Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius

Jozef Duháček
30. júna 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Michael Baius (tiež Michel du Bay) bol teológ a autor teologického systému. Narodil sa v Meslin-l’Évêque (dnes časť mesta Ath) v provincii Hainaut v roku 1513 a zomrel v Leuvene 16. septembra 1589. Hoci bol chudobný, podarilo sa mu absolvovať na rôznych kolégiách Leuvenskej univerzity štúdium humanitných vied, filozofie aj teológie. Po vysviacke sa v roku 1541 stal rektorom Standonckovho kolégia. O tri roky neskôr mu bola zverená katedra filozofie, ktorú viedol až do roku 1550. V tom roku získal titul doktora teológie, stal sa predsedom Kolégia pápeža Hadriána a zároveň zástupcom profesora Svätého Písma, ktorý bol neprítomný kvôli účasti na Tridentskom koncile; po jeho smrti o dva roky neskôr sa Baius stal riadnym profesorom.

Baius sa spriatelil s Jánom Hesselsom (Hasselius). Keď hlavní predstavitelia univerzity – kancelár Tapper a teológ Ravesteyn – odišli na Tridentský koncil, Baius s Hesselsom využili ich neprítomnosť na presadzovanie svojich dlho pestovaných nápadov a zavádzanie nových metód a doktrín. Po návrate z koncilu v roku 1552 zistil Tapper, že došlo k neželaným zmenám a požiadal arcibiskupa z Mechelenu, kardinála de Granvella, aby zakročil. Tomu sa na čas podarilo upokojiť situáciu, no po Tapperovej smrti v roku 1559 sa opäť začali nepokoje.

Na podnet františkánov parížska Sorbonna odsúdila osemnásť téz predstavujúcich hlavné novoty v doktríne Baiusa a Hesselsa. Baius odpovedal pamfletom, ktorý sa nezachoval, čím sa spor ešte viac rozhorel. Pápež Pius IV. prostredníctvom kardinála de Granvella prikázal obom stranám mlčať, ale k doktrinálnym otázkam sa nevyjadril. V roku 1561 boli ako zástupcovia univerzity na novom zasadaní koncilu vybraní Baius a Hessels, hoci legát Commendone ich odmietal. De Granvelle však veril, že ich prítomnosť môže byť univerzite na osoh. Do Tridentu ich v roku 1563 vyslali ako teológov španielskeho kráľa. Krátko pred odchodom Baius publikoval svoje prvé spisy, no ich obsah sa netýkal tém, o ktorých sa práve na koncile diskutovalo. Napriek tomu bolo zrejmé, že tieto názory boli pre otcov koncilu neprijateľné a od formálneho odsúdenia ich zachránila len prestíž španielskeho kráľa.

Po návrate do Leuvenu v roku 1564 Baius publikoval nové krátke traktáty, ktoré neskôr vydal v zbierke Opuscula omnia (1566), v roku Hesselsovej smrti. Je pravdepodobné, že Hessels na týchto dielach spolupracoval no ich obrana už zostala len na Baiusovi. Ravestein, ktorý nahradil Tappera ako kancelár, požiadal Rím o rozhodnutie. Dňa 1. októbra 1567 podpísal pápež Pius V. bulu Ex omnibus afflictionibus, ktorou boli odsúdené mylné tézy, no o Baiusovi sa priamo nezmieňovala. Podľa vtedajšieho obyčaja Rímskej kúrie bola bula bez interpunkcie, odsekov či číslovania. Témy neboli odsudzované jednotlivo, ale ako celok, pričom sa na ne vzťahovali rôzne „poznámky“: heretická, mylná, pohoršlivá atď. Baius sa spočiatku nebránil a bulu spolu s ostatnými podpísal. Keď sa však jej text stal známy, Baius ju začal kritizovať a napísal pápežovi dve obšírne ospravedlnenia, ktoré mali brániť skôr sv. Augustína než jeho samého. Tón listov bol navonok úctivý, v skutočnosti však vôbec.

Pápež odpovedal listom z roku 1579, že vec bola dôkladne preskúmaná a definitívne rozhodnutá, a vyžadoval podriadenie. Po mnohých výhovorkách Baius napokon odvolal všetky omyly odsúdené v bule pred Morillonom, generálnym vikárom kardinála de Granvella, ale nejako sa stalo, že od neho nežiadali odvolanie podpísať. Práve absencia tohto podpisu neskôr opäť vyvolala spor. V roku 1570 sa po smrti Ravesteina stal Baius dekanom fakulty. Objavili sa však reči, že nový dekan nie je pravoverný. Preto sa od neho očakávalo vyjadrenie – prišlo v spise Explicatio articulorum, kde uviedol, že niektoré odsúdené tézy sú skutočne chybné, iné iba nešikovne vyjadrené a ďalšie síce odporujú scholastickej terminológii, no sú výrokmi Otcov Cirkvi. Viac ako štyridsať zo 79 článkov vraj nebolo jeho.

