Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín

Jozef Duháček
5. mája 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Tento muž, nepochybne najväčší z protestantských teológov, a azda aj najviac a nasledovaný, sa narodil v Noyone v Pikardii vo Francúzsku 10. júla 1509 a zomrel v Ženeve 27. mája 1564.

Od Luthera ho delila jedna generácia a nikdy sa s ním nestretol. Títo dvaja hlavní predstavitelia reformačného hnutia sa od seba výrazne líšili pôvodom, vzdelaním aj povahou. Luther bol saský sedliak; Kalvín pochádzal z francúzskej strednej triedy a jeho otec, advokát, si kúpil občianske práva v meste Noyon, kde vykonával civilné a cirkevné právo. Luther vstúpil do rádu augustiniánskych rehoľníkov, zložil mníšske sľuby, stal sa kňazom a vyvolal veľké pohoršenie, keď sa oženil s mníškou. Kalvín nebol nikdy vysvätený za kňaza katolíckej Cirkvi; jeho vzdelanie bolo právnické a humanitné; a nezložil nijaké rehoľné sľuby. Luthera preslávila výrečnosť vďaka humoru, hrubosti a ľudovému štýlu. Kalvín oslovoval vzdelaných ľudí aj vtedy, keď kázal pred davmi. Jeho štýl bol klasický; argumentoval systematicky; nemal zmysel pre humor; namiesto kyjakov používal smrtiacu logiku a presviedčal autoritou učiteľa, nie výkrikmi demagóga. Písal francúzsky rovnako dobre, ako Luther písal nemecky, a podobne ako on, je považovaný za priekopníka vývoja svojho materinského jazyka. Ak Luthera označíme za mystika (hoc pokriveného), Kalvína môžeme označiť za scholastika (tiež pokriveného); vo svojich spisoch jasne a systematicky vyjadril zásady, ktoré Luther búrlivo predkladal svetu vo svojich oplzlých pamfletoch; a jeho „Inštitúcie“ (Institutes) v podobe, v akej ich zanechal, zostali dodnes štandardom protestantského vierovyznania vo všetkých cirkvách známych ako „reformované“.

Rodinné meno, písané rôznymi spôsobmi, bolo podľa dobového zvyku po latinsky upravené na Calvinus. Z neznámeho dôvodu sa reformátor bežne nazýval Maître Jean C. Jeho „krásna a zbožná“ matka, Jeanne Le Franc, pochádzajúca z diecézy Cambrai, vodila svojho malého syna do rôznych kostolov a vychovávala ho ako dobrého katolíka. Starý otec z otcovej strany sa usadil v Pont l’Évêque pri Paríži a mal dvoch synov, ktorí sa stali zámočníkmi; tretí, Gérard Kalvín, sa stal právnikom v Noyone, kde sa narodili jeho štyria synovia a dve dcéry. Býval na námestí Place au Blé (Trhové námestie).

Noyon, sídlo biskupa, bol dlho lénom mocnej starobylej rodiny Hangestov, ktorá s ním nakladala ako so svojím vlastníctvom. Medzi biskupom a kapitulou však prebiehal nekonečný spor, do ktorého sa zapojilo aj mesto. Karol de Hangest, synovec známeho Georgesa d’Amboise, arcibiskupa z Rouenu, sa v roku 1525 vzdal biskupstva v prospech svojho synovca Jána a stal sa jeho vikárom. Ján viedol spor s kanonikmi až do zásahu parížskeho parlamentu, po ktorom odišiel do Ríma a napokon zomrel v Paríži roku 1577. Tento prelát mal príbuzných medzi protestantmi; obviňovali ho z podpory herézy, ktorá sa v tom čase vo Francúzsku začínala šíriť. Klerikálne rozbroje v každom prípade poskytli priaznivé prostredie pre nové učenie; a rodina Kalvínovcov ním bola pred rokom 1530 do istej miery ovplyvnená.

Gérardovi štyria synovia boli určení pre cirkevnú dráhu. Traja chlapci navštevovali miestnu školu Collège des Capettes, kde Ján vynikal ako bystrý žiak. Jeho rodina však mala styky s jednou vetvou rodu Hangest (Montmorovcami) a Ján v roku 1523 sprevádzal ich deti do Paríža, pravdepodobne už ako polosirota – zomrela mu matka; jeho otec sa medzitým znova oženil. Gérard Kalvín zomrel v roku 1531, exkomunikovaný Noyonskou kapitulou. Jeho syn Charles Kalvín, roztrpčený touto cenzúrou, sa priklonil k protestantskému učeniu. V roku 1534 ho obvinili z popierania katolíckej náuky o Eucharistii a zomrel mimo Cirkvi v roku 1536; jeho telo potom verejne obesili na znak jeho odpadlíctva.

