Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2

Jozef Duháček
25. novembra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Dvadsaťsedem rokov po Nicejskom koncile ikonoklazmus opäť vypukol. Opäť boli ničené sväté obrazy a ich obrancovia tvrdo prenasledovaní. Počas dvadsiatich ôsmich rokov sa opäť opakoval, a to s úžasnou presnosťou, rovnaký príbeh. Miesta Leva III., Konštantína V. a Leva IV. zaujali noví ikonoklastickí cisári – Lev V., Michal II. a Theofilos. Pápež Paschalis I. konal rovnako ako Gregor II., verný patriarcha Niceforos opakoval úlohu Germana I., a svätý Ján Damascénsky ožil v osobe svätého Teodora Studitu. Opäť sa konala jedna synoda odmietajúca obrazy a nasledovala ju ďalšia, ktorá ich bráni. Opäť tu bola cisárovná, regentka svojho mladého syna, ktorá ukončila nepokoje a obnovila starý zvyk – tentokrát definitívne.

Pôvod tohto druhého výbuchu obrazoborectva nie je ťažké nájsť. V armáde prežila početná ikonoklastická strana. Konštantín V., šampión tejto strany, bol statočný generál úspešný v boji proti moslimom, Michal I. (811 – 813), ktorý zachovával vieru II. nicejského koncilu, bol pri svojom pokuse brániť ríšu pred vonkajším nepriateľom mimoriadne neúspešný. Ikonoklasti sa s ľútosťou pozerali na slávne a úspešné vojenské výpravy jeho predchodcu, a vytvorili ohromujúci propagandistický obraz Konštantína V. ako svätca, chodili na púť k jeho hrobu a volali na neho: „Vstaň, vráť sa a zachráň hynúcu ríšu!“

Keď bol Michal I. v júni 813 Bulharmi na hlavu porazený a utiekol do svojho hlavného mesta, vojaci ho donútili abdikovať a postavili na jeho miesto jedného z generálov, Leva Arménskeho (Lev V., 813 – 820). Istý dôstojník (Teodotos Kassiteras) a istý mních (opát Ján Gramatikos) presvedčili nového cisára, že všetky nešťastia padajúce na Východorímsku ríšu sú Božím trestom za modlárstvo, teda uctievanie obrazov. Keď Lev prijal tento názor, použil všetku svoju moc na potlačenie úcty k obrazom, a tak sa začali všetky tieto problémy znovu.

V roku 814 sa obrazoborci zhromaždili v paláci a pripravili rozsiahly útok proti obrazom, opakujúc takmer doslovne argumenty synody z roku 754. Patriarchom Konštantínopola bol v tom čase Niceforos I. (806 – 815), ktorý sa v tejto druhej perzekúcii stal jedným z hlavných obhajcov úcty k obrazom. Cisár ho pozval na diskusiu o tejto otázke s ikonoklastami, patriarcha však odmietol s odpoveďou, že to už bolo vyriešené VII. ekumenickým koncilom. Dnes by sa, podobne ako v prípade diakoniek a kňažiek, ustanovila nová komisia, ktorá by to skúmala. Niceforos však nemal dosť pastoračnej citlivosti a považoval vec za uzavretú. Ničenie obrazov teda začalo. Obraz Krista nad železnými dverami paláca, ktorý Irena dala obnoviť, bol opäť odstránený.

V roku 815 bol patriarcha predvolaný na cisársky dvor. Prišiel obklopený biskupmi, opátmi a mníchmi a pustil sa do dlhej diskusie s Levom a jeho ikonoklastickými prisluhovačmi. V rovnakom roku cisár zvolal synodu biskupov, ktorí, poslúchajúc jeho rozkazy, patriarchu zbavili úradu a zvolili Teodota Kassiterasa (Teodotos I., 815 – 821) ako jeho nástupcu. Niceforos bol vyhnaný za Bospor. Až do svojej smrti v roku 829 obhajoval úctu k obrazom a písal polemické spisy („Menšia apologetika“, „Antirrhetikoi“, „Veľká apologetika“ a pod.), napísal dejiny svojej doby („Istoria suntomos“) a všeobecnú chronografiu od Adama („Chronographikon suntomon“).

