Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 3/3 – Slobodomurárstvo navonok a postoj štátnych a cirkevných autorít k nemu

Jozef Duháček
16. marca 2026   Cirkev História   Herézy a bludy

Vonkajšia práca slobodomurárstva

Nikto neodhadol a ani nemôže odhadnúť ďalekosiahly charakter vplyvu slobodomurárstva vo svete. V žiadnom prípade sa neobmedzuje len na organizácie a lóže. Každý zasvätený je nositeľom svetla, centrom svetla. V Nemecku rovnako ako v Spojených štátoch a Veľkej Británii viedli ľudí v intelektuálnom, morálnom a sociálnom živote slobodomurári. Významné príklady z minulosti sú bratia Fichte, Herder, Wieland, Lessing, Goethe. Najväčším z nich všetkých bol J. W. von Goethe. To povedal istý slobodomurársky historik.

Nemeckí slobodomurári si nárokujú pre slobodné murárstvo značný podiel na skvelom rozvoji nemeckej literatúry v 18. a 19. storočí. Tieto nároky sa však pri kritickom skúmaní ukazujú ako buď nepodložené, alebo prehnané. Anglické slobodomurárstvo, ktoré bolo vtedy na nízkej intelektuálnej a morálnej úrovni a ustupovalo späť k ortodoxii, nebolo kvalifikované byť pôvodcom alebo vedúcim faktorom slobodomyseľnej „kultúry osvietenstva“. Nemecké slobodomurárstvo, vtedy ovládané švédskym systémom a Strict Observance a intelektuálne i morálne zdegenerované, ako sami slobododomurárski historici priznávajú, nebolo v lepšej situácii.

V pravde boli poprední literárni muži tej epochy, Lessing, Goethe, Herder atď., kruto sklamaní a znechutení tým, čo videli a zažili v živote svojich lóží. Lessing hovoril s pohŕdaním o živote lóže; Goethe charakterizoval slobodomurárske združenia ako „bláznov a darebákov“; Herder napísal 9. januára 1786 slávnemu filológovi bratovi Heynemu: „Mám smrteľnú nenávisť ku všetkým tajným spoločnostiam a v dôsledku svojich skúseností, tak vo vnútri ich najvnútornejších kruhov, ako aj mimo nich, odporúčam ich všetky diablovi. Lebo neprestajné úskoky a duch intrigánstva sa plazia pod ich povrchom.“

Slobodomurárstvo, ďaleko od toho, aby prispievalo k literárnej veľkosti týchto alebo iných popredných mužov, ťažilo z vonkajšej slávy, ktorú naň vrhalo ich členstvo. Ale táto výhoda v žiadnom prípade nebola zaslúžená, lebo aj na vrchole svojej literárnej slávy to neboli oni, ale obyčajní podvodníci ako Johnson, Cagliostro atď., ktorí boli centrami, okolo ktorých sa otáčal slobodomurársky svet. Všetci veľkí muži patriaci k slobodnému murárstvu: Fichte, Fessler, Krause, Schröder, Mossdorf, Schiffman, Findel atď., pokiaľ sa usilovali očistiť život lóže od podvodov, boli hanobení a vysmievaní väčšinou priemerných slobodomurárov a dokonca aj orgánmi lóží. Muži podobného zmýšľania sú anglickými a americkými slobodomurárskymi bratmi označovaní za „materialistov“ a „ikonoklastov“. Ale je pravda, že lóže pracujú ticho a účinne na šírení a aplikácii „nesektárskych“ slobodomurárskych princípov v ľudskej spoločnosti a živote.

Slobodomurárske časopisy sa hemžia pasážami v tomto zmysle. Tak brat Richardson z Tennessee tvrdí: „Slobodné murárstvo vykonáva svoju prácu ticho, ale je to práca hlbokej rieky, ktorá sa ticho šinie k oceánu atď.“ „Opustenie starých tém a vytváranie nových“, vysvetľuje J. W. Taylor (Georgia), „sú vyvrcholením princípov, ktoré pracovali v mysliach ľudí mnoho rokov, až nakoniec správny čas a priaznivé okolnosti zapália v latentnej pravde iskru života a keď svetlo rozumu preteká z mysle do mysle a jednota účelu zo srdca do srdca, nadchne všetkých mocnou spoločnou vecou a pohne národy ako jedného muža k dosiahnutiu veľkých cieľov. Na tomto princípe inštitúcia slobodomurárstva šíri svoj vplyv do sveta ľudstva. Pracuje ticho a tajne, ale preniká všetkými medzerami spoločnosti v jej mnohých vzťahoch a príjemcovia jej mnohých priazní sú ohromení jej veľkolepými úspechmi, ale nemôžu povedať, odkiaľ prišla.“

Skutočná sila slobodomurárstva v jeho vonkajšej práci je v tom, že je viac slobodomurárov a často lepšie kvalifikovaných na vykonávanie slobodomurárskej práce mimo bratstva než v ňom. Samotné slobodomurárstvo v Európe a Amerike zakladá spoločnosti a inštitúcie podobnej formy a rozsahu pre všetky triedy spoločnosti a vnáša do nich svojho ducha. V Spojených štátoch podľa Cyclopedia of Fraternities existuje viac ako 600 tajných spoločností, ktoré viac-menej pracujú podľa slobodomurárskeho vzoru a z veľkej časti sú výrazne ovplyvnené slobodomurárstvom.

Mnohí slobodní murári angloamerického typu zvykli silno protestovať proti všetkým obvineniam zo zasahovania do politických alebo náboženských záležitostí alebo z nepriateľstva voči Cirkvi alebo nelojálnosti voči verejnej autorite. Dokonca chvália slobodné murárstvo ako „jednu z najsilnejších bášt náboženstiev“, „služobnicu náboženstva“ a „služobnicu cirkvi“. „V povahe spoločnosti nie je nič, čo by nutne vyžadovalo zrieknutie sa jedinej vety akéhokoľvek vyznania, prerušenie akýchkoľvek náboženských zvykov alebo vymazanie dogmy viery. Nikto nie je vyzývaný poprieť Bibliu, zmeniť svoj cirkevný pomer alebo byť menej pozorný k učeniu svojich duchovných učiteľov a poradcov.“ „Slobodomurárstvo obsahuje podstatu kresťanstva.“ „Je veľkou chybou domnievať sa, že je nepriateľom cirkvi.“ „Neponúka sa ako náhrada za tú božsky ustanovenú inštitúciu.“ „Ponúka sa ako doplnok, ako spojenec, ako pomocník vo veľkom diele regenerácie rasy, pozdvihnutia človeka.“ Preto „popierame právo rímskej cirkvi vylučovať zo svojho spoločenstva tých z jej stáda, ktorí prevzali zodpovednosť v lóži“.

Hoci takéto protesty sa zdajú byť úprimné a odhaľujú dokonca chvályhodnú túžbu ich autorov nekolidovať s náboženstvom a Cirkvou, sú vyvrátené notoricky známymi faktami. Slobodomurárstvo a „kresťanské“ alebo „katolícke“ náboženstvo si určite nie sú protikladné vtedy, keď slobodomurári, niektorí omylom a iní pokrytecky chápu „kresťanské“ alebo „katolícke“ vo vyššie opísanom slobodomurárskom zmysle, alebo keď samotné slobodomurárstvo chápu ako ortodoxnú kresťanskú inštitúciu. Ale medzi „slobodomurárstvom“ a „kresťanským“ alebo „katolíckym“ náboženstvom, chápaným tak, ako naozaj sú: medzi „nesektárskym“ slobodomurárstvom a „dogmatickým, ortodoxným“ kresťanstvom alebo katolicizmom existuje radikálny protiklad.

Je márne o tom hovoriť: hoci slobodomurárstvo je oficiálne „nesektárske“, a nebráni jednotlivým slobodomurárom byť „sektárskymi“ vo svojich vzťahoch k svetu; lebo vo svojom oficiálnom „nesektárstve“ slobodné murárstvo nevyhnutne bojuje proti všetkému, čo v kresťanstve je nad rámec „univerzálneho náboženstva, na ktorom sa všetci ľudia zhodujú“, teda proti všetkému, čo je charakteristické pre kresťanské a katolícke náboženstvo. Tieto charakteristické črty (Kristus ako vtelený Boží syn, vykúpenie, milosť, sviatosti, hriech, posledné veci atď) slobodomurárstvo považuje nielen za zbytočné a čisto subjektívne, ale aj za falošné dodatky, ktoré skresľujú objektívnu univerzálnu pravdu, ktorú vyznáva. Ignorovať Krista a kresťanstvo znamená odmietnuť ich ako nepodstatné a zbytočné.

Ale slobodné murárstvo ide ďalej a otvorene útočí na katolicizmus. Magazín Voice v článku, ktorý začína: „V katolíckom náboženstve nie je nič, čo by odporovalo slobodomurárstvu“, pokračuje,

lebo pravda je, že slobodomurárstvo stelesňuje to náboženstvo, na ktorom sa všetci ľudia zhodujú. To je tak pravdivé ako to, že každé skutočné náboženstvo, kdekoľvek sa nachádza, je v podstate rovnaké. Nie je v moci žiadneho človeka ani skupiny ľudí urobiť to inak. Doktríny a formy bohoslužby zhodné s nábožnosťou, uložené duchovnými dozorcami, môžu byť také rozmanité ako smery vetra; a ako tieto môžu bojovať navzájom na tvári celej zeme, ale nie sú náboženstvom. Fanatizmus a horlivosť, nároky kňazstva so všetkými jeho nespočetnými výmyslami na zveľaďovanie a pôsobenie na svet… sú vždy hlavnými pružinami sporov, nenávisti a pomsty, ktoré hanobia a vyháňajú náboženstvo a jeho neoddeliteľné cnosti a páchajú nevýslovné zlo, kdekoľvek sa ľudstvo nachádza na zemi. Pápežstvo a kňazstvo sú tak spojené, že ich možno nazvať tým istým; pravda je, že prvé nie je nič viac ani menej než špeciálny prípad druhého, je to konkrétna forma zvráteného princípu, ktorý sám je len potomkom domýšľavosti sebadostačnosti a túžby po moci…

V podobných témach, obsahujúcich takmer v každom slove skrytý alebo otvorený útok na kresťanstvo, sa vyžívali slobodomurárske časopisy a knihy všetkých krajín. Bývalý Veľký diakon J. C. Parkinson, kedysi známy anglický slobodomurár, otvorene priznal: „Systém rímskeho katolicizmu a systém slobodného murárstva nie sú len nezlučiteľné, ale sú radikálne protikladné.“

Pokiaľ ide o lojalitu voči „zákonnej vláde“, americkí slobodomurári zvykli tvrdiť, že „všade na svete sú slobodomurári, jednotlivo i kolektívne, lojálni a aktívni podporovatelia republikánskych alebo ústavných vlád“. „Naše princípy sú úplne republikánske.“ „Vernosť a lojalita, mier a poriadok a podriadenosť zákonným autoritám sú domácimi bohmi slobodomurárstva“ a anglickí slobodní murári v 19. storočí vyhlasovali, že „lojalita anglických slobodomurárov je povestná“.

Tieto protesty snáď možno považovať za úprimné, pokiaľ šlo o ich vlastné krajiny a vlády, ktoré fungujú podľa slobodomurárskych zásad. Ani revolučný Veľký Orient Francúzska neusiloval o zvrhnutie aktuálneho politického poriadku vo Francúzsku, ktorý bol od Revolúcie v plnej zhode s jeho želaniami. Otázkou je, či slobodomurári rešpektujú zákonnú vládu vo svojej vlastnej a iných krajinách, keď nie je inšpirovaná slobodomurárskymi princípmi. V tomto ohľade nie sú slobodomurári úprimní. Už sme vyššie spomenuli článok II „Starých povinností“, vykalkulovaný na povzbudzovanie povstania proti vládam, ktoré nie sú podľa želaní slobodného murárstva. Freemason’s Chronicle takto vyjadruje city angloamerického slobodomurárstva:

Keby sme tvrdili, že za žiadnych okolností sa nenašiel brat ochotný pozdvihnúť zbraň proti zlej vláde, vyhlásili by sme len to, že v rozhodujúcich chvíľach, keď povinnosť v slobodomurárskom zmysle voči štátu znamená antagonizmus voči vláde, sme zlyhali v najvyššej a najposvätnejšej povinnosti občana. Povstanie je v niektorých prípadoch posvätnou povinnosťou a nikto okrem fanatika alebo blázna nepovie, že naši krajania sa mýlili, keď zdvihli zbrane proti kráľovi Jakubovi II. Vernosť slobode v takomto prípade prevažuje nad všetkými ostatnými úvahami a keď povstanie znamená byť slobodným alebo zahynúť, bolo by márne naliehať, že človek si musí pamätať povinnosti, ktoré nikdy neboli zamýšľané v zmysle okradnúť ho o jeho postavenie ľudskej bytosti a občana.

Takýto jazyk by vyhovoval každému anarchistickému hnutiu. „Slobodomurár, hnaný vznešenými princípmi“, hovorí magazín Voice, „môže oprávnene uštedriť ranu tyranii a môže sa spojiť s inými, aby priniesol potrebnú úľavu spôsobmi, ktoré nie sú obyčajne ospravedlniteľné. Dejiny poskytujú početné príklady činov, ktoré boli následnými udalosťami ospravedlnené, a nikto z nás, či už slobodomurárov alebo nie, nie je naklonený odsudzovať sprisahania ukované medzi Paulom Revereom, Dr. J. Warrenom a inými v starej krčme Green Dragon, sídle koloniálneho slobodného murárstva v Novom Anglicku, pretože tieto sprisahania boli inšpirované vznešeným účelom a výsledok ich nielen ospravedlnil, ale korunoval týchto hrdinov slávou.“

„Žiadny slobodomurár“, povedal Right Rev. H. C. Potter pri storočnici Veľkej kapituly Royal Arch v New Yorku, „nemôže čestne pokľaknúť pred žiadnym cudzím potentátom (ani pred kráľom Eduardom VII.) civilným alebo cirkevným (pápežom) ani preukazovať poslušnosť akémukoľvek cudziemu suverénovi, časnému alebo duchovnému.“ Z tohto výroku je zrejmé, že podľa Pottera nemôže byť žiadny katolík slobodomurárom. V súlade s týmito princípmi americkí a anglickí slobodomurári podporovali vodcov revolučného hnutia všade po svete. Ľ. Košút (L. Kossuth), „vodca povstania proti rakúskej tyranii“, bol nadšene prijatý americkými slobodomurármi, slávnostne zasvätený v Cincinnati 21. apríla 1852 a obdarovaný štedrým darom ako dôkaz „že na oltári lóže sv. Jána horel oheň lásky tak jasne, že vrhal svoje svetlo dokonca do hlbokých skrýš a horských pevností Uhorska“.

Garibaldi, „najväčší taliansky slobodomurár“ a Mazzini boli tiež podporovaní anglo-americkými slobodomurármi v ich revolučných podnikoch. „Dôsledný slobodomurár“, hovorí Voice, „nebude nikdy zapojený do konšpirácií alebo sprisahaní za účelom zvrhnutia a podvrátenia vlády založenej na slobodomurárskych princípoch slobody a rovnosti práv“. „Ale“, vyhlasuje Pike, „jazykom a perom, všetkými našimi otvorenými a tajnými vplyvmi, peňaženkou a ak treba, mečom, budeme presadzovať vec ľudského pokroku a pracovať na oslobodení ľudskej mysle, na poskytnutí slobody ľudskému svedomiu (predovšetkým od pápežských „uzurpácií“) a rovnosti práv ľuďom všade. Kdekoľvek národ bojuje o získanie alebo znovuzískanie svojej slobody, kdekoľvek ľudská myseľ tvrdí svoju nezávislosť a ľud žiada svoje neodňateľné práva, tam pôjdu naše najteplejšie sympatie.“

Postoj štátnych a cirkevných autorít

Prvým panovníkom, ktorý vstúpil k slobodomurárom a chránil slobodné murárstvo, bol katolícky cisár František I., zakladateľ poslednej panovníckej rakúskej línie, zatiaľ čo prvé opatrenia proti slobodnému murárstvu prijali protestantské vlády: Holandsko 1735; Švédsko a Ženeva 1738; Zürich 1740; Bern 1745. V Španielsku, Portugalsku a Taliansku boli opatrenia proti slobodomurárstvu prijaté po roku 1738. V Bavorsku bolo slobodomurárstvo zakázané 1784 a 1785; v Rakúsku 1795; v Bádensku 1813; v Rusku 1822. Od roku 1847 bolo tolerované v Bádensku, od 1850 v Bavorsku, od 1868 v Uhorsku a Španielsku.

V Rakúsku bolo až do I. sv. vojny slobodomurárstvo zakázané, pretože ako Najvyšší správny súd 23. januára 1905 správne vyhlásil, slobodomurárske združenie, hoci založené v súlade so zákonom, „by bolo členom veľkej (medzinárodnej) organizácie (v skutočnosti riadenej „Starými povinnosťami“ atď. podľa všeobecných murárskych princípov a cieľov), ktorej skutočné nariadenia by boli utajené pred civilnými autoritami, takže činnosť členov by nemohla byť kontrolovaná“. Predpokladalo sa, že rakúsko-uhorskí slobodomurári, nech by vláde na získanie povolenia predložili akékoľvek stanovy, by v skutočnosti naďalej považovali francúzsky Veľký Orient za svoj skutočný vzor a bratov Košúta, Garibaldiho a Mazziniho za hrdinov, ktorých by sa usilovali napodobňovať.

Pruské nariadenie z roku 1798 zakázalo slobodné murárstvo vo všeobecnosti s výnimkou troch starých pruských Veľkých lóží, ktoré protektorát podrobil prísnej kontrole vládou. Toto nariadenie zostalo v platnosti až do roku 1893. Podobne v Anglicku bol 12. júla 1798 prijatý zákon parlamentu na „účinnejšie potlačenie spoločností založených na zvrátené a zradné účely a na zabránenie zradným a poburujúcim praktikám“. Týmto zákonom boli slobodomurárske združenia a stretnutia vo všeobecnosti zakázané a tolerované boli len lóže existujúce 12. júla 1798 a riadené podľa starých ustanovení za podmienky, že dvaja zástupcovia lóže zložili prísahu pred magistrátmi, že lóža existuje a je riadená tak, ako zákon nariaďuje.

Počas obdobia 1827–34 boli opatrenia proti slobodnému murárstvu prijaté v niektorých štátoch USA. Pokiaľ ide o európske krajiny, možno povedať, že všetky tie vlády, ktoré nevznikli z revolučného hnutia, sa usilovali chrániť pred slobodomurárskymi tajnými spoločnosťami. V národnosocialistickom Nemecku boli lóže v roku 1935 zakázané. V Taliansku po I. sv. vojne zakázal slobodomurárstvo Mussolini, o zákaze v Španielsku, Portugalsku a ZSSR sme už hovorili v prvej časti (Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 1/3 – Úvod a základné princípy).

Postoj Cirkvi je zhrnutý v pápežských vyhláseniach proti slobodnému murárstvu od roku 1738, z ktorých najdôležitejšie sú tieto:

Klement XII., konštitúcia In Eminenti z 28. apríla 1738;
Benedikt XIV., Providas z 18. mája 1751;
Pius VII., Ecclesiam z 13. septembra 1821;
Lev XII., Quo graviora z 13. marca 1825;
Pius VIII., encyklika Traditi z 21. mája 1829;
Gregor XVI., Mirari z 15. augusta 1832;
Pius IX., encyklika Qui pluribus z 9. novembra 1846;
Pius IX., alokúcia Quibus quantisque malis z 20. apríla 1849;
Pius IX., encyklika Quanta cura z 8. decembra 1864;
Pius IX., alokúcia Multiplices inter z 25. septembra 1865;
Pius IX., konštitúcia Apostolicæ Sedis z 12. októbra 1869;
Pius IX., encyklika Etsi multa z 21. novembra 1873;
Lev XIII., encyklika Humanum genus z 20. apríla 1884;
Lev XIII., Præclara z 20. júna 1894;
Lev XIII., Annum ingressi z 18. marca 1902 (proti talianskemu murárstvu);
Lev XIII., encyklika Etsí nos z 15. februára 1882;
Lev XIII., Ab Apostolici z 15. októbra 1890.

Tieto pápežské výroky od prvého po posledný sú v úplnej zhode, novšie opakujú tie staršie, doplnené o časti, ktoré si vyžadoval rozvoj slobodného murárstva a iných tajných spoločností. Klement XII. presne uvádza hlavné dôvody, prečo by slobodomurárske združenia z katolíckeho, kresťanského, morálneho, politického a sociálneho hľadiska mali byť odsúdené.

Tieto dôvody sú:

– Zvláštny „nesektársky“ (v skutočnosti však antikatolícky a antikresťanský) naturalistický charakter slobodného murárstva, ktorým teoreticky i prakticky podkopáva katolícku a kresťanskú vieru najprv u svojich členov a prostredníctvom nich vo zvyšku spoločnosti, vytvára náboženský indiferentizmus a pohŕdanie ortodoxiou a cirkevnou autoritou.

– Nepreniknuteľné tajomstvo a klamlivé neustále meniace sa maskovanie slobodomurárskeho združenia a jeho „práce“, ktorou „muži tohto druhu prenikajú ako zlodeji do domu a ako líšky sa usilujú vyvrátiť vinicu“, „kazia srdcia maličkých“, ničia ich duchovné a časné blaho.

– Prísahy tajnosti a vernosti slobodomurárstvu a slobodomurárskej práci nemôžu byť ospravedlnené v ich rozsahu, cieli alebo forme a preto nemôžu vyvolávať žiadnu povinnosť. Prísahy sú odsúdeniahodné, pretože rozsah a cieľ slobodomurárstva sú zlé a odsúdeniahodné a kandidát vo väčšine prípadov si nie je vedomý významu alebo rozsahu povinnosti, ktorú na seba berie.

Navyše rituálne a doktrinálne „tajomstvá“, ktoré sú hlavným predmetom povinnosti podľa najvyšších slobodomurárskych autorít, sú buď maličkosti alebo už ani neexistujú. V oboch prípadoch je prísaha odsúdeniahodným abúzusom. Dokonca aj slobodomurárske spôsoby rozpoznávania, ktoré sú predstavované ako hlavné a jediné podstatné „tajomstvo“ slobodomurárstva, sú publikované v mnohých tlačených knihách.

Preto skutočné „tajomstvá“ slobodomurárstva, ak nejaké sú, môžu byť len politické alebo protináboženské konšpirácie ako sú sprisahania Veľkých lóží, ktoré pripravujú v latinských krajinách. Ale také tajomstvá, odsúdené aspoň teoreticky samotnými anglo-americkými slobodomurármi, by robili prísahu alebo povinnosť len o to nemorálnejšou a preto neplatnou a neúčinnou. Tak vo všetkých ohľadoch sú slobodomurárske prísahy nielen svätokrádežné, ale sú aj abúzusmi proti verejnému poriadku, ktorý vyžaduje, aby slávnostné prísahy a povinnosti ako hlavné prostriedky na udržanie pravdivosti a vernosti v štáte a ľudskej spoločnosti neboli zneuctené alebo karikované. V slobodomurárstve je prísaha ďalej degradovaná svojou formou, ktorá zahŕňa najohavnejšie tresty za „porušenie povinností“, ktoré dokonca ani neexistujú; „porušenie“, ktoré v pravde môže byť a v mnohých prípadoch je imperatívnou povinnosťou.

– Nebezpečenstvo, ktoré také spoločnosti predstavujú pre bezpečnosť a „pokoj štátu“ a pre „duchovné zdravie duší“, a preto sú nezlučiteľné s civilným a kánonickým právom. Lebo aj keby sme pripustili, že niektoré slobodomurárske združenia samy pre seba nesledovali ciele protikladné náboženstvu a verejnému poriadku, boli by napriek tomu protikladné verejnému poriadku, pretože svojou samotnou existenciou ako tajných spoločností založených na slobodomurárskych princípoch podporujú a podporujú zakladanie iných skutočne nebezpečných tajných spoločností a sťažujú, ak nie znemožňujú, účinnú činnosť civilných a cirkevných autorít proti nim.

Z ostatných pápežských ediktov treba spomenúť len niektoré charakteristické výroky. Benedikt XIV. naliehavejšie apeluje na katolícke kniežatá a sekulárne autority, aby získal ich pomoc v boji proti slobodomurárstvu. Pius VII. odsudzuje tajnú spoločnosť karbonárov, ktorá, ak nie je odnožou, je „určite napodobeninou slobodomurárskej spoločnosti“ a ako taká je už zahrnutá v odsúdení vydanom proti nej. Lev XII. smúti nad skutočnosťou, že svetská moc nevenovala pozornosť skorším pápežským dekrétom a v dôsledku toho zo starých slobodomurárskych spoločností vznikli ešte nebezpečnejšie sekty. „Treba považovať za isté“, hovorí pápež, „že tieto tajné spoločnosti sú spojené putom tých istých zločinných cieľov.“

Gregor XVI. podobne vyhlasuje, že mnohé nešťastia našej doby boli spôsobené hlavne konšpiráciou tajných spoločností a podobne ako Lev XII. ľutuje náboženský indiferentizmus a falošné idey tolerancie šírené tajnými spoločnosťami. Pius IX. charakterizuje slobodomurárstvo ako zákernú podvodnú a zvrátenú organizáciu škodlivú ako náboženstvu, tak aj spoločnosti; a znovu odsudzuje „slobodomurárske a iné podobné spoločnosti, ktoré sa líšia len vzhľadom, neustále sa spájajú a otvorene alebo tajne sprisahávajú proti Cirkvi alebo zákonnej autorite“.

Lev XIII. hovorí: „Existujú rôzne sekty, ktoré, hoci sa líšia menom, rituálom, formou a pôvodom, sú napriek tomu tak spojené spoločnosťou cieľov a podobnosťou svojich hlavných princípov, že sú v skutočnosti jedno so slobodomurárskou sektou, ktorá je akýmsi centrom, odkiaľ všetky vychádzajú a kam sa všetky vracajú.“ Konečným cieľom slobodného murárstva je „zvrhnutie celého náboženského, politického a sociálneho poriadku založeného na kresťanských inštitúciách a založenie nového stavu vecí podľa ich vlastných ideí a založeného na jeho princípoch a zákonoch na čistom naturalizme.“

Vzhľadom na tieto viaceré dôvody majú katolíci od roku 1738 pod trestom exkomunikácie, ktorú si privodia ipso facto a ktorá je vyhradená pápežovi, prísne zakázané vstupovať do alebo akýmkoľvek spôsobom podporovať slobodomurárske spoločnosti. Zákon v predchádzajúcom Kódexe kánonického práva vyslovoval exkomunikáciu na „tých, ktorí vstupujú do slobodomurárskych alebo karbonárskych alebo iných siekt rovnakého druhu, ktoré otvorene alebo tajne konšpirujú proti Cirkvi alebo zákonnej autorite a tých, ktorí akýmkoľvek spôsobom tieto sekty podporujú alebo neudávajú ich vodcov a hlavných členov.“

Nové znenie Kódexu katolíckeho práva z roku 1983 už hrozbu exkomunikácie latae sententiae proti slobodomurárom neobsahuje. Aspoň tak pôsobia príslušné kánony. Kontroverziu sa pokúsila Kongregácia pre náuku viery vyriešiť vyhlásením z roku 1984, kde stojí: Teda trvá nezmenená negatívna mienka Cirkvi ohľadom slobodomurárskych spoločností, lebo ich princípy sú stále nezlučiteľné s učením Cirkvi a preto zapísanie do nich je Cirkvou zakázané. Veriaci, ktorí sa zapísali do slobodomurárskych spoločností, sa nachádzajú v smrteľnom hriechu a nemôžu pristúpiť k svätému prijímaniu.

Či sú slobodomurári stále exkomunikovaní však toto upresnenie nehovorí. Zmätok podčiarkuje aj to, že viacerí kňazi, biskupi sa dnes so slobodomurármi kamarátia a podnikajú s nimi ekumenické a, ako stojí v Andersonových Constitutiones, „nesektárske“ podujatia. Koniec koncov ekumenizmus, ktorý Cirkev po II. vatikánskom koncile pestuje, veľmi dobre zapadá do prvého článku slobodomurárskeho kréda:

… teraz sa považuje za vhodnejšie zaväzovať ich iba k tomu náboženstvu, na ktorom sa všetci ľudia zhodujú, pričom ich osobné názory si nechávajú pre seba: to jest byť dobrými ľuďmi a pravdivými alebo ľuďmi čestnými a poctivými, nech sa už líšia akýmikoľvek denomináciami alebo vyznaniami; čím sa slobodomurárstvo stáva centrom zjednotenia a prostriedkom na získavanie skutočného priateľstva medzi osobami, ktoré by inak museli zostať navždy vzdialené.

Tieto pápežské edikty a cenzúry proti slobodnému murárstvu boli často príležitosťou k omylným a nespravodlivým obvineniam. Exkomunikácia bola interpretovaná ako imprekácia, ktorá prekliala všetkých slobodomurárov a odsúdila ich na záhubu. V pravde exkomunikácia je jednoducho cirkevným trestom, ktorým majú byť členovia Cirkvi odstrašovaní od skutkov, ktoré sú podľa cirkevného práva zločinné. Pápež a biskupi preto ako verní pastieri Kristovho stáda nemôžu urobiť inak, než odsúdiť slobodomurárstvo. Zradili by, ako uviedol Klement XII., svoje najposvätnejšie povinnosti, keby sa celou svojou mocou nepostavili proti zákernej propagácii a činnosti takých spoločností v katolíckych krajinách alebo vo vzťahu ku katolíkom v zmiešaných a protestantských krajinách.

Slobodomurárstvo systematicky podporuje náboženský indiferentizmus a podkopáva skutočnú, t.j. pravovernú kresťanskú a katolícku vieru a život. Slobodomurárstvo je v podstate naturalizmus a preto je v protiklade k všetkému nadprirodzenému. Pokiaľ ide o niektoré konkrétne obvinenia Leva XIII., ktoré slobodomurári odmietli, napr. ateistický charakter, treba poznamenať, že pápež hovoril o činnosti slobodomurárskych a podobných spoločností ako celku, a sústredil sa najmä na tie, ktoré logicky dotiahnu tzv. „antiklerikálne“, v skutočnosti však antináboženské a revolučné princípy slobodomurárstva do ich konečných dôsledkov a tak v pravde sú akoby predsunuté stráže a nositelia zástav celej obrovskej antikatolíckej a antipápežskej armády v celosvetovom duchovnom boji našej doby.

V tomto zmysle aj pápež v súlade so základným biblickým a evanjeliovým pohľadom rozvinutým sv. Augustínom v jeho De civitate Dei, podobne ako slobodomurársky básnik Carducci v jeho Hymne Satanovi, chápe Satana ako najvyššieho duchovného vodcu tejto nepriateľskej armády. Tak Lev XIII. výslovne uvádza:

To, čo hovoríme, treba chápať o slobodomurárskej sekte v univerzálnom význame pojmu, ako zahŕňa všetky príbuzné a spojené spoločnosti, ale nie o ich jednotlivých členoch. Môžu byť medzi nimi osoby, a nie málo, ktoré, hoci nie sú bez viny zato, že sa zaplietli do takých združení, napriek tomu nie sú samy účastníkmi ich zločinných činov ani si neuvedomujú konečný cieľ, ktorý sa tieto združenia usilujú dosiahnuť. Podobne niektoré z viacerých organizácií združenia možno neschvaľujú určité extrémne závery, ktoré by dôsledne prijali ako nevyhnutne vyplývajúce zo všeobecných princípov spoločných všetkým, keby ich neodrádzal zvrátený charakter týchto záverov. Slobodomurárska federácia má byť súdená nielen podľa činov a cieľov, ktoré dosiahla, ale podľa celku svojich princípov a cieľov.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus
Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus
Herézy a bludy, LX: Antropozofia
Herézy a bludy, LXI: Hnutie Grálu
Herézy a bludy, LXII: Kresťanská veda
Herézy a bludy, LXIII: Armáda spásy
Herézy a bludy, LXIV: Teológia oslobodenia
Herézy a bludy, LXV: Nuestra Señora de la Santa Muerte
Herézy a bludy, LXVI: New Age
Herézy a bludy, LXVII: Sun Myung Moon a Hnutie zjednotenia
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 1/3 – Úvod a základné princípy
Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 2/3 – Šírenie, vývoj a ich organizácia

Titulný ilustračný obrázok k 68. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)