Herézy a bludy, LXV: Nuestra Señora de la Santa Muerte

Jozef Duháček
9. februára 2026   Cirkev História   Herézy a bludy

Naša Pani Svätej Smrti, skracovaná na Santa Muerte, je nové náboženské hnutie uctievajúce podivné ženské božstvo, ktoré je výsledkom mixu pohanstva a katolicizmu v mexickom ľudovom kresťanstve. Všetci bohovia pohanov sú démoni, hovorí Sv. Písmo a toto je presne ten prípad. Santa Muerte je personifikáciou smrti. Na rozdiel od iných latinskoamerických ľudových svätcov sa Santa Muerte nepovažuje za zosnulého človeka. Spája sa s uzdravovaním, ochranou, finančnou pohodou a istotou prechodu do posmrtného života. Napriek odsúdeniu zo strany rímskokatolíckej Cirkvi jej popularita od začiatku 21. storočia výrazne narástla.

Santa Muerte sa takmer vždy zobrazuje ako smrtka odetá do dlhého rúcha a zvyčajne drží kosu a zemeguľu. Jej rúcho môže mať akúkoľvek farbu či vzor, pretože konkrétne zobrazenia sa líšia podľa jednotlivých veriacich a podľa rituálu alebo prosby, ktorá sa prednáša.

Tento blud bol zaznamenaný prvýkrát antropológmi v 40. rokoch 20. storočia. Do začiatku tohto tisícročia išlo o okultnú prax vykonávanú súkromne v domácnostiach. Enriqueta Romerová v roku 2001 vybudovala tomuto božstvu svätyňu Mexico City a od tej doby počet veriacich Santa Muerte rastie a to najmä v Mexiku, Strednej Amerike a Spojených štátoch, s menšími komunitami v Južnej Amerike, Kanade a Európe. Santa Muerte má dvoch mužských náprotivkov. San La Muerte v Argentíne a Paraguaji a Rey Pascual v Guatemale a v štáte Chiapas v Mexiku.

Santa Muerte je známa aj pod množstvom iných prezývok, napríklad:

La Flaquita / La Flaca – Chudá dáma, La Huesuda – Kostnatá dáma, La Niña Blanca – Biele dievča, La Hermana Blanca – Biela sestra, La Niña Bonita – Pekné dievča, La Dama Poderosa – Mocná dáma, La Madrina – Krstná mama, Madre – Matka, Señora de las Sombras – Pani tieňov, Señora Blanca – Biela pani, Señora Negra – Čierna pani, Niña Santa – Sväté dievča, Santa Sebastiana / Doña Bella Sebastiana – Svätá Sebastiana / Krásna pani Sebastiana

Každý, kto navštívil staroveké ruiny v Mexiku, vie, že smrť bola všadeprítomnou témou – ľudské obete, mŕtvi bojovníci, hrobky, dokonca aj loptová hra, ktorá končila smrťou – príbehy o smrti sú namaľované a vytesané všade navôkol.

Hoci sa kult Santa Muerte objavil v polovici 20. storočia a až do 90. rokov zostával väčšinou skrytý, niektorí vidia jeho pôvod u Aztékov. Aztékovia (spolu s nimi aj Zapotékovia a Mixtékovia) mali prepracovanú predstavu o posmrtnom živote, vrátane 13-úrovňového neba a 9-úrovňového podsvetia. Boh smrti, Mictlāntēcutli, spolu so svojou družkou Mictēcacihuātl, vládol Mictlānu, najnižšej úrovni podsvetia.

