Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus

Jozef Duháček
1. decembra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Racionalizmus

Nemecká škola teologického racionalizmu bola súčasťou širšieho hnutia 18. storočia, známeho ako „osvietenstvo“. Dá sa povedať, že bezprostredne vychádzala z filozofického systému Christiana Wolffa (1679 – 1754), ktorý bol modifikáciou Leibnizových názorov s aristotelovskými prvkami, predovšetkým charakterizovaný spiritualizmom, determinizmom a dogmatizmom. Táto filozofia a jej metóda hlboko ovplyvnili súdobé nemecké náboženské myslenie, poskytli mu racionalistické východisko v teológii a exegéze. Nemecká filozofia 18. storočia bola celkovo závislá od Leibniza, ktorého Teodicea bola napísaná najmä ako reakcia na racionalizmus Baylea; bola poznačená prenikaním anglického deizmu a francúzskeho materializmu, ku ktorým mal sledovaný racionalizmus veľkú afinitu a postupne sa k nim približoval; a bola zľudovená spojením s populárnou literatúrou.

Samotného Wolffa vyhnali z jeho profesorského miesta na Univerzite v Halle kvôli racionalistickému charakteru jeho učenia, predovšetkým zásluhou Langeho. Po presťahovaní do Marburgu tam vyučoval až do roku 1740, keď ho Fridrich II. povolal späť do Halle. Wolffov pokus racionálne dokázať prirodzené náboženstvo nebol v žiadnom prípade útokom na zjavenie. Ako „supranaturalista“ uznával pravdy presahujúce rozum a snažil sa rozumom podporiť nadprirodzené pravdy obsiahnuté vo Svätom Písme. Jeho pokus však, hoci rozhorčil pietistickú školu a získal priazeň liberálnejších a umiernenejších ortodoxných luteránov, sa v skutočnosti ukázal byť výrazne naklonený naturalizmu, ktorý chcel odsúdiť. Tvrdil, že prirodzené náboženstvo je dokázateľné; zjavené náboženstvo sa nachádza jedine v Biblii. No pri dokazovaní autority Biblie sa opieral o rozum, a tak sa ľudská myseľ logicky stala konečným arbitrom v oboch prípadoch.

Supranaturalizmus v teológii, ktorý chcel Wolff obhajovať, sa ukázal ako nezlučiteľný s týmto filozofickým postojom a nahradil ho racionalizmus. Ten však treba odlíšiť od číreho naturalizmu, ku ktorému viedol, ale s ktorým sa nikdy teoreticky nestotožnil. Racionalisti totiž zjavenie nepopierali; hoci v skutočnosti, ak nie teoreticky, ho potichu potláčali tvrdením, ktoré sa čoraz viac uplatňovalo, že rozum je kompetentný sudca všetkej pravdy. Naturalisti naopak popierali samotný fakt zjavenia.

Rovnako ako deizmus a materializmus, aj nemecký racionalizmus prenikol do oblasti biblickej exegézy. Tu bola podobne ako u deistov uplatnená deštruktívna kritika voči zázrakom uvedeným vo Svätom Písme a voči jeho autenticite. Napriek tomu sa ešte udržiavalo rozlišovanie medzi racionalizmom a naturalizmom. Veľký biblický kritik Semler (1725 – 1791), ktorý je jedným z hlavných predstaviteľov tejto školy, bol silným odporcom naturalizmu; spolu s Tellerom (1734 – 1804) a inými sa snažil ukázať, že biblické záznamy majú iba miestny a dočasný charakter, čím chcel zachovať hlbšie zjavenie, no obetoval jeho povrchný nosič kritike. Rozlišoval medzi teológiou a náboženstvom (ktorým myslel etiku).

Rozlíšenie medzi prirodzeným a zjaveným náboženstvom si vyžadovalo presnejšie vymedzenie toho druhého. Pre supranaturalistov aj racionalistov bolo náboženstvo „spôsobom poznania a uctievania Božstva“, pričom pre racionalistov spočívalo najmä v dodržiavaní Božieho zákona. Toto stotožnenie náboženstva s morálkou, ktoré bolo v tej dobe utilitaristické, viedlo k ďalšiemu vývoju v ponímaní povahy náboženstva, významu zjavenia a hodnoty Biblie ako zbierky inšpirovaných spisov. Pôvodný ortodoxný protestantský pohľad na náboženstvo ako na súbor právd, ktoré Boh človeku zjavil a učil, sa rozpadal. V Semlerovom rozlíšení medzi náboženstvom (etikou) na jednej strane a teológiou na strane druhej, ako aj v Herderovom podobnom rozlíšení medzi náboženstvom a teologickými názormi a náboženskými zvykmi, sa zdalo, že príčina kresťanského náboženstva, ako ju oni chápali, je uchránená pred otrasmi kritiky, ktorá zničila základy, na ktorých staršia forma luteránstva spočívala.

