Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus

Jozef Duháček
13. októbra 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Dišpenzacionalizmus je doslovný výklad Biblie, ktorý vníma dejiny ako rozdelené Bohom do určitých období, ktoré nasledujú určitý vzorec. Tieto obdobia, nazvané dišpenzácie, označujú konkrétne úseky dejín, počas ktorých sa Božia úloha a jeho vzťah k ľuďom menia a nadobúdajú odlišné črty. Klasické dišpenzacionalistické učenie rozdeľuje Boží plán do siedmich odlišných dišpenzácií, hoci počet týchto období sa môže líšiť podľa konkrétneho teologického prístupu.

Každá dišpenzácia sleduje podobný cyklus – Boh sa zjaví ľudstvu, ľudská viera je podrobená skúške a nakoniec Boh ľudí súdi a napravuje. Od svojho vzniku v 19. storočí bol dišpenzacionalizmus prijatý a prispôsobený rôznymi náboženskými skupinami po celom svete, no najviac sa udomácnil v prostredí amerického evanjelikalizmu.

Myšlienka rozdeľovania biblických dejín do určitých období siaha hlboko do minulosti, no samotná teológia dišpenzacionalizmu vznikla až v 19. storočí. Mnohí dišpenzacionalisti tvrdia, že ich učenie má korene už v časoch apoštolov a v prvej Cirkvi Ježiša Krista, no to je lož. Väčšina historikov kladie jeho formovanie do polovice 19. storočia.

Pôvod dišpenzacionalizmu sa zdá byť spojený s kazateľom Johnom Nelsonom Darbym, členom hnutia Plymouth brethren (Plymouthskí bratia). Darby na začiatku 19. storočia študoval teológiu na Trinity College v írskom Dubline. Počas štúdia sa začal intenzívne zaujímať o spásu a obnovu Izraela. Jednu kapitolu z Izaiáša vykladal tak, že Izrael čaká v budúcnosti obdobie ohromných pozemských požehnaní, ktoré sa líši od nebeských požehnaní daných kresťanskej Cirkvi Nového zákona.

Z tohto výkladu dospel k záveru, že kráľovstvo Izraela a novozákonná Cirkev sú dve odlišné entity. Darby tiež veril, že „vytrhnutie“ (rapture) – ako nazval prorokovaný druhý príchod Krista – môže nastať kedykoľvek.

Dišpenzacionalizmus interpretuje proroctvo o sedemdesiatich týždňoch v Danielovi (Dan 9,24–27) ako 490-ročné obdobie pre Izrael, ktoré je rozdelené na tri samostatné časti: sedem týždňov (49 rokov), šesťdesiatdva týždňov (434 rokov) a posledný, sedemdesiaty týždeň (7 rokov). Kľúčovou vierou dišpenzacionalistov je, že medzi 69. a 70. týždňom existuje „medzera“, ktorá vytvára pauzu v časovej osi. Táto medzera predstavuje súčasné „obdobie Cirkvi“ a posledný, sedemdesiaty týždeň je budúcim obdobím súženia pred druhým príchodom Krista. Po naplnení tohto proroctva sa mal Izrael opäť stať centrom Božieho plánu. Boh splní svoje sľuby voči Izraelu a svet sa zmení na tisícročné kráľovstvo, ako to opisuje Kniha zjavenia.

Darby rozpoznal sedem odlišných dišpenzácií, teda historických období určených Bohom, ktoré určujú jeho plán pre ľudstvo. Do roku 1833 mal svoju teológiu hotovú. Darbyho učenie patrilo k prúdu premilenializmu – viery, že Ježiš Kristus sa fyzicky vráti na zem a prinesie tisícročné obdobie mieru. Darby cestoval po svete a šíril svoju náuku. V druhej polovici 19. storočia sa jeho myšlienky rozšírili prostredníctvom tzv. Hnutia biblických konferencií. V tom čase sa dišpenzacionalizmus stal populárnym najmä v Spojených štátoch. Veľký význam pre šírenie učenia mala Scofieldova referenčná Biblia (Scofield Reference Bible) – populárne teologické dielo z počiatku 20. storočia. Scofield v nej rozdelil dejiny do siedmich období:

1. Obdobie nevinnosti – od stvorenia sveta po pád Adama

2. Obdobie svedomia – po potopu sveta

3. Obdobie občianskej vlády – od potopy sveta po Abraháma

4. Obdobie zasľúbenia – od Abraháma po Mojžiša

5. Obdobie zákona – od Mojžiša po Krista

6. Obdobie milosti – Od ukrižovania po „vytrhnutie“ – to je obdobie Cirkvi

7. Obdobie kráľovstva

Po prvej svetovej vojne (1914 – 1918) začali americkí dišpenzacionalisti zakladať školy po celej krajine, ich náuka sa vyučovala aj v akademickom prostredí. Najúspešnejšou z nich sa stala Dallas Theological Seminary v Texase. Jej zakladateľ Lewis Sperry Chafer napomohol šíreniu dišpenzacionalizmu aj svojím dielom Systematic Theology. Počas 20. storočia sa objavili rôzne chápania dišpenzacionalizmu a samotný pojem sa začal používať v 20. rokoch 20. storočia, aby sa odlíšilo Scofieldovo učenie od iných foriem dišpenzacionalistickej teológie. Teória získala obľubu najmä medzi americkými evanjelikálnymi cirkvami – predovšetkým baptistickými a letničnými. Dodnes je súčasťou výučby na viacerých biblických školách v USA.

Základným znakom dišpenzacionalizmu je odmietanie predstavy, že Cirkev nahradila Izrael v Božom pláne. Pre dišpenzacionalistov starozákonný Izrael síce predchádza novozákonnej Cirkvi, ale nie je ňou nahradený. Ide o mnohostranný Boží plán, ktorý sa začína ľudskou nevinnosťou a končí tisícročným kráľovstvom Krista.

Väčšina dišpenzacionalistov rozlišuje sedem dišpenzácií, ktoré sa zhodujú so Scofieldovým rozdelením, no dajú sa nájsť zhruba tri veľké prúdy:

– klasický dišpenzacionalizmus – učí, že Boh má v rôznych obdobiach rozdielne zámery a že Cirkev je len prechodným obdobím medzi Božími plánmi pre Izrael. Očakáva existenciu pozemského aj nebeského kráľovstva.

– Modifikovaný dišpenzacionalizmus – nepredpokladá dve oddelené kráľovstvá, ale rozlišuje dve skupiny Božieho ľudu – Cirkev a Izrael. Každá skupina má inú úlohu a zodpovednosť, ale obe dostávajú rovnakú spásu. V tisícročnom kráľovstve budú existovať spolu.

– Progresívny dišpenzacionalizmus – tvrdí, že Cirkev nie je oddeleným národom či skupinou, ale spolu s Izraelom tvorí Boží ľud. Obe skupiny majú rovnakú duchovnú hodnotu, hoci sa ich úlohy odlišujú.

Keďže klasický dišpenzacionalizmus stratil časť svojej popularity, niektorí bádatelia zaznamenali v 21. storočí zblíženie dišpenzacionalizmu a teológie zmluvy. Podľa tejto teológie tvoria dejiny spásy tri zmluvy:

1.) zmluva medzi Otcom Synom a sv. Duchom o spáse ľudstva;
2.) zmluva medzi Bohom a Adamom, že poslušnosť vedie k životu, hriech k smrti;
3.) zmluva medzi hriešnikmi a Kristom, že budú spasení bez skutkov iba skrze milosť.

Scofieldova referenčná Biblia

Scofieldova referenčná Biblia je široko rozšírená študijná Biblia. Upravoval a doplnil ju americký biblista Cyrus I. Scofield, ktorý na začiatku 20. storočia veľmi spopularizoval dišpenzacionalizmus. Biblia obsahovala celý text tradičného protestantského prekladu (verziu kráľa Jakuba). Prvé vydanie sa objavilo v roku 1909 a autor ho revidoval v roku 1917.

Scofieldova Biblia obsahovala niekoľko inovatívnych prvkov. Najdôležitejším bolo to, že biblický komentár bol vložený priamo do textu Biblie, nie do samostatného zväzku – čo v protestantských bibliách nebolo zvykom. Biblia tiež obsahovala systém krížových odkazov, ktorý prepájal príbuzné verše a umožňoval čitateľom sledovať biblické témy naprieč rôznymi kapitolami a knihami. Nakoniec, vydanie z roku 1917 sa pokúsilo aj datovať biblické udalosti. Práve v tejto Biblii sa mnohí kresťania prvýkrát stretli s výpočtom dátumu stvorenia sveta od arcibiskupa Jamesa Usshera, ktorý určil stvorenie na rok 4004 pred Kr. Scofieldove poznámky zároveň podporovali tzv. teóriu medzery (gap theory), podľa ktorej medzi veršami Genezis (Gn 1,1 a Gn 1,2) existuje časová medzera, počas ktorej sa odohrali udalosti, ktoré vysvetľujú stav zeme „bez tvaru a prázdnej“. Diskusia o tejto teórii vyvolala medzi fundamentalistami vážnu vnútornú debatu o povahe a chronológii stvorenia.

Prvé vydanie Scofieldovej referenčnej Biblie (1909) vyšlo len niekoľko rokov pred prvou svetovou vojnou – konfliktom, ktorý zničil vtedajší kultúrny optimizmus a predstavu o príchode novej éry mieru a prosperity. Po druhej svetovej vojne nasledovalo založenie židovského štátu v Palestíne. Tieto udalosti pôsobili tak, že Scofieldovo premilenialistické učenie (viera v Kristov návrat pred tisícročným kráľovstvom) sa mnohým zdalo prorocké a naplnené.

Scofieldova referenčná Biblia podporovala dišpenzacionalizmus a vďaka Scofieldovým poznámkam prijala veľká časť fundamentalistických kresťanov v Spojených štátoch práve dišpenzacionalistickú teológiu. Jeho výklady Zjavenia apoštola Jána sa stali základom pre mnohé časové harmonogramy, súdy a predpovede koncov sveta, ktoré neskôr rozvíjali populárni náboženskí autori. Aj vďaka úspechu Scofieldovej referenčnej Biblie sa americkí fundamentalisti 20. storočia začali viac zameriavať na eschatológiu – učenie o „posledných časoch“ a Kristovom druhom príchode.

Scofieldova referenčná Biblia mala tiež významný vplyv na kresťanský sionizmus. Scofield vo svojich poznámkach k Genezis (Gn 12,3: „Požehnám tým, ktorí ťa požehnávajú, a zlorečiť budem tým, ktorí ti zlorečia“) zdôrazňoval Božie zasľúbenie Izraelu. Na tento výklad sa odvolával aj John Hagee, zakladateľ organizácie Christians United for Israel (CUFI), povedal, že „50 miliónov evanjelikálnych kresťanov veriacich v Bibliu sa spája s piatimi miliónmi amerických Židov, aby sa spolu postavili na obranu Izraela“. Hovoril práve o Scofieldovej referenčnej Biblii.

Hoci, ako bolo spomenuté, Scofieldova referenčná Biblia obsahuje text autorizovanej verzie Biblie kráľa Jakuba, nejde o tradičnú protestantskú Bibliu, ale o komentáre C. I. Scofielda, ktoré robia knihu problematickou. Práve Scofieldove poznámky mali ohromný vplyv na generácie amerických evanjelikálov, aby verili, že Boh od nich vyžaduje nekritickú podporu moderného štátu Izrael.

Ústredným bodom viery kresťanských sionistov je Scofieldov komentár ku Genesis (Gn 12,3: „Požehnám tým, ktorí ťa požehnávajú.“) úzko súvisiacim s ďalšou vetou: „A zlorečiť budem tým, ktorí ti zlorečia.“ Podľa Scofielda dejiny dokazujú, že ľuďom, ktorí prenasledovali Židov, sa vždy vodilo zle – tým, ktorí ich chránili, dobre. Budúcnosť tento princíp má ešte výraznejšie potvrdiť.

Na základe Scofieldovho pomerne tendenčného výkladu Hagee tvrdí: „Človek alebo národ, ktorý pozdvihne hlas či ruku proti Izraelu, privoláva na seba Boží hnev.“

Existuje však aj iný výklad, ktorý preferujú kritici dišpenzacionalizmu: „Sľub sa vzťahuje na Abrahámových potomkov a hovorí o Božom požehnaní pre nich, nie o tom, že celé národy majú „požehnávať“ hebrejský národ, a už vôbec nie súčasný sekulárny štát Izrael.“

The New Scofield Study Bible, vydaná Oxford University Press v roku 1984, ešte zosilnila Scofieldovu interpretáciu pridaním: „Ak národ spácha hriech antisemitizmu, nevyhnutne ho postihne súd.“ Takáto exegéza vybraných biblických textov stavia Izrael a židovský národ nad ostatné národy a ospravedlňuje prakticky všetko, čo štát Izrael robí, zhoršuje napätie medzi Židmi a Palestínčanmi a podkopáva snahy o mierové riešenie palestínsko-izraelského konfliktu, a to všetko preto, lebo „tak to hovorí Biblia“.

Vo svojej knihe z roku 2008 Vzostup Izraela: Dejiny revolučného štátu opisuje Jonathan R. Adelman zásadnú podporu, ktorú Izrael dostáva od kresťanských fundamentalistov, ako „čisto náhodnú“. Neuveriteľná kariéra muža, ktorý napísal „Bibliu fundamentalizmu“, Cyrusa I. Scofielda však naznačuje niečo iné. Scofield sa obrátil, po neveľmi úspešnej kariére právnika, politika a všeobecného špekulanta. Za nejaké falšovanie a podvody dokonca šesť mesiacov sedel vo väzení v St. Luis. To, že sa stal „znovuzrodeným“ kazateľom, Scofieldovi nebránilo v roku 1901 stať sa členom exkluzívneho pánskeho klubu v New Yorku. Vo svojej kritickej biografii Neuveriteľný Scofield a jeho kniha Joseph M. Canfield naznačuje, že Scofield bol spojený s jedným z členov klubovej komisie, právnikom z Wall Street Samuelom Untermyerom. Ako Canfield naznačuje, Scofieldova teológia bola „mimoriadne užitočná pri získavaní podpory fundamentalistických kresťanov pre medzinárodné záujmy jedného z Untermyerových obľúbených projektov – sionistického hnutia“.

V článku Teória nespravodlivej vojny: Kresťanský sionizmus a cesta do Jeruzalema profesor David W. Lutz sa domnieva, že Untermyer využil Scofielda, právnika z Kansas City bez formálneho teologického vzdelania, na zavedenie sionistických myšlienok do amerického protestantizmu. Untermyer a ďalší bohatí členovia klubu financovali Scofieldovu kariéru vrátane ciest do Európy. Na jednej z týchto ciest sa Scofield zoznámil s vydavateľom z Oxford University Press Henry Frowdeom. Frowde, podľa jeho biografie, síce nebol vo svojich náboženských názoroch výrazný, no bol spojený s bratmi známymi ako „Exkluzívni bratia“. To bola skupina kresťanských evanjelikálov, ktorí sa po rozkole medzi Plymouthskými bratmi v roku 1848 pridali k Johnovi Nelsonovi Darbymu, anglo-írskemu misionárovi, všeobecne považovanému za najvplyvnejšiu osobnosť v rozvoji kresťanského sionizmu, a ktorý mal významný vplyv na samotného Scofielda.

Keby Scofieldova referenčná Biblia nikdy nebola vydaná, americkí prezidenti ovplyvnení kresťanským sionizmom, ako Truman, Johnson, Reagan, George W. Bush a aj Donald Trump by možno neboli takí ústretoví voči izraelským požiadavkám a ušetrilo by to mnoho utrpenia aj obyvateľom Blízkeho východu, kde si expanzívny Izrael posilnený neochvejnou podporou kresťanov, presvedčených, že Scofieldove slová sú Božou vôľou, dovoľuje čoraz viac.

To, že protestanti vo svojom sola scriptura ošiali vykladajú Písmo po svojom a nachádzajú v ňom všetko možné, nie je žiadna novinka a pokiaľ z toho vytiahnu presvedčenie, že pre Židov už viac neplatí, že ku spáse musia uveriť v Krista a nechať sa pokrstiť, nie je to vôbec prekvapujúce. Protestanti vytiahli z Písma ďaleko fantastickejšie závery. Tragédiou však je, že toto presvedčenie si pomaly adoptovali aj katolíci, a to dokonca tí najvyšší.

Pápežom Františkom zostavená komisia pri 50. výročí vydania Nostra aetate (2015) v reflexii s menom Božie dary a povolania sú neodvolateľné uvádza: „Katolícka cirkev nevedie ani nepodporuje žiadnu špecifickú inštitucionálnu misijnú činnosť namierenú voči Židom.“ (https://www.christianunity.va/content/unitacristiani/en/commissione-per-i-rapporti-religiosi-con-l-ebraismo/commissione-per-i-rapporti-religiosi-con-l-ebraismo-crre/documenti-della-commissione/en.html?utm_source=chatgpt.com)

Pápež Benedikt XVI. v knihe Ježiš Nazaretský hovorí, že: „Cirkev sa nemá zaoberať konverziou Židov; má čakať na čas ustanovený Bohom. V roku 2018 už ako emeritus uviedol, že voči Židom nemá Cirkev viesť misie, ale dialóg. (Pope emeritus Benedict: Dialogue with the Jews, not mission – Vatican News) Kardinál Kasper v roku 2002 povedal, že Kristovo spasiteľské dielo nevyžaduje, aby sa Židia obrátili na kresťanstvo. (Jews do not need conversion – The Catholic Leader)

Ukazuje sa teda, že dišpenzacionalizmus má presah aj do katolíckej Cirkvi, v ktorej postupne zapúšťa svoje korene.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2

Titulný ilustračný obrázok k 48. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)