Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus

Jozef Duháček
18. augusta 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Baptisti považujú Sväté písmo za jediné, dostatočné a výlučné pravidlo viery a praxe. Pri jeho výklade má každý jednotlivec neobmedzenú slobodu. Žiadne mimobiblické doktríny a povinnosti neuznávajú ako záväzné.

Baptisti na Britských ostrovoch

Osoby, ktoré odmietali krst nemluvniat, sa v anglickej histórii spomínajú už v 16. storočí. O ich prítomnosti na ostrove sa dozvedáme z prenasledovaní, ktoré museli znášať. Už v roku 1535 bolo popravených desať anabaptistov a prenasledovanie pokračovalo počas celého storočia. Zdá sa, že obeťami boli väčšinou holandskí a nemeckí utečenci. Nie je známe, ako úspešne šírili svoje názory, no prirodzeným dôsledkom bolo, že baptistické zásady sa postupne stávali menej neprijateľné.

Prvé baptistické zbory boli založené začiatkom 17. storočia. Takmer od začiatku sa denominácia rozdelila na „arminiánskych“ alebo „všeobecných“ baptistov, tak nazvaných pre ich presvedčenie o univerzálnom charaktere Kristovho vykúpenia, a „kalvínskych“ alebo „partikulárnych“ baptistov, ktorí tvrdili, že Kristovo vykúpenie je určené iba pre vyvolených.

Pôvod všeobecných baptistov je spojený s menom Johna Smytha († 1612), pastora cirkvi v Gainsborough v grófstve Lincolnshire, ktorá sa oddelila od Anglikánskej cirkvi. Aby unikli prenasledovaniu, tak okolo roku 1606 pastor a jeho zbor, emigrovali do Amsterdamu, kde vytvorili druhý anglický zbor. V roku 1609 Smyth, možno aj pod vplyvom mennonitov, odmietol krst nemluvniat, hoci pripúšťal krst poliatím vodou. V tom ho podporil aj jeho zbor. Niektorí členovia sa vrátili do Anglicka (1611 alebo 1612) pod vedením Thomasa Helwysa a v Londýne vytvorili jadro prvej baptistickej komunity. Prenasledovanie už ustúpilo a zdá sa, že ich už veľmi neobťažovali.

Do roku 1626 existovalo v rôznych častiach Anglicka päť zborov všeobecných baptistov; do roku 1644 ich bolo údajne štyridsaťsedem a v roku 1660 mali asi 20 000 členov. Medzi rokmi 1640 a 1660 začali všeobecní baptisti tvrdiť, že jediný platný spôsob krstu je ponorením. Za vlády Karola II. (1660 – 1685) boli prenasledovaní, ale Tolerančný zákon (1689) im priniesol úľavu a uznal baptistov, po presbyteriánoch a nezávislých, ako tretiu disenterskú denomináciu. V 18. storočí sa medzi všeobecnými baptistami rozšírili antitrinitárske myšlienky a okolo roku 1750 sa mnohí, možno väčšina z nich, stali unitármi. Veľké wesleyanské prebudenie v druhej polovici 18. storočia prinieslo novú náboženskú aktivitu medzi všeobecnými baptistami.

Dan Taylor (1738 – 1816) zorganizoval ich ortodoxnú časť do tzv. Novej vetvy (New connection) všeobecných baptistov. Tento názov čoskoro zanikol, pretože „stará vetva“, teda nepravoverná skupina, sa postupne zlúčila s unitárskou denomináciou. V roku 1816 si všeobecní baptisti založili misijnú spoločnosť. Ich náukové rozdiely s partikulárnymi baptistami postupne v priebehu 19. storočia mizli a v roku 1891 sa obe skupiny zjednotili.

Partikulárni baptisti vznikli krátko po všeobecných baptistoch. Ich prvý zbor bol založený v roku 1633 bývalými členmi londýnskej „separatistickej cirkvi“, ktorí sa od nej oddelili a dali sa znovu pokrstiť. Ich kazateľom sa stal John Spillsbury. V roku 1638 došlo k ďalšiemu odchodu z pôvodnej cirkvi a v roku 1640 bol založený ďalší osobitný zbor. Začal sa presadzovať názor, že skutočným krstom je iba ponorenie. Richard Blunt bol poslaný do Holandska, aby bol riadne pokrstený ponorením. Po návrate pokrstil ostatných a tak bol v roku 1641 ustanovený prvý baptistický zbor v plnom slova zmysle. V roku 1644 existovalo v Londýne sedem partikulárnych baptistických cirkví. Tieto vypracovali vyznanie viery (1644), ktoré bolo znovu vydané v roku 1646.