Bohyňa Mictēcacihuātl je nesmrteľná a dokáže meniť svoju podobu – môže sa podľa ľubovôle zmeniť z dobrotivej panej na monštruóznu obludu. Jej úlohou je strážiť kostry mŕtvych a spravovať sviatky na ich počesť. Postupom času sa Mictēcacihuātl stala personifikáciou samotnej smrti, ako aj prostredníčkou, cez ktorú zachované kosti mŕtvych poskytovali zdroj života pre ďalší svet – na rozdiel od kresťanských dobyvateľov Ameriky verili Aztékovia, že smrť je súčasťou nekonečného cyklu života. Takto si Mictēcacihuātl vytvára dvojitú identitu spojenú so smrťou aj životom, podobne ako Santa Muerte. Aztékovia sa k nej obracali, aby podporila ich zdravie a oddialila ich smrť; často sú obe božstvá zobrazované ako dozerajúce na scény súvisiace so sexualitou, plodnosťou, tehotenstvom a pôrodom.

Niektorí však tvrdia, že Santa Muerte pochádza zo 17. storočia z postavy menom Doña Sebastiana de Caso y Paredes, ktorá bola neterou, sv. Mariany de Jesus z Quita – svätej „panny kajúcnice“ z Ekvádoru.

Benediktínsky mních Robert Nixon použil vo svojej knihe The Venerable Doña Sebastiana de Caso: The Original Santa Muerte (2022) práce Jacinta Morána de Butróna, ekvádorského historika zo 17. storočia. Podľa Morána a Nixona sa Sebastiánin otec pokúsil prinútiť ju k sobášu, ale ona sa modlila k Smrti, aby ju zachránila. A Smrť na jej prosby odpovedala, pretože Sebastiana dostala horúčku a zomrela. Ľudia ju začali uctievať a na jej počesť vzniklo aj spoločenstvo La congregación de la buena muerte.

Španielski katolícki dobyvatelia nepripúšťali uctievanie smrti, ani množstva pôvodných bohov a bohýň a potlačili tento kult. Santa Muerte sa dostala do ilegality. Niektorí preto veria, že ide o moderný fenomén. Iní hovoria, že ide o takzvanú brikoláž. Francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss definoval pojem brikoláž ako spájanie nesúvisiach prvkov, až vznikne niečo nové, čo má význam. Napríklad, keď prišli Španieli, priniesli obrazy Smrtky – Ženca. Výsledok: Santa Muerte dnes nosí kosu.

Pred príchodom Španielov bola Mictēcacihuātl patrónkou mesačných osláv mŕtvych (v auguste). Španieli, aby potlačili tieto pohanské obrady a odstránili ich satanský vplyv, skrátili oslavy na dva dni a neskôr ich nahradili katolíckym a zmysluplným Sviatkom všetkých svätých a Spomienkou verných zosnulých (1. – 2. november).

No zlo sa nevzdáva a nie je možné ho len tak ľahko definitívne potlačiť. Santa Muerte počas koloniálneho obdobia prešla do ilegality – verejné odmietnutie kresťanstva neprichádzalo do úvahy, ale tajné uctievanie pokračovalo: záznamy španielskej inkvizície uvádzajú Santa Muerte v Guanajuate v roku 1797:

„Chichimekovia sa v noci zhromažďujú vo svojej kaplnke, pijú peyote až kým neprídu o rozum; zapaľujú obrátené sviečky, niektoré čierne; tancujú s papierovými bábkami; bičujú sväté kríže a tiež postavu smrti, ktorú nazývajú Santa Muerte, a zväzujú ju mokrým lanom, vyhrážajúc sa, že ju zbičujú a spália, ak im neurobí požadovaný zázrak.“

V roku 1793 inkvizícia informovala, že pôvodní obyvatelia dnešného Querétara uctievali – priamo na oltári počas omše – „postavu ľudského kostlivca stojaceho na červenom podstavci, s korunou a lukom a šípom“.

Potom prišli búrlivé obdobia – Vojna za nezávislosť (1810–21), mexicko-americká vojna (1846–48), Mexická revolúcia (1910–21) a ďalšie konflikty – Mexiko bolo dlho zaneprázdnené. Santa Muerte zostala v podzemí.

V roku 1531 sa Panna Mária zjavila v Guadalupe a v dôsledku udalostí so zjavením spojených sa pohanský aztécky ľud masovo obrátil na katolícku vieru. Diabolské povery a démoni predkresťanskej éry však nevydali krajinu úplne bez boja a pokúsili sa zachrániť pomocou synkretizmu. Ten sa výrazne prejavoval a stále prejavuje v oslavách Dňa mŕtvych. Počas týchto osláv mnohí Mexičania navštevujú cintoríny, kde spievajú a modlia sa za priateľov a rodinných príslušníkov, ktorí zomreli. Deti jedia čokoládu alebo cukríky v tvare lebiek.

Verejná úcta k Santa Muerte sa na verejnosti sporadicky objavovala už skôr, no ako reakcia často prišlo ničenie svätýň a oltárov. Na začiatku 20. storočia vytvoril José Guadalupe Posada podobnú, no nie náboženskú postavu, menom La Catrina – ženskú kostru oblečenú v elegantných šatách vtedajšej módy. Posada začal zdôrazňovať myšlienku, že univerzálnosť smrti vytvára základnú rovnosť medzi všetkými ľuďmi. Jeho maľby kostlivcov v každodennom živote a La Catrina mali predstavovať reflexiu svojvoľnej a násilnej povahy nerovnej spoločnosti.

Moderní umelci začali Posadov štýl šíriť ako národný umelecký ideál, ktorý mal posúvať hranice vkusu vyšších vrstiev; príkladom Posadovho vplyvu je freska Diega Riveru, Sen o nedeľnom popoludní v Alameda Central, ktorý zobrazuje La Catrinu. Obraz kostry a rituál Dňa mŕtvych, ktorý kedysi prebiehal v utajení, sa skomercializovali a zdomácneli. Zobrazenia smrtiek sa stali folklórom, ktorý v sebe niesol Posadovu predstavu, že smrť je vyrovnávateľka rozdielov. Kostry boli odeté do prepychových šiat s vrkočmi vo vlasoch, čím sa zmenil pôvodný obraz Posadovej La Catriny. Namiesto politického posolstva, o ktoré Posada usiloval, sa kostry rovnosti zmenili na atraktívne turistické symboly a súčasť národného mexického folklóru.

Uctievanie Santa Muerte bolo zdokumentované v 40. rokoch 20. storočia v robotníckych štvrtiach Mexico City, ako napríklad Tepito. Od 40. do 60. rokov 20. storočia opisovali antropológovia Santa Muerte ako sväticu lásky a citových záležitostí. V 80. rokoch však už mala široké kompetencie – prosili ju o pomoc pri vzdelaní, podnikaní, právnych problémoch, skrátka vo všetkých oblastiach života. Nové náboženské hnutie Santa Muerte sa prvýkrát dostalo do širokého povedomia v Mexiku v auguste 1998, keď polícia zatkla notoricky známeho gangstra Daniela Arizmendi Lópeza a v jeho dome objavila svätyňu tejto svätice. Tento nález, široko medializovaný vytvoril spojenie medzi Santa Muerte, násilím a kriminalitou v mexickom verejnom diskurze. Stala sa sväticou marginalizovaných, chudobných, zúfalých a ohrozených.

Rituály k Santa Muerte sa dajú opísať ako procesie a modlitby, ktoré majú vymôcť nejaký zázrak. Niektorí veriaci Santa Muerte zostávajú členmi katolíckej Cirkvi a ku Svätej Smrti sa utiekajú, keď Panna Mária alebo iný konvenčný svätý nechce vypočuť ich modlitby. Iní úplne prerušujú spojenie s katolicizmom a zakladajú nezávislé kostoly a chrámy.