Medzitým mladý Ján Kalvín na Parížskej univerzite bojoval svoj vlastný boj. Dekan alebo syndik, Noël Bédier, vystupoval proti Erazmovi a tvrdo sa staval proti Le Fèvre d’Étaplesovi (Stapulensovi), známemu pre preklad Biblie do francúzštiny. Kalvín, ako študent na Collège de la Marche, sa s týmto mužom (pochádzal tiež z Pikardie) zoznámil a možno si prezrel jeho latinský komentár k sv. Pavlovi z roku 1512, ktorý býva považovaný za prvú protestantskú knihu napísanú francúzskym autorom.

Ďalší protestantizujúci vplyv prišiel od Corderia, Kalvínovho učiteľa, ktorému neskôr venoval svoj výklad Prvého listu Solúnčanom so slovami: „Ak je v tom, čo som zverejnil, niečo dobré, vďačím za to tebe.“ Corderius mal vynikajúci latinský štýl, žil prísne asketickým životom a jeho Colloquia (Rozhovory) mu zabezpečili trvalú slávu. Neskôr však upadol do podozrenia z herézy a s Kalvínovou pomocou našiel útočisko v Ženeve, kde zomrel v septembri 1564.

Tretím nositeľom „novej učenosti“ bol George Cop, lekár Františka I., v ktorého dome Kalvín našiel útočisko a zapájal sa do náboženských diskusií, ktoré Cop podporoval.

Štvrtým bol Pierre-Robert d’Olivet z Noyonu, ktorý tiež prekladal Bibliu. Jeho synovec, nádejný literát Ján Kalvín, napísal v roku 1535 latinský predhovor k Starému zákonu a francúzsky – svoj prvý verejný autorský text – k Novému zákonu.

V roku 1527, keď mal len osemnásť, mal Kalvín ukončené základné vzdelanie. Stal sa humanistom a reformátorom. Jeho „náhla konverzia“ k duchovnému životu v roku 1529, o ktorej sám hovorí, by sa nemala brať doslovne. Nikdy nebol horlivým katolíkom; príbehy o jeho údajne nevhodnom správaní sú nepodložené. Prirodzeným vývojom sa pridal na stranu, ku ktorej inklinovala aj jeho rodina.

V roku 1528 sa zapísal na právnické štúdium v Orléanse a následne odišiel na rok do Bourges, kde začal súkromne kázať. Na francúzskom dvore žila v tom čase Margita z Angoulême, sestra Františka I. a vojvodkyňa z Berry, obklopená mnohými heretickými Nemcami. V roku 1531 sa Kalvín znova objavuje v Paríži. V Bourges a učil gréčtinu u Wolmara, hebrejčinu sa naučil od Vatablea a mal aj kontakty s učeným Budaeom. Približne v tom čase vydal komentár k Senecovmu dielu De Clementiâ (O milosrdenstve). Šlo len o cvičenie v klasickej učenosti, bez politických zámerov. Kalvín istý čas žil pod falošným menom u kanonika du Tilleta v Angoulême. V máji 1534 sa vrátil do Noyonu, vzdal sa svojho benefícia, ktoré mu ešte ako chlapcovi zaistil otec a údajne bol aj uväznený. Napokon však unikol do Neracu v Béarne, kde sídlila vojvodkyňa Margita, a opäť sa tam stretol s Le Fèvrom, ktorého francúzsku Bibliu Sorbona odsúdila na spálenie.

Jeho ďalšia návšteva Paríža sa odohrala počas zúrivej luteránskej kampane proti omši, ktorá vyvolala tvrdú odvetu – Étienne de la Forge a ďalší boli upálení na Place de Grève. Kalvín v sprievode du Tilleta unikol – nie bez dramatických zážitkov – do Metzu a Štrasburgu. V Štrasburgu vládol Bucer a tamojší reformátori diktovali z kazateľníc svojim prívržencom zákony. To bol rozhodujúci moment pre francúzskeho humanistu, ktorý – hoci od prírody bojazlivý a uzavretý – sa teraz definitívne pustil do písomnej vojny proti svojmu panovníkovi. Slávny list Františkovi I. z 23. augusta 1535 slúžil ako predhovor k Inštitúciám (Institutes), ktorých prvé vydanie vyšlo v marci 1536 – nie po francúzsky, ale po latinsky.

Kalvín list kráľovi ospravedlňuje tým, že po celom kráľovstve boli vyvesené plagáty obviňujúce protestantov z rebelstva. František I. ho nečítal, ale ak by tak urobil, našiel by v nich nie výzvu na toleranciu –, ktorú Kalvín absolútne zavrhoval – ale výzvu na odstránenie katolicizmu v prospech nového evanjelia. Podľa mladého teológa existuje len jedna pravá cirkev, a preto majú králi zlikvidovať pápežstvo.

