11 najvplyvnejších krajín EÚ včera požiadalo o zrušenie práva veta pre členské štáty pri hlasovaní o zahraničnej politike únie. Sovietizácia EÚ napreduje

2. septembra 2026   Politika   Európska únia

Ešte ani neuschla správa o úmysle bruselských vládcov kreatívne pracovať s úsporami európskych domácností a už je tu ďalšia pozoruhodná zvesť, najmä pre malé a bezvýznamné štáty (napríklad Slovensko), že 11 najsilnejších štátov únie „požaduje ukončenie obštrukčného veta v zahraničnej politike“:

https://www.euronews.com/my-europe/2026/09/01/11-eu-countries-demand-end-to-obstructive-vetoes-on-foreign-policy

Zdá sa, že ďalšej mrkve, na ktorú v roku 2004 lákali do únie východoeurópskych oslíkov, čoskoro expiruje doba spotreby.

Keď pred vyše 20 rokmi natešení Východoeurópania vstupovali do EÚ, sprevádzal u niektorých z nich tento vstup, práve vďaka právu veta, pocit nie nepodobný hrdému kohútiemu kikiríkaniu schudobneného zemana: pozrite, je to taká únia, v ktorej aj malý sedmoslivkár svojím právom veta môže zastaviť procesy, ktoré považuje za nedobré. Páni bratia, chudobní či bohatí, všetci sme si rovní. Veď sme zemania…

Táto kvázi zemianska idylka sa zrejme teraz dostáva do svojho terminálneho štádia a malé východoeurópske pašalíky čoskoro pohliadnu realite do tváre, pričom zistia to, čo niektorí už dávnejšie tušili (aj v roku 2004), že EÚ nie je žiadny spolok rovnocenných partnerov, ale postupne sa dotvárajúci nový Sovietsky zväz. Hra na rovnocennosť sa skončila.

Ako včera uviedol portál Euronews:

„Skupina 11 krajín Európskej únie spojila sily, aby požadovala o ukončenie „obštrukčných“ veta, ktoré v posledných rokoch paralyzovali vonkajšiu činnosť bloku, a argumentovala, že zásada lojálnej spolupráce musí mať prednosť.“

– Čiže, bude sa poslúchať. Najmä malí hráči ako Slovensko, Česko či Chorvátsko sa stanú len pešiakmi na šachovnici bez možnosti čokoľvek reálne ovplyvniť, či aspoň pozastaviť.

Úspech požiadavky je veľmi pravdepodobný, pretože koalíciu stojacu za požiadavkou tvoria najsilnejší hráči v EÚ: Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Holandsko, Švédsko, Rakúsko, Rumunsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko a Luxembursko. Ako vidno, je to vlastne celé pôvodné jadro EÚ, ktoré týmto otvorene signalizuje východoeurópskym sedmoslivkárom, že už sa nemienia pred nimi pretvarovať. Fakt, že je v koalícii aj Rumunsko, ktoré tým vlastne vedome podkopáva zvyšky svojej strategickej pozície voči Bruselu, len dokazuje, aké bolo prezieravé od EÚ, že v Rumunsku dozrela na správny priebeh volieb.

Tieto krajiny včera oficiálne poslali list nielen komisárke pre zahraničné veci Kaji Kallasovej, ale aj všetkým štátom, ktoré ho nepodpísali (čiže východoeurópskym dezolátom) a v ňom sa s príznačným europokrytectvom píše nasledovné:

„Kultúra konsenzu v Únii je dôležitým zdrojom jej legitimity. Preto sa naďalej snažíme o konsenzus všade, kde je to možné. Musíme však tiež zabezpečiť, aby táto kultúra konsenzu podporovala spoločné konanie, a nie mu bránila – inak budeme mať legitimitu, ale žiadnu silu.“

– Vskutku, pozoruhodná úvaha, ktorá však akosi absentovala v čase prijímania nových štátov do sladkej únie. V podstate sa nám oznamuje, že údajná budúca sila (o ktorej však možno pri EÚ pochybovať aj po zrušení práva veta) je lepšia ako legitimita. To však nie je nič nové. Vedia to všetci gangstri. Prekvapujúce je, že tieto múdrosti zaznievajú zo strany prominentných členov tej inštitúcie, ktorá sa neustále dovoláva legitimity, právneho štátu a chodí ich všade kontrolovať. A tu zrazu počujeme, že to, čo bolo predtým dohodnuté a legitímne, už nemá platiť, lebo treba vykompenzovať pofidérnu legitimitu silou.

A tak namiesto liberálmi toľko milovanej diskusie, nastupuje, ako sa v liste píše – mobilizácia:

„Vonkajšia činnosť Únie čelí zásadne zmenenej situácii, ktorú formuje strategická konkurencia, rastúca nestabilita a pokusy o podkopanie medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. V tomto prostredí závisí schopnosť Únie brániť svoje hodnoty a záujmy od toho, či dokáže rýchlo a efektívne zmobilizovať svoju kolektívnu politickú, hospodársku a diplomatickú váhu.“

Tak už sa nebude diskutovať? Ale veď veľký liberálno-demokratický guru T. G. Masaryk povedal: „Demokracia – to je diskusia.“ Snáď nechce EÚ zradiť odkaz tohto velikána?

Buďme bez obáv, diskutovať sa samozrejme bude. Veď niečo tie tisíce činovníkov, politikov, poslancov, mimovládkarov a odborníkov robiť musia. Avšak rozhodovať, bez ohľadu na diskusiu, sa bude inde.

A časom zrejme nielen o zahraničnej politike únie. To právo veta je evidentne brzdou aj pri iných dôležitých „mobilizáciách“. Napríklad, keď sa treba zmobilizovať a potrestať nejakého neposlušného člena únie, keď treba zmobilizovať financie, zmobilizovať štáty, aby prijímali viac imigrantov a pod. Tak mám taký dojem, že dni práva veta v EÚ sú pravdepodobne spočítané akosi univerzálne, nielen v zahraničnej politike.

V správe na portáli Euronews sa konkrétne spomína ako hlavný brzdič pokroku Viktor Orbán, ktorý „začiatkom tohto roka spustil bezprecedentnú krízu, keď náhle zablokoval pôžičku pre Ukrajinu vo výške 90 miliárd eur, ktorú osobne schválili lídri EÚ, kvôli nesúvisiacemu sporu s Kyjevom týkajúcemu sa ropovodu Družba.“

A ako by mal vyzerať prechod od doterajšej zbytočne úzkostlivej legitímnosti k dravej a pragmatickej mobilizačnej sile európskeho Herkula? Mocní členovia únie zostavili týchto 5 pravidiel, z ktorých hneď prvé tak pripomína frázy z oficiálnych komuniké v časoch ZSSR, že je to až neuveriteľné:

– dodržiavať zásady úprimnej spolupráce a vzájomnej solidarity,

– zvýšiť využívanie konštruktívneho zdržania sa hlasovania namiesto veta,

– preskúmať možnosti v rámci zmlúv EÚ na prechod od jednomyseľnosti ku kvalifikovanej väčšine,

– uviesť „podložené dôležité dôvody“ na zablokovanie takéhoto kroku.

Euronews otvorene uvádzajú, že proti sú len malé členské štáty:

„Zástancovia tvrdia, že by to urýchlilo rozhodovanie a zabránilo by sa zbytočnému vetu, zatiaľ čo odporcovia tvrdia, že by to podkopalo demokratickú legitimitu. Malé členské štáty považujú veto za užitočný nástroj poslednej možnosti na obranu svojich názorov a záujmov pred vplyvom väčších členov. Žiadna z pobaltských krajín sa k iniciatíve neprihlásila.“

– Ako to, veď práve tie by mali byť nadšené zo zvýšenia sily a obranyschopnosti EÚ? A nakoniec – Kaja Kallasová predsa pochádza z Pobaltia… Lenže, tak ako aj každé prasiatko pred zabíjačkou cíti, že sa deje niečo nedobré a vzpiera sa vykročiť z chlievika na slnkom zaliatu záhradku, aj pobaltské štáty inštinktívne tušia, že EÚ rozhodne vo vzťahu k zahraničiu silnejšia po zrušení práva veta nebude, ale zato malé štáty sa definitívne stanú koloniálnymi hračkami v rukách bruselského molocha.

O Slovensku, Česku, Poľsku, Chorvátsku, Maďarsku, Slovinsku a Bulharsku sa článok ani nezmieňuje. Od nich v Bruseli nikto pozitívnu reakciu, na rozdiel od servilného Pobaltia, ani nečaká. Lenže to je vedľajšie, na nich aj tak nezáleží.

A čo na to samotná Kaja Kallasová, verná a hrdá to dcéra Pobaltia (a rovnako hrdá dcéra svojho komunisticko-funkcionárskeho otca)? Uvidíme. Na konci správy je totiž táto drobná vetička:

„Nemecko a Francúzsko predložili plán, ktorý by posilnil úlohu vysokej predstaviteľky Kaji Kallasovej, ale zároveň by ju dostal pod priamy dohľad predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej.“

Ako jedným slovom vyjadriť svoje pocity? Je to – radosť. Skrátka radosť…

Branislav Michalka

Zdroj: Euronews, titulný ilustračný obrázok, zdroj – picryl.com

PDF (formát pre tlač)