Oltáre Santa Muerte zvyčajne obsahujú jeden alebo viac jej obrazov, ktoré sú obklopené cigaretami, kvetmi, ovocím, kadidlom, vodou, alkoholickými nápojmi, mincami, cukrovinkami a sviecami. Namiesto tymianu sa na rituálne očisťovanie sôch a obrazov používa tabak. Santa Muerte je údajne veľmi mocná a koná mnoho zázrakov. Jej obrazy sú považované za sväté a tiež sa pri nich dejú zázraky. Ako Señora de la Noche („Pani noci“) je vzývaná tými, ktorí pracujú v rizikových podmienkach – taxikármi, majiteľmi barov, policajtmi, vojakmi či prostitútkami/protitútmi. Jej sošky veriaci obliekajú podľa toho, čo žiadajú. Nosí rúcha rôznych farieb, no býva oblečená ako nevesta (pomáha tak nájsť dievčatám manžela):

biela – vďačnosť, čistota, očistenie od negatívnych vplyvov;
červená – láska, túžba, vášeň; môže znamenať aj emocionálnu stabilitu;
zlatá – ekonomická sila, úspech, peniaze, prosperita;
zelená – spravodlivosť, právne záležitosti, jednota s blízkymi;
jantárová / tmavožltá – zdravie;
čierna – úplná ochrana pred čiernou mágiou alebo jej použitie proti rivalom a nepriateľom;
modrá – múdrosť;
hnedá – privolanie duchov;
fialová – uzdravenie.

Objavujú sa aj novšie farby, napr. strieborná, priesvitná, či červená s čiernym rúchom, sú používané pre špecifické prosby. Veriaci môžu Santa Muerte ponúknuť aj polychrómovú sedemfarebnú sviecu, okrem sviec a rúch každý veriaci zdobí svoju sochu Santa Muerte po svojom – americkými dolármi, zlatými mincami, šperkami a ďalšími predmetmi.

Santa Muerte nemá oficiálny každoročný sviatok, no 2. november, Deň mŕtvych, sa stáva čoraz viac ustáleným dátumom. Významný sviatok je aj 1. novembra, keď Enriqueta Romerová každoročne slávi Santa Muerte vo svojej slávnej svätyni v Tepite, kde je socha oblečená ako nevesta. Iní slávia 15. august. Sekta alebo náboženské hnutie Santa Muerte je vo všeobecnosti neformálne a neorganizované. V poslednom čase sa po Mexiku rýchlo objavujú verejné svätyne. Svätyne možno nájsť aj v zadných častiach obchodov či čerpacích staníc. S rastúcim prijatím Santa Muerte sa botánicas (obchody s ezoterickým a náboženským tovarom) čoraz viac zásobujú jej predmetmi. Nájdeme aj ľudí, ktorí sa nazývajú kňazmi či kňažkami Santa Muerte.

Založenie prvej verejnej svätyne pre túto podobu Santa Muerte zmenilo spôsob jej verejného uctievania. Odvtedy rýchlo pribúdajú ďalšie verejné zobrazenia. V roku 2001 Enriqueta Romerová postavila v svojom dome v Mexico City svätyňu so sochou Santa Muerte v životnej veľkosti. Sochu oblieka do rôznych farieb podľa sezóny; je obklopená obetami: kvetmi, ovocím (najmä jablkami), sviecami, hračkami, peniazmi, ďakovnými lístočkami, cigaretami či alkoholom. Enriqueta sa považuje za kňažku – túto funkciu vraj zdedila po svojej tete, ktorá začala s uctievaním Santa Muerte v ich rodine.

Dôležitou súčasťou uctievania sú sviece, ktoré možno kúpiť v okultných obchodoch. Zadná strana sviec obsahuje modlitby a často sú priložené aj modlitebné kartičky. Farby zodpovedajú vyššie spomenutým farbám oblečenia.
Čierna votívna svieca sa zapaľuje na privolanie ochrany a pomsty La Flacy. Spája sa s „čiernou mágiou“ a čarodejníctvom. Zvyčajne sa nepoužíva na verejných miestach – veriaci ju zapaľujú súkromne doma. Niektorí obchodníci s drogami ju používajú na ochranu kontrabandu.