Druhé vydanie Inštitúcií pochádza z roku 1539, prvý francúzsky preklad z roku 1541, finálne latinské vydanie, ktoré revidoval sám autor, je z roku 1559; verzia z roku 1560, bežne používaná, obsahuje dodatky od jeho nasledovníkov. „Bolo to viac Božie dielo než moje,“ povedal Kalvín, ktorý si za svoje motto zvolil „Všetko pre Božiu slávu“ (Omnia ad Dei gloriam) a ako symbol svojej premeny v roku 1529 prijal znak ruky vystierajúcej sa z horiaceho srdca.

Jednou z najspornejších kapitol v Kalvínovom živote je údajná návšteva vo Ferrarre u protestantskej vojvodkyne Renée, dcéry Ľudovíta XII. Okolo tejto cesty sa vytvorilo množstvo legiend, ktoré však najlepšie informovaní historici dnes odmietajú. Isté je len toľko, že Kalvín – po tom, čo usporiadal rodinné záležitosti a získal dvoch svojich bratov a sestry pre vieru, ktorú prijal – sa v dôsledku vojny medzi Karolom V. a Františkom I. v júli 1536 rozhodol odísť cez Ženevu do Bazileja.

V Ženeve ho švajčiarsky kazateľ Guillaume Farel, ktorý hľadal pomoc pre svoju reformačnú prácu, presvedčil, aby zostal a učil teológiu. Z tohto obdobia sa nezachoval žiadny jeho portrét. Neskôr je vykreslený ako muž strednej výšky, so zhrbenými plecami, prenikavým pohľadom a širokým čelom; vlasy s nádychom ryšavosti. Štúdium a pôsty mu spôsobovali silné bolesti hlavy, ktoré trpne znášal celý život. V súkromí bol veselý, ale citlivý a panovačný. Jeho priatelia s ním zaobchádzali s jemnou opatrnosťou. Jeho zvyky boli jednoduché; bohatstvo ho nezaujímalo a nikdy si nedoprial dovolenku. Jeho korešpondencia – zachovalo sa 4271 listov – sa väčšinou týka náboženských otázok. Jeho silná, uzavretá povaha zanechávala dojem na každého, s kým sa stretol; Ženeva sa podriadila jeho teokratickému zriadeniu a reformované cirkvi prijímali jeho učenie, akoby bolo neomylné.

Taký bol „tento Francúz“, ktorému zverili výklad Biblie v meste rozdelenom proti sebe samému. Ženeva mala asi 15 000 obyvateľov. Jej biskup bol dlhý čas aj svetským kniežaťom, hoci obmedzený právami ľudu. Funkciu „vidomne“ (starostu) zastával gróf Savojský a biskupstvo sa v jeho rode od roku 1450 dedilo ako rodinný majetok. Posledné cirkevné knieža, Jean de la Baume, ktoré opustilo Ženevu a mesto v roku 1519 prijalo protestantských kazateľov z Bernu, v roku 1526 z Fribourgu. V roku 1527 strhli Savojský erb; v roku 1530 porazili katolícku stranu a Ženeva sa stala nezávislou. Mala dve rady (mestské parlamenty), ale konečné slovo pri verejných rozhodnutiach mal ľud. Ten ustanovil v roku 1534 Farela za kazateľa.

Teologická diskusia medzi oboma cirkvami trvala od 30. mája do 24. júna 1535 a skončila sa víťazstvom protestantov. Oltáre boli znesvätené, sväté obrazy rozbité a omša zrušená. V máji 1536 vstúpili bernskí vojaci do mesta a „evanjelium“ bolo prijaté 21. mája 1536. To v praxi znamenalo prenasledovanie katolíkov mestskými radami, ktoré pôsobili ako cirkev i štát zároveň. Kňazi boli väznení, občania pokutovaní za neúčasť na kázňach. V Zürichu, Bazileji a Berne platili rovnaké zákony. Tolerancia neexistovala.

Hoci tieto zákony nezaviedol Kalvín, najmä vďaka jeho vplyvu boli v januári 1537 prijaté tzv. „články“, ktoré prikazovali:

– prijímať Večeru Pánovu štyrikrát do roka;

– zaviedli dohľad nad hriešnikmi;

– vytvorili morálnu cenzúru a

– zaviedli tresty vylúčením z cirkvi.