Partikulárni baptisti potom rýchlo rástli na počte a vplyve. Niektorí z nich zastávali významné funkcie za Cromwella. S jeho armádou sa baptisti dostali do Írska, kde sa im nikdy veľmi nedarilo, a do Škótska, kde pevne zakotvili až po roku 1750 a prijali niektoré osobité praktiky. Wales sa ukázal ako úrodnejšia pôda. V roku 1649 tam bol založený zbor pri Swansea. Počas obdobia Commonwealthu (1649 – 1660) sa cirkvi rozmnožili vďaka úspešnému kázaniu Vavasoura Powella (1617 – 1670); dnes je počet baptistov, všetkých kalvínskych, vo Walese a Monmouthshire pomerne veľký. Medzi významných ľudí, ktorí trpeli prenasledovaním za baptistickú vec za vlády Karola II., patril John Bunyan (1628 – 1688), autor Cesty pútnika.

V prvej polovici 18. storočia partikulárni uškodili vlastnej veci prílišným zdôrazňovaním kalvínskych prvkov vo svojej náuke, čo ich priviedlo k odmietaniu misijnej činnosti a až k hraničeniu s fatalizmom. Wesleyanské prebudenie prinieslo reakciu proti ochromujúcemu vplyvu ultrakalvinizmu. Andrew Fuller (1754 – 1815) a Robert Hall (1764 – 1831) predkladali miernejšie teologické názory. Baptistická domáca misijná spoločnosť vznikla v roku 1779. V roku 1792 založenie Baptistickej misijnej spoločnosti v Ketteringu v grófstve Northamptonshire odštartovalo misie medzi pohanmi; hlavným podnecovateľom bol William Carey (1761 – 1834). Azda najvýznamnejším baptistickým kazateľom 19. storočia v Anglicku bol C. H. Spurgeon (1834 – 1892), ktorého kázne vychádzali týždenne a mali veľký náklad.

Baptisti v Spojených štátoch

Prvá baptistická cirkev v Spojených štátoch nevznikla historicky z anglických baptistických cirkví, ale mala nezávislý pôvod. Založil ju Roger Williams (asi 1600 – 1683). Williams bol kazateľom Anglikánskej cirkvi, ktorý pre svoje separatistické názory utiekol do Ameriky hľadať náboženskú slobodu. Do Bostonu priplával vo februári 1631 a krátko po príchode bol povolaný za kazateľa v Saleme. Niektoré jeho názory – napríklad odmietnutie práva svetskej moci trestať čisto náboženské priestupky a jeho odsúdenie charty Massachusettskej kolónie ako bezcennej – ho dostali do konfliktu s občianskymi úradmi. Bol predvolaný pred Generálny súd v Bostone a keď odmietol svoje tvrdenia odvolať, bol v októbri 1635 vyhnaný. Kolóniu opustil a od indiánskeho kmeňa Narrangansett kúpil pozemok. Čoskoro sa k nemu pridali ďalší osadníci a miesto, ktoré bolo jedným z prvých v Spojených štátoch založených na princípe úplnej náboženskej slobody, je známe pod menom Providence.

V roku 1639 Williams odmietol platnosť krstu, ktorý prijal ako dieťa, a nechal sa pokrstiť ponorením Ezekielom Hollimanom, bývalým členom salemskej cirkvi. Potom Williams pokrstil Hollimana spolu s ďalšími desiatimi ľuďmi, čím vytvorili prvú baptistickú cirkev v Novom svete. Krátko nato (asi 1644) vznikla druhá cirkev v Newporte na Rhode Islande, ktorej kazateľom sa stal John Clarke (1609 – 1676).

V Massachusettskej kolónii sa od roku 1642 baptisti pre svoje náboženské názory dostávali do konfliktu s miestnymi úradmi. V roku 1644 bol proti nim prijatý zákon. Napriek tomu sa v Rehobothe už v roku 1649 objavili baptisti, ktorí začali mať pravidelné zhromaždenia. V roku 1663 sa tu usadil John Myles, ktorý so svojou baptistickou cirkvou emigroval zo Swansea vo Walese. Väčšina autorov datuje vznik prvej baptistickej cirkvi v Massachusetts práve do jeho príchodu. V roku 1667 sa spoločenstvo presťahovalo na nové miesto pri hranici s Rhode Islandom, ktoré nazvalo Swansea.

Prvá baptistická cirkev v Bostone vznikla v roku 1665 a prvá v Maine, ktorý bol vtedy súčasťou Massachusetts, bola založená v roku 1682. Jej členovia sa však kvôli pretrvávajúcemu prenasledovaniu presťahovali v roku 1684 do Charlestonu v Južnej Karolíne a založili tam prvú baptistickú cirkev na juhu USA. Cirkev v Grotone (1705) bola prvou v Connecticute, kde na začiatku náboženského prebudenia známeho ako Veľké prebudenie (1740) existovali už štyri zbory.

Počas tohto zakladateľského obdobia v Novom Anglicku sa baptisti objavili aj v štáte New York, minimálne už v roku 1656. Presný dátum založenia prvej cirkvi tam nie je známy, ale pravdepodobne to bolo začiatkom 18. storočia. Od roku 1684 vznikali zbory aj v Pensylvánii, New Jersey a Delaware. Prvým v Pensylvánii bol Cold Spring v okrese Bucks (1684) a v New Jersey to bola obec Middletown (1688). V tom istom roku bola založená aj kongregácia v Pennepeku (Lower Dublin), dnes súčasť Filadelfie.

Tieto posledné menované cirkvi mali výrazný vplyv na formovanie doktrinálneho systému väčšiny amerických baptistov. Filadelfia sa stala centrom baptistickej činnosti a organizácie. Do roku 1700 sa zdalo, že väčšina amerických baptistov bude patriť k všeobecnej (arminiánskej) vetve. Mnohé z najstarších zborov mali práve tento charakter. No v okolí Filadelfie vznikali len zbory partikulárnych (kalvínskych) baptistov, ktoré v roku 1707 založili Filadelfské združenie – silnú centrálnu organizáciu spájajúcu zbory a podporujúcu ich spoluprácu.

Výsledkom bol veľký počet partikulárnych (regular) baptistov, ktorých počet sa až do Veľkého prebudenia zvyšoval len pomaly. Po tomto hnutí ich rozmach už nič vážne nepribrzdilo, dokonca ani americká revolúcia. Je pravda, že ich prvá vzdelávacia inštitúcia – akadémia v Hopewell, New Jersey (1756) – zanikla počas vojny, no Rhode Island College (založená 1764) ju prežila a v roku 1804 sa stala Brown University. Na začiatku 19. storočia vznikli aj ďalšie významné školy: Waterville (dnes Colby) College v Maine (1818), Colgate University v Hamiltone, New York (1820) a Columbian College vo Washingtone (1821, dnes George Washington University).

Organizovaná misijná práca sa začala približne v rovnakom období. V roku 1814 bola vo Filadelfii založená Všeobecná misijná konvencia baptistickej denominácie v USA pre zahraničné misie. Tá sa v roku 1845 rozdelila: pre sever vznikla American Baptist Missionary Union (so sídlom v Bostone) a pre juh Southern Baptist Convention (so sídlami v Richmonde, Virgínia, a Atlante, Georgia) – obe pre zahraničné aj domáce misie.

V roku 1832 vznikla v New Yorku American Baptist Home Mission Society, určená najmä pre západné štáty, kde má sídlo dodnes. V roku 1824 bola vo Washingtone založená Baptist General Tract Society, ktorá sa v roku 1826 presťahovala do Filadelfie a v roku 1840 sa premenovala na American Baptist Publication Society.

V roku 1845 sa partikulárni baptisti rozdelili nie kvôli náuke, ale organizačne – kvôli otázke otroctva. Pokusy o opätovné zjednotenie boli neúspešné a odvtedy existujú tri hlavné skupiny: severní, južní a černošskí baptisti.

Baptisti v iných krajinách

Baptisti sa postupne rozšírili aj mimo Britských ostrovov a Spojených štátov. V Kanade sa prvé zbory objavili už na konci 18. storočia, najmä v Novom Škótsku a v oblasti Ontária, vďaka misionárom zo Spojených štátov a prisťahovalcom z Anglicka.