Dva najčastejšie predmety, ktoré Santa Muerte drží, sú zemeguľa a kosa. Kosa ju spája s podobnou postavou zo stredovekého Španielska – la Parca – smrtkou s kosou, ktorá zosobňovala smrť. Podobné figúry mali aj iné stredoveké európske národy. Predstavuje moment smrti, v ktorom sa pretína „niť života“. Pri Santa Muerte môže kosa znamenať aj odrezanie negatívnych energií či vplyvov, alebo ako nástroj žatvy vyjadruje nádej na prosperitu. Zemeguľa znamená, že Smrť vládne nad celou zemou. Niekedy sa vyobrazuje so symbolom váh (spravodlivosť), presýpacích hodín (každý má vymeraný čas no tieto hodiny sa dajú otočiť – teda začať nový životný cyklus), sovy (symbol stredoamerických božstiev smrti) a lampy (poznanie, ktoré osvetľuje temnotu nevedomosti). Santa Muerte je žiarlivá, a jej obraz by sa nemal umiestňovať vedľa iných svätcov alebo božstiev.

Mnohí umelci, zasiahnutí synkretickým ošiaľom sa pokúšajú spojiť ikonografiu Santa Muerte s obvyklým vizuálom Panny Márie Guadalupskej do podoby známej ako GuadaMuerte. Ide o obraz, v ktorom je Santa Muerte oblečená v modrom plášti s hviezdami, v červených šatách, so žiarivou zlatou halou za hlavou, často v modliacej sa póze. Tento obraz je však pre stále dominantnú katolícku Cirkev v Mexiku nesmierne škandalózny, tak komunita Santa Muerte nabáda k opatrnosti pri jeho používaní. Niektorí sú dokonca nahnevaní, keď sa ich mocná ľudová svätica spája s úplne odlišnou entitou – Pannou Máriou Guadalupskou.

Od roku 2001 zaznamenalo uctievanie Santa Muerte prudký nárast popularity. Koncom 2000. rokov odhadoval David Romo, zakladateľ prvého chrámu Santa Muerte v Mexiku, že v krajine je približne 5 miliónov jej nasledovníkov, čo tvorilo asi 5 % populácie. Santa Muerte sa stala druhou najpopulárnejšou sväticou v Mexiku a začala súperiť s mexickou „národnou patrónkou“, Pannou Máriou Guadalupskou. Okolo roku 2005 sa toto nové náboženské hnutie dostalo do Spojených štátov prostredníctvom mexických a stredoamerických prisťahovalcov a do roku 2012 malo desaťtisíce nasledovníkov po celej krajine, najmä v mestách s veľkou mexickou a mexicko-americkou populáciou.

V rokoch 2016 – 2017 bola oddanosť Santa Muerte najrýchlejšie rastúcim novým náboženským hnutím na svete, s odhadom 12 miliónov veriacich, a zároveň najrýchlejšie rastúcim novým náboženským hnutím na americkom kontinente. Rímskokatolícka Cirkev odsúdila uctievanie Santa Muerte v Mexiku a aj v celej Latinskej Amerike ako rúhavé a satanistické. Keď pápež František v roku 2016 navštívil Mexiko, už počas svojho prvého celého dňa v krajine sa dištancoval od Santa Muerte, ktorú odsúdil ako nebezpečný symbol narkokultúry. Nato niektoré spravodajské médiá označili Santa Muerte ako „narco‑sväticu“. Nie bezdôvodne, pretože Santa Muerte drží krok s dobou – ponúka nové spôsoby ochrany svojich ctiteľov, ale aj nové nástroje pomsty ich nepriateľom.

