Herézy a bludy, LXXVIII: Židovčenie

Jozef Duháček
29. júna 2026   Cirkev História   Herézy a bludy

Židovčenie (z gréc. Ioudaizo, prijať židovské zvyky (Ester 8, 17; Galaťanom 2,14).

V ranej Cirkvi sa objavila skupina kresťanov zo židovstva, ktorí buď zastávali názor, že obriezka a zachovávanie Mojžišovho zákona sú stále nevyhnutné pre spásu, a následne ich chceli predpísať aj konvertitom z pohanstva, alebo ich aspoň považovali za stále záväzné pre kresťanov zo židovstva. Hoci apoštoli dostali príkaz ohlasovať evanjelium všetkým národom, oni a ich spolupracovníci sa pochopiteľne najprv obracali iba na Židov, konvertitov k judaizmu a Samaritánov, to znamená na tých, ktorí boli obrezaní a zachovávali Mojžišov zákon. Konvertiti, a s nimi aj apoštoli, pokračovali v dodržiavaní židovských zvykov: zachovávali rozdiel medzi zákonne čistým a nečistým jedlom, odmietali jesť s pohanmi alebo vstupovať do ich domov atď. (Sk 10,14, 28; 11,3).

V Jeruzaleme navštevovali Chrám a zúčastňovali sa židovského náboženského života ako predtým (Sk 2,46; 3,1; 21,20–26), takže podľa vonkajších znakov sa zdalo, že sú iba novou židovskou sektou odlišujúcou sa jednotou a láskou medzi svojimi členmi. Mojžišovský obradný zákon sa s Kristovým zmŕtvychvstaním stal bezcenným, no čas na verejné zrušenie jeho zachovávania ešte nenastal. Intenzívna pripútanosť Židov k Mojžišovmu zákonu, ktorá u farizejov dosahovala až fanatizmus, by spôsobila, že keby sa apoštoli rozhodli zo dňa na deň vyhlásiť koniec, zatvorili by dvere do Cirkvi pre mnohých Židov.

Ale skôr či neskôr malo evanjelium zasiahnuť aj pohanov, a vtedy sa musela objaviť háklivá otázka: Aké je ich postavenie vo vzťahu k Mojžišovmu zákonu? Sú povinní ho zachovávať? A ak nie, ako sa k nim majú správať Židia? Mali Židia upustiť od takých bodov Zákona, ktoré boli prekážkou voľných vzťahov medzi bývalými Židmi a bývalými pohanmi? Pre myslenie väčšiny palestínskych Židov, a najmä horlivcov, sa ako možné javili iba dve riešenia. Buď museli pohanskí konvertiti prijať Zákon, alebo sa jeho ustanovenia mali voči nim vymáhať tak ako voči ostatným neobrezaným. Národné cítenie, ako aj láska k Zákonu by uprednostnili to prvé.

A predsa ani jedno riešenie nebolo prijateľné, ak mala Cirkev obsiahnuť všetky národy a nezostať národnou židovskou inštitúciou. Pohania by nikdy neprijali obriezku a bremeno Mojžišovho systému, ani by nesúhlasili s svojím podradným postavením voči Židom, ani s tým aby ich Židia považovali za nečistých a odmietali s nimi jesť alebo dokonca vstupovať do ich domov. Za takýchto podmienok bolo ľahké predvídať, že prijatie pohanov musí vyvolať krízu, ktorá si vyžiada vyjasnenie situácie.

Keď sa bratia v Jeruzaleme, medzi ktorými už pravdepodobne boli konvertiti zo sekty farizejov, dozvedeli, že Peter pokrstil Rimana Cornelia a jeho dom bez toho, aby ich podrobil obriezke, hlasno s ním polemizovali (Sk 11,1–3). Dôvod, ktorý uvádzali pre svoje sťažnosti bol, že „vošiel k neobrezaným a jedol s nimi“, ale skutočný dôvod bol ten, že nepožadoval od Rimana obriezku. Keďže však išlo o výnimočný prípad, v ktorom sa Božia vôľa prejavila zázračnými okolnosťami, Peter nemal veľké ťažkosti utíšiť nespokojnosť (Sk 11,4–18). Nové obrátenia však čoskoro vyvolali oveľa vážnejšie ťažkosti, ktoré hrozili rozkolom v Cirkvi.