Kantova (1724 – 1804) kritika rozumu však znamenala zlom vo vývoji racionalizmu. Pre úplné pochopenie jeho postoja je potrebné poznať povahu jeho pietistickej výchovy a neskoršej vedeckej a filozofickej formácie v škole Leibniza a Wolffa. Pokiaľ ide o bod, ktorý nás tu zaujíma, Kant bol racionalista. Pre neho bolo náboženstvo zhodné s prirodzenou, hoci nie utilitaristickou morálkou. Keď sa stretol s Humeovou kritikou a pustil sa do slávnej Kritiky, jeho cieľom bolo uchrániť svoje náboženské presvedčenie a prísnu morálku pred nebezpečenstvom kritiky. Urobil to nie prostredníctvom starého racionalizmu, ale tým, že diskreditoval metafyziku. Podľa neho boli prijímané dôkazy o existencii Boha, nesmrteľnosti a slobode vyvrátené a namiesto nich boli postavené známe postuláty „kategorického imperatívu“. To bol zjavný koniec pôvodného racionalizmu, v ktorom boli základné pravdy náboženstva demonštrovateľné rozumom. No napriek presunu ťažiska náboženstva z číreho na praktický rozum sa zdá, že Kant sám nikdy nedospel k názoru – ku ktorému jeho práca smerovala –, že náboženstvo nie je len etikou, „chápaním morálnych zákonov ako Božích príkazov“, nech je akokoľvek vzdialené utilitarizmu –, že nie je záležitosťou rozumu, ale srdca a vôle; a že zjavenie neprichádza k človeku prostredníctvom vonkajšieho vyhlásenia, ale spočíva v osobnom nastavení smerom k Bohu.

Táto predstava sa postupne objavila s rozvojom teórie, že človek má zvláštny náboženský zmysel alebo schopnosť odlišnú od rozumovej, a nakoniec našla vyjadrenie u Schleiermachera (1768 – 1834), podľa ktorého náboženstvo nespočíva ani v poznaní, ani v konaní, ale v špecifickom postoji mysle, ktorý spočíva v uvedomení si absolútnej závislosti od Boha. Tu staršie rozlíšenie medzi prirodzeným a zjaveným náboženstvom zaniká.

Všetko, čo možno nazvať náboženstvom – vedomie závislosti – je zároveň zjavujúce a všetko náboženstvo má rovnaký charakter. Neexistuje žiadne špeciálne zjavenie v staršom protestantskom alebo katolíckom zmysle, len tento postoj závislosti, ktorý v jednotlivcovi vzbudzujú učenia rôznych osobností, ktoré sa čas od času vyznačovali mimoriadnym náboženským zmyslom. Schleiermacher bol súčasníkom Fichteho, Schellinga a Hegela, ktorých filozofické špekulácie spolu s jeho vlastnými napokon racionalizmus, ako je tu chápaný, pochovali. Dá sa povedať, že hnutie sa skončilo so Schleiermacherom – podľa niektorých „najväčším teológom, akého mala protestantská cirkev od čias reformácie“. Veľa moderných protestantských teológov (z veľkých protestantských cirkví) prijíma jeho názory, nie však s úplným vylúčením poznania ako základu náboženstva.

Súbežne s vývojom filozofických a teologických názorov na povahu náboženstva a hodnotu zjavenia, ktoré mu poskytli kritické princípy, prebiehal aj vývoj exegézy. Prvá fáza spočívala v nahradení ortodoxnej protestantskej doktríny (t. j. že Sväté písma sú slovom Božím) rozlíšením medzi Slovom Božím obsiahnutým v Biblii a samotnou Bibliou (Töllner, Herder), hoci racionalisti ešte stále tvrdili, že čistejší zdroj zjavenia spočíva skôr v písanom než v tradovanom slove. Toto rozlíšenie nevyhnutne viedlo k rozkladu rigidného pohľadu na inšpiráciu a pripravilo pôdu pre druhú fázu. Teraz bol uplatnený princíp prispôsobenia na vysvetlenie ťažkostí, ktoré vyvolávali biblické záznamy o zázrakoch a démonických prejavoch (Senf, Vogel), a na ten istý účel boli použité aj svojvoľné metódy exegézy (Paulus, Eichhorn).