Medzi mníchmi, ktorí sprevádzali Nicefora na cisárov dvor v roku 815, bol Teodor, opát kláštora Studium v Konštantínopole († 826). Počas druhej ikonoklastickej perzekúcie bol svätý Teodor (Teodoros Studita) vodcom verných mníchov, a veľkým obhajcom obrazov. Utešoval a povzbudzoval Nicefora v jeho odpore voči cisárovi, trikrát ho vláda vyhnala z mesta, napísal, v rôznych formách, množstvo traktátov, polemických listov a apologetík na obhajobu obrazov. Ústrednou pointou jeho apológie bolo, že ikonoklasti sú christologickí heretici, pretože popierajú podstatný prvok ľudskej prirodzenosti Krista, jeho telo, ktoré predsa môže byť zobrazené graficky. Toto chápal ako popretie reality Kristovho tela a jeho materiálnej podstaty, čím ikonoklasti oživujú starú monofyzitskú herézu. Toto robí zo svätého Teodora snáď najvynaliezavejšieho obhajcu úcty k obrazom a konkuruje mu čo do erudovanosti a kvality obhajoby iba svätý Ján Damascénsky. Jeho sviatok je 11. novembra v byzantskom ríte, 12. novembra v Rímskom martyrológiu.

Prvým krokom nového patriarchu Teodota bolo zvolanie synody, ktorá odsúdila koncil z roku 787 (II. nicejský) a vyhlásila svoju poslušnosť ku koncilu z roku 754. Biskupi, opáti, duchovní a dokonca aj vládni úradníci, ktorí neakceptovali jeho rozhodnutie, boli zbavení funkcie, vyhnaní a mučení. Teodor Studita odmietol spoločenstvo s ikonoklastickým patriarchom a odišiel do exilu. Počas tejto perzekúcie bolo popravených niekoľko osôb zo všetkých spoločenských vrstiev; obrazy všetkých druhov boli všade ničené. Teodor sa odvolal k pápežovi (Paschalovi I., 817 – 824) v mene prenasledovaných východných uctievačov obrazov.

Ale aj Teodotos, ikonoklastický patriarcha, poslal do Ríma legátov, ktorí však neboli prijatí, pretože pápež považoval Teodota za schizmatického uchvatiteľa patriarchálneho stolca, ktorý stále patril Niceforovi. Paschalis prijal mníchov poslaných Teodorom a odovzdal im do užívania kláštor svätej Praxedy. Im aj iným, ktorí ušli pred prenasledovaním na Východe. V roku 818 poslal pápež k cisárovi legátov s listom, v ktorom obhajoval obrazy a opäť vyvracal ikonoklastické obvinenie z modlárstva. V tomto liste sa hlavne zdôrazňuje potreba vonkajších znakov pre neviditeľné veci; sviatosti majú vždy aj materiálny aspekt, sú tu slová, znak kríža a všetky podobné materiálne znaky tohto druhu; ako teda môžu tí, ktorí tieto znaky prijímajú, odmietať obrazy?

List nemal na cisára žiadny účinok; ale od tejto doby sa najmä katolíci na Východe obrátili s väčšou vernosťou ako kedykoľvek predtým na Rím ako svojho vodcu, a posledné útočisko počas perzekúcie. Známe texty svätého Teodora, v ktorých pevne obhajuje rímsky primát najsilnejším možným jazykom – napr. „Akákoľvek novinka, ktorú prinesú do Cirkvi tí, ktorí sa odklonili od pravdy, musí byť určite oznámená Petrovi alebo jeho nástupcovi… Zachráň nás, hlavný pastier Cirkvi pod nebom“ (Ep. i, 33, P.G., XCIX, 1018); „Zaisti, aby rozhodnutie vo veci bolo dané zo starého Ríma, ako nás učí zvyk, ktorý bol tradíciou odovzdaný našim otcom“ (Ep. ii, 36; ibid., 1331) – boli napísané počas tejto perzekúcie.

Protestné prejavy vernosti starému Rímu, ktoré v tomto čase preukazovali pravoslávni a katolícki kresťania v Byzantskej cirkvi, sú posledným svedectvom tejto vernosti tesne pred Veľkou schizmou. Vtedy na Východe existovali dve oddelené strany, ktoré medzi sebou nemali spoločenstvo: ikonoklastickí prenasledovatelia vedení cisárom, s ich anti-patriarchom Teodotom, a katolíci vedení Teodorom Studitom, ktorí uznávali zákonného patriarchu Nicefora a nad ním vzdialeného latinského biskupa, ktorý bol pre nich „hlavným pastierom Cirkvi pod nebom“.