V Európe sa baptistické zbory zakladali od 30. rokov 19. storočia. Nemecko sa stalo jedným z hlavných centier kontinentálneho baptizmu najmä vďaka práci Johanna Gerharda Onckena (1800 – 1884), ktorý roku 1834 založil prvý baptistický zbor v Hamburgu a stal sa známym ako „otec kontinentálnych baptistov“. Odtiaľ sa baptistická viera rozšírila do Holandska, Dánska, Švédska, Nórska, Ruska a ďalších krajín.

V Ázii boli priekopníkmi baptistických misií William Carey a jeho spolupracovníci, ktorí od roku 1793 pôsobili v Indii. V Barme (dnešné Mjanmarsko) zohral významnú úlohu americký misionár Adoniram Judson (1788 – 1850), ktorý preložil Bibliu do barmčiny.

V Afrike, Austrálii a na Novom Zélande vznikali baptistické zbory väčšinou prostredníctvom britských a amerických misionárov v 19. storočí. Na mnohých miestach sa baptisti zapojili nielen do evanjelizačnej práce, ale aj do školstva, zdravotníctva a sociálnej pomoci.

Dnes sú baptisti prítomní na všetkých obývaných kontinentoch, pričom v niektorých krajinách tvoria jednu z najväčších protestantských denominácií. Napriek rozdielom v teologických dôrazoch a miestnych zvyklostiach ich spája dôraz na osobnú vieru, krst na základe vyznania viery a samostatnosť miestnych zborov.

Viera

Všeobecné vyznania viery sú len deklaráciami prevažujúcich názorov, ku ktorým sa nevyžaduje súhlas nad rámec osobného presvedčenia. Od začiatkov baptistického hnutia rôzne združenia prijímali spoločné vyznania viery ako základ spolupráce medzi zbormi. Každý zbor má svoje vlastné vyznanie viery a zároveň spoločné vyznanie, ak je členom združenia zborov.

Pre reformovaných baptistov sú historicky významné tieto dokumenty: Londýnske baptistické vyznanie viery z roku 1689, Filadelfské baptistické vyznanie z roku 1742 a New Hampshirské baptistické vyznanie viery z roku 1833. Filadelfské vyznanie je vlastne Westminsterské (presbyteriánske) vyznanie z roku 1646, upravené v baptistickom duchu. Prvýkrát sa objavilo v roku 1677, bolo znovu vydané v roku 1688, schválené Anglickým baptistickým zhromaždením v roku 1689 a prijaté Baptistickou asociáciou vo Filadelfii v roku 1742, čo vysvetľuje jeho bežný názov. Vo všeobecnosti ho prijímajú baptisti v Anglicku a južných štátoch USA, zatiaľ čo severné štáty sú viac pripútané k New Hampshirskému krédu. To bolo prijaté Štátnym konventom New Hampshire v roku 1833 a od Filadelfského vyznania sa mierne líši zmierneným podaním kalvínskeho systému.

Pre všeobecných baptistov (Baptisti slobodnej vôle) sú záväzné Ortodoxné vyznanie viery a Rozprava o viere a praxi baptistov slobodnej vôle. Niektoré individuálne zbory, najmä nezávislé, uzatvárajú písomné zmluvy ako vyjadrenie svojej viery a presvedčenia.

Baptisti zastávajú názor, že členmi Kristovej cirkvi sú len tí, ktorí boli pokrstení po osobnom vyznaní viery. Odmietajú krst nemluvniat ako nebiblický a uznávajú ponorenie ako jediný platný spôsob krstu. Všetky deti, ktoré zomrú pred dosiahnutím veku zodpovednosti, budú napriek chýbajúcemu krstu spasené. Krst a Eucharistia – jediné dve sviatosti, ktoré baptisti bežne uznávajú – nie sú prostriedkami milosti, ale len symbolmi. Krst neudeľuje, ale len symbolizuje znovuzrodenie, ktoré sa už uskutočnilo.

V Eucharistii nie je Ježiš Kristus skutočne prítomný; Večera Pánova iba pripomína Kristovu smrť ako životodarnú silu potrebnú pre život veriaceho. Bola ustanovená výlučne pre Kristových nasledovníkov, a preto baptisti k nej spočiatku pripúšťali len členov svojej cirkvi a vylučovali cudzích (tzv. uzavreté spoločenstvo). Neskôr sa však rozšírilo tzv. Otvorené spoločenstvo. V cirkevnom zriadení sú baptisti kongregacionalisti, t. j. každá cirkev má úplnú autonómiu. Jej duchovnými sú starší alebo biskupi a diakoni. Starší vykonáva rôzne pastoračné úlohy a diakon mu pomáha v duchovných i praktických záležitostiach. Títo služobníci sú volení všeobecným hlasovaním a ordinovaní radou-zborom zloženým z kazateľov a zástupcov susedných cirkví. Cirkev sa môže v prípade potreby obrátiť o pomoc na inú cirkev alebo sa s ňou poradiť, ale nikdy nemôžu členovia jednej kongregácie získať autoritu nad inou. O to menej môže svetská moc zasahovať do duchovných záležitostí; štátna cirkev je pre baptistov úplným nezmyslom.

Baptistická teológia je podmnožinou protestantskej teológie a zakladá sa na učení o cirkvi veriacich. Rovnako ako iní kresťania, aj baptisti vyznávajú mnohé spoločné pravdy s ortodoxnými a protestantskými skupinami, no majú aj svoje osobitosti. V priebehu rokov rôzne skupiny baptistov vydávali vyznania viery – nepovažovali ich však za dogmatické „kréda“, ale za vyjadrenie svojich špecifických rozdielov oproti iným kresťanom i iným baptistom.

Tradične sa baptisti delia na všeobecných baptistov, ktorí zastávajú arminiánsku teológiu, a partikulárnych baptistov, ktorí vyznávajú reformovanú kalvínsku teológiu. Počas tzv. hnutia svätosti (holiness movement) niektorí všeobecní baptisti prijali učenie o „druhom diele milosti“ a vytvorili denominácie, ktoré toto presvedčenie zdôrazňovali.

Väčšina baptistov je evanjelikálna v náuke, ale vďaka kongregačnému zriadeniu, ktoré dáva každému miestnemu zboru autonómiu, sa ich presvedčenia môžu líšiť. Historicky zohrali baptisti významnú úlohu pri presadzovaní náboženskej slobody a oddelenia cirkvi od štátu.

Spoločné učenia zahŕňajú vieru v jedného Boha; panenské narodenie Ježiša; zázraky; zástupnú obeť za hriechy skrze smrť, pochovanie a telesné zmŕtvychvstanie Ježiša; Trojicu; potrebu spasenia (vierou v Ježiša Krista ako Božieho Syna, jeho smrť a zmŕtvychvstanie); milosť; Božie kráľovstvo; posledné veci (osobný a viditeľný návrat Krista v sláve, vzkriesenie mŕtvych a spravodlivý súd nad všetkými); a evanjelizáciu a misie.

Väčšina baptistov zastáva názor, že nijaká cirkev či cirkevná organizácia nemá vrodenú autoritu nad baptistickým zborom. Zbory môžu spolupracovať iba na dobrovoľnej báze, nikdy nie z donútenia. Baptistické zriadenie tiež vyžaduje slobodu od štátnej kontroly. Výnimkou sú niektoré zbory, ktoré sa podriaďujú vedeniu zboru starších, a tzv. episkopálni baptisti, ktorí majú biskupský systém.

Baptisti všeobecne veria v doslovný druhý príchod Krista. Pokiaľ ide o „posledné časy“, medzi baptistami existujú rôzne názory – amilenializmus, dispenzačný aj historický premilenializmus, pričom menšiu podporu majú postmilenializmus a preterizmus.

Ďalšie typické baptistické princípy:

– Najvyššia autorita Písma ako normy viery a praxe – na to, aby sa niečo stalo otázkou viery a praxe, nestačí, aby to nebolo v rozpore s Písmom; musí to byť výslovne prikázané alebo príkladom potvrdené v Biblii. Preto napríklad baptisti nekrstia nemluvňatá, lebo podľa nich Biblia ani neprikazuje, ani nedáva príklad krstu detí.

– Viera je vecou medzi Bohom a jednotlivcom – spojená s presadzovaním úplnej slobody svedomia.

Reformovaní alebo partikulárni (niekedy regulárni) baptisti, často nazývaní aj kalvínski baptisti, zastávajú kalvínsky pohľad na spasenie. Podľa denominácie prijímajú rôzny rozsah reformovanej teológie – od jednoduchého prijatia „piatich bodov kalvinizmu“ až po upravenú formu zmluvnej teológie. Všetci však odmietajú klasické reformované učenie o krste nemluvniat. Na rozdiel od všeobecných baptistov, ktorí zdôrazňovali oddelenie od Anglikánskej cirkvi, mnohí osobitní baptisti hľadali väčšiu ekumenickú spoluprácu.

