Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2 -

Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2

Jozef Duháček
1. decembra 2023
  Cirkev História  

Donatistický spor v Afrike vypukol v roku 311 a trval sto rokov, až do konferencie v Kartágu v roku 411.

Príčiny

Pôvod rozdelenia nachádzame v Diokleciánovom prenasledovaní. Prvý edikt tohto cisára proti kresťanom (24. februára 303) nariaďoval zničenie kostolov, zhabanie a spálenie posvätných kníh a postavenie katolíkov mimo zákon. Prísnejšie opatrenia nasledovali v roku 304 so štvrtým ediktom, ktorý požadoval, aby všetci, pod trestom smrti, obetovali kadidlo modlám. Po abdikácii spolucisára Maximiána v roku 305 sa ukrutné prenasledovanie v Afrike začalo zmierňovať. V Numídii sa krutosťou preslávil miestodržiteľ Florus a hoci mnohí úradníci, ako napríklad prokonzul Anulinus, nešli ďalej ako zákon nariaďoval, svätý Optatus mohol povedať o kresťanoch celej krajiny, že niektorí boli vyznávačmi, niektorí boli mučeníkmi, niektorí padli a unikli len tí, ktorých nenašli.

Dioklecián, rímsky cisár
zdroj: wikimedia commons

O sto rokov skôr Tertullianus učil, že útek pred prenasledovaním nie je morálne prípustný. Niektorí to teraz však preháňali a dobrovoľne sa vydávali na mučidlá. No ich motívy neboli vždy úplne čisté. Kartáginský biskup Mensurius v liste Secundovi, biskupovi z Tigisi, vtedajšiemu najvyššiemu biskupovi Numídie, hovorí, že zakázal uctievať ako mučeníkov tých, ktorí sa úmyselne vydávali prenasledovateľom. Niektorí z nich boli podľa neho zločincami a dlžníkmi štátu, ktorí si mysleli, že si tak pomôžu zbaviť sa ťažkého života, alebo vymažú svoje zločiny, alebo aspoň si vo väzení užijú starostlivosť, poskytovanú milosrdnými kresťanmi.

Neskoršie udalosti ukazujú, že Mensurius mal pre svoj prísny postoj dobrý dôvod. Secundus vo svojej odpovedi, bez toho, aby Mensuria hanil, trochu ostro chválil mučeníkov, ktorí boli v jeho vlastnej diecéze mučení a usmrtení za to, že odmietli vydať Písmo. On sám odpovedal úradníkom, ktorí prišli prehľadať jeho dom: „Som kresťan a biskup, nie zradca.“ Toto slovo traditor – zradca sa stalo technickým výrazom na označenie tých, ktorí vydali posvätné knihy alebo horšie, ktorí vydali posvätné nádoby, a dokonca aj svojich vlastných bratov.

Je isté, že vzťahy medzi vyznávačmi (ľudia, ktorí trpia pre Krista, hoci nie sú mučení) väznenými v Kartágu a ich biskupom boli napäté. Ak prijmeme svedectvo, ktoré podávajú Skutky donatistov, štyridsiati deviati mučeníci z Abitene prerušili spoločenstvo s Mensuriusom. Tieto Skutky hovoria, že Mensurius bol sám zradcom a že jeho diakon Caecilián zúril proti mučeníkom ešte zúrivejšie než samotní cisárski úradníci. Tento príbeh je pravdepodobne prehnaný a je charakteristický pre vášnivý africký temperament. Dá sa dobre predstaviť, že obozretný Mensurius a jeho pobočník, diakon Caecilián sa nepáčili niektorým horúcim hlavám, ktoré zbytočne provokovali štátne úrady.

Vieme podrobne, ako prebiehalo pátranie po posvätných knihách, pretože sú zachované oficiálne zápisnice z vyšetrovania v Cirte v Numídii. Biskup a jeho klérus ukázali, že sú pripravení vzdať sa všetkého, čo mali, ale odmietli zradiť svojich bratov. Vyšetrovanie konal Munatius Felix, flamen, kurátor kolónie Cirta. Po príchode do biskupovho domu – v Numídii bolo pátranie tvrdšie ako v prokonzulárnej Afrike – našli biskupa so štyrmi kňazmi, tromi diakonmi, štyrmi subdiakonmi a fossormi. Prítomní duchovní tvrdili, že Sväté písmo sa tam nenachádza a odniesli ho lektori, ale odmietli uviesť ich mená s tým, že sú notárom známi; okrem viacerých kníh vydali úradom zlaté a strieborné kalichy a posvätné nádoby, lampy, svietniky, rúcha a ďalšie veci.

Treba dúfať, že takéto hanebné scény neboli veľmi časté. Opačný príklad hrdinstva nachádzame v príbehu Felixa, biskupa z Thibiucy, ktorý bol predvedený pred magistrát 5. júna roku 303 po Kr. Odmietol sa vzdať akýchkoľvek kníh a bol poslaný do Kartága. Prokonzul Anulinus, ktorý nedokázal oslabiť jeho odhodlanie, ho poslal ďalej do Ríma Maximiánovi.

Mučeníctvo sv. Felixa z Thibiucy na obraze Carla Marattu v katedrále sv. Ondreja, Venosa, Taliansko
zdroj: wikimedia commons

V roku 305 po Kr. sa prenasledovanie zmiernilo a tak sa zišlo asi štrnásť biskupov v Cirte, aby vybrali nástupcu tamojšieho biskupa. Stretli sa v súkromnom dome, pretože kostol kresťanom ešte nevrátili. Secundus, ktorý predsedal zhromaždeniu sa vo svojej horlivosti pokúsil preskúmať správanie svojich kolegov. „Najskôr sa musíme sami skúmať,“ povedal, „a až potom sa odvážime vysvätiť biskupa.“ Obvinil Donata z Masculy, Marina z Aquae Tibilitane, Donta z Calamy, Viktora z Rusicád a Purpuria z Limaty zo zrady. Purpurius však obratom obvinil samotného Secunda a nastala patová situácia. Secundus (ako ukazuje sv. Augustín) nemal odpoveď na obvinenie od Purpuria, a tak sa obrátil na dvoch alebo troch biskupov, ktorí zostali neobvinení a tí radili, aby konečný súd nechal na Boha. Detailný zápis nám zachoval svätý Augustín.

Neskorší donatisti ho označili za falzum, ale o jeho pravosti svedčí svätý Optatus a dnes sa všeobecne považuje za pravý. Biskupi zvolili a vysvätili istého Silvána, ktorý ako subdiakon pomáhal pri hľadaní posvätných nádob. Obyvatelia Cirty sa proti nemu postavili s nárekom, že je to predsa zradca a žiadali vymenovanie istého Donáta. Boli však najatí vidiečania a gