Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2

Jozef Duháček
10. novembra 2023   Cirkev História   Herézy a bludy

Gnosticizmus

Je náuka o spasení poznaním. Gnosticizmu sme sa dotkli pri výklade sabeliánskej herézy. Etymologický výklad slova (gnosis „vedomosť“, gnostikos „dobrý v poznaní“) je správny, ale poskytuje iba jednu, hoci možno prevládajúcu, charakteristiku gnostických systémov myslenia.

Kým judaizmus, kresťanstvo a takmer všetky pohanské systémy zastávajú názor, že duša dosiahne svoj vlastný cieľ poslušnosťou mysle a vôle Najvyššej moci, tzn. vierou a skutkami, gnosticizmus vidí spásu duše v získaní kvázi-intuitívneho poznania tajomstiev vesmíru a ovládnutí magických formuliek svedčiacich o tomto poznaní.

Gnostici sú „ľudia, ktorí vedia“ a ich vedomosti z nich robia vyššiu triedu bytostí, ktorých súčasný a budúci stav je podstatne odlišný od stavu tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nevedia. Gnosticizmus je súhrnný názov pre veľké množstvo veľmi rôznorodých a panteisticko-idealistických siekt, ktoré prekvitali už pred kresťanskou érou a prežili do 5. storočia a ktoré si osvojili frazeológiu a niektoré zásady hlavných náboženstiev a najmä kresťanstva a považovali hmotu za degradáciu ducha a celý vesmír za degradáciu Božstva a učili, že konečným cieľom všetkého bytia je oslobodenie sa z okov hmoty a návrat k božském Duchovi – rodičovi. Tento návrat mal byť započatý a uľahčený zjavením sa nejakého Bohom poslaného Spasiteľa.

Pôvod

Začiatky gnosticizmu sú predmetom sporov a stále sú predmetom výskumu. Čím viac sa tieto počiatky skúmajú, tým viac do minulosti sa dostávame. Predtým bol gnosticizmus považovaný väčšinou za nejakú deviáciu kresťanstva, ale teraz je zrejmé, že prvé stopy gnostických systémov možno nájsť niekoľko storočí pred kresťanskou érou. Existujú dôkazy o prepojení gnózou a babylonským náboženstvom – nie však pôvodným náboženstvom Babylónie, ale synkretistickým náboženstvom, ktoré vzniklo, keď Peržan Kýros mesto dobyl.

Babylonsko-aramejské mandaistické náboženstvo je rozhodne formou gnosticizmu, a je nepochybné, že gnosticizmus existoval nezávisle od kresťanstva a dávno pred ním. Wilhelm Anz poukázal na úzku podobnosť medzi babylonskou astrológiou a gnostickými teóriami Hebdomád a Ogdoád. M. Friedländer sa pokúšal vystopovať gnosticizmus v predkresťanskom judaizme a napriek výhradám má jeho esej význam pri sledovaní silných antinomických tendencií s gnostickým zafarbením na židovskej pôde.

Nie málo autorov sa snažilo nájsť zdroj gnostických teórií na helenistickej a najmä alexandrijskej pôde. Joel snažil dokázať, že zárodok všetkých gnostických teórií možno nájsť v Platónovi. Hoci je to iste prehnané, istý grécky vplyv na zrod, ale najmä na rast gnosticizmu nemožno poprieť. V trismegistickej literatúre, ako ukázal Reitzenstein nájdeme veľa podobného gnosticizmu. Vzťah Plotinovej filozofie ku gnosticizmu dokazoval C. Schmidt. Vplyv alexandrijského myslenia na rozvoji kresťanského gnosticizmu je zrejmý zo skutočnosti, že väčšina gnostickej literatúry, ktorú vlastníme, pochádza z egyptských (koptských) zdrojov. Je pravda, že grécke mystériá mali veľa spoločného s ezoterickým gnosticizmom; no zostáva tu ďalšia otázka, a síce – do akej miery boli tieto grécke mystériá, ako sú nám známe, skutočným produktom gréckeho myslenia, a nie výsledkom silného vplyvu orientalizmu.

Hoci počiatky gnosticizmu sú stále do značnej miery zahalené v nejasnostiach, spoločnými prácami mnohých vedcov sa do problému vnieslo toľko svetla, že je možné poskytnúť nasledujúce predbežné riešenie: hoci sa gnosticizmus môže na prvý pohľad javiť ako obyčajný bezmyšlienkový synkretizmus všetkých náboženských systémov v staroveku, má jeden fundamentálny princíp – týmto princípom je filozofický a náboženský pesimizmus.

Gnostici si, pravda, svoju terminológiu takmer výlučne požičali z existujúcich náboženstiev, ale použili ju len na ilustráciu svojej skvelej myšlienky o podstatnom zle súčasnej existencie a povinnosti uniknúť mu pomocou magických kúziel a nadľudského Spasiteľa. Tento pesimizmus si nepožičali z gréckeho myslenia, ktoré bolo radostným uznaním a poklonou tomu krásnemu a vznešenému v tomto svete; ani z egyptského myslenia, ktoré nedovolilo, aby jeho prepracované špekulácie o odplate a súde v podsvetí vrhli temnotu na našu súčasnú existenciu, ale považovali vesmír za stvorený pod vedením nekonečne múdreho a dobrého Thovtha; ani z iránskeho myslenia, ktoré sa držalo absolútnej nadvlády dobrého boha Ahura Mazdu a nechávalo zlému bohu Ahrimanovi len vedľajší podiel na stvorení, či skôr protistvorení sveta; ani z indického bráhmanského myslenia, ktoré bolo čistým a jednoduchým panteizmom, kde Boh prebýval vo vesmíre, či dokonca bol vesmír s Bohom stotožnený, a nebolo jeho protikladom; ani nie zo semitského myslenia, pretože semitské náboženstvá boli zvláštne zdržanlivé, pokiaľ ide o osud duše po smrti, a všetku praktickú múdrosť videli v uctievaní Baala, Marduka, alebo Assura, alebo Hadada, aby mohli ľudia žiť dlho a šťastne na tejto zemi.

Tento absolútny pesimizmus, nariekajúci nad existenciou celého vesmíru ako skazou a nešťastím, s horúčkovitou túžbou oslobodiť sa z okov tejto smrti a šialenou nádejou, že dosiahnutím tajného poznania a nejakými mystickými slovami by sme vedeli odvrátiť prekliate kúzlo tejto existencie – toto je základ všetkého gnostického myslenia. Má spoločné východisko s budhizmom; ale budhizmus je etický, snaží sa dosiahnuť svoj koniec zánikom všetkých túžob; gnosticizmus je pseudointelektuálny a spolieha sa výlučne na magické znalosti. Navyše, gnosticizmus, lokalizovaný v inom historickom prostredí, sa vyvíjal v iných líniách ako budhizmus.

Keď Kýros v roku 539 pred Kristom vstúpil do Babylonu, stretli sa dva veľké myšlienkové svety a začali sa písať dejiny náboženského synkretizmu. Iránske myslenie sa začalo miešať so starovekou civilizáciou Babylonu. Myšlienka veľkého boja medzi zlom a dobrom, ktorý v tomto vesmíre stále pokračuje, je materskou ideou iránskeho dualizmu. Toto a domnelá existencia nespočetných duchov, anjelov a démonov porazila pasívnu spokojnosť semitských náboženstiev.

Na druhej strane neotrasiteľná dôvera v astrológiu, presvedčenie, že planetárny systém má fatalistický vplyv na dianie na tomto svete pochádza z Babylónie. Veľkosť siedmich planét – Mesiaca, Merkúra, Venuše, Marsu, Slnka, Jupitera a Saturna – posvätnej Hebdomády, ktorú po tisícročia symbolizovali babylonské veže, zostala nezmenšená. Prestali ich uctievať ako božstvá, ale zostali archontmi a dynameis, vládcami a mocnosťami, ktorých neodolateľnej sily sa človek bál. Prakticky sa zmenili z bohov na démonov, čiže zlých duchov. Vznikol synkretistický kompromis.

Astrálna viera Babylonu bola pravdivá, ale za Hebodomádou bolo nekonečné svetlo v Ogdoáde a každá ľudská duša musela prekonať protivenstvá a nástrahy zlého boha alebo bohov Hebdomády, aby mohla vystúpiť k jedinému dobrému Bohu nad nimi. Tento výstup duše cez planetárne sféry do neba nad nimi (idea, ktorá nebola neznáma ani starobabylonským špekuláciám) sa začal chápať ako boj so zlými mocnosťami a stal sa prvou a prevládajúcou myšlienkou v gnosticizme.

Druhou veľkou zložkou gnostického myslenia je mágia, tzn. moc ex opere operato pomocou zvláštnych mien, zvukov, gest a činov, ako aj zmes prvkov, vyvolávať účinky úplne neprimerané príčine. Tieto magické formulky, ktoré vyvolávali smiech a odpor u cudzincov, nie sú neskoršou, dekadentnou formou, ale podstatnou súčasťou gnosticizmu, pretože sa nachádzajú vo všetkých formách kresťanského gnosticizmu a podobne aj v mandaizme. Žiadna gnóza nebola úplná bez znalosti magických formúl, ktorých vyslovením sa ničí pôsobenie vyšších nepriateľských síl. Mágia je dedičným hriechom gnosticizmu a nie je ťažké uhádnuť, odkiaľ je zdedená. Do určitej miery tvorila súčasť každého pohanského náboženstva, najmä starovekých mystérií, no tisíce magických tabúľ objavených v Asýrii a Babylónii nám ukazujú, kde sa nachádzalo magické El Dorado.

Okrem toho, pojmy a termíny raného gnosticizmu majú nezameniteľnú podobnosť so semitskými zvukmi a slovami.

Gnosticizmus sa pomerne skoro oboznámil s judaizmom a prezrádza znalosť Starého zákona a vypožičal si z neho niektoré slová a mená. Je to prirodzené, pretože Babylončania odviedli do zajatia mnoho židov a tí sformovali silné, dobre organizované a vysoko kultivované židovské kolónie v údolí Eufratu. Je možné, že gnostická idea Vykupiteľa je spojená so židovskými mesiášskymi nádejami. Ale gnostická koncepcia Spasiteľa bola iná ako koncepcia ľudového judaizmu; gnostický Manda d’Haye, alebo Sotér, je nejakým bezprostredným prejavom Božstva, Kráľa Svetla, Æon (aion,eón) a je emanáciou dobrého Boha.