V tretej fáze racionalisti pripustili možnosť, že Kristus a apoštoli sa mohli mýliť, aspoň pokiaľ ide o nepodstatné časti náboženstva. Všetky exegetické triky boli márne; a nakoniec racionalisti museli pripustiť, že autori Nového zákona písali z iného pohľadu, ako by zaujal moderný teológ (Henke, Wegscheider). Tento princíp je dostatočne pružný, aby ho mohla používať takmer každá názorová škola, a prijali ho viacerí supranaturalisti (Reinhard, Storr) a veľmi často ho prijímajú moderní protestantskí duchovní, ktorí odmietajú verbálnu inšpiráciu. Herder veľmi jasne rozlišuje – skutočne inšpirované treba rozpoznať od toho, čo inšpirované nie je; a de Wette stanovuje ako kritérium výkladu „náboženské vnímanie božského pôsobenia alebo Ducha Svätého v posvätných pisateľoch, pokiaľ ide o ich vieru a inšpiráciu, ale nie pokiaľ ide o ich schopnosť formovať idey…“

Racionalizmus v širšom, populárnom zmysle slova označuje každý druh myslenia, v ktorom ľudský rozum zaujíma postavenie najvyššieho kritéria pravdy; v tomto zmysle sa používa najmä na označenie takých spôsobov myslenia, ktoré sú v protiklade k viere. Takto aj ateizmus, materializmus, naturalizmus, panteizmus, skepticizmus atď. spadajú pod hlavičku racionalistických systémov. Racionalistická tendencia sa takto vyskytovala v dejinách filozofie vždy a bola väčšinou silná vo všetkých kritických školách.

Ako už bolo spomenuté, nemecký racionalizmus mal silné väzby na anglický deizmus a francúzsky materializmus, dve historické podoby, v ktorých sa táto tendencia prejavila. So zľudovením myšlienok obsiahnutých v rôznych systémoch, ktoré tieto hnutia tvorili, však racionalizmus degeneroval. Stal sa v populárnej mysli spojený s povrchnou a zavádzajúcou filozofiou, ktorá sa často prezentuje v mene vedy, takže vznikli dva druhy zmätku, v ktorých:

– pochybné filozofické špekulácie sa považujú za vedecké fakty a

– veda sa falošne pokladá za odporcu náboženstva.

Tento racionalizmus je skôr duchom alebo postojom, ktorý sa chytá akýchkoľvek argumentov, z akéhokoľvek zdroja a akokoľvek hodnotných alebo bezcenných, aby napádal učenia a prax viery. Popri tejto primitívnej a populárnej forme, existuje hlbší a premyslenejší prúd kriticko-filozofického racionalizmu, ktorý buď úplne odmieta náboženstvo a zjavenie, alebo ich spracúva podobným spôsobom ako spomenutí Nemci. Jeho rôzne prejavy majú málo spoločné v metóde či obsahu, okrem všeobecného odkazu na rozum ako na najvyššiu inštanciu. Pred cca 150 rokmi pekne zhrnulo pozíciu racionalistov vyhlásenie Rationalist Press Association. Medzi ne patrí: „Podnecovať návyk na premýšľanie a skúmanie a slobodné uplatňovanie individuálneho rozumu… a všeobecne presadzovať nadradenosť rozumu ako prirodzeného a nevyhnutného prostriedku na všetko poznanie a múdrosť, ktoré človek môže dosiahnuť.“ Dá sa nakoniec povedať, že racionalizmus je priamym a logickým dôsledkom princípov protestantizmu; a že prechodná forma, v ktorej udeľuje súhlas zjaveným pravdám ako tým, ktoré majú pečiatku rozumu, je len etapou vo vývoji ideí smerom k všeobecnej neviere. Oficiálne odsúdenia rôznych foriem racionalizmu, absolútneho aj zmierneného, možno nájsť v Sylabe Pia IX.

Termín racionalizmus sa zvyčajne neaplikuje na teologickú metódu katolíckej Cirkvi. Všetky formy teologického vyjadrenia, najmä však scholastická forma katolíckej teológie, sú však racionalistické v pravom slova zmysle. Cirkev totiž odpovedá na nárok racionalizmu, s ktorým sme sa vyššie zaoberali, protiargumentom: že je to prinajlepšom len zmrzačený a nerozumný racionalizmus, ktorému tento názov ani vlastne právom nepatrí. Ale racionalizmus Cirkvi je, čo sa rozumu týka dokonalý a navyše integrovaný s nadrozumnou pravdou.

V tomto zmysle katolícka teológia predpokladá isté pravdy prirodzeného rozumu ako predpoklady viery (preambula fidei), filozofia (služobnica teológie) sa potom používa na obranu zjavených právd a obsah Božieho zjavenia je spracovávaný a systematizovaný v kategóriách prirodzeného myslenia. Táto systematizácia sa realizuje v dogmatickej aj morálnej teológii. Je to proces, ktorý prebiehal už pri prvých pokusoch o vedecké vyjadrenie náboženskej pravdy, dosahuje metodologickú dokonalosť v dielach takých autorov, ako sú sv. Tomáš Akvinský a sv. Alfonz a iní.

Empirizmus

Primárne, a v jeho psychologickej aplikácii, tento pojem označuje teóriu, podľa ktorej sú javy vedomia jednoducho produktom zmyslovej skúsenosti, teda vnemov rôzne spájaných a usporiadaných. Tým sa odlišuje od nativizmu alebo innateizmu. Sekundárne, a v jeho logickom (epistemologickom) význame, označuje teóriu, že všetko ľudské poznanie je odvodené výlučne zo skúsenosti, pričom týmto pojmom sa myslia výlučne alebo implicitne vonkajšie zmyslové vnemy a vnútorné predstavy a závery, vylučujúc akýkoľvek nadorganický (nemateriálny) intelektuálny faktor. V tomto zmysle je empirizmus protikladom intelektualizmu, racionalizmu a apriorizmu. Obe použitia evidentne označujú len dva neoddeliteľné aspekty jednej a tej istej teórie – epistemologický aspekt je aplikáciou psychologického poznania na problém.

Empirizmus sa v dejinách filozofie objavuje v troch hlavných formách, ako: (1) materializmus, (2) senzualizmus a (3) pozitivizmus.

Materializmus

Materializmus v najhrubšej podobe učili starovekí atomisti (Demokritos, Leukippos, Epikúros, Lucretius), ktorí zredukovali celú realitu na atómy a pohyb, učili, že skúsenosť, z ktorej je podľa nich poznanie zložené, vzniká odrazom obrazov z materiálnych objektov cez zmyslové orgány do duše. Duša, ktorá je len zloženinou najjemnejších atómov, nevníma predmety, ale ich vyžarujúce obrazy. U moderných materialistov (Helvétius, d’Holbach, Diderot, Feuerbach, Moleschott, Büchner, Vogt atď.) je poznanie vysvetlené buď ako mozgová sekrécia, alebo ako pohyb; zatiaľ čo Häckel a iní ho chápu ako fyziologický proces vykonávaný určitými mozgovými bunkami podliehajúci fyzikálnym zákonom. Avenarius, Willy, Mach a ďalší tento proces ešte viac spresňujú až na redukciu všetkej skúsenosti na vnútornú (empiriokriticizmus).

Senzualizmus

Všetci materialisti sú samozrejme senzualisti. Hoci opačné neplatí, predsa však popieraním akéhokoľvek podstatného rozdielu medzi zmyslovými vnemami a ideami (intelektuálnymi stavmi) senzualizmus logicky vedie k materializmu. Senzualizmus, ktorý sa objavuje u Empedokla a Protagora medzi starovekými filozofmi, systematicky sformuloval prvý Locke († 1704), hoci Bacon († 1626) a Hobbes († 1679) pripravili jeho základy.

Locke odvodzuje všetky jednoduché idey z vonkajšej zmyslovej skúsenosti, všetky zložené idey (módy, substancie, vzťahy) z vnútornej skúsenosti (reflexia). Substancia a príčina sú len asociácie subjektívnych javov; univerzálne idey sú len výplody mysle. Locke pripúšťa existenciu, hoci popiera dokázateľnosť, u človeka nemateriálneho a nesmrteľného princípu, duše.

