ako „anjeli pomsty“, lúpili, pálili a zabíjali. Sklamaný Žižka nechal 24 (niektorí tvrdia 50) najhorších z nich upáliť. Zvyšok, posilnený niektorými fanatickými chiliastami, vytvoril sektu adamitov, ktorá sa neriadila žiadnym zákonom a vlastnila spoločne všetky ženy. To je koniec-koncov typické pre každú revolúciu – spoločný majetok a neobmedzený sex s háremom spoločných žien. Žižka ich obkľúčil na ich ostrove na rieke Nežárka a vyhubil do posledného (október 1421).

Leto 1421 husiti využili na upevnenie svojej novej moci. Úspešné prenikali až na severozápadnú hranicu, spálili ďalšie kláštory, zabili ďalších mníchov, kňazov a neškodných občanov; ale tu tiež pri Meissene (5. augusta 1421) utrpeli svoju prvú vážnu porážku. Už v apríli sa sformovala druhá križiacka armáda, dvakrát silnejšia než prvá, pričom sa očakávalo, že Žigmund privedie aj svoju uhorskú armádu. Križiaci obliehali Žatec. Dňa 2. októbra sa rozšírila správa, že prichádza Žižka. Táto možno nepravdivá informácia stačila na to, aby rozptýlila križiakov do všetkých smerov. Žigmund vstúpil na Moravu, ktorú si podmanil a stretol sa so Žižkom v bitke pri Kutnej Hore. Žižka sa presekal cez silnejšie cisárove vojská a potom, pri Nemeckom (Havlíčkovom) Brode, ich takmer zničil (8. januára 1422). Toto víťazstvo udržalo zahraničných nepriateľov v zdravom strachu; nové krížové výpravy sa síce vyhlasovali rok čo rok, ale neuskutočnili sa.

Tak bol ponechaný priestor na vnútorné rozbroje, ktoré mali zničiť to, čo revolucionári dovtedy dosiahli. Praha sa zbavila tyranskej diktatúry Jána Želivského. Spolu s dvanástimi stúpencami bol sťatý 9. marca 1422. Dav pomstil jeho smrť vyplienením univerzity, fakúlt a knižníc. Potom vypukla občianska vojna medzi Žižkom vedenými táboritmi a mnohými českými mestami, vrátane Prahy. Jej príčinou bol návrh zjednotiť všetky strany pod správu Žigmunda Korybuta, synovca veľkého vojvodu Witolda z Litvy, ktorý prijal českú korunu odmietnutú poľským kráľom a menoval Korybuta krajinským správcom. Prvé víťazstvo opäť získal Žižka (apríl 1423). Od januára do septembra 1424 táboriti viedli úspešnú vojnu, ktorá ich armádu priviedla až k bránam hlavného mesta. Korybut a Praha teraz poslali Žižkovi výrečného kňaza Jána Rokycanu, ktorý dohodol mier. Spojili sa a podnikli výpravu proti Morave. Blízko moravskej hranice, v Přibyslavi, Žižka ochorel a zomrel (14. októbra 1424).

Jeho smrť vyvolala nové usporiadanie strán. Jeho najbližší podporovatelia predstavovali umiernenú stranu a dali si meno „sirotkovia“. Ich kňazi stále slúžili omšu v liturgických rúchach a dodržiavali starú liturgiu. Ich vodcom sa stal kňaz Prokop Malý (Prokůpek). Extrémnejší táboriti si vybrali nových vodcov, z ktorých najvýznamnejší bol Prokop, ženatý kňaz prezývaný „Veľký“ alebo „Holý“.

Sirotkovia a táboriti bojovali spolu proti akémukoľvek spoločnému nepriateľovi; keď neexistoval spoločný nepriateľ, bojovali alebo sa hádali medzi sebou. Kým tieto hrozné vojny ničili krajinu, magistri z Prahy, dočasne najvyšší sudcovia vo veciach viery, sa tiež rozdelili. Rokycana, Jakoubek a Peter Payne podporovali táboritské novoty; iní získali presvedčenie, že mier a jednota sa dosiahnu iba návratom k Rímu. Kalich pre laických veriacich bol jediným bodom, ktorý si chceli ponechať. Korybut tento názor podporoval. Viedol tajné rokovania s pápežom Martinom V., ale keď sa to prevalilo, Rokycana, v čele obyvateľov Prahy, ho zajal a uväznil v pevnosti (17. apríla 1427). Husiti pod velením Prokopa Holého teraz plienili Lužicko a Sliezsko. V júli 1427 vstúpila tretia križiacka armáda, asi 150 000 mužov, do Čiech zo západu. Prokop ich 4. augusta porazil. Ďalšia armáda prichádzajúca zo Sliezska mala podobný osud.

Keďže doma husti držali absolútnu moc, vybrali sa na ďalšie nájazdy do zahraničia. Ich krajina bola po toľkých rokoch vojny spustošená; z ľudí sa stala obrovská horda banditov prahnúca po krvavom vyvražďovaní a lúpení. V rokoch 1428 – 1431 spojení sirotkovia, táboriti a Pražania napadli Uhorsko, spustošili Sliezsko až po Breslau, plienili v Lužicku, Sasku a postúpili až do Norimbergu, nechávajúc za sebou ruiny kedysi kvitnúcich miest a dedín a spustošené krajiny. Keď sa títo banditi a vrahovia v roku 1430 vrátili, mali so sebou 3 000 vozov s korisťou, každý ťahaný šiestimi až štrnástimi koňmi a za sebou vypálené stovky miest a viac ako tisíc dedín. V roku 1431 poslal neústupný Martin V. do Čiech štvrtú krížovú výpravu o sile 90 000 peších mužov a 40 000 jazdcov; sprevádzal ich pápežský legát a velil im knieža elektor Fridrich z Brandenburgu, ale pri Domažliciach utrpeli porážku.