Po dvoch odvolaniach sa Baius vrátil k svojim pôvodným názorom. Pápežova bula bola slávnostne publikovaná v Leuvene a podpísaná celou fakultou – aj Baiusom. Jeho zdanlivá veľkodušnosť mu získala sympatie i posty: stal sa kancelárom univerzity, dekanom chrámu sv. Petra a správcom privilégií univerzity. Pokoj však netrval dlho. Baiusove neuvážené názory o autorite Svätej stolice a Tridentského koncilu, spolu s nádejami jeho nasledovníkov, že pápež Gregor XIII. zruší rozhodnutie svojho predchodcu, opäť otvorili spor. Pápež to však nedovolil. Bulou Provisionis nostrae (1579) potvrdil predchádzajúce rozhodnutia a poveril jezuitu Toleta, aby prijal Baiusovo definitívne odvolanie – Confessio Michaelis Baii:

„Som presvedčený, že odsúdenie všetkých týchto téz je spravodlivé a zákonné. Priznávam, že mnohé z nich sa nachádzajú v mojich dielach v zmysle, v akom boli odsúdené. Všetkých sa zriekam a zaväzujem sa ich už nikdy neobhajovať.“

Napriek odvolaniu Baiusove mylné názory z mysle úplne nevymizli a ešte v posledných rokoch jeho života vyvolávali spory. Zomrel ako verný syn Cirkvi, ktorej však svojím učením spôsobil vážne škody. Jeho učenie neskôr z veľkej časti prevzal jansenizmus.

Systém

Baiusov systém sa bežne nazýva baianizmus (niekde baiizmus), pretože sa nedá nájsť vecnejší názov. Je vyložený v sérii krátkych traktátov (opuscula): O slobodnej vôli, Spravodlivosť a ospravedlnenie, Obeta, Záslužné skutky, Pôvodná bezúhonnosť človeka a zásluhy bezbožných, Sviatosti, Forma krstu, Prvotný hriech, Láska, Odpustky, Modlitby za zosnulých. Baius sám tieto traktáty vydal pod názvom M. Baii opuscula theologica (Leuven, 1566). Pod názvom M. Baii opera cum bullis pontificum et aliis ad ipsius causam spectantibus (Kolín, 1696) vyšla rozšírená edícia a tá bola v roku 1697 zaradená na Index zakázaných kníh.

Podstata baianizmu sa nachádza v 79 tézach odsúdených pápežom Piom V. (viď Denzinger, Enchiridion, 881–959). Prvých 60 možno ľahko identifikovať v Baiusových publikovaných dielach; zvyšných 19 pochádza od jeho nasledovníkov. V predslove k traktátu Pôvodná bezúhonnosť človeka Baius píše:

„Aká bola na počiatku integrita prirodzená človeku? Bez tejto otázky nemožno pochopiť ani prvotné porušenie prirodzenosti (prvotným hriechom), ani jej nápravu milosťou Kristovou.“

Toto je elementárna štruktúra jeho náuky:

1. Stav nevinnosti (pôvodnej prirodzenosti):
Baius z konštatovania Otcov Cirkvi o spojení prirodzenosti a milosti u prvého človeka vyvodzuje, že toto spojenie bolo nevyhnutné alebo dokonca identické. Pôvodná nevinnosť nebola podľa neho nadprirodzeným darom (v tradičnom zmysle), ale prirodzeným a nevyhnutným stavom ľudstva. Tento stav obsahoval predurčenie do neba, imunitu voči nevedomosti, utrpeniu a smrti, ako aj schopnosť zasluhovania si. Žiaden z týchto prvkov nebol, ani nemohol byť, čisto darom milosti.

1. Stav padnutej prirodzenosti:
Pád človeka neznamenal iba stratu nadprirodzených darov, ale predstavoval pozitívne zlo, ktoré preniklo do samotnej ľudskej prirodzenosti. Týmto zlom je prvotný hriech, ktorý Baius chápe nie ako stratu milosti, ale ako habituálnu žiadostivosť (konkupiscenciu), prenášanú dedične a rozvíjanú prirodzeným vývojom. Táto žiadostivosť je podľa neho hriechom samým osebe, aj u detí, bez ohľadu na vôľu. Ľudská sloboda teda podľa neho nemusí byť slobodná od vnútorného determinizmu, stačí, ak je slobodná od vonkajšieho donútenia. Zo skazenej prirodzenosti môžu vychádzať len skazené skutky. Tie môžu navonok vyzerať cnostne, ale v skutočnosti ide len o zdanlivé cnosti. Všetky ľudské skutky, nepremenené Vykúpením, sú teda hriechy a dokonca hriechy hodné zatratenia.