Berkeley († 1753), prijímajúc Lockovo učenie, že idey sú len premenené zmyslové vnemy, subjektivizuje nielen vnímateľné alebo sekundárne vlastnosti hmoty (sensibilia propria, napr. farba a zvuk), ako to robil jeho predchodca, ale aj primárne vlastnosti (sensibilia communia, rozloha, priestor atď.), ktoré Locke považoval za objektívne. Berkeley popiera objektívny základ univerzálnych ideí a vlastne aj celého materiálneho vesmíru. Realitu vecí kladie do ich vnímateľnosti („esse rei est percipi“) a toto „vnímanie“ sa uskutočňuje v mysli Bohom, nie objektom ani subjektom. Zachováva však realitu substancie ľudskej duše a duchov všeobecne, vrátane Boha.

Hume († 1776) súhlasí s oboma empirickými predchodcami v tom, že myseľ pozná len svoje vlastné subjektívne organické vnemy, ktorých idey sú len obrazy. Nadzmyslové je teda nepoznateľné; princíp kauzality je zredukovaný na pocit následnosti javov; jeho nevyhnutnosť je znížená na subjektívny pocit vyplývajúci z jednotného združovania zažitého vo vedomí a duchovná podstata duše je rozptýlená do série vedomých stavov.

Lockov senzualizmus rozvinul Condillac († 1780), ktorý úplne vylúčil subjektívny faktor (Lockovu „reflexiu“) a snažil sa vysvetliť všetky poznávacie stavy čisto mechanickou, pasívnou transformáciou vonkajších vnemov. Francúzsky senzualista ponechal duchovnú dušu, ale jeho nasledovníci ju odmietli tak, ako urobil Hume s berkeleiovskou dušou. Herbartovci zamieňajú obraz s ideou a ani Wundt jasne nerozlišuje medzi primitívnymi pojmami (empirische Begriffe – reprezentácie jednotlivých objektov) a obrazom: „Myslenie je fantazírovanie v pojmoch a fantazírovanie je myslenie v obrazoch.“

Pozitivizmus

Pozitivisti, nasledujúc Comta († 1857), nepopierajú nadzmyslové; tvrdia, že je nepoznateľné; jediným zdrojom poznania je podľa nich zmyslová skúsenosť, experiment a indukcia z javov. John Stuart Mill († 1870), pokračujúc v Humeovom učení, redukuje všetko poznanie na sériu vedomých stavov spojených empirickými asociáciami a rozšírených induktívnym procesom. Myseľ nemá istotu o vonkajšom svete, ale len o „trvalej možnosti senzácií“ a predchádzajúcich a očakávaných pocitoch. Spencer († 1903) robí všetko poznanie relatívnym. Skutočná existencia vecí je ich pretrvávanie vo vedomí. Vedomie obsahuje len subjektívne pocity. Relatívne predpokladá absolútne, ale to je pre nás nepoznateľné; je predmetom viery a náboženstva (agnosticizmus). Všetko, vrátane mysle, vzniklo v kozmickom procese mechanickej evolúcie, v ktorej sa stále nachádzajú; preto sú všetky pojmy a princípy v neustálom pohybe.

Katolícka filozofia učí, že zmyslová skúsenosť je zdrojom, ba dokonca hlavným zdrojom ľudského poznania, avšak tvrdí, že existujú aj iné zdroje okrem senzácií. „Nič nie je v intelekte, čo by predtým nebolo v zmysloch“ – to je jedno z hlavných tvrdení školy. Navyše, hoci každý intelektuálny akt je sprevádzaný zmyslovým pohybom, najmä nejakou zmyslovou reprezentáciou vyvolanou v predstavivosti, predsa len zmyslový vnem a zmyslová reprezentácia (obraz) sa podstatne líšia od idey, ktorú v intelekte vytvára a ktorá je nemateriálnou, nadzmyslovou a nadorganickou schopnosťou. Teóriu, ktorú tu katolícka filozofia prijíma, možno nazvať empiricko-intelektualistickou, keďže spája zmyslový faktor s čisto intelektuálnou alebo nemateriálnou činnosťou pri vzniku poznania. Jej základy sú tieto:

– Idey reprezentujú podstaty alebo esencie vecí, nielen zmyslové kvality či javy, ale podklad a príčinu týchto javov, napr. substanciu, život, príčinu, pravdu atď.; kým idey zmyslových kvalít ich reprezentujú v abstrakcii a ako univerzálne, napr. svetlo.

– Myseľ obsahuje idey vecí (substancií a akcidencií) nemateriálnych, neviditeľných, možných aj nemožných atď., napr. idey Boha, ducha atď. – idey, ktoré nemôžu vzniknúť len zo zmyslových podnetov či obrazov.

– Robíme jasné rozdiely medzi podstatnými a náhodnými vlastnosťami vecí.

– Každý predikát reprezentuje nie súbor zmyslových kvalít, ale to, čím subjekt je (jeho esenciu) z určitého hľadiska.

Žiadna z týchto zvláštností idey sa nenachádza v žiadnom zmyslovom vneme či obraze, ktoré vždy reprezentujú zmyslové javy, existujúce a konkrétne. Lockeova „reflexia“ a Condillacove „procesy asociácie“ nestačia na premenu vnemov na idey, pretože tieto dva stavy sú podstatne alebo objektívne (reprezentatívne) odlišné.

Pozitivisti nevedomky zavádzajú nemateriálnu činnosť, keď sa pri vysvetľovaní vzniku poznania odvolávajú na indukciu; induktívny proces zahŕňa univerzálne abstraktné princípy a logické zákony, ktoré sú zložené z ideí podstatne presahujúcich senzácie. Nadzmyslový charakter ideí vyplýva rovnako z ich „rozsahu“ či použiteľnosti. Idey ako reprezentanti esencií sú použiteľné ako predikáty a sú termínmi, z ktorých sú zložené absolútne univerzálne princípy. Teda idey sú univerzálne, kým vnemy a obrazy môžu reprezentovať len objekty, ktoré pôsobia na zmyslové orgány, teda jednotlivé, fyzicky existujúce objekty. Navyše, idey reprezentujú objekty ako abstraktné – fyzikálne abstraktné, napr. jednotlivé zmyslové kvality; matematicky abstraktné, napr. rozloha a počet; metafyzicky abstraktné, napr. povaha, bytie, substancia, pravda atď. A skutočne, ak by idey neboli abstraktné, neexistovala by žiadna veda, fyzikálna, matematická ani filozofická; všetky tieto vedy skúmajú svoje objekty oddelene od konkrétnych individuálnych určení. Nijaký intelektuálny úsudok by nebol možný, keďže každý predikát je zovšeobecnený pojem a teda do určitej miery abstraktný. Vnem nemôže reprezentovať abstraktný objekt; lebo hoci zrak napríklad vníma farbu oddelene od zvuku, predsa len žiadny zmysel nemôže abstrahovať od predmetu – od existencie a individuality svojho objektu; oko nevidí farbu ako takú a abstraktnú, ale farebný objekt fyzicky a individuálne existujúci:

– žiadny zmysel nemôže abstrahovať od svojho predmetu (vhodného stimulu alebo vlastnosti objektu), ani od svojho spoločného objektu (množstvo, rozšírený objekt);

– a fortiori, žiadny zmysel nemôže vnímať jeden rozmer rozlohy alebo matematický bod, ani neexistujúce veci, ani abstraktné formy ako človek a ľudstvo.

Ani spoločný obraz nestačí na vysvetlenie univerzálnej idey, ako predpokladajú Locke a herbartovci, lebo spoločný obraz, hoci je nejasný, zostáva vždy nejako konkrétny a zmyslový; keďže predstavivosť ako primárne reproduktívna môže reprezentovať len to, čo zmysly sprostredkovali. Vedomie to potvrdzuje; lebo ak predstavivosť reprezentuje napr. trojuholník, je to vždy nejaká konkrétna veľkosť a tvar; nemôže reprezentovať trojuholník, ktorý nie je ani pravouhlý, ani tupouhlý, ani ostrouhlý; zatiaľ čo idea trojuholníka abstrahuje od každej veľkosti či tvaru. Okrem obrazu teda existuje myšlienka, intelektuálny pojem, ktorý sa podstatne líši od obrazu. Spoločný obraz preto nie je predikátom jednotlivcov distribučne, lebo je stále konkrétny, singulárny, zmyslový, materiálny a reprezentuje len kvalitu. Ani nemôže byť predikovaný ako zmätočne spájajúci všetky svoje podriadené, lebo predikát súdu sa prisudzuje podľa obsahu a nie rozsahu. Obraz je nanajvýš podobný veciam; pojem je totožný s predmetom, ktorému sa prisudzuje.

Podľa empiristov spoločný obraz vzniká porovnaním reprezentácií, takže to, čo je im spoločné, teda nejaká výnimočná kvalita, je pojmom. Ale intelekt by musel okamžite vnímať a porovnávať obrazy, čo je nemožné; ani by nemohol vytvoriť pojem, ak by mu nepredchádzalo množstvo zmyslových vnemov a reprezentácií veci alebo vecí rovnakého druhu. Vieme však, že pojem veci si utvoríme okamžite, aj keď ju vnímame len raz. Navyše, na vytvorenie spoločného obrazu musí pojem objektu predchádzať; lebo na porovnávanie podobných vecí musíme najprv vnímať ich podobnosť.

Vnímať podobnosť znamená vnímať spoločný objektívny aspekt, v ktorom sa podobné veci zhodujú, hoci sa v iných aspektoch líšia. To však zmysly nedokážu; preto musí predchádzať intelektuálne vnímanie spoločného znaku, ktorý je spoločný objektom reprezentovaným obrazmi, teda univerzálna idea musí predchádzať spoločnému obrazu. Spoločný obraz teda nepredchádza, ale nasleduje po spoločnom pojme, ktorého je akýmsi tieňom. To platí najmä v prípade produktívnej predstavivosti, ktorá v nových formách usporadúva predtým porovnané obrazy a teda predpokladá reflexiu a súd, čo žiaden zmysel nedokáže vykonať.

Senzualizmus implikuje skepticizmus

Ak totiž bezprostredne nevnímame vonkajšie objekty, ale len naše subjektívne zmyslové modifikácie, potom, keďže sa tieto líšia u rôznych jednotlivcov (napr. rôzne posudzovanie vzdialenosti, tepla, chladu atď., ktoré vyžadujú intelektuálnu korekciu, na ktorú zmysly nemajú schopnosť), nemôže existovať žiadna istá a objektívna pravda, každý jednotlivec by bol mierou pravdy, neexistovalo by objektívne kritérium istoty, žiadne univerzálne pravdy.

Na prechod od subjektívneho vnemu k poznaniu jeho objektu musíme použiť princíp kauzality. V senzualizme však buď pojem príčiny nie je objektívny, alebo príčina nie je vnímaná vôbec; preto je princíp kauzality buď odmietnutý, alebo vyhlásený za pochybný. Preto nemôže existovať istota objektívnej existencie vecí. Hume bol preto logický, keď z Lockovej teórie vyvodil univerzálny skepticizmus.

Senzualizmus ničí základy vedy. Veda je poznanie vecí v ich príčinách; ale zmysly nemôžu vnímať príčiny. Pozitivisti tvrdia, že ich metódou dosiahli vedy obdivuhodný pokrok, že pozorovaním a indukciou boli objavené zákony prírody. Pozorovanie javov však predpokladá univerzálne idey, ktorými sa javy zaraďujú do skupín alebo druhov, pričom indukcia, aby bola legitímna a istá, predpokladá princíp kauzality. Preto fyzikálne vedy predpokladajú fyzickú abstrakciu; matematické matematickú abstrakciu; metafyzické metafyzickú abstrakciu (prvotnú, t. j. priamu, a reflexívnu; ontologickú, logickú, psychologickú). Popretie univerzálnych, nutných, nemenných ideí, ktoré sú podstatne odlišné od senzácií, znamená zničenie aj fyzikálnej vedy, tým viac matematickej a filozofickej vedy.

Senzualizmus ničí základy morálky a náboženstva. Pretože, ako priznávajú senzualisti a pozitivisti, ich teórie neposkytujú dôkaz o duchovnosti a nesmrteľnosti duše; o existencii morálneho zákona, jeho záväznosti a sankcii v budúcom živote; o existencii Boha a jeho vzťahu k človeku. Dejiny pritom svedčia, že tieto pravdy sú základné pre náboženský a morálny život človeka.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus

Titulný ilustračný obrázok k 55. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)