Na Vianoce v roku 820 skončila tyranská vláda Leva V. Bol zavraždený v palácovom prevrate, ktorý vyniesol jedného z jeho generálov, Michala II. (Amorijského, 820–29), za cisára. Michal bol tiež obrazoborcom a pokračoval v politike svojho predchodcu, hoci spočiatku mal skôr plán neprenasledovať všetkých, ale zmieriť obe frakcie. No nezmenil nič na ikonoklastických zákonoch, a keď anti-patriarcha Teodotos zomrel († 821), odmietol vrátiť Nicefora a dosadil ďalšieho uzurpátora, Antonia, bývalého biskupa z Sylaea (Antonius I., 821–32). V roku 822 s pomocou Arabov viedol istý generál slovanského pôvodu, Tomáš, nebezpečnú revolúciu. Nezdá sa, že by táto revolúcia mala čo do činenia s otázkou obrazov. Tomáš sa skôr staval ako predstaviteľ strany zavraždeného cisára Leva V. No po potlačení tejto vzbury, v roku 824, sa Michal stal oveľa prísnejším voči uctievačom obrazov.

Veľké množstvo mníchov utieklo na Západ, a Michal napísal svojmu rivalovi, Ľudovítovi Pobožnému (814–20), slávny list plný trpkých obvinení z modlárstva, aby ho primäl odovzdať týchto exulantov byzantskej spravodlivosti. Iní katolíci, ktorí neunikli, boli uväznení a mučení, a medzi nimi bol aj Metod z Syrakúz a Euthymius, metropolita zo Sardes. Smrť svätého Teodora Studitu (11. november 826) a zákonného patriarchu Nicefora (2. jún 828) bola veľkou stratou pre ortodoxnú stranu. Michalov syn a nástupca, Theofilos (829–42), pokračoval v prenasledovaní ešte prísnejšie. Len pre ilustráciu, Rímske martyrológium spomína ako bol mních Lazarus zbičovaný až tak, že takmer zomrel; iný mních, Metod, bol na sedem rokov uväznený medzi bežnými zločincami; Michal, synkellus Jeruzalema, a Jozef, slávny autor náboženských hymnov, boli mučení. Dvaja bratia Theofanes a Teodor boli zbičovaní 200 ranami a na tvár im vypálili značku horúcimi železami ako modloslužobníkom.

V tomto čase boli z kostolov a verejných miest všetky obrazy odstránené, väznice boli plné ich obhajcov, verní katolíci boli po celom impériu zredukovaní na malú sektu skrývajúcu sa v podzemí a na Západe bolo množstvo byzantských utečencov. Ale cisárovná Teodora a jej matka Theoktista zostali verné II. nicejskému koncilu a čakali na lepšie časy. Tieto časy prišli, keď Theofilos zomrel (20. január 842). Zanechal syna, trojročného Michala III. (opilca, ktorý žil, aby vyvolal Veľkú Fótiovu schizmu, 842–67), a regentkou sa stala Michalova matka Teodora.

Tak ako Irena na konci prvej perzekúcie, Teodora okamžite začala meniť situáciu. Otvorila väznice, pustila von vyznávačov, ktorí boli uväznení za obhajobu obrazov, a povolala exulantov späť. Na chvíľu váhala, či zruší ikonoklastické zákony, ale čoskoro sa rozhodla, a všetko bolo obnovené do stavu, aký nastolil II. nicejský koncil. Patriarcha Ján VII. (832–42), ktorý nahradil Antonia I., dostal na výber medzi obnovením obrazov a odchodom do ústrania. Rozhodol sa odísť a jeho miesto zaujal Metod, mních, ktorý už roky trpel vo väzení za vec obrazov (Metod I., 842–46). V tom istom roku (842) odvolala synoda v Konštantínopole zrušenie dekrétu II. nicejského koncilu, obnovila jeho dekréty a exkomunikovala ikonoklastov.

Toto bolo posledné dejstvo v príbehu tejto herézy. Na prvú nedeľu pôstu (19. február 842) boli v slávnostnej procesii do kostolov opäť prinesené obrazy. Tento deň (prvá nedeľa pôstu) sa stal večnou pamiatkou víťazstva ortodoxie a konca dlhej obrazoboreckej perzekúcie. Je to „Nedeľa ortodoxie“ Byzantskej cirkvi, ktorú dodnes veľmi slávnostne slávia aj u uniatov, aj u pravoslávnych. O dvadsať rokov neskôr sa začala Veľká schizma. Tak veľká a strašná bola táto posledná z dávnych heréz v očiach východných kresťanov, že Byzantská cirkev ju považuje za akýsi vzor herézy vôbec. Sviatok ortodoxie, založený na pamiatku porážky ikonoklazmu, sa stal sviatkom víťazstva Cirkvi nad všetkými herézami. V tomto zmysle sa dnes zachováva. Veľké synodikon, čítané v tento deň anatematizuje všetkých heretikov (v Rusku aj rebelov a nihilistov), medzi ktorými ikonoklasti vystupujú iba ako jedna čiastka z veľkej a rôznorodej skupiny. Po obnovení obrazov v roku 842 na Východe stále existovala ikonoklastická strana, ale už nikdy nezískala pozornosť cisára a postupne zanikla.