Jeruzalemský koncil (rok 50 alebo 51 po Kr.)

Prenasledovanie, ktoré vypuklo v čase umučenia sv. Štefana prozreteľne urýchlilo okamih, keď sa evanjelium malo hlásať aj pohanom. Niektorí rodáci z Cypru a Kyrény, utiekli z Jeruzalema pred prenasledovaním, prišli do Antiochie a začali tam kázať nielen Židom, ale aj Grékom. Ich konanie bolo pravdepodobne podnietené príkladom, ktorý dal Peter v Cézarei a ich liberálnejšie helenistické názory ich prirodzene viedli nasledovať ho. S pomocou Barnabáša, ktorého tam apoštoli poslali po tom, čo sa dozvedeli, že veľké množstvo pohanov sa obrátilo k Pánovi v Antiochii, a bývalého urputného prenasledovateľa Šavla, tam vznikla kvitnúca Cirkev, s veľkým podielom pohanov (Sk 11,20 a nasl.). Krátko nato (medzi rokmi 45–49 po Kr.) Šavol, teraz nazývaný Pavol a Barnabáš založili cirkvi v Antiochii Pisídskej, Ikóniu, Derbe a Perge (v Galate), čím zvýšili počet pohanských konvertitov (Sk 13,13–14,24).

Keď horlivci pre Mojžišov Zákon videli, že pohanský element rastie a hrozí prevýšiť židovský, znepokojili sa. Ich národná hrdosť aj náboženské cítenie boli dotknuté. Vítali príchod pohanov, ale židovský charakter Cirkvi chceli zachovať, Starý a Nový zákon mali ísť ruka v ruke a noví konvertiti mali byť Židmi aj kresťanmi. Niektorí prišli do Antiochie a učili pohanských kresťanov, že ak neprijmú obriezku – čo by samozrejme znamenalo aj zachovávanie ďalších Mojžišových predpisov – nemôžu byť spasení (Sk 15,1). Keďže títo muži sa na podporu svojich názorov odvolávali na autoritu apoštolov, bola vyslaná delegácia vrátane Pavla, Barnabáša a Títa do Jeruzalema, aby túto vec predložili apoštolom, aby ich rozhodnutie upokojilo znepokojené mysle kresťanov v Antiochii (Sk 15,2).

Na súkromnom stretnutí, ktoré mal Pavol s Petrom, Jakubom a Jánom, s apoštolmi vtedy prítomnými v Jeruzaleme, schválili jeho učenie a uznali jeho osobitné poslanie k pohanom (Gal 2,1–9). Aby však utíšili výkriky konvertitov z farizejstva, ktorí požadovali, aby pohanskí konvertiti „boli obrezaní a aby im bolo prikázané zachovávať Mojžišov zákon“, vec bola prerokovaná na verejnom zhromaždení. Peter povstal a po tom, čo pripomenul, ako Cornelius a jeho domácnosť, hoci neobrezaní, prijali Ducha Svätého tak ako oni sami, vyhlásil, že keďže spása je skrze milosť Pána Ježiša Krista, jarmo Zákona, ktoré aj Židia považovali za mimoriadne ťažké, nemá byť ukladané pohanským konvertitom. Jakub vyjadril rovnaký názor, ale požiadal, aby pohania zachovávali tieto štyri body, totiž „aby sa zdržali poškvrnenia modlami, smilstva, uduseného a krvi“. Jeho návrh bol prijatý a s malou zmenou slovného znenia bol zahrnutý do dekrétu, ktorý „apoštoli a starší spolu s celou Cirkvou“ poslali cirkvám v Sýrii a Kilíkii prostredníctvom dvoch vyslancov, Júdu a Sílasa, ktorí mali sprevádzať Pavla a Barnabáša na ich návrate.

„Keďže sme počuli,“ znelo v dekréte, „že niektorí, vyjdúc od nás, vás znepokojili slovami a prevrátili vaše duše hoci sme im nedali žiadne poverenie; … Duchu Svätému i nám sa zapáčilo neuložiť vám nijaké ďalšie bremeno okrem týchto nevyhnutných vecí: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva (čím sa pravdepodobne myslelo manželstvo v určitých stupňoch príbuzenstva); Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne.“ (Sk 15,5–29). Tieto štyri zákazy boli uložené kvôli láske a jednote. Keďže zakazovali praktiky, ktoré boli všetkým Židom zvlášť odporné, ich zachovávanie bolo potrebné, aby sa predišlo pohoršeniu židovských bratov a aby sa umožnil voľný styk medzi oboma skupinami kresťanov.

Sv. Jakub uviedol na podporu svojho návrhu: „Mojžiš má totiž od dávnych pokolení v každom meste kazateľov po synagógach, kde ho každú sobotu čítajú.“ Tieto štyri zakázané veci sú prísne zakázané v knihe Levitikus (Lev Lev 17–18) nielen pre Izraelitov, ale aj pre pohanov žijúcich medzi nimi. Preto by židovskí kresťania, ktorí počúvali tieto predpisy čítané v synagógach, boli pohoršení, keby ich ich pohanskí bratia nedodržiavali. Dekrétom apoštolov zvíťazila vec kresťanskej slobody nad úzkoprsými judaizérmi a otvorila sa cesta pre obrátenie národov. Víťazstvo bolo zdôraznené tým, že sv. Pavol odmietol dovoliť, aby bol Títus obrezaný, dokonca ani ako čisto ústupok extrémistom (Gal 2,2–5).

Udalosť v Antiochii

Rozhodnutie Jeruzalema sa týkalo iba pohanov, pretože jedinou otázkou pred koncilom bolo, či majú byť pohanom uložené obriezka a zachovávanie Mojžišovho zákona. O zachovávaní Zákona Židmi sa nerozhodlo nič. Predsa však aj oni boli implicitne oslobodení od jeho záväzkov. Lebo ak už židovské predpisy neboli potrebné pre spásu, Žid nimi nebol viazaný o nič viac než pohan. Nič sa tiež výslovne nerozhodlo o vzťahoch, ktoré mali existovať medzi Židmi a pohanmi. Takéto rozhodnutie si okolnosti nevyžadovali, keďže v Antiochii obe skupiny žili spolu v harmónii už pred príchodom rozvracačov. Židia z diaspóry boli menej prísni než tí z Palestíny a veľmi pravdepodobne existovalo nejaké usporiadanie, podľa ktorého mohli židovskí kresťania bez výčitiek jesť so svojimi pohanskými bratmi pri hostine lásky.

Uverejnenie štyroch zákazov, ktoré mali uľahčiť vzťahy však naznačovalo, že Židia a pohania sa môžu slobodne stretávať. Keď teda Peter krátko po koncile prišiel do Antiochie, tak ako Pavol, Barnabáš a ostatní, „jedol s pohanmi“ (Gal 2,12). Absencia výslovného vyhlásenia však dala židovčiacim príležitosť začať nové spory, ktoré by v prípade úspechu znehodnotili dekrét z Jeruzalema. Keď neuspeli v prvom pokuse, teraz trvali na tom, aby zákon zakazujúci jesť s pohanmi bol prísne zachovávaný všetkými Židmi. Pravdepodobne očakávali, že nepriamymi prostriedkami dosiahnu to, čo nemohli získať priamo. Niektorí horlivci prišli z Jeruzalema do Antiochie. Nič nedokladá tvrdenie niektorých, že boli poslaní sv. Jakubom, aby odporovali sv. Pavlovi, alebo aby presadili oddelenie židovských a pohanských kresťanov, alebo aby vyhlásili zmenu jeruzalemského dekrétu. Ak boli poslaní Jakubom – „pro tou elthein tinas apo Iakobou“ – pravdepodobne to znamená len to, že patrili k jeho okruhu, prišli s iným poverením.