Vytvorený bol aj katechizmus pre deti, ktorý zostavil sám Kalvín a ktorý patrí k jeho najlepším dielam. Mesto sa však rozdelilo na „prisahajúcich“ a „neprisahajúcich“ – mnohí totiž odmietli prisahať na „články“. Nikdy neboli celkom prijaté. Vznikli spory s Bernom o otázkach, ktoré Kalvín pokladal za druhoradé. Významne vystúpil v debatách v Lausanne, kde obhajoval nezávislosť Ženevy. Doma však vypukli nepokoje a odpor trval; v roku 1538 radnica vyhnala Farela, Kalvína a nevidiaceho evanjelistu Courauda.

Kalvín sa uchýlil do Štrasburgu, kde bol hosťom Capita a Bucera. V roku 1539 učil francúzskych utečencov výklad Nového zákona – za 52 florénov ročne. Kardinál Sadolet medzitým adresoval Ženevčanom otvorený list, na ktorý Kalvín z exilu odpovedal. Sadolet tvrdil, že schizma je zločin; Kalvín mu oponoval, že Rímska cirkev je skazená. Jeho ostré rečnícke schopnosti mu priniesli uznanie na rokovaniach v Hagenaue, Wormse a Ratisbonne.

Napriek chudobe a zlému zdraviu, na ktoré sa často sťažoval, sa v tom čase oženil s Idelette de Bure, vdovou po anabaptistovi, ktorého Kalvín obrátil. Viac o tejto žene nevieme – iba, že mu porodila syna, ktorý zomrel krátko po narodení v roku 1542, a že sama zomrela v roku 1549.

Ženevský vyslanec Ami Perrin sa dohodol s Kalvínom na jeho návrate. Kalvín sa vrátil nerád a to 13. septembra 1541. Jeho príchod bol skromný. Nová cirkevná ústava uznávala štyri úrady: pastorov, učiteľov, starších a diakonov, no najvyššia moc ostávala v rukách magistrátu. Kňazi vládli duchovným mečom, ale konzistórium (ako inštitúcia) nemalo svetskú moc. Kazatelia, vedení Kalvínom, sa často dostávali do konfliktu s mestskými radami, ovládanými jeho protivníkmi.

Napriek tomu sa nariadenia z roku 1541 zachovávali. Duchovenstvo, spolu s laickými staršími, predpisovali správanie každého občana. V Ženeve sa vytvorila presbyteriánska Sparta – vzor pre neskorších puritánov, ktorí sa ju snažili napodobniť. Vzorom sa stal Starý zákon, hoci kresťania údajne mali žiť v slobode evanjelia.

V novembri 1552 mestská rada vyhlásila, že Kalvínove Inštitúcie sú „svätým učením, proti ktorému nik nesmie hovoriť“. Štát tak vydával dogmatické vyhlásenia. Dôsledky sa prejavili už skôr: napríklad Jacques Gouet bol v júni 1547 obvinený z bezbožnosti, kruto mučený a v júli popravený. Niektoré obvinenia boli banálne, iné nedokázané. Aký podiel na tom mal Kalvín, nie je úplne jasné.

Ale poprava Michaela Serveta je Kalvínova zodpovednosť. Táto udalosť vyvolala oveľa väčšie pohoršenie než vyhnanie Castellia alebo tresty pre Bolseca – umiernených odporcov extrémnej disciplíny a učenia, ktorí sa dostali do podozrenia ako spiatočníci.

Kalvín sa však nevyhýbal svojej sebaurčenej úlohe: v priebehu piatich rokov bolo v Ženeve vynesených 58 rozsudkov smrti a 76 vyhnanstiev, nepočítajúc väznenia významných občanov. Železné jarmo nebolo možné striasť. V roku 1555 sa Ami Perrin pokúsil o akýsi prevrat, no bez krviprelievania. Perrin prehral – a Kalvínova teokracia triumfovala.

„Som viac pobúrený,“ napísal Gibbon, „z jednej jedinej popravy Serveta než z hekatomb, ktoré vzbĺkli v autodafé v Španielsku a Portugalsku.“ Nepriateľstvo Kalvína k Servetovi pripisuje jeho osobnej zlobe a možno aj závisti.

Fakty prípadu sú pomerne dobre doložené. Michael Servet y Reves sa narodil v roku 1511, pravdepodobne v meste Tudela. Študoval v Toulouse a bol prítomný v Bologni na korunovácii Karola V. Cestoval po Nemecku a v roku 1531 vydal v Hagenau svoju prácu De Trinitatis Erroribus („O omyloch Trojice“), silne unitaristické dielo, ktoré vyvolalo veľký rozruch medzi ortodoxnejšími reformátormi. V roku 1534 sa stretol s Kalvínom v Paríži, kde spolu diskutovali. Neskôr pôsobil ako korektor tlače v Lyone, začal sa venovať medicíne, objavil malý krvný obeh a vstúpil do osudnej korešpondencie s diktátorom z Ženevy ohľadom nového diela Christianismi Restitutio, ktoré zamýšľal vydať.

V roku 1546 sa korešpondencia prerušila. Reformátor nazval Serveta arogantným (dovolil si totiž kritizovať Kalvínove Inštitúcie poznámkami na okraji) a vyslovil hrozivú vetu: „Ak príde sem a ja budem mať nejakú moc, nikdy ho nenechám odtiaľto odísť živého.“ Restitutio vyšlo v roku 1553. Kalvín okamžite udal jeho autora dominikánskemu inkvizítorovi Orymovi v Lyone a zaslal mu listy z rokov 1545 – 1546 aj inkriminované poznámky. Následne bol Španiel uväznený vo Vienne, no vďaka pomoci priateľov utiekol, a spálený bol iba v podobe figuríny.

Akási zvláštna príťažlivosť ho viedla do Ženevy, odkiaľ plánoval prejsť cez Alpy. Dorazil 13. augusta 1553. Nasledujúci deň ho Kalvín, ktorý si ho všimol počas kázne, nechal zatknúť – samotný kazateľov tajomník proti nemu vystúpil ako žalobca. Kalvín zostavil štyridsať článkov obžaloby v troch hlavných bodoch: o povahe Boha, o krste nemluvniat a o útoku na vlastné učenie reformátora.

Mestská rada váhala s tak závažným rozhodnutím, ale diktátor Kalvín, podporovaný Farelom, ich donútil konať. Servet vo väzení veľmi trpel a hlasno sa sťažoval. Bernčania a ďalší Švajčiari navrhovali slabší trest, ale Kalvín sa obával, že stratí svoju moc v Ženeve a že stigma herézy sa prenesie na všetkých protestantov, ak tento inovátor nebude popravený. „Nech svet vidí,“ radil mu Bullinger, „že Ženeva chce Kristovu slávu.“

A tak bol 26. októbra 1553 vynesený rozsudok – upálenie na hranici. „Zajtra zomrie,“ napísal Kalvín Farelovi. Po vykonaní trestu tvrdil, že sa snažil trest zmierniť, ale v dokumentoch o tom niet stopy. V deň popravy sa so Servetom hádal a bol prítomný pri jeho smrti. Obranu a ospravedlnenie, ktoré nasledovalo nasledujúci rok, podpísali ženevskí kazatelia. Melanchton, ktorého pobúrili „rúhania“ španielskeho unitaristu, popravu veľmi schvaľoval.

Avšak skupina okolo Castellia vydala v roku 1554 v Bazileji pamflet s názvom „Majú byť heretici prenasledovaní?“ – považovaný za prvú modernú obranu náboženskej tolerancie. Beza na to reagoval násilným spisom v prospech prenasledovania, ktorý Kalvín, jeho obľúbený učeník, preložil do francúzštiny v roku 1559. Dialóg Vaticanus, ktorý Castellio napísal proti „pápežovi z Ženevy“, vyšiel tlačou až v roku 1612. Sloboda názoru, ako poznamenal Gibbon, „bola skôr dôsledkom než zámerom reformácie“.

Ďalšou obeťou Kalvínovho horlivého fanatizmu bol Gentile, člen talianskej sekty v Ženeve, medzi ktorých patrili aj Alciati a Gribaldo. Vzhľadom na ich viac-menej unitaristické názory ich Kalvín v roku 1558 prinútil podpísať vierovyznanie, ktoré sám zostavil. Gentile ho podpísal neochotne, ale napokon bol odsúdený a uväznený ako krivoprísažník. Ušiel, no dvakrát bol znovu zatknutý v Berne, kde bol v roku 1566 sťatý. Kalvínova vášnivá polemika proti týmto Talianom odhaľuje jeho strach zo socinianizmu, ktorý mohol „zdevastovať jeho vinicu“.

Politicky sa Kalvín opieral o francúzskych utečencov, ktorí teraz v meste prevyšovali domáce frakcie energiou, ak nie počtom. Opozícia zanikla. Jeho neprestajné kázanie – zachovalo sa okolo 2300 rukopisov – a rozsiahla korešpondencia mu v posledných rokoch života priniesli bezprecedentný vplyv. Písal Eduardovi VI., pomáhal s revíziou Book of Common Prayer (Kniha spoločných modlitieb), a sprostredkoval medzi súperiacimi anglickými exilovými skupinami počas vlády Márie Krvavej. Počas hugenotských konfliktov sa priklonil k umiernenejším.

Jeho odsúdenie sprisahania v Amboise roku 1560 mu slúži ku cti. Jednou z jeho najväčších inštitúcií bolo Kolégium, neskôr Univerzita v Ženeve, ktorá veľmi prosperovala. Väčšina študentov boli Francúzi. Za rektora Bezu mala takmer 1500 študentov rôznych stupňov.

Ženeva teraz vysielala kazateľov do francúzskych zborov a bola považovaná za protestantský Rím. Prostredníctvom Johna Knoxa, „škótskeho apoštola švajčiarskej reformácie“, ktorý v Ženeve kázal exulantom, prijala jeho rodná krajina presbyteriánsku disciplínu a učenie o predestinácii podľa Kalvínových Inštitúcií. Aj puritáni v Anglicku boli dedičmi francúzskeho teológa. Jeho odpor k divadlám, tancu a spoločenským radostiam s ním plne zdieľali. Mesto pri Ženevskom jazere bolo mestom bez zločinu a bez zábavy. Kalvín ostro vystupoval proti „libertínom“, hoci niet dôkazov, že by takí ľudia v meste pôsobili.

Chladná, tvrdá, no čestná povaha reformovaných cirkví, menej srdečná ako luteránska, je priamym odrazom jej zakladateľa. Jej podstatou je koncentrovaná pýcha, láska k polemike a pohŕdanie odporcami. Jediné umenie, ktoré toleruje, je hudba – a ani tá nie inštrumentálna. Kalendár nepozná kresťanské sviatky a prísnosť siaha takmer k manichejskému odporu k telu. Keď kalvinistovi zlyhá dogma, stáva sa takmer čistým stoikom. „V Ženeve, ako istý čas aj v Škótsku,“ hovorí J. A. Froude, „boli morálne hriechy považované za zločiny, ktoré mal trestať štát.“ Biblia bola zákonníkom, ktorý spravovali duchovní.

Až do svojej smrti Kalvín kázal a vyučoval. Hoci nebol starým mužom, spory ho vyčerpali. Dňa 25. apríla 1564 spísal závet, v ktorom odkázal 225 francúzskych korún, z toho desať kolégiu, desať chudobným a zvyšok synovcom a neteriam. Jeho posledný list bol adresovaný Farelovi. Bol pochovaný bez pompéznosti, na mieste, ktoré dnes už nie je známe.

V roku 1900 bol na mieste popravy v Place Champel vztýčený pomník zmierenia Servetovi. Ženeva vtedy už dávno nebola hlavou kalvinizmu, ale centrom voľnomyšlienkarstva, socialistickej propagandy a nihilistických sprisahaní. No v dejinách zostáva ako Sparta reformovaných cirkví a Kalvín je jej Lykurgos.

Hlavné body Kalvínovej náuky:

1.) Predestinácia (predurčenie): Najkontroverznejšou a zároveň ústrednou doktrínou Kalvínovho učenia je predestinácia (predurčenie). Podľa Kalvína: Boh od večnosti predurčil niektorých ľudí na večnú spásu (tzv. vyvolení) a iných na večné zatratenie (tzv. zatratení), nezávisle od ich skutkov alebo odpovedí. Táto voľba nie je podmienená tým, čo človek urobí v živote, ani jeho vierou – vyplýva čisto z Božej vôle a múdrosti. Boh je absolútne zvrchovaný a všetko, čo sa deje, sa deje podľa jeho vôle – vrátane spásy alebo zavrhnutia jednotlivcov. Toto učenie zdôrazňuje Božiu veľkosť a nezávislosť, no často bolo (a je) vnímané ako kruté či neľudské, pretože popiera slobodnú vôľu človeka v otázke spásy. Kalvín to však považoval za zdroj útechy, pretože človek sa nemusí spoliehať na svoje skutky, ale na Božie rozhodnutie. Tento pohľad je známy ako doktrína predestinácie.

2.) Totálna skazenosť človeka: Podľa Kalvína je ľudská prirodzenosť po páde Adama úplne skazená, čo znamená, že človek nie je schopný konať dobro bez Božej milosti: Ľudská vôľa je zviazaná hriechom. Nikto nemôže sám od seba hľadať Boha alebo si zaslúžiť spásu. Každý skutok je poškvrnený hriechom, ak nepochádza z viery. Spása teda nemôže byť dosiahnutá ľudskou iniciatívou, ale výlučne Božou milosťou, ktorá je daná vyvoleným.

3.) Neodolateľná milosť: Kalvín veril, že Božia milosť je neodolateľná a pôsobí nezávisle od ľudskej vôle. Človek nemôže odporovať Božiemu volaniu k spáse. V súlade s inými reformátormi Kalvín vyznával učenie o ospravedlnení iba vierou (sola fide): Človek je pred Bohom ospravedlnený nie vďaka skutkom alebo zásluhám, ale prostredníctvom viery v Krista. Táto viera je sama osebe Boží dar, nie ľudské rozhodnutie. Kalvín odmietal rímskokatolícke učenie o zásluhách, odpustkoch a sviatostiach ako nutných pre spásu. Pre Kalvína bola ospravedlnenie základným bodom istoty: človek sa môže spoľahnúť na Kristovo dielo na kríži, nie na vlastnú spravodlivosť.

4.) Cirkevná organizácia: Kalvín zaviedol v Ženeve prísnu cirkevnú disciplínu, ktorá zasahovala do verejného aj súkromného života občanov.

5.) Sviatosti: Kalvín rozlišoval medzi viditeľnou cirkvou (všetci veriaci) a neviditeľnou cirkvou (len predurčení na spásu). Uznával dve sviatosti: krst a Večeru Pánovu. Odmietal katolícke chápanie transsubstanciácie a chápal Večeru Pánovu ako duchovné prijímanie Krista, nie telesné. Krst bol považovaný za znak zmluvy, ktorý sa má udeľovať aj deťom veriacich rodičov, na rozdiel od anabaptistov. Kalvín odlišoval: Viditeľnú cirkev – inštitúciu s učením, sviatosťami a kázňou; Neviditeľnú cirkev – spoločenstvo vyvolených, známe len Bohu. Dôraz kládol aj na kázanie Slova ako hlavný prostriedok spásy.

6.) Odmietnutie katolíckych praktík: Kalvín odmietol viaceré katolícke praktiky, ako sú uctievanie svätých, Očistec, ústna spoveď, obetovanie omše a odpustky, považujúc ich za ľudské výmysly.

7.) Dôraz na Bibliu: Kalvín považoval Bibliu za jediný zdroj autority v otázkach viery a praxe. Odmietal tradície a učenia, ktoré nemali oporu v Biblii. Kalvín kládol dôraz na Bibliu ako jediný a najvyšší autoritatívny zdroj viery (sola scriptura): Každé učenie, každý aspekt života Cirkvi má byť skúmaný a hodnotený podľa Biblie. Tradičná autorita Cirkvi, ako aj pápežstvo, boli Kalvínom striktne odmietané. Veril, že Duch Svätý vnútorným svedectvom potvrdzuje veriacemu pravdivosť Biblie; tá bola zároveň aj kódexom zákona, podľa ktorého sa spravovala cirkevná aj občianska morálka.

8.) Ospravedlnenie vierou: Spása je podľa Kalvína možná len prostredníctvom viery, ktorá je darom od Boha. Dobrými skutkami si človek nemôže zaslúžiť spásu.

Kalvínova predestinácia síce vyzerá, že teologicky zdôrazňuje Božiu moc, no priniesla morálne a psychologické rozdelenie spoločnosti na „vyvolených“ a „zavrhnutých“, ktoré vedie k dehumanizácii a elitárstvu. Tí, čo sa považujú za vyvolených, získavajú pocit nadradenosti, čo vedie k duchovnej pýche a pohŕdaniu inými. Naopak, tí, ktorí o svojom vyvolení pochybujú, môžu prepadnúť úzkosti, depresii alebo rezignácii, lebo ak spása nezávisí od skutkov, ich snaha sa môže javiť ako zbytočná. Zároveň predestinácia spôsobila zrútenie zodpovednosti voči iným. Ak je spása úplne závislá od Božej vôle, potom ľudská solidarita či sociálne spravodlivé činy nemajú vplyv na spásu, čo podporuje sociálny chlad a nezáujem o utrpenie druhých. To sa historicky prejavilo v tvrdých postojoch voči chudobným, či menej rozvinutým ľuďom i národom ako hriešnikom či „nevyvoleným“.

Predestinácia prináša totalitnú kontrolu a represiu v mene náboženskej čistoty. Predstava, že treba vytvoriť „spoločnosť svätých“, viedla v Ženeve a neskôr v puritánskom Anglicku k prísnemu dohľadu nad každodenným správaním: udavačstvu, verejnému trestaniu, až po popravovanie za „bludy“. V praxi sa z predestinácie stala ideologická zbraň, ktorou bol ospravedlňovaný nátlak a autoritárske zásahy do súkromia ľudí.

Kalvínova predestinácia sa dá vystopovať ako ideový základ pre legitimizáciu určitých aspektov kapitalistického vykorisťovania, najmä ak ju spojíme s „protestantskou etikou“ tak, ako ju analyzoval Max Weber v klasickom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu (1905).

Ak je totiž človek je od večnosti predurčený buď na spásu alebo zatratenie a nijaké skutky to nemôžu zmeniť a zároveň si nie je istý, do ktorej skupiny patrí, potrebuje hľadať „viditeľné znaky“ vyvolenia – najmä úspech v práci, podnikaní, rast a rozmnožovanie majetkov. To vytvorilo kult pracovného úspechu ako duchovného ukazovateľa.

Toto sa pretavilo do tzv. „protestantskej pracovnej etiky“, ktorá zdôrazňovala neúnavnú prácu, disciplínu, racionálne plánovanie, odmietanie zábavy, pôžitkov a voľného času (asketizmus), reinvestovanie zisku (namiesto spotreby). Kapitalistický podnikateľ sa tak mohol vnímať ako nástroj Božieho poriadku, a jeho zisk ako dôkaz vyvolenia.

Ak je niekto bohatý a úspešný, môže sa to chápať ako dôkaz, že je „Božou milosťou vyvolený“. Naopak, chudoba a neúspech boli vnímané ako dôsledok Božieho zatratenia. Z toho vyplýva ideologické ospravedlnenie sociálnej nerovnosti: bohatí si „zaslúžia“ svoje postavenie, chudobní nie. Zamestnanci sa môžu zredukovať na nástroje zisku, nie ako osoby s dôstojnosťou. Moderné firmy už nemajú „Personálne oddelenia“, ale „Oddelenia ľudských zdrojov“. A tak Kalvínova teológia poskytla ideologický rámec, v ktorom sa bohatstvo a triedna nerovnosť dajú chápať ako súčasť Božieho plánu a na viditeľné znaky predurčenia. Tento prístup umenšuje morálnu zodpovednosť kapitalistu za utrpenie pracujúcich a zároveň paralyzuje odpor chudobných, ktorí sú zdanlivo „na nesprávnej strane predestinácie“.

Výskyt Kalvínovej predestinácie v socialistickej ideológii 20. storočia je na prvý pohľad nepravdepodobný, keďže ide o náboženskú doktrínu, kým socializmus (najmä marxistický) je sekulárny až ateistický. No ak sa na predestináciu pozrieme nie teologicky, ale ako ideový princíp, dajú sa nájsť paralely – nie v obsahu, ale vo forme. Spoločným znakom je deterministické chápanie dejín:

Kalvín učí, že každý človek má od Boha predurčený osud a nie je možné ho zmeniť skutkami. Ľudská činnosť (pracovitosť, askéza) je len znakom vyvolenia, nie jeho príčinou.

Marxisticko-leninská ideológia učí, že dejiny sú riadené železnými zákonmi historického materializmu, triedny boj nevyhnutne povedie ku komunizmu a jednotlivec je podriadený kolektívnej historickej úlohe triedy.

V tomto zmysle môžeme povedať, že socializmus 20. storočia preberá formu „sekularizovanej predestinácie“: Osud spoločnosti je predurčený dejinným vývojom, nie vôľou jednotlivcov. Úloha triedy je neodvratná – proletariát musí zvíťaziť, buržoázia musí padnúť. Tí, čo sa stavajú proti (napr. „kontrarevolúcia“), sú často vnímaní ako morálne alebo bytostne „zatratení“.

Oba systémy operujú s myšlienkou osudu, ktorý je pevne daný. Oba majú rozdelenie na „vyvolených“ a „zatratených“. Oba používajú túto predstavu na upevnenie poriadku a disciplíny. Takto vnímaná sekularizovaná predestinácia sa môže prejaviť v politických systémoch ako deterministická ideológia, ktorá nepripúšťa odchýlku od „správnej“ cesty.

Kalvínovo predurčenie je teda z každého uhla pohľadu tyranským činom tyranského boha. Neumožňuje človeku dosiahnuť spásu slobodnou spoluprácou s Božou milosťou, ako učia katolíci. Ba neumožňuje človeku dosiahnuť spásu len vierou, ako učia luteráni. Kalvínovo predučenie je krutý lós, ktorý vrhá nemilosrdný boh, ktorému je vonkoncom jedno, ako sa človek snaží, pretože vrhnuté kocky sa už nedajú zobrať späť. Je možné, že niektorí bohovia pohanov by takto postupovali, ale Boh Otec, ktorý obetoval za nás a našu spásu svojho jednorodeného Syna, koná inak. Očividne to nie je kalvínsky boh.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár

***

Titulný ilustračný obrázok k 29. časti Heréz a bludov – obraz Juliusa Hübnera (z 19. storočia) stvárňuje zverejnenie téz Lutherom ako senzáciu pred davom. V skutočnosti bolo zverejňovanie téz na dišputáciu bežnou vecou. Zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)