Obrazoborectvo a ním vyvolané nepokoje sa preniesli aj do Franskej ríše, hlavne kvôli nepochopeniu významu gréckych výrazov používaných na II. nicejskom koncile. Už v roku 767 sa Konštantín V. pokúsil získať podporu franských biskupov pre svoju kampaň proti obrazom, ale bez úspechu. Synoda v Gentilly poslala vyhlásenie pápežovi Pavlovi I. (757–67), ktoré ho úplne uspokojilo. Problém začal, keď pápež Hadrián I. (772–95) poslal Karolovi Veľkému (768–814) veľmi neúplný preklad Aktov II. nicejského koncilu. Chyby tejto latinskej verzie sú zjavné z citátov, ktoré z nej uvádzali franskí biskupi. Napríklad v tretej relácii koncilu Konštantín, biskup z Constantie na Cypre, povedal: „Prijímam sväté a úctyhodné obrazy; a vzdávam úctu, ktorá je skutočnou adoráciou, iba jednej konsubstančnej a životodárnej Trojici“ (Mansi, XII, 1148). Táto fráza bola preložená: „Prijímam sväté a úctyhodné obrazy s adoráciou, ktorú dávam konsubstančnej a životodárnej Trojici“ („Libri Carolini“, III, 17, P. L., XCVIII ).

Existovali aj ďalšie dôvody, prečo franskí biskupi namietali proti dekrétom koncilu. Frankovia boli čerstvo obrátení z modlárstva, a preto sa obávali čohokoľvek, čo by sa mohlo javiť ako návrat k nemu. Nemci nič nevedeli o prepracovaných byzantských formách úcty; poklony, bozky, kadidlo a podobné znaky, ktoré Gréci neustále používali voči svojim cisárom, ba aj voči sochám cisárov a ktoré sa prirodzene aplikovali aj na sväté obrázky. Zdali sa im otrocké, ponižujúce, ba dokonca modlárske. Frankovia videli slovo proskynesis (ktoré znamenalo uctievanie len v zmysle úcty k pozemskému panovníkovi) preložené ako adoratio a rozumeli to ako poctu, ktorá patrí len Bohu.

Nakoniec ich pobúril politický postoj cisárovnej Ireny, ktorý vyvolal rastúce napätia a to nakoniec viedlo ku korunovácii Karola Veľkého v Ríme a k ustanoveniu konkurenčnej Rímskej ríše. Podozrenie voči všetkému, čo robili Gréci, nechuť voči všetkým ich zvykom viedli k tomu, že franská cirkev odmietla koncil. Ale treba poznamenať, že toto odmietnutie koncilu neznamenalo, že franskí biskupi a Karol Veľký stáli na strane ikonoklastov. Odmietli prijať II. nicejský koncil, ale rovnako odmietli aj ikonoklastickú synodu z roku 754. Frankovia mali sväté obrazy a preukazovali im úctu; ale mysleli si, že otcovia z Nicaei šli príliš ďaleko, a podporovali to, čo by bolo skutočným modlárstvom.

Odpoveďou na dekréty II. nicejského koncilu, ktoré im poslal v zle preloženej verzii pápež Hadrián I., bolo osemdesiatpäť kapitol, ktoré v roku 790 predložil pápežovi franský opát Angilbert. Táto refutácia, neskôr rozšírená a posilnená citátmi od Otcov Cirkvi a ďalšími argumentmi, sa preslávila ako „Libri Carolini“ alebo „Capitulare de Imaginibus“, v ktorom Karol Veľký vyjadruje svoje presvedčenie autentickosť tohto diela, ktorá bola niekedy spochybňovaná, je dnes potvrdená. V ňom biskupi odmietajú synody z rokov 787 aj 754. Priznávajú, že obrazy svätých by mali byť zachovávané ako ozdoby v kostoloch a – rovnako ako relikvie a samotní svätí – by mali byť uctievané určitým primeraným spôsobom (opportuna veneratio); ale vyhlasujú, že iba Bohu sa môže preukazovať uctievanie v zmysle adoratio, proskynesis; obrazy sú samy osebe neúplné, nemajú nevyhnutnú súvislosť s vierou a v každom prípade sú nižšie ako relikvie, kríž a Sv. písmo.