Primitívni baptisti sú typ kalvínskych baptistov, ktorí vznikli v dôsledku sporu medzi baptistami ohľadom používania misijných spoločností a spolkov striedmosti. Odmietajú niektoré prvky klasickej reformovanej teológie (napr. krst dojčiat) a vyhýbajú sa označeniu „kalvinista“, hoci pevne zastávajú „päť bodov kalvinizmu“ a otvorene odmietajú arminianizmus. Sú charakteristickí „silným konzervativizmom“.

Misijní baptisti vznikli v USA počas „misijnej kontroverzie“, keď podporovali využívanie misionárov na šírenie evanjelia.

Nezávislí baptisti vznikli z miestnych zborov, ktorých členovia sa obávali prenikania teologického liberalizmu do národných baptistických konvencií. Väčšinou sú fundamentalistickí a hoci sa môžu líšiť v otázkach ako soteriológia, štýl obliekania, hudba či spôsob vysluhovania Večere Pánovej, sú jednotní v opozícii voči homosexualite, ordinácii žien, charizmatickému hnutiu, evolúcii a potratom.

V 21. storočí vzniklo hnutie Nových nezávislých fundamentalistických baptistov, ktoré založil Steven Anderson. Toto hnutie však bolo silne kritizované aj samotnými nezávislými baptistami pre viaceré doktrinálne odlišnosti. Niektorí bývalí pastori New IFB označili toto združenie za sektu.

Baptisti siedmeho dňa praktizujú zachovávanie soboty siedmeho dňa. Nie je však isté, kedy presne sa ako denominácia sformovali, a sami si nenárokujú nepretržitú líniu cirkevnej organizácie pred Reformáciou.

Landmark baptisti vznikli v 19. storočí v USA pod vedením J. R. Gravesa, J. M. Pendletona a A. C. Daytona. Tvrdia, že nejde o nové hnutie, ale o pokračovanie „staromódneho“ baptizmu. Veria, že termín „cirkev“ by sa mal používať výlučne pre baptistické zbory a že skupiny ako metodisti či presbyteriáni nie sú cirkvi, ale len náboženské spolky. Podľa nich majú baptisti neprerušenú líniu nástupníctva od ranej Cirkvi.

Bohoslužby v baptistických zboroch

Bohoslužba je súčasťou života cirkvi a zahŕňa chvály, modlitby k Bohu, kázeň založenú na Biblii, zbierku a pravidelné slávenie Večere Pánovej. Niektoré zbory používajú tradičnú kresťanskú hudbu, iné súčasnú a niektoré ponúkajú obe formy v oddelených bohoslužbách. V mnohých zboroch sa konajú aj špeciálne programy pre deti a mládež. Počas týždňa bývajú modlitebné stretnutia. Architektúra býva jednoduchá a latinský kríž je jedným z mála duchovných symbolov, ktoré možno vidieť na budovách baptistických kostolov a podľa ktorého možno určiť, kam patria.

Mnohé zbory podporujú tzv. „sľuby panenstva“ pre mladých baptistických kresťanov, ktorí sú pozvaní zúčastniť sa na verejnom obrade záväzku sexuálnej zdržanlivosti až do kresťanského manželstva. Tento záväzok býva často symbolizovaný prsteňom čistoty. Programy ako True Love Waits („Pravá láska čaká“), založený v roku 1993 Južnou baptistickou konvenciou, boli vytvorené na podporu týchto záväzkov. Väčšina baptistických združení na svete verí iba v manželstvo medzi mužom a ženou. Niektoré baptistické združenia však nemajú v oficiálnom vyznaní viery stanovené učenie o manželstve a odvolávajú sa na kongregacionalizmus, čím ponechávajú rozhodnutie na jednotlivé zbory. Niektoré baptistické združenia podporujú aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Väčšina baptistov odmieta, aspoň teoreticky, potraty, antikoncepcia je všeobecne akceptovaná.

Podľa verejne dostupných údajov je v Severnej Amerike zhruba 21 miliónov baptistov, v Južnej Amerike a Ázii po 2 milióny. V Afrike ich je asi 13 miliónov a v Európe asi tristo tisíc.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus

Titulný ilustračný obrázok k 41. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)