Po toľkých porážkach katolíci pochopili, že mier sa dá dosiahnuť, ak husitom ustúpia. Prvé rokovania so Žigmundom sa konali v Jágri (Eger), kde sa dohodli predbežné podmienky pre ďalšie rokovania v Bazileji. Medzitým zomrel exkomunikovaný arcibiskup Konrád z Prahy a „železný“ biskup Ján z Olomouca a utrakvistický Rokycana chcel Pražský stolec: bolo teda v jeho záujme pokračovať v ďalších rokovaniach. Naopak, táboriti pokračovali vo vojne a nerešpektovali dohody z Jágra. Lúpili v Sliezsku a Brandenbursku, postúpili až do Berlína a bojovali proti Albertovi z Rakúska na Morave, aj v jeho vlastných rakúskych krajinách.

Nakoniec, 4. januára 1433, prišla do Bazileja delegácia pätnástich členov, vybavená bezpečnostnými priepustkami a sprevádzaná početnou ozbrojenou skupinou. Diskusia o štyroch pražských článkoch trvala až do apríla bez akéhokoľvek výsledku. Deputácia opustila Bazilej 14. apríla, ale s nimi išla delegácia koncilu, ktorá v Prahe pokračovala v rokovaniach.

Tu došlo k určitým pokrokom, napriek odporu Prokopa a extrémnych táboritov, ktorí nechceli zložiť zbrane. Konferencie sa ťahali až do 26. novembra 1433. Koncil zameraný najmä na ochranu dogmy, súhlasil s nasledujúcimi disciplinárnymi článkami, známymi ako Bazilejské kompaktáty:

– V Čechách a na Morave sa všetkým dospelým, ktorí o to požiadajú, poskytne prijímanie pod oboma spôsobmi.
– Všetky smrteľné hriechy, najmä verejné, budú verejne potrestané zákonnými autoritami.
– Slovo Božie môže byť slobodne kázané schválenými kazateľmi, ale bez porušenia pápežskej autority.

– Sekulárna moc nebude vykonávaná kňazmi viazanými sľubmi, ktoré tomu odporujú; iní kňazi a Cirkev samotná môžu získať a držať dočasné majetky, ale len ako správcovia a podobne.

Kompaktáty v zásade reprodukovali štyri pražské artikuly. Delegáti ich prijali, ale ďalšia diskusia o menších bodoch viedla k novej roztržke a na začiatku roku 1434 delegáti opustili Bazilej. Teraz vznikla nová strana: priatelia kompaktátov. Čoskoro získala dostatok síl na to, aby nariadila táboritom, ktorí obliehali Plzeň a zamorili krajinu, rozpustiť svoje ozbrojené bandy. Namiesto rozptýlenia spojili všetky svoje sily v Lipanoch pri Prahe a ponúkli bitku. Tu utrpeli drvivú porážku, z ktorej sa už nikdy nespamätali. Ich dvaja najlepší vodcovia, Prokop Holý a Prokop Malý, boli zabití (30. mája 1434).

Únavné rokovania, v ktorých bolo potrebné uspokojiť náboženské, politické a osobné záujmy, pokračovali až do 5. júla 1436, keď českí zástupcovia na sneme v Iglau kompaktáty slávnostne prijali a sľúbili poslušnosť koncilu. Zástupcovia koncilu ich uznali za pravých synov Cirkvi. Snem prijal Žigmunda Luxemburského za kráľa Čiech: 23. augusta vstúpil do Prahy a prevzal svoju krajinu. Od tejto chvíle mali utrakvisti (kališníci) a subunisti (sub una specie) samostatné kostoly a žili spolu v relatívnom pokoji. Pre utrakvistický obrad boli vysvätení kňazi. Nové ťažkosti vznikli, keď Rokycana nedokázal získať biskupstvo, o ktoré toľko usiloval a ktoré mu Žigmund sľúbil. Jeho stúpenci sa vrátili k predchádzajúcim odchýlkam, napríklad znovu zaviedli sviatok „svätého mučeníka Husa“ 6. júla.

V roku 1448 prišiel do Prahy kardinál Carvajal, aby vyriešil stále otvorenú otázku Rokycanových nárokov. Ako prvý krok požiadal o vrátenie skonfiškovaného cirkevného majetku, ale bolo mu pohrozené smrťou a ušiel. V decembri toho istého roku sa Rokycana vrátil do Prahy ako predseda utrakvistického konventu. Krajinský správca Českého kráľovstva, Jiří z Poděbrad, ho podporoval v jeho neposlušnosti voči Rímu a anuloval všetky pokusy Ríma o konečné vyriešenie; odporoval aj sv. Jánovi Kapistránskemu, ktorý vtedy obrátil tisíce utrakvistov na Morave. Keď veci išli od zlého k horšiemu, pápež Pius II., ktorý mal dlhoročné skúsenosti so sektármi v Bazileji a ako legát v Prahe, odmietol uznať utrakvistický obrad a vyhlásil kompaktáty 31. marca 1462 za neplatné. Jiří z Poděbrad sa pomstil prenasledovaním katolíkov, v roku 1466 bol exkomunikovaný pápežom Pavlom II. a nasledovali ďalšie náboženské a občianske vojny. V roku 1485 kráľ Vladislav udelil obom stranám rovnakú slobodu a práva. To bol krok správnym smerom. Postupne sa utrakvisti prispôsobili rímskym obradom a okrem laického kalicha sa takmer v ničom nelíšili. Ich ďalší osud zhrnieme nabudúce, v kapitole o Jednote bratskej.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny

PDF (formát pre tlač)