Po ich príchode Peter, ktorý dovtedy jedol s pohanmi, sa odtiahol a oddelil, lebo sa bál tých z obriezky a svojím príkladom strhol nielen ostatných Židov, ale aj Barnabáša, Pavlovho spolupracovníka. Pavol, predvídajúc dôsledky takého správania, ho verejne pokarhal, pretože nekonal podľa pravdy evanjelia. „Ak ty, hoci si Žid,“ povedal mu, „žiješ ako pohania a nie ako Židia, prečo nútiš pohanov žiť ako Židia?“ Niektorí tento incident interpretujú ako dôkaz existencie dvoch pôvodných foriem kresťanstva, petrovského a pavlovského, ktoré boli medzi sebou v konflikte. Ale každý, kto sa pozrie na fakty bez predpojatých teórií, musí vidieť, že medzi Petrom a Pavlom nebol spor o princípe, ale o praktickom správaní v daných okolnostiach. „Bola to chyba v správaní, nie v doktríne“ (lat. conversationis fuit vitium non praedicationis), ako to výstižne vyjadruje Tertullianus.

To, že Petrove princípy boli rovnaké ako Pavlove, dokazuje jeho konanie pri obrátení Cornélia, jeho postoj na Jeruzalemskom koncile a jeho spôsob života pred príchodom židovčiacich rebelov. Pavol na druhej strane nielenže nenamietal proti zachovávaniu Mojžišovho zákona, pokiaľ nezasahoval do slobody pohanov, ale sám sa mu prispôsobil, keď to bolo vhodné (1Kor 9,20). Tak napríklad krátko nato nechal obrezať Timoteja (Sk 16,1–3) a práve vykonával Mojžišov obrad, keď bol v Jeruzaleme zatknutý (Sk 21,26 a nasl.). Rozdiel medzi nimi bol v tom, že Peter, ktorý nedávno prišiel z Jeruzalema, myslel len na to, aby neurazil horlivcov tam a tak sa jeho správanie líšilo od jeho učenia a podporovalo zámery židovčiacich; zatiaľ čo Pavol, nezaťažený takými ohľadmi a s väčšími skúsenosťami medzi pohanmi, videl vec širšie a pravdivejšie. Videl, že Petrov príklad vybuduje bariéru medzi Židmi a pohanmi, čo bol len nepriamy spôsob, ako im vnucovať židovské zvyky. Videl tiež, že ak by sa takáto politika presadila, stratila by sa nádej na obrátenie pohanov. Preto jeho odvážny a energický zákrok. Pavlov opis udalosti nenecháva pochybnosti, že sv. Peter uznal oprávnenosť napomenutia.

Židovčenie v iných cirkvách

Po vyššie uvedených udalostiach mohli židovčiaci horlivci v Sýrii spôsobiť len málo škody. Dokázali však preniesť svoju agendu do vzdialených cirkví založených sv. Pavlom, kde boli tieto fakty menej známe. Dva listy Korinťanom dávajú dobrý dôvod domnievať sa, že pracovali aj v Korinte. Kefasova strana alebo skôr frakcia (1Kor 1,12) pravdepodobne pozostávala zo židovčiacich. Zdá sa však, že nezašli ďalej než k znižovaniu autority a osoby sv. Pavla a k zasievaniu nedôvery voči nemu (porov. 1Kor 9,1–5; 2Kor 11,5–12; 12,11–12; 1,17–20; 10,10–13). Lebo ten veľa hovorí na svoju vlastnú obranu, ale nenapáda názory židovčiacich, ako by to určite urobil, keby boli otvorene hlásané. Jeho dva listy a jeho následná návšteva Korintu ukončili machinácie tejto strany.

