Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská

Jozef Duháček
17. marca 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Členom Jednoty bratskej (ďalej len JB) sa niekde hovorí aj „Českí bratia“ alebo „Moravskí bratia“. Jednota bola založená v Čechách v roku 1457, obnovená grófom Zinzendorfom v roku 1722 a je stále aktívna aj v dnešných dňoch. Kladením života pred vierovyznanie sa usiluje „ukázať živú Cirkev Kristovu, ktorá je tvorená alebo znovuzrodenými mužmi a ženami, pričom poskytuje spoločné miesto pre stretnutia kresťanov, ktorí chápu dogmy rôzne“. Tento citát o cieli JB uvádza Katolícka encyklopédia už v roku 1915 a znie to ako dnešné rozprávanie pokoncilového kléru o sprevádzaní, stretávaní a pastoračnej citlivosti.

Osobná viera v ukrižovaného Spasiteľa tvorí základ. Písmo je jediným pravidlom viery, ale o tom, akým spôsobom a kde bolo inšpirované JB nič nehovorí, pretože to patrí „k tajomstvám, ktoré sa Bohu nepáčilo zjavovať“. JB prijíma doktríny o Trojici, páde, pôvodnom hriechu a „celkovej skazenosti“, ale „diskusii o nich sa vyhýba“. Láska Boha zjavujúca sa v Kristovi – bez teórií o tom ako, kedy a kde – je centrom viery a praxe. Ospravedlnenie iba vierou a nevyhnutnosť znovuzrodenia „sú považované za fakty osobnej skúsenosti“. Posväcujúca milosť, potreba modlitby a iné verejné prostriedky milosti, kompletný obrad, prísna disciplína, „kňazstvo bez episkopátu“, t. j. biskupi vysväcujú, ale episkopálny úrad nepredstavuje žiadnu ďalšiu autoritu alebo administratívnu moc, krst a Večera Pánova ako jediné sviatosti a spoločná kresťanská eschatológia: vzkriesenie, súd, Nebo, Peklo; to sú zásady, ktorých sa moravskí bratia držia, pričom majú slobodu špekulovať o nich podľa Písma.

Historicky sú Českí bratia článkom v reťazi siekt začínajúcich od Wyclifa (1324 – 1384) a pokračujúcich až do súčasnosti. Čechy sa ukázali ako lepšia pôda pre ich rozkvet wyclifizmu než Anglicko. Wyclif aj Hus boli hnaní túžbou reformovať Cirkev svojej doby; obaja zlyhali a pravdepodobne neúmyselne sa stali otcami nových, heretických skupín – lollardov a husitov. Prvých katolícki vládcovia v Anglicku prenasledovali; druhí v Čechách prosperovali vďaka kráľovskej a národnej podpore. Upálenie Jána Husa na hranici za tvrdošijnosť v zastávaní Wyclifových odsúdených doktrín bolo považované za urážku viery českého národa, ktorý od svojho prvého obrátenia na kresťanstvo nikdy neodbočil od pravdy. V minulej časti sme načrtli osud husitskej herézy až po porážku pri Lipanoch, v ktorej padol husitský veliteľ Prokop Holý. Zvyšok preživších husitov, málo významný na to, aby zohrával politickú rolu, sa stiahol do súkromného života a venoval všetky svoje sily náboženstvu. V roku 1457 nektorí z nich vytvorili organizáciu s názvom „Jednota bratská“ (Unitas fratrum).

Zakladateľom novej sekty bol istý Gregor, synovec kališníckeho kazateľa Rokycanu, ktorý neprestal veriť, že „Rímska Cirkev je beznádejne a neprekonateľne skazená“. Gregor sa preto rozhodol založiť novú cirkev v súlade s myšlienkami svojho strýka a vlastnými predstavami o tom, ako má vyzerať dokonalá cirkev. Vďaka vplyvu Rokycanu získal od krajinského (čes. zemského) správcu Jiřího z Poděbrad povolenie na založenie komunity v dedine Kunvald pri Žamberku. Michal, farár zo Žamberku, a Matiáš, roľník z Kunvaldu, sa ku Gregorovi pripojili a čoskoro mala komunita niekoľko tisíc členov. Ich špecifické princípy boli v tomto ranom období boli pomerne vágne: zrušenie všetkých rozdielov v spoločenskom postavení a majetku, meno kresťana ako jediná dostatočná dôstojnosť; zrušenie prísahy, vojenskej služby atď.

Jiří z Poděbrad si udržal kontrolu nad rastúcou komunitou. V roku 1461 dal Gregora a niekoľkých ďalších ľudí zatknúť s podozrením že oživujú táborskú herézu. Obvinení priznali, že neverili v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii a počas nočných stretnutí sa zúčastnili na prijímaní chleba a vína ako bežnej potravy. Boli prepustení a aby sa vyhli popoťahovaniu od krajinskej správy Gregor a jeho spoločníci ušli na panstva Reichenau – Rychnov, kde žili skrytí v horách. Tam, v roku 1464, sa konalo tajné zhromaždenie, ktorého sa zúčastnili bratia z Čiech a Moravy, ktorí prijali ako základ svojej viery doktrínu, že ospravedlnenie sa dosahuje prostredníctvom viery a lásky a prináša nádej na večné spasenie. Bohatí boli požiadaní, aby zanechali svoje bohatstvo a svetskú pompéznosť a žili v dobrovoľnej chudobe. Bratia sa mali vzdať súkromného majetku v prospech bratstva. Každý, kto nezachovával bratskú vieru a prax, mal byť z komunity vylúčený.

Medzitým pokračovalo prenasledovanie. Utrakvisti (kališníci) odmietali bratom udeľovať sviatosti. Títo si preto vytvorili vlastné kňazstvo podľa vlastnej viery. Biskupa a niekoľko kňazov vybrali lósom, a rozdelenie s utrakvistami sa stalo hotovou vecou. Hlava rakúskych valdéncov, o ktorom sa predpokladá, že získal svätenie od skutočného biskupa, vysvätil na biskupa bývalého farára Michaela a ten zasa svojho priateľa Matiáša a potom vysvätili niekoľko kňazov. K tomu došlo v roku 1467 na synode v Lhotke pri Rychnove, kde boli všetci prítomní opätovne pokrstení.

Roztržka s katolíkmi aj utrakvistami bola teraz dokončená a bratia začali usporadúvať svoju komunitu podľa modelu „prvotnej Cirkvi“. Moc sa sústredila v rade, ktorej predsedal sudca. Štyria starší mali biskupskú moc. Kňazi nemali majetok a boli povzbudzovaní k celibátu. Od veriacich sa vyžadovala najprísnejšia morálka a skromnosť. Všetko, čo viedlo k luxusu bolo zakázané; prísahy a vojenská služba boli povolené len vo veľmi výnimočných prípadoch. Verejné hriechy museli byť verejne vyznávané a boli trestané cirkevnými trestami alebo vylúčením. Komisia žien neúnavne dohliadala na správanie svojich sestier.

Po synode v Lhotke prišlo nové prenasledovanie. Bratia obhajovali svoju vec rozsiahlymi spismi, ale v roku 1468 bolo mnoho z nich uväznených a mučených, jeden bol upálený na hranici. Smrť Jindřicha z Poděbrad v roku 1471 priniesla istú úľavu. Brat Gregor zomrel v roku 1473. Od roku 1480 bol hlavou sekty Lukáš z Prahy. Vďaka nemu a tolerancii, ktorú bratom poskytol kráľ Ladislav II., rýchlo rástli a na konci 15. storočia mali 400 komunít. Pokus pápeža Alexandra VI. o vrátenie JB do Cirkvi (v roku 1499) sa ukázal ako neúspešný.

V tejto dobe vypukol v JB vnútorný spor a viedol k obnove prenasledovania. Amositi, nazývaní podľa svojho vodcu, brata Amosa, obvinili svojich miernejších bratov z podnecovania násilného odporu voči vláde, napodobňujúcich svojich duchovných predkov, táboritov. Kráľ Ladislav II. následne vydal dekrét, ktorý zakazoval stretnutia bratov pod hrozbou prísnych trestov. Na mnohých miestach však bol dekrét ignorovaný a mocní zemepáni JB naďalej chránili. Kráľ sa uchýlil k miernejším opatreniam. V roku 1507 pozval predstaviteľov JB, aby sa stretli s utrakvistami na konferencii v Prahe. Bratia poslali niekoľkých negramotných, neškolených mužov, ktorí nevedeli odpovedať na otázky univerzitných profesorov. Kráľ to považoval za urážku a nariadil potlačiť všetky stretnutia, spáliť všetky ich knihy a tých, ktorí sa vzpierali, uväzniť (1508).

Bratia teraz začali hľadať podporu v zahraničí. Erazmus ich pochválil za ich znalosti pravdy, ale odmietol sa k nim pridať. Luther namietal proti ich doktríne o Eucharistii, proti celibátu ich kňazov, proti praxi opätovného krstu a proti viere v sedem sviatostí. Brat Lukáš odpovedal ostrou brožúrou a po zistení nízkej úrovne cirkevnej disciplíny medzi luteránmi vo Wittenbergu ukončil všetky pokusy o zjednotenie. Súčasne (1525) odmietol zwingliánske doktríny, ktoré sa niektorí bratia snažili zaviesť. Po smrti brata Lukáša (1528) prešlo vedenie JB do rúk reformistov, medzi ktorými je najvýznamnejší Ján Augusta.

Augusta obnovil rokovania s Lutherom a tak upravil krédo JB, že získal schválenie od Luthera, ale zjednotenie bolo opäť zablokované laxnou morálkou luteránov v Čechách a na Morave. Augusta sa prihováral za prísnejšiu cirkevnú disciplínu, ale Luther ho vyhostil so slovami: „Buď ty apoštolom Čechov, ja budem apoštolom Nemcov. Rob ako okolnosti prikazujú, my tu budeme robiť to isté“ (1542). Krátko na to boli české stavy požiadané, aby sa pripojili k vojne Karola V. proti Šmalkaldskej lige. Katolíci a starí utrakvisti poslúchli, ale českí protestanti, ktorí sa stretli v dome brata Kostku, vytvorili akúsi provizórnu vládu zloženú z ôsmich členov, štyria z nich patrili k JB, a určili generála, aby viedol ozbrojených rebelov do Sasku proti cisárovi. Víťazstvo Karola nad šmalkaldskými pri Muhlbergu (1547) prinútilo rebelov podriadiť sa svojmu kráľovi, Ferdinandovi I. Bratia, ktorí boli hlavnými podnecovateľmi vzbury, boli teraz odsúdení na vyhynutie. Ján Augusta a jeho spoločník Jakub Bílek boli uväznení; stretnutia bratov boli zakázané v celom kráľovstve; tí, ktorí sa odmietli podriadiť, boli vyhnaní. Mnohí sa uchýlili do Poľska a Pruska (1578); tí, ktorí zostali v krajine, sa pripojili aspoň naoko k utrakvistickej strane.

Vďaka miernosti Maximiliána II. a vlastným protestantským tendenciám mohol český snem v roku 1575 vypracovať „České vyznanie viery“, v ktorom sa objavujú aj zásady Jednoty bratskej, aj luteránske. Počas vlády Rudolfa II. (1584) sa opäť začalo prenasledovanie, ktoré trvalo s väčšou alebo menšou intenzitou až do roku 1609, keď Rudolfova charta dala slobodu náboženského vyznania všetkým protestantom. Avšak len čo vonkajší tlak ustúpil, vypukol v protestantských radoch vnútorný rozkol. Konzistórium, zložené z luteránov a členov Jednoty bratskej, nebolo schopné udržať mier a jednotu medzi oboma stranami. Ferdinand II., po víťazstve nad rebelmi v bitke na Bielej hore (1620), im ponúkol výber medzi katolicizmom a exilom. Mnoho bratov emigrovalo do Uhorska, ale väčší počet do severného Poľska, kde sa usadili v Lisse (Poznaň). Niekoľko komunít prežilo v Poľsku až podnes.

Českí bratia a Anglicko

Za vlády Maximiliána II. a Rudolfa II. si JB užívala obdobie prosperity, ktoré im umožnilo nadviazať vzťahy s mladšími protestantskými cirkvami. Posielali študentov do Heidelbergu a aspoň jedného poslali aj na Oxford. V roku 1583 „Bernardus, John, Moravan“, ktorý študoval teológiu desať rokov na nemeckých univerzitách odcestoval študovať na škótske univerzity. Tento Bernardus však nezanechal žiadnu stopu, okrem zápisu v Oxfordskom registri. Muž, ktorý dostal bratstvo v Anglicku na scénu bol Ján Ámos, známy ako Komenský. Ako učenec a pedagóg bol pozvaný svojimi anglickými priateľmi, aby pomohol v zlepšení stavu a správy univerzít, ktoré boli práve prerokovávané v parlamente. Vypuknutie občianskej vojny zmarilo všetky tieto plány a Komenský sa v roku 1642 vrátil do Nemecka.

Jeho vplyv v Anglicku mu umožnil zbierať prostriedky pre jeho ťažko prenasledovanú sektu v Poľsku: prvé tri pokusy boli neúspešné, ale štvrtý, autorizovaný Cromwellom, vyniesol 5900 libier, čo boli vtedy veľké peniaze. To bolo v rokoch 1658–59. Styk s Anglikánskou cirkvou pokračoval nepretržite až do doby, keď pozostatky pôvodnej Jednoty bratskej postupne zanikli a boli pohltené inými evanjelickými vyznaniami. Keď sa obnovená JB ukázala v Anglicku, tešila sa zo spomienky na bývalé priateľské vzťahy.

História obnoveného bratstva

Prenasledovanie a vnútorné rozpory takmer viedli k úplnému zániku Českých bratov. Malý, ale verný zvyšok však bol predurčený na to, aby vyrástol v nové a silné náboženské združenie pod menom Moravskí bratia. Zakladateľom a formovateľom tejto druhej „Unitas fratrum“ bol pobožný a praktický gróf Zinzendorf (* 1700, † 1760). V roku 1722 luteránsky pastor Rothe z Berthelsdorfu v Hornom Lužicku predstavil grófovi, od ktorého mal svoju farnosť, moravského stolára menom Kristián David. Tento muž hľadal miesto, kde by so svojimi spoluvercami mohli slobodne praktizovať svoju vieru.

Zinzendorf nebol doposiaľ oboznámený s históriou a učením Českých bratov, z lásky k blížnym im poskytol požadovanú pôdu na svahoch Hutbergu v obci Berthelsdorf. O krátky čas tam prisťahovalci z Moravy založili osadu, nazvanú Herrnhut. Osadníci sa modlili v luteránskom kostole. O dva roky neskôr prišlo z Moravy päť mladých mužov, ktorí tvrdili, že sú praví členovia starého „Českého bratstva“. Ihneď vznikli náboženské spory, čo znepokojilo grófa Zinzendorfa a jeho priateľov. Gróf si čoskoro uvedomil, že osadníci, všetko jednoduchí robotníci a remeselníci, sa viac zaujímali o cirkevnú disciplínu a kresťanské pravidlá života, než o dogmy. Preto sa rozhodol vypracovať ústavu pre spoločenstvo, v ktorom by náboženstvo malo byť hlavným cieľom a zväzujúcim putom. Odišiel z Drážďan a so súhlasom pastora začal pracovať ako laik-katechéta medzi bratmi v Herrnhute.

Spoločenstvo sa stretávalo na bohoslužbách vo vlastnej sále, kde jeden z bratov, buď vyžrebovaný alebo zvolený zhromaždením, pôsobil ako kazateľ. V roku 1731 sa oddelili od farnosti a k svojim obvyklým službám pridali slávenie Pánovej večere. Rozdelili sa do „zborov“ podľa veku, pohlavia a zamestnania; každý zbor bol riadený staršími (mužmi aj ženami), pastorom a administrátormi zvolenými zo svojich členov. Ženské zbory sa odlišovali svojím oblečením. Vdovy, slobodní mladí muži a mladé ženy tvorili samostatné zbory pod dohľadom starších. Všetko v Herrnhute bolo riadené Kolégiom starších, vrátane manželstva, ktoré podliehalo schváleniu žrebom. Bola zabezpečená starostlivosť o chudobných a chorých, modlitebné stretnutia a podobne. Diakoni, konajúci v mene starších, spravovali majetok, ktorý komunita získala z darov. Veľká pozornosť sa venovala vzdelávaniu mladých, Zinzendorf mal záujem vychovať generáciu, ktorá by pokračovala v jeho diele.

Organizácia obnovenej JB bola dokončená v roku 1731. Niesla pečať osobnosti svojho zakladateľa, muža hlboko nábožného, vychovávaného v pietizme a dobre oboznámeného s katolíckym životom zo svojho pobytu v Paríži. Akonáhle boli základy v Herrnhute pevne položené, začal Zinzendorf uvažovať o misijnej práci. Jeho osobná spojitosť s dánskym dvorom ho viedla k tomu, aby si vybral dánske územia v Západnej Indii a Grónsku ako pole svojej práce. Jeho prví misionári boli vyslaní v rokoch 1732 a 1733. Keď však cítil, že ako jednoduchý laik nemôže udeľovať misionárske právomoci, prijal v Tübingene v roku 1734 svätenie a navyše získal biskupskú konsekráciu od reformovaného dvorného kazateľa Jablonského z Berlína, v ktorého rodine sa údajne zachoval moravský episkopát, pôvodne založený v roku 1467 platne vysväteným valdénskym biskupom.

Prenasledovanie prišlo čoskoro a najväčšími nepriateľmi sa ukázali ortodoxní luteráni. Cisárska vláda vo Viedni ostro protestovala proti ich propagande v Čechách, čo spôsobilo emigráciu rakúskych poddaných a zasialo nespokojnosť v krajine. Pod cisárskym tlakom saský kráľ Zinzendorfa „navždy“ vyhnal. Zdanlivo znepokojený gróf využil svoj exil na dobré účely. Počas desiatich rokov (1737–47) svojho pobytu mimo Sasko založil zbory v Holandsku, Anglicku, Írsku, Amerike; nové vznikli aj v Nemecku v Herrenhagu, Neuwiede, Gnadenfrei, Gnadenbergu a Neusatz. Zinzendorf mal osobitnú náklonnosť k londýnskej skupine. V roku 1750 sa usadil v anglickom hlavnom meste a odtiaľ riadil celú „Jednotu bratskú“. Ale v roku 1755 sa vrátil do Herrnhutu, ktorý sa teraz stal a zostal centrom celej administratívy. „Inováciou“ nového cirkevného systému je sloboda nových členov zachovať si luteránske, reformované alebo moravské vyznanie viery, ku ktorému patrili, a byť pod vládou starších toho istého vyznania.

Tento zvláštny prvok ukazuje zakladateľovu nezávislosť od dogmy a veľkú hodnotu, ktorú prikladal praxi a cirkevnej disciplíne. Veril, že viera a ospravedlnenie môžu byť nájdené len u jednotlivcov, ktorí sú alebo sa stanú členmi náboženského spoločenstva. Nezáležalo mu, že v tomto aj v ďalších bodoch kopíroval katolícku Cirkev, stále však zostal verný Augsburgskému vyznaniu a získal od konzistória v Drážďanoch oficiálne uznanie, že Moravskí bratia sú nasledovníkmi tej istej viery. Po dlhých bojoch sa mu podarilo zabezpečiť uznanie bratstva aj zo strany saskej vlády. Keď v roku 1760 zomrel, jeho práca a duch žili ďalej v silne organizovanom tele Jednoty bratskej. V roku 1775 bratia, zhromaždení na synode v Barby, prijali nasledujúce vyhlásenie:

Hlavné učenie Cirkvi bratskej, ktoré musíme uchovať ako neoceniteľný poklad zverený nám, je toto: že obetou za hriech, ktorú vykonal Ježiš Kristus, a iba touto obetou, sa získavajú pre všetkých ľudí milosť a oslobodenie od hriechu. Preto budeme, bez znižovania významu akéhokoľvek iného článku kresťanskej viery, neochvejne udržiavať nasledujúcich päť bodov:

(1) Učenie o univerzálnej zvrátenosti človeka: že v človeku nič zdravé a od Pádu nemá žiadnu moc, ktorá by mu mohla pomôcť.
(2) Učenie o Božskosti Krista: že Boh, Stvoriteľ všetkých vecí, sa zjavil v tele a zmieril nás so sebou; že je pred všetkými vecami a v Ňom existujú všetky veci.
(3) Učenie o zmierení a zadosťučinení, ktoré za nás vykonal Ježiš Kristus: že bol vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie a že iba Jeho zásluhami dostávame zdarma odpustenie hriechov, vieru v Ježiša a posvätenie v duši a tele.
(4) Učenie o Duchu Svätom a pôsobení Jeho milosti: že to je On, kto v nás pôsobí presvedčenie o hriechu, vieru v Ježiša a čistotu srdca.
(5) Učenie o ovocí viery: že viera sa musí prejavovať ochotnou poslušnosťou Božím prikázaniam a to z lásky a vďačnosti.

Viera vo vykúpenie a úplné odovzdanie sa Kristovi (s ktorým bola v roku 1741 uzavretá duchovná zmluva) sa považujú za samotnú podstatu náboženstva. Kristova vôľa bola určovaná žrebovaním ako konečné schválenie v prípade manželstva (až do roku 1820), pri voľbe nadriadených (až do roku 1889), atď. Zinzendorf vládol ako biskup nad všetkými spoločenstvami, ako v Európe, tak aj v Amerike, ale po jeho smrti biskupská funkcia zostala len titulom. V roku 1857 sa Britská a Americká Jednota stali nezávislými; jediným zväzujúcim prvkom zostala Generálna synoda, ktorá sa konala raz za desať rokov.

Začiatky JB v Anglicku sú zaujímavou kapitolou o výmene myšlienok medzi Nemeckom a ostrovmi. Nemecká dynastia na anglickom tróne prilákala do krajiny množstvo Nemcov a v polovici 18. storočia mal iba Londýn medzi svojimi obyvateľmi od 4000 do 5000 Nemcov. Títo prirodzene sympatizovali s bratmi. „Náboženské spoločnosti“, aké založili doktor Smithies, kurátor St. Giles a Dr. Horneck a diela Williama Lawa pripravili mysle mnohých Angličanov na silnejšiu duchovnú potravu, než tú, ktorú ponúkala zabehnutá Anglikánska cirkev. Horneck bol nemecký pietista a William Law nastavil latku dokonalosti len kúsok pod úrovňou katolíckeho monasticizmu. John Wesley, ktorý má na svedomí etablovanie metodizmu a oživenie náboženského života v Anglicku priznáva, že ho inšpiroval William Law a Moravské bratstvo. Wesley, spolu s tromi ďalšími oxfordskými metodistami, sa stretol s moravským biskupom Nitschmannom a dvadsiatimi bratmi v Gravesende.

Angličania boli priaznivo ovplyvnení náboženským zápalom Nemcov a vzniklo medzi nimi plodné priateľstvo. Už v roku 1728 poslal Zinzendorf do Anglicka delegáciu vedenú Moravanom Johannom Toltschigom. Grófka Sophia von Schaumburg-Lippe, dáma na anglickom dvore, využila svoj vplyv v ich prospech, ale nedokázala prekabátiť luteránskeho dvorného kaplána Ziegenhagena. Takže toto posolstvo malo len malý alebo žiadny úspech. Nasledovali ďalšie návštevy, väčšinou misionárov a vysťahovalcov na ceste do Ameriky. Pri jednej z takýchto návštev Zinzendorf sám podnietil niektorých mladých ľudí k vytvoreniu spoločnosti na čítanie Biblie, vzájomné budovanie, zdržanie sa teologických sporov, pestovanie bratskej lásky a podobne. Bol to prvý krok k realizácii jeho ideálov v Anglicku. Ďalším krokom bolo horlivé kázanie Petra Boehlera „náboženským spoločnostiam“ a pracujúcim vrstvám.

Boehler založil náboženskú spoločnosť na Fetter Lane, ktorej členom sa stal John Wesley a pre ktorú vytvoril väčšinu pravidiel; zdá sa tiež, že vplyvom Boehlera John a Charles Wesley „našli obrátenie“ (jún 1738). Neskôr sa Wesley s Jednotou bratskou rozišiel a po ich roztržke s Wesleyom začali bratia pracovať samostatne. Profesor Spangenberg usporiadal mladú cirkev a jej aktivita sa rozšírila do širokého okruhu provincií, dokonca aj do Škótska a Írska, ale ich najväčším úspechom bol Yorkshire. Stretli sa aj s prenasledovaním od ľudí, ktorí ich považovali za metodistov. Aby sa odlíšili od disentujúcich anglikánov, dal im Spangenberg meno „Moravskí bratia, z niekdajšieho spoločenstva s Anglicka“. Zinzendorf veľmi protestoval proti tomu, že jeho bratom bolo dané meno „Moravskí“, ktorých považoval za časť väčšej cirkvi, ktorá mohla existovať takmer v akejkoľvek denominácii, ale popri Jednote bratskej sa uchytilo aj meno „Moravskí bratia“, alebo „Moravania“.

V roku 1734 získal Zinzendorf pre tridsať rodín vyhnaných švenkfeldiánov (prívržencov Kaspara von Schwenkfelda) domov v Georgii a vybudoval tam „azyl pre insolventných dlžníkov a osoby utekajúce pred náboženským prenasledovaním“. Generálny guvernér Oglethorpe im poskytol 500 akrov pôdy a Spangenberg, vyjednávač, dostal dar vo forme 50 akrov, časť pozemku, na ktorom dnes stojí mesto Savannah. Prvých jedenásť prisťahovalcov prišlo do Savannah 17. apríla 1734. Biskup Nitschmann priviedol ďalších dvadsať 7. februára 1736. Klíma, vojny, nepriateľstvá zvnútra i zvonka obmedzili rast a spomalili organizáciu JB.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo

PDF (formát pre tlač)