Najzaujímavejším moderným priestorom jej uctievania je narkotrafficking. Ide o „čiernu stránku“ Santa Muerte, z ktorej pochádza jej povesť patrónky drogových kartelov. Môže chrániť pred narkomafiou a únoscami, alebo im naopak pomáhať pri pomste a únosoch. Napriek tomu, že čierne sviečky sa predávajú najmenej, sochy Santa Muerte a čierne sviečky pri jej oltároch sa pri raziách v sídlach drogových kartelov nachádzajú pravidelne.

Kult Santa Muerte je prítomný vo všetkých vrstvách mexickej spoločnosti, hoci väčšinou má úspech u mizerne platených nájomných robotníkov na vidieku a u mestskej robotníckej triedy. Často ide o mladých ľudí, tínedžerov, dvadsiatnikov alebo tridsiatnikov a väčšinou o ženy. Uctievanie Santa Muerte priťahuje aj tých, ktorí nie sú naklonení hľadať útechu v katolíckej Cirkvi, pretože je súčasťou „legitímneho“ sektora spoločnosti; mnohí nasledovníci Santa Muerte žijú na hranici zákona alebo úplne mimo neho, žijú v biede a útlaku.

Mnohí pouliční predavači, taxikári, predajcovia falšovaného tovaru, pouliční ľudia, prostitúti a prostitútky, vreckári, drobní obchodníci s drogami a členovia gangov, ktorí nasledujú kult, nie sú praktizujúcimi katolíkmi ani protestantmi, ale nie sú ani ateistami. Tí si vytvorili svoje vlastné nové náboženstvo, ktoré odráža ich realitu, ťažkosti, identitu a praktiky, najmä preto, že hovorí o násilí a bojoch o život, ktorým mnohí z týchto ľudí čelia.

Santa Muerte je tiež uctievaná a vnímaná ako svätá patrónka a ochrankyňa LGBTQ+ komunít v Mexiku, keďže sodomiti sú zatiaľ katolíckou Cirkvou a a mexickou spoločnosťou prijímaní zle. Jej príhovor sa bežne vzýva pri svadobných obradoch osôb rovnakého pohlavia, ktoré sa konajú v Mexiku.

Iglesia Católica Tradicional México-Estados Unidos, tiež známa ako cirkev Santa Muerte, uznáva a vysluhuje homosexuálne manželstvá. Uznáva tiež potraty, antikoncepciu a takmer všetko, čo stará, katolícka morálka, zakazuje.

Santa Muerte je obľúbeným božstvom vo väzniciach – medzi väzňami aj personálom, a svätyne, ktoré sú jej zasvätené, možno nájsť v mnohých celách. Medzi najznámejších oddaných Santa Muerte patrí spomínaný únosca Daniel Arizmendi López, známy ako El Mochaorejas, a Gilberto García Mena, jeden z bossov Gulf kartelu. V marci 2012 štátna kriminálna polícia oznámila, že zatkla osem ľudí za vraždu za údajné obetovanie ženy a dvoch desaťročných chlapcov Santa Muerte. Zdá sa teda, že aztécka bohyňa smrti si začína žiadať to, čo si žiadali všetci pohanskí bohovia – ľudské obete.

V decembri 2010 bol zatknutý samozvaný biskup David Romo, obvinený zo spolupráce na únosoch organizovaných kartelom. Svoju sektu vedie z väzenia, ale ani Romo ani nikto iný nemá nad kultom Santa Muerte moc. Táto viera sa rýchlo a „organicky“ šíri z mesta do mesta, takže je dopyt po kazateľoch a prorokoch. Drogoví bossovia, ako napríklad kartel La Familia, túto vieru aktívne šíria a vyžadujú ju od svojich členov.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus
Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus
Herézy a bludy, LX: Antropozofia
Herézy a bludy, LXI: Hnutie Grálu
Herézy a bludy, LXII: Kresťanská veda
Herézy a bludy, LXIII: Armáda spásy
Herézy a bludy, LXIV: Teológia oslobodenia

Titulný ilustračný obrázok k 65. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)