Keď sa gnosticizmus zoznámil s kresťanstvom, čo sa muselo stať takmer okamžite, s podivnou rýchlosťou sa ponoril do kresťanských foriem myslenia, vypožičal si slovník, uznal Ježiša za Spasiteľa sveta, vytvoril gnostické verzie sviatostí, a pod pláštikom ezoterického zjavenia Krista a jeho apoštolov, zaplavil svet apokryfnými evanjeliami, Skutkami a apokalypsami, ktorými dokazoval svoje náuky. So šírením kresťanstva sa šíril aj gnosticizmus, ako parazit pri jeho koreňoch a opovažoval sa tvrdiť, že je jedinou pravou formou kresťanstva. Samozrejme nie určený pre mrzkú luzu, ale vyhradený pre nadaných a vyvolených. Šíril sa a rástol rýchlo a tak zhubne až sa zdalo, že úplne udusí kresťanstvo, a prví Otcovia venovali veľa úsilia jeho vykoreneniu. Hoci je duch duch gnosticizmu úplne cudzí duchu kresťanstva, neopatrným sa zdalo, že je to len nevinná modifikácia alebo dokonca zdokonalenie. Keď sa gnosticizmus usadil na grécky hovoriacich územiach, mierne pozmenil svoju barbarskú a semitskú terminológiu, osvojil si grécke názvoslovie a znel trochu ako novoplatonizmus, hoci Plotinus ho radikálne odmietal.

Pri skúmaní pôvodu gnosticizmu sa neraz skĺzne k odkazu na manicheizmus, pretože sa zdá, že množstvo gnostických myšlienok je vypožičaných z manicheizmu, kde sú očividne doma. To však nie je správne. Manicheizmus je historicky spojený s Manim, jeho zakladateľom a nemohol vzniknúť oveľa skôr ako v roku 250 po Kr., keď už bol gnosticizmus v úpadku. Manicheizmus však v mnohých svojich prvkoch siaha ďaleko za jeho všeobecne uznávaného zakladateľa a je skôr paralelný s gnózou, než jedným z jej zdrojov. Niekedy sa manicheizmus označuje ako perzská gnóza, na rozdiel od sýrskej a egyptskej gnózy. Táto klasifikácia však ignoruje skutočnosť, že tieto dva systémy, hoci majú spoločnú doktrínu zla hmoty, vychádzajú z odlišných princípov, manicheizmus z dualizmu, kým gnosticizmus je idealistický panteizmus a chápe hmotu ako degradáciu Božstva.

Náuka

Vzhľadom na množstvo a rozdielnosť gnostických teórií je podrobný výklad v krátkom texte nemožný, pretože gnosticizmus nikdy nemal stabilné doktrinálne jadro alebo akýkoľvek druh depositum fidei. Preto len naznačíme niektoré hlavné fázy myslenia, ktoré možno považovať za dôležité, aj keď nezodpovedajú všetkým systémom, odkryjú väčšinu tajomstiev Gnózy.

Kozmogónia

Gnosticizmus je len mierne maskovaný panteizmus. Na počiatku bola Hĺbka; Plnosť Bytia; Neexistujúci Boh; Prvý Otec, Monáda, Muž, Prvý Zdroj, neznámy Boh (Bythos pleroma, ouk on theos, propator, monas, anthropos, proarche, hagnostos theos), alebo akokoľvek inak by sa to dalo nazvať. Toto nedefinované nekonečné Niečo, aj keď by to mohlo byť oslovované titulom Dobrý Boh, nebolo osobnou Bytosťou, ale ako u Brahmanských hinduistov, „Veľké Neznámo“ moderného myslenia. Neznámy Boh bol však na začiatku čisto duchovná bytosť; hmota ešte neexistovala.

Tento zdroj všetkého bytia spôsobuje, že zo seba emanuje (proballei) množstvo čistých duchovných síl. V rôznych systémoch sú tieto emanácie rôzne pomenované, klasifikované a opísané, ale samotná teória emanácie je spoločná pre všetky formy gnosticizmu. V bazilidijskej gnóze sa nazývajú synovstvá (uiotetes), vo valentinianizme tvoria protikladné dvojice alebo „syzygie“ (syzygoi); Hĺbka a Ticho produkujú Intelekt a Pravdu; tieto produkujú Rozum a Život, tieto zase Človeka a Štát (ekklesia).

Toto sú primárne korene Æonov. S ohromujúcou plodnosťou sa tak vytvárajú hierarchie Æonov, niekedy až do počtu tridsať. Tieto Æony patria do čisto ideálneho, noumenálneho, inteligibilného alebo nadzmyslového sveta; sú nehmotné, sú to hypostatické idey. Spolu so zdrojom, z ktorého vychádzajú, tvoria plerómu.

Prechod od nehmotného k hmotnému, od noumenálneho k zmyslovému, je spôsobený chybou, vášňou alebo hriechom v jednom z Æonov. Podľa Basilida je to chyba v poslednom synovstve; podľa iných je to vášeň ženy Æona menom Sophia; podľa iných hriech Veľkého Archóna, alebo Æon-Stvoriteľa Vesmíru.

Konečným cieľom celej Gnózy je metanoia, alebo pokánie, odčinenie hriechu materiálnej existencie a návrat do Plerómy.

Mýtus o Sofii

Vo väčšom počte gnostických systémov hrá dôležitú úlohu Æon Múdrosť – Sophia, semitsky Achamoth. Zdá sa, že v určitom zmysle predstavuje najvyšší ženský princíp, ako napríklad v Ptolemaiovskom systéme, v ktorom sa matka siedmich nebies nazýva Achamot, vo valentiniánskom systéme, v ktorom sa he ano Sophia, Múdrosť, líši od he kato Sophia alebo Achamoth, prvá z nich je ženským princípom noumenálneho sveta. V archontiánskom systéme, kde nájdeme „matku svetla“ (meter he foteín), ktorá sa nachádza za nebesami Archonov he meter ton panton a podobne aj v Barbelognóze, kde je žena Barbelos náprotivkom Neznámeho otca, ktorý sa vyskytuje aj medzi Ophitmi – O tom píše sv. Irenej (Proti herézam III.7.4).

Eucharistická modlitba v apokryfných Skutkoch Tomášových (kapitola 1) sa zdá byť smerovaná tomuto najvyššiemu ženskému princípu. Gnostická Sophia nie je nič iné ako maska sýrskej Bohyne, Dea Syra, veľkej bohyne Ištar alebo Aštarty. Æon Sophia má zvyčajne inú úlohu; ona je Prouneikos alebo „Žiadostivá“, kedysi panenská bohyňa, ktorá svojím pádom z pôvodnej čistoty zapríčinila vznik tohto hriešneho hmotného sveta.

Jedna z najstarších foriem tohto mýtu sa nachádza v Šimonianskej gnóze, v ktorej Šimon objavuje Helenu, ktorá bola desať rokov prostitútkou v Tyre, ale ktorá je Šimonovou ennoiou alebo pochopením a ktorú jeho nasledovníci uctievali v podobe Atény, bohyne múdrosti.

Podľa Valentinovho systému, je Sophia najmladšia z dvadsiatich ôsmich æónov. Pozorujúc množstvo æónov a moc, akou boli splodení, ponáhľa sa späť do hlbín Otca a snaží sa ho napodobniť tým, že splodí potomstvo bez manželského styku, ale vedie to len k potratu, ktorým privedie k bytiu beztvarú substanciu. Preto je vyhnaná z Pleromy. Sophia zahorí vášňou k samotnému Prvému Otcovi, alebo skôr pod zámienkou lásky sa snaží spoznať jeho, Nepoznateľného a pochopiť jeho veľkosť. Musí následkom svojej opovážlivosti trpieť a rozpustiť sa v nesmiernosti Otca. Podľa iného podania, Sophia, dcéra Barbelosa, pôvodne bývala v najvyššom, čiže v trinástom nebi, ale bola zvedená démonom Authadesom. Ten ju tak zlákal do Chaosu, kde bola uväznená zlými mocnosťami.

V starších špekuláciách sa však hmota chápe ako večná a Sophia svojím hriechom padá z ríše svetla do Chaosu alebo ríše temnoty. Tento dualizmus ustúpil panteistickému emanacionizmu. Mýtus o Sofii v niektorých systémoch chýba. S veľkou vierohodnosťou sa navrhuje, že egyptský mýtus o Isis bol pôvodným zdrojom gnostickej „nižšej múdrosti“. Niektoré systémy rozlišujú vyššiu a nižšiu Múdrosť a v nich sa Sophia Achamoth, alebo Nižšia Múdrosť, dcéra Vyššej Múdrosti, stáva matkou Demiurga.

Soteriológia

Gnostická spása nie je len individuálnym vykúpením každej ľudskej duše; je to kozmický proces. Je to návrat všetkých vecí do stavu, v akom boli predtým, než chyba v sfére Æonov uviedla hmotu do existencie a uväznila určitú časť Božského Svetla do zlej Hmoty (Hyle). Oslobodenie uväzneného svetla je procesom spásy (to je kabalistický tikkum olam); keď všetko svetlo hmotu opustí, tá zhorí, bude zničená alebo bude akýmsi večným peklom.

V bazilidiánskom systéme je to Tretie pokolenie, ktoré je zajaté v hmote a postupne sa oslobodzuje, keď poznanie jeho existencie došlo k prvému Archontovi a potom k Druhému Archontovi, každému skrze jeho vlastného Syna; a túto správu rozšíril cez Hebdomádu Ježiš, syn Márie, ktorý zomrel, aby vykúpil tretie pokolenie.

Vo valentinianizme je tento proces mimoriadne prepracovaný. Keď sa tento svet zrodil zo Sophie v dôsledku jej hriechu, Nous a Aletheia, dva Æony na príkaz Otca vyprodukujú dva nové Æony, Krista a Ducha Svätého; tieto obnovia poriadok v Plerome a potom všetky Æony spolu vytvoria nový Æon, Ježiša, Slovo, Spasiteľa alebo Krista, ktorého obetujú Otcovi. Kristus, Syn Nousa a Aletheie, sa zľutuje nad potratenou substanciou zrodenou zo Sophie a dáva jej esenciu a formu. Nato sa Sophia snaží opäť dostať k Otcovi, no márne. Teraz je Æon Ježiš poslaný ako druhý Spasiteľ, pri krste sa spája s mužom Ježišom, synom Márie, a stáva sa Spasiteľom ľudí.

Človek je stvorením Demiurga, zmesou duše, tela a ducha. Jeho spása spočíva v návrate jeho pneumy alebo ducha do Pleromy; alebo ak nie je úplný gnostik, jeho duša (psyché) sa vráti do Achamothu. Neexistuje žiadne vzkriesenie tela.

V marcionizme, najdualistickejšej fáze gnosticizmu, spasenie spočívalo v získaní poznania Dobrého Boha a odmietnutí Demiurga. Dobrý Boh sa zjavil v Ježišovi a zjavil sa ako človek v Judei; poznať ho a úplne sa oslobodiť od jarma Stvoriteľa sveta alebo Boha Starého zákona, to je cieľ procesu spásy.

Gnostický Spasiteľ je teda úplne iný ako kresťanský. Lebo gnostický Spasiteľ nespasí. Gnosticizmu chýba myšlienka zmierenia. Neexistuje žiadny hriech, ktorý by bolo treba odčiniť, okrem nevedomosti. Ani Spasiteľ svojím zástupným utrpením nijako ľudskému pokoleniu neprospieva. Ani bezprostredne a aktívne nepôsobí silou milosti na žiadnu jednotlivú ľudskú dušu a nepriťahuje ju k Bohu. Bol učiteľom, raz priniesol na svet pravdu, ktorá jediná môže zachrániť. Ako plameň zapáli olej, tak Spasiteľovo svetlo zapáli predisponované duše pohybujúce sa v prúde času. O skutočnom Spasiteľovi, ktorý s láskou ľudskou a božskou hľadá hriešnikov, aby ich zachránil, gnosticizmus nevie nič.

Gnostický Spasiteľ nemá ľudskú prirodzenosť, je to æon, nie človek; iba sa zdal byť mužom, ako traja anjeli, ktorí navštívili Abraháma, sa zdali byť mužmi. Æon Soter (Spasiteľ) má k Sophii rôzny vzťah: v niektorých systémoch je jej bratom, v iných synom, v iných zasa manželom. Niekedy sa stotožňuje s Kristom, niekedy s Ježišom; niekedy sú Kristus a Ježiš rovnaký æon, niekedy sú rozdielni; niekedy sú Kristus a Duch Svätý jedno. Gnosticizmus sa zo všetkých síl snažil využiť kresťanský koncept Ducha Svätého, ale nikdy celkom neuspel.

Eschatológia

Gnostická eschatológia, spočívajúca v zápase duše s nepriateľskými archontmi v snahe dosiahnuť Pleromu, je vypožičaná z babylonskej astrológie, v ktorej sa duša cez ríše siedmich planét snaží dostať k Anu.

Origenes (Proti Celsovi VI.31), nám podáva mená siedmich archontov ako Jaldabaoth, Jao, Sabaoth, Adonaios, Astaphaios, Ailoaios a Oraios a hovorí, že Jaldabaoth je planéta Saturn, Astraphaios je bezpochyby planéta Venuša a Adonaios predstavuje Slnko. Svätý Irenej hovorí, že uvedených sedem gnostických mien je treba brať ako označenie siedmich planét.

– Jaldabaoth (Dieťa chaosu? – Saturn, nazývaný „levia tvár“, leontoeides) je najvzdialenejším, a teda hlavným vládcom, a neskôr aj Demiurgom.

– Jao (Iao, možno z Jahu, Jahveh, ale možno aj z magického výkriku iao v mystériách) je Jupiter.

– Sabaoth (starozákonný titul – Boh zástupov) bol Jupiter Sabbas (Jahve Sabaoth) a označoval Mars.

– Astaphaios (prevzaté z magických tabuliek) bola Venuša.

– Adonaios (z hebrejského výrazu pre „Pán“, používaného pre Boha; Sýrsky Adonis predstavujúci zimné slnko) bol Slnkom.

– Ailoaios, alebo niekedy Ailoein (Elohim, Boh), Merkúr.

– Oraios (Jaroah? alebo svetlo?), Mesiac.

V helenizovanej forme gnosticizmu sú buď všetky alebo niektoré z týchto mien nahradené zosobnenými neresťami.

V systéme gnostikov, o ktorých sa zmieňuje Epiphanius, nájdeme týchto Sedem archontov: Iao, Saklas, Set, Dávid, Eloiein, Elilaios a Jaldabaoth (alebo č. 6 Jaldaboath, č. 7 Sabaoth). Z nich je Saklas hlavným démonom manicheizmu; Elilaios je pravdepodobne spojený s En-lilom, Belom z Nippuru, starovekým bohom Babylónie.

V tomto, ako v niekoľkých iných systémoch, nebolo spojenie so siedmimi planétami také očividné, ale všade zostalo. To, čo nakoniec tento planetárny systém zatlačilo do zabudnutia bolo identifikovanie Boha Židov, Zákonodarcu, s Jaldabaothom a jeho pozdvihnutie na Stvoriteľa sveta. Predtým svetu vládlo sedem planét spolu. Avšak najmenej päť zo siedmich archontov malo starozákonné mená pre Boha – El Shaddai, Adonai, Elohim, Jehova, Sabaoth.

Doktrína o prvotnom človeku

Špekulácie o pračloveku (Protanthropos, Adam) zaujímajú popredné miesto v niekoľkých gnostických systémoch.

Podľa Ireneja (I.29.3) vyslal Æon Autogenes pravého a dokonalého človeka (Anthrôpos), nazvaného tiež Adamas; má pomocníka, „Dokonalé poznanie“ a dostáva neodolateľnú silu, takže všetko spočíva v ňom. Iní hovoria (Irenej, I.30), že v moci Bythosu je požehnané, neporušiteľné a nekonečné svetlo; toto je Otec všetkých vecí, ktorý je vzývaný ako Prvý človek, ktorý so svojou Ennœou (poznaním) vysiela „Syna človeka“ alebo Euteranthrôpos.

Podľa Valentina bol Adam stvorený v mene Anthrôpa a démonov ohromuje strachom z preexistujúceho človeka (tou proontos anthropou). Vo valentínskych syzygiách – protikladoch sa stretávame s Anthrôpom a Ecclesiou. V Pistis Sophia sa Æon Jeu nazýva Prvý človek, je strážcom Svetla, poslom Prvého Prikázania. V knihe Jeu je tento „veľký muž“ Kráľom Svetelného pokladu, tróni nad všetkými vecami a je cieľom všetkých duší. Podľa Naassena je Protantropos prvým prvkom; fundamentálne bytie predtým, ako sa rozdelilo na jednotlivcov. „Syn človeka“ je tá istá bytosť po tom, čo bola individualizovaná do existujúcich vecí, a teda ponorená do hmoty.

Gnostický Anthrôpos alebo Adamas, ako sa niekedy nazýva, je kozmogonický prvok, čistá myseľ odlišná od hmoty, myseľ poňatá hypostaticky ako vychádzajúca z Boha a ešte nezatemnená kontaktom s hmotou. Táto myseľ je považovaná za príčinu ľudstva, alebo ľudstvo samo, ako personifikovaná idea, kategória bez telesnosti, ľudský rozum poňatý ako Svet-Duša.

Špekulácie o prvotnom človeku sa naplno rozvinú až v manicheizme, kde je základom celého systému. Boh v ohrozený mocou temnoty tvorí s pomocou Ducha päť svetov, dvanásť prvkov a Večného človeka a núti ho bojovať s temnotou. Ale tento Človek je akosi premožený zlom a pohltený temnotou. Súčasný vesmír je v agónii, aby oslobodil zajatého človeka z moci temnoty. V klementínskych homíliách je kozmogonický Anthrôpos zvláštne pomiešaný s historickou postavou prvého človeka Adama. Adam „bol skutočným prorokom, prežil všetky veky a ponáhľal sa na odpočinok“; „Kristus, ktorý bol od počiatku a je vždy, ktorý bol vždy skrytý každému pokoleniu, a predsa vždy prítomný“. V skutočnosti je Adam Božstvo imanentné vo svete a vždy sa prejavujúce vnútornému vedomiu vyvolených.

Rovnaká myšlienka, trochu upravená, sa vyskytuje v hermetickej literatúre, najmä v „Poimandres“. Vypracoval ju Filón z Alexandrie a dômyselne rozlišuje medzi ľudskou bytosťou stvorenou najskôr „na Boží obraz a podobu“ a historickými postavami Adama a Evy, ktoré boli stvorené neskôr. Adam je: „Idea, Rod, Charakter, patriaci svetu, Porozumeniu, bez tela, ani muž, ani žena; on je Počiatok, Meno Boha, Logos, nesmrteľný, neporušiteľný“.

Barbelo

Táto gnostická postava, ktorá sa objavuje v mnohých systémoch, zostáva do určitej miery záhadou. Názov barbelo, barbeloth, barthenos nebol uspokojivo vysvetlený. V každom prípade predstavuje najvyšší ženský princíp, je v skutočnosti najvyšším Bohom vo svojom ženskom aspekte. Barbelo má väčšinu funkcií ano Sophie.

Niektorí gnostici ju natoľko uctievali, že ich označovali barbeliotae. Pravdepodobne ňou nie je nikto iný ako Pani Svetla z Pistis Sophia. Podľa niektorých je Parthenos (Barbelos) identická s Noriou, ktorá je manželkou Noeho alebo Setha. Za úvahu stojí aj teória, že Barbelo / Parthenos, je Istar, Aténa, Múdrosť, Sophia alebo Archamoth.

Gnostické sviatosti

Všetky gnostické sekty praktizovali nejakú formu krstu. Ukazuje sa, že formulky používané kresťanskými gnostikmi sa značne líšili od tých, ktoré predpísal Kristus. Markosovi žiaci hovorili: „V mene neznámeho Otca všetkých, v mene Pravdy, Matky všetkých, v ňom, ktorý zostúpil na Ježiša“. Elcesaiti krstili: „V mene veľkého a najvyššieho Boha a v mene jeho Syna, veľkého Kráľa“. Irenej nám podáva formulu: „V mene, ktoré bolo skryté pred každým božstvom, panstvom a pravdou, ktoré si Ježiš Nazaretský obliekol v krajine svetla“.

V súvislosti s krstom mala veľký význam sphragis – v čom spočívala táto pečať alebo znak, nie je ľahké povedať. Pomazanie kandidáta krizmou alebo vonnou masťou je gnostický obrad, ktorý je dôležitejší ako krst. V „Acta Thomae“, ako tvrdia niektorí učenci, úplne nahradil krst a bol jedinou iniciačnou sviatosťou. Markosovi žiaci odmietli kresťanský krst a nahradili ho zmesou oleja a vody, ktorú vyliali na hlavu kandidáta. Gnostici birmovaním nezamýšľali ani tak dať Ducha Svätého, ako skôr zapečatiť kandidátov pred útokmi archontov, alebo ich odohnať sladkou vôňou, ktorá je nad všetkým (tes uter ta hola euodias). Balzam mal akosi vytekať zo Stromu života a tento strom bol opäť mysticky spojený s Krížom; lebo krizma je v „Acta Thomae“ nazvaná „skryté tajomstvo, v ktorom sa nám ukazuje kríž“.

O gnostickej náhrade Eucharistie sa vie málo. V mnohých pasážach čítame o lámaní chleba, ale v čom to spočívalo, nie je zrejmé. Zdá sa, že použitie soli v tomto obrade bolo dôležité (Klement, Hom. xiv), pretože jasne čítame, ako svätý Peter lámal eucharistický chlieb a „naložil naň soľ a dal najprv matke a potom nám“. Okrem toho existuje veľká pravdepodobnosť, hoci nie istota, že Eucharistia, o ktorej sa hovorí v „Acta Thomae“, bola iba lámaním chleba bez použitia kalicha. Je dokázané, že gnostici často nahrádzali víno vodou (Acta Thomae, Baptism of Mygdonia, kap. cxxi). Aká konsekračná formulka bola použitá, nevieme, ale chlieb bol určite poznačený krížom. Gnostici nazývali Eucharistiu kresťanskými obetnými pojmami – prosfora, „oblatio“. Zdá sa, že aj gnostici sviatostne používali olej na uzdravovanie chorých a dokonca aj mŕtvi boli nimi pomazaní, aby boli pri prechode cez ríše archontov v bezpečí a neviditeľní.

Gnostici mali špeciálnu gnostickú sviatosť – nymphon, v ktorej sa prostredníctvom niektorých symbolických obradov ich duše zosobášili s anjelmi v Plerome. Podrobnosti zatiaľ nie sú známe, ale spomína ju Tertullianus.

Mimoriadny dôraz kládli na vyslovenie magických samohlások: alfa, epsilon, eta, iota, omicron, ypsilon, omega. Tieto gnostické samohlásky boli predmetom starostlivého štúdia a možno považovať za preukázané, že každá samohláska predstavuje jednu zo siedmich planét alebo archontov; že sedem spolu predstavuje Vesmír, ale bez spoluhlások predstavuje Ideál a Nekonečno ešte neuväznené a ohraničené hmotou, predstavujú hudobnú stupnicu. Medzi gnostikmi sa kozmogonické špekulácie často zobrazovali pomocou diagramov, kruhov v kruhoch, štvorcov a rovnobežných čiar a iných kombinovaných matematických čísel s menami napísanými v nich. Do akej miery sa tieto posvätné schémy používali ako symboly v ich liturgii, nevieme.

Gnostické školy

Gnosticizmus nemal žiadnu centrálnu autoritu ani pre doktrínu, ani pre disciplínu; ako celok nemal žiadnu organizáciu podobnú organizácii katolíckej Cirkvi. Bol to len veľký konglomerát siekt, z ktorých len marcionizmus sa nejakým spôsobom pokúšal konkurovať Cirkvi, ale ani on nemal vnútornú jednotu. Jedná možná klasifikácia týchto siekt je na základe myšlienkového smeru. Môžeme teda rozlíšiť:
a) sýrsky alebo semitský;
b) helenistický alebo alexandrijský;
c) dualistický;
d) antinomiansky gnosticizmus.

Sýrska škola

Táto škola predstavuje najstaršiu fázu gnosticizmu, keďže západná Ázia bola rodiskom hnutia. Sem patria Dositheus, Šimon mág (spomínaný v Skutkoch apoštolov), Menander, Cerinthus, Cerdo, Saturninus Justinus, Bardesani, Sevriani, Ebioniti, Enkratiti, Ofiti, Naasseni, gnostici podľa „Skutkov Tomášových“, Setiáni, Perataeti a Kainiti.

V ich systémoch chýbajú fantastickejšie prvky a prepracovanejšie genealógie a syzygie æónov neskoršej Gnózy. Terminológia je nejakou barbarskou formou semitčiny; Egypt je symbolický názov pre krajinu otroctva duše.

Protiklad medzi dobrým Bohom a Stvoriteľom sveta nie je večný ani kozmogonický, hoci existuje silný etický odpor voči Jehovovi, Bohu Židov. Je posledným zo siedmich anjelov, ktorí vytvorili tento svet z večne preexistujúcej hmoty. Demiurgickí anjeli, pokúšajúci sa stvoriť človeka, stvorili len biedneho červa, ktorému však Dobrý Boh dal iskru božského života. Vláda židovského Boha musí pominúť, lebo dobrý Boh nás povoláva do svojej bezprostrednej služby skrze Krista, jeho Syna. Nasledujeme Najvyššie Božstvo tým, že sa zdržiavame mäsitého pokrmu a manželstva a vedieme asketický život.

Taký bol systém Saturnina z Antiochie, ktorý učil za vlády Hadriána (okolo 120 n. l.). Naasseni (z Nahas, hebrejsky had) boli ctiteľmi hada ako symbolu múdrosti, ktorý sa Boh Židov snažil pred ľuďmi ukryť. Ofiti (ophianoi, z ophis, had), ktorí po presadení na alexandrijskú pôdu poskytli hlavné myšlienky valentinianizmu, sa stali jednou z najrozšírenejších gnostických siekt. Hoci nie sú striktne uctievačmi hadov, uznávali hada ako symbol najvyššej emanácie, achamota alebo božskej múdrosti. Boli štylizovaní ako gnostici par excellence. Setiovci videli v Setovi otca všetkých duchovných (pneumatikoi) ľudí; Perataetov existuje trojica Otec, Syn a Hyle (hmota). Syn je Kozmický had, ktorý oslobodil Evu z moci Hmoty.

Vesmír symbolizovali trojuholníkom uzavretým v kruhu. Číslo tri je kľúčom ku všetkým záhadám. Existujú tri najvyššie princípy: nestvorený, sám sebou stvorený, stvorený. Existujú tri logoi, bohovia; Spasiteľ má trojitú povahu, trojité telo, trojitú moc atď. Nazývajú sa Peretae (peran), pretože „prešli“ z Egypta cez Červené more plodenia. Oni sú praví Hebreji (to slovo pochádza z hebrejčiny, čo znamená „prejsť“). Založili ich Euphrates, Celbes a Ademes.

Kainiti uctievali Kaina, Ezaua, sodomčanov a Judáša, pretože všetci odporovali židovskému Bohu.

Helenistická alebo alexandrijská škola a jej dvaja veľkí myslitelia, Basilides a Valentinus

Tieto systémy boli abstraktnejšie, filozofickejšie a konzistentnejšie ako sýrske. Semitskú nomenklatúru takmer úplne nahradili grécke pojmy. Kozmogonický problém prerástol všetky rozmery, etická stránka bola menej výrazná, asketizmus menej prísne presadzovaný.

Basilides

Hoci sa Basilides narodil v Antiochii v Sýrii, založil svoju školu v Alexandrii (okolo roku 130 AD) a po ňom nasledoval jeho syn Izidor. Jeho systém bol najdôslednejším a najtriezvejším emanacionizmom, aký kedy gnosticizmus vytvoril. Jeho škola sa nikdy veľmi nerozšírila, ale v Španielsku prežila niekoľko storočí.

Valentinus

Valentinus, ktorý učil najprv v Alexandrii a potom v Ríme (okolo 160 n. l.), vypracoval systém sexuálnej duality v procese emanácie. Dlhá séria mužských a ženských párov personifikovaných ideí sa používa na preklenutie vzdialenosti od neznámeho Boha k súčasnému svetu. Jeho systém je viac konfúzny ako Basilidov, najmä preto, že je narušený množstvom emanácií a postáv zosobňujúcich Sophiu do kozmogonického procesu. Celý systém je zahltený bezuzdnými špekuláciami o pannách svetla, sférach, æónoch, svetelných pokladoch, ríšach stredu, Adamovi, Michaelovi, Gabrielovi, Kristovi, Spasiteľovi a mystériách, ktoré nemajú ani hlavu ani pätu.

Od Hippolyta (Proti herézam IV.35), Tertulliana (Proti Valentiniánom 4) a Klementa Alexandrijského vieme, že existovali dve hlavné školy valentinianizmu, talianska a anatólska alebo ázijská. V talianskej škole boli dôležití učitelia: Secundus, Epiphanes, Colorbasus, Ptolemaios a Herakleon.

Ptolemaios sa preslávil najmä listom Flore, vznešenej žene, ktorá ho žiadala, aby jej vyložil význam Starého zákona. Klement Alexandrijský (Stromata IV.9.73) označuje Herakleona za najvýznamnejšieho učiteľa valentínskej školy. Origenes venuje veľkú časť svojho komentára k svätému Jánovi boju proti Herakleonovmu komentáru Jánovho evanjelia.

Anatólsku školu preslávil Axionicus (Tertullianus, Proti Valentiniánom 4; Hippolytus, Proti Herézam VI.30), ktorý mal svoje združenie v Antiochii okolo roku 220 AD. Theodota poznáme len z fragmentu, ktorý zachoval Klement Alexandrijský. Náuku Marka Zaklínača, prepracovanú špekuláciu so šiframi a číslami, podáva Irenej (I.11-12) aj Hippolytus (VI.42). Marko bol pravdepodobne Egypťan a Irenejov súčasník. Podobný, na číslach postavený systém vypracoval Arab Monoimus, ktorému Hippolytos venuje tri kapitoly a správne hovorí, že tieto náuky majú bližšie k Pytagorovi ako kresťanstvu. Podľa listov Juliána Apostatu existovalo Valentiniánske kolégium v Malej Ázii až do jeho čias († 363).

Dualistická škola

Dualizmus bol gnosticizmu do istej miery vlastný, no zriedkakedy prekonal hlavnú tendenciu, tzn. panteizmus. Dokázal to Marcion, ktorý rozlišoval medzi Bohom Nového zákona a Bohom Starého zákona ako medzi dvoma večnými princípmi, z ktorých prvý bol Dobro, a druhý také nevyhranené zlo; no ani Marcion nedoviedol tento systém do jeho konečných dôsledkov. Možno ho považovať skôr za predchodcu Maniho než za čistého gnostika.

Eusebius spomína troch jeho žiakov, Potita, Basilica a Lucana, že zostali verní dualizmu svojho majstra (Cirkevné dejiny V.13), ale Apelles, jeho hlavný žiak, hoci zašiel ďalej ako jeho majster v odmietaní Starého zákona, sa vrátil sa k monoteizmu tým, že za Inšpirátora starozákonných proroctiev pokladal nie Boha, ale zlého anjela. Na druhej strane Syneros a Prepon, tiež jeho učeníci, postulovali tri rôzne princípy. Trochu iný dualizmus učil Hermogenes na začiatku 2. storočia v Kartágu. Oponentom dobrého Boha nebol Boh Židov, ale večná hmota, zdroj všetkého zla. Proti tomuto gnostikovi bojovali Theophilus z Antiochie a Tertullianus.

Antinomiánská škola

Keďže morálny zákon bol daný Bohom Židov, preto odpor voči Bohu Židov bol povinnosťou, a porušovanie a nedodržiavanie mravného zákona sa považovalo za zvrchovanú povinnosť. Takáto sekta, nazývaná aj nikolaiti, existovala v apoštolských časoch. Karpokrates, ktorého Tertullianus (O duši, 35) nazýva mágom a smilníkom, bol Basilidovým súčasníkom. Pred kozmickými mocnosťami sa dalo uniknúť iba neplnením svojich povinností a nemorálnym správaním. Ignorovať všetky zákony a potopiť sa do Monády tým, že si spomenieme na svoju preexistenciu v Kozmickej jednote – taká bola Karpokratova gnóza. Jeho syn Epifanes nasledoval otcovu doktrínu natoľko, že zomrel na následky svojich hriechov už ako sedemnásťročný. Antinomiánske názory ďalej udržiavala sekta prodiciánov a antitactatov.

(Pokračovanie)

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)