3. Stav vykúpenej prirodzenosti:
Dary pôvodnej nevinnosti, ktoré boli stratené prvotným hriechom, sú obnovené Ježišom Kristom. Až vtedy sa podľa Baiusa stávajú milosťami – nie kvôli ich nadprirodzenosti, ale preto, že padlý človek si ich nezaslúži. Milosť teda podľa neho neobnovuje vnútorný stav človeka, ale iba drží na uzde žiadostivosť, a tým mu umožňuje konať morálne činy a plniť zákon. Milosť nemá za cieľ vnútornú premenu alebo posvätenie. Hoci Baius hovorí o odpustení hriechu ako o nevyhnutnej podmienke ospravedlnenia, v skutočnosti je to len fikcia. Podľa neho môže mať katechumen pred krstom alebo kajúcnik pred rozhrešením viac lásky (caritas) než niektorí „ospravedlnení“ kresťania. Nazývať ich neospravedlnenými je len formálny ústupok Písmu, ktoré vyžaduje novosť života (morálnu činnosť) a odpustenie hriechu (t. j. viny a trestu).

Sviatosti, ako krst a pokánie (tzv. „sviatosti mŕtvych“), majú podľa neho len formálne odpustiť hriech. Zo „sviatostí živých“ sa Baius vyjadruje len ku Eucharistii: preňho nemá žiadnu obetnú hodnotu okrem toho, že je to dobrý skutok, ktorý nás približuje k Bohu. Niektoré odsúdené tézy Michaela Baiusa (1567):

1. „V stave prvotnej spravodlivosti mal človek všetko z čisto prirodzenej podstaty, bez akýchkoľvek nadprirodzených darov.“
→ Anathema: Cirkev učí, že človek bol obdarovaný nadprirodzenou milosťou (dar priateľstva s Bohom) a predprirodzenými darmi (napr. nesmrteľnosť, sloboda od žiadostivosti).

2. „Žiadostivosť je pravou podstatou dedičného hriechu.“
→ Anathema: Dedičný hriech je stav bez Božej milosti, nie samotná telesná žiadostivosť (ktorá je len dôsledkom hriechu).

3. „Sloboda človeka spočíva v tom, že koná podľa svojho vnútorného sklonu.“
→ Anathema: Sloboda v kresťanskom zmysle nie je len „nasledovanie sklonov“, ale schopnosť zvoliť si s pomocou milosti dobro.

4. „Všetky skutky neveriaceho sú hriechom.“
→ Anathema: Neveriaci môže konať aj prirodzené dobro – nie je každý skutok automaticky ťažkým hriechom. Eticky dobré činy sú možné aj bez nadprirodzenej milosti (napr. spravodlivosť, čestnosť).

5. „Milovať Boha je prirodzený čin, ktorý človek vykonáva bez Božej milosti.“
→ Anathema: Láska k Bohu, ktorá smeruje k večnému životu, je nadprirodzená čnosť, vyžadujúca Božiu milosť.

6. „Ospravedlnenie je len odpustenie hriechov, nie zároveň posvätenie a vnútorná obnova.“
→ Anathema: Katolícke učenie jasne učí, že ospravedlnenie zahŕňa aj vnútornú premenu duše – človek sa stáva novým stvorením.

7. „Sviatosti Nového zákona neúčinkujú milosť samy osebe, ale len ako morálne znaky, ktoré vedú človeka k Bohu.“
→ Anathema: Sviatosti účinkujú ex opere operato, teda účinne spôsobujú milosť skrze svoj výkon, nie iba ako symbolický čin.

8. „Kristus nezískal viac milostí, než by človek mal prirodzene.“
→ Anathema: Kristus je prameňom všetkej milosti – jeho zásluhy sú nevyčerpateľné a presahujú akýkoľvek prirodzený stav človeka.

Baius sa formálne podriadil rozhodnutiu Cirkvi, ale svoj systém nikdy úplne neodvolal. Baianizmus bol katolíckou Cirkvou ostro odmietnutý a ako vidieť z citovaných bludov predovšetkým preto, že poprel nadprirodzený poriadok, mylne chápal prvotný hriech, znehodnotil ľudskú slobodu, zúžil ospravedlnenia na morálny čin a znehodnotil sviatosti.

Baius bol vo svojej snahe „očistiť“ teológiu návratom k Písmu a Otcov zdanlivo zbožný a učený, no v skutočnosti sa snažil zrušiť podstatné rozdiely medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom. Jeho systém vytváral ilúziu hlbšieho kresťanstva, ale bol v podstate racionalistický a pelagiánsky – dôraz kládol na morálny výkon človeka, nie na dar Božej milosti.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus

Titulný ilustračný obrázok k 35. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)