Medzitým (ak predpokladáme, že List Galaťanom bol napísaný krátko po 1. a 2. liste Korinťanom, čo je veľmi pravdepodobné) židovčiaci vyslanci prenikli do galatských cirkví, či už severných alebo južných a svojimi obratnými manévrami sa im takmer podarilo presvedčiť Galaťanov, alebo aspoň mnohých z nich, aby prijali obriezku. Ako v Korinte, aj tu napádali autoritu a osobu sv. Pavla. Bol pre nich len druhoradým apoštolom, podriadeným Dvanástim, od ktorých prijal svoje poučenie vo viere a od ktorých mal svoje poslanie. Proti jeho učeniu stavali prax a učenie stĺpov Cirkvi, tých, ktorí boli v styku s Pánom (Gal 2,2 a nasl.). Bol pre nich oportunista, meniaci svoje učenie a správanie podľa okolností s cieľom zapáčiť sa ľuďom (Gal 1,10; 5,11). Argumentovali tým, že obriezka bola ustanovená ako znak večnej zmluvy medzi Bohom a Izraelom: ak teda Galaťania chceli mať podiel na tejto zmluve s jej požehnaniami, ak chceli byť kresťanmi v plnom zmysle slova, museli prijať obriezku (Gal 3,3 a nasl.; 5,2). Nezdá sa však, žeby trvali na zachovávaní celého Zákona (Gal 5,3).

Keď sa sv. Pavol dozvedel o hroziacom odpadnutí cirkví, ktoré založil, narýchlo napísal energický List Galaťanom, v ktorom postupne odpovedá na obvinenia a argumenty svojich protivníkov a využíva všetky svoje presviedčajúce schopnosti, aby podnietil svojich novopokrstených, aby stáli pevne a nedali sa znovu podrobiť jarmu otroctva. List, pokiaľ vieme, dosiahol zamýšľaný účinok. Napriek podobnosti, nie je List Rimanom polemickým spisom namiereným proti židovčiacej strane v Ríme. Celkový tón listu to ukazuje (porov. zvlášť Rim 1,5–8, 11–12; 15,14; 16,19). Ak sa zmieňuje o židovských kresťanoch v Ríme, je to len preto, aby napomenul pohanov, aby boli zhovievaví voči týmto slabým bratom a vyhýbali sa tomu, čo by ich mohlo pohoršiť (Rim 14,1–23).

Voči židovčiacim by neprejavil takú miernosť ani by o nich nehovoril v takých jemných výrazoch. Jeho cieľom pri rozprávaní o neužitočnosti obriezky a právnych predpisov bolo vopred varovať a pripraviť Rimanov proti židovčiacim rozvracačom, keby sa dostali do hlavného mesta, čoho sa mal dôvod obávať (Rim 16,17–18). Po ich pokuse v Galatii sa zdá, že Pavlovi protivníci zmiernili svoju činnosť, lebo vo svojich neskorších listoch na nich zriedkakedy naráža. V Liste Filipanom pred nimi varuje veľmi ostrými slovami: „Dajte si pozor na psov, dajte si pozor na zlých pracovníkov, dajte si pozor na okyptencov!“ (Flp 3,2). Zdá sa však, že v tejto cirkvi v tom čase neboli aktívni. Okrem toho sa nachádzajú už len dve zmienky – jedna v 1. liste Timotejovi (1Tim 1,6–7): „od čoho niektorí odbočili a dali sa na prázdne reči. Chcú byť učiteľmi zákona, a nerozumejú ani tomu, čo hovoria, ani tomu, čo tvrdia.“; druhá v liste Títovi (Tít 3,9): „Vyhýbaj sa hlúpym otázkam, rodokmeňom, sporom a hádkam o zákon, lebo sú neužitočné a márne.“

Koniec židovčenia

So zánikom židovsko-kresťanskej komunity v Jeruzaleme v čase povstania a vojny (67–70 po Kr.) prestala mať otázka obriezky a zachovávania Zákona v Cirkvi akýkoľvek význam a čoskoro sa stala mŕtvou záležitosťou. Zmizol chrám, zmizla obeta, kňazstvo, ak prežilo, bolo roztratené a rozptýlené. Zachovávanie mojžišovskej liturgie-obradov sa stalo nemožným. Židia boli rozohnaní po svete. Druhá židovská vojna v polovici 2. storočia túto skazu ešte prehĺbila, starý Jeruzalem bol nadobro zničený a cisár Hadrián nechal na jeho mieste postaviť nové mesto, Aelia Capitolina.