Pápež v roku 794 odpovedal na týchto osemdesiatpäť kapitol dlhým vysvetlením a obhajobou kultu obrazov (Hadriani ep. ad Carol. Reg.), v ktorom spomína, medzi inými bodmi, že dvanásť franských biskupov bolo prítomných na Rímskej synode v roku 731 a súhlasili s ňou. Predtým než list dorazil, franskí biskupi zvolali synodu vo Frankfurte (794) v prítomnosti dvoch pápežských legátov, Theofylakta a Štefana, ktorí pre objasnenie nedorozumenia veľa neurobili. Táto synoda formálne odsúdila II. nicejský koncil, pričom zároveň ukázala, že úplne nepochopila Nicejské dekréty. Podstata dekrétu z Frankfurtu spočíva v jeho druhom kánone: „Bola predložená otázka týkajúca sa novej synody Grékov, ktorú zvolali v Konštantínopole (Frankovia ani nevedia, kde bola synoda, ktorú odsudzujú) v súvislosti s uctievaním obrazov, v tej synode sa písalo, že tí, ktorí neslúžia a neuctievajú obrazy svätých rovnako ako božskej Trojice, budú anatematizovaní. Ale naši najsvätejší Otcovia, ktorých mená sú hore, odmietajúc tento kult a službu, pohŕdajú a odsudzujú (túto synodu).“

Karol Veľký poslal tieto akty do Ríma a žiadal odsúdenie Ireny a Konštantína VI. Pápež samozrejme odmietol, a veci zostali nejaký čas nezmenené, II. nicejský koncil bol vo franských kráľovstvách odmietnutý.

Počas druhej obrazoboreckej perzekúcie v roku 824 napísal cisár Michal II. list Ľudovítovi Pobožnému, v ktorom okrem požiadavky, aby mu boli vydaní byzantskí mnísi, ktorí ušli na Západ, podrobne rozobral celú otázku uctievania obrazov a obsahoval prudké obvinenia voči jeho obhajcom. Ľudovít požiadal pápeža (Eugena II., 824–27), aby prijal dokument, ktorý by vypracovali franskí biskupi, v ktorom by sa zhromaždili texty od Otcov Cirkvi týkajúce sa tejto témy. Eugen súhlasil a biskupi sa stretli v roku 825 v Paríži.

Toto stretnutie išlo presne v stopách synody vo Frankfurte. Biskupi sa pokúsili navrhnúť strednú cestu, ale jednoznačne sa priklonili k ikonoklastom. Predložili niekoľko textov proti nim, ale mnoho ďalších proti uctievaniu obrazov. Obrazy môžu byť tolerované len ako obyčajné ozdoby. Hadrián I. bol obviňovaný za jeho súhlas s II. nicejským koncilom. Dvaja biskupi, Jeremiáš zo Sens a Jonáš z Orléans, boli s týmto dokumentom poslaní do Ríma; boli osobitne varovaní, aby sa správali k pápežovi s čo najväčšou úctou a pokorou a odstránili akékoľvek pasáže, ktoré by ho mohli uraziť.

Ľudovít tiež napísal pápežovi, a ohradil sa proti synode s tým, že iba chcel pomôcť pápežovi niektorými užitočnými citáciami pri jeho diskusiách s byzantským dvorom; a že nemal v úmysle nič diktovať Svätému stolcu. Eugenova odpoveď nie je známa, a ani ďalší vývoj tohto incidentu. Korešpondencia o obrazoch pokračovala nejaký čas medzi Svätým stolcom a franským cirkevným spoločenstvom; postupne však boli dekréty II. nicejského koncilu prijaté v celom západnom impériu. Pápež Ján VIII. (872–82) poslal Frankom lepší preklad Aktov koncilu, ktorý veľmi pomohol odstrániť nedorozumenia.

Existuje niekoľko ďalších izolovaných prípadov ikonoklazmu na Západe. Klaudius, biskup z Turína († 840), v roku 824 zničil všetky obrazy a kríže vo svojej diecéze, zakázal púte, používanie príhovorov svätých, uctievanie relikvií, ba aj zapálené sviečky, okrem praktických účelov. Mnohí biskupi impéria a franský opát Theodomir písali proti nemu a bol odsúdený miestnou synodou. Agobard z Lyonu v tejto dobe veril, že obrazom by sa nemali venovať žiadne vonkajšie znaky úcty; ale mal len málo stúpencov. Walafrid Strabo („De eccles. rerum exordiis et incrementis“) a Hincmar z Remeša („Opusc. c. Hincmarum Lauden.“) obhajovali katolícku prax a prispeli k ukončeniu odporu franských biskupov. Ale ešte aj v 11. storočí mal biskup Jocelin z Bordeaux ikonoklastické názory, za ktoré bol prísne potrestaný.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)