Na začiatku druhého storočia sv. Ignác Antiochijský síce ešte varuje pred židovčením, ale nebezpečenstvo bolo pravdepodobne skôr spomienkou než skutočnosťou. Počas povstania sa väčšina židovských kresťanov v Palestíne stiahla za Jordán, kde postupne stratili kontakt s pohanmi a v priebehu času sa rozdelili na niekoľko siekt. Sv. Justín (okolo roku 140) rozlišuje dva druhy židovských kresťanov: tých, ktorí zachovávajú Mojžišov zákon, ale nevyžadujú jeho zachovávanie od iných – s týmito by bol v spoločenstve, hoci v tom s ním nesúhlasili všetci jeho súčasníci – a tých, ktorí veria, že Mojžišov zákon je záväzný pre všetkých, a tých považuje za heretikov (Dialóg s Tryfónom 47). Ak Justín opisuje židovských kresťanov svojej doby, ako sa zdá, veľmi sa nezmenili od apoštolských čias. Správy neskorších cirkevných otcov ich ukazujú rozdelených na tri hlavné sekty:

(a) Nazaretčania, ktorí síce zachovávali Mojžišov zákon, ale zdá sa, že boli pravoverní. Uznávali Kristovo božstvo a panenské narodenie;

(b) Ebioniti, ktorí popierali Kristovo božstvo a panenské narodenie a považovali sv. Pavla za odpadlíka. Treba však poznamenať, že hoci cirkevní otcovia obmedzujú názov ebioniti na heretických židovských kresťanov, názov bol spoločný pre všetkých;

(c) odnož posledne menovaných, infikovaná gnosticizmom. Po polovici piateho storočia židovskí kresťania miznú z dejín.

Treba však povedať, že v priebehu dejín sa židovčenie pravidelne vracalo hoci v rôznych podobách. Napríklad židovčením bolo, keď ariáni popierali Kristovo božstvo, keď ikonoklasti rozbíjali sväté obrazy, keď sa anabaptisti a iní protestanti vracali k Starému zákonu, aby ospravedlnili rozvody, mnohoženstvo,úžeru a nevyberavé zabíjanie každého, koho označili za „Amaleka“, keď adventisti zrušili nedeľu a nahradili ju sobotou, keď evanjelikáli vytvorili kresťanský sionizmus.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus
Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus
Herézy a bludy, LX: Antropozofia
Herézy a bludy, LXI: Hnutie Grálu
Herézy a bludy, LXII: Kresťanská veda
Herézy a bludy, LXIII: Armáda spásy
Herézy a bludy, LXIV: Teológia oslobodenia
Herézy a bludy, LXV: Nuestra Señora de la Santa Muerte
Herézy a bludy, LXVI: New Age
Herézy a bludy, LXVII: Sun Myung Moon a Hnutie zjednotenia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 1/3 – Úvod a základné princípy
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 2/3 – Šírenie, vývoj a ich organizácia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 3/3 – Slobodomurárstvo navonok a postoj štátnych a cirkevných autorít k nemu
Herézy a bludy, LXIX: Scientológia
Herézy a bludy, LXX: Bahaizmus
Herézy a bludy, LXXI: Palmariáni
Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 1/2 – Dejiny
Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 2/2 – Doktríny
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 1. časť – Chrám ľudu a Nebeská brána
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 2. časť – Hnutie za obnovu Desiatich Božích prikázaní a Davidiáni
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 3. časť – Rád slnečného chrámu
Herézy a bludy, LXXIII: Moderné sekty a kulty, 4. časť – Óm šinrikjó, Ādôm Dhôrmô a Good News International Ministries
Herézy a bludy, LXXIV: Imanueliti – česká mesiášska sekta 90. rokov
Herézy a bludy, LXXV: Vesmírni ľudia
Herézy a bludy, LXXVI: Cirkev Procesu Posledného súdu
Herézy a bludy, LXXVII: Néo-Phare a raëliáni

Titulný ilustračný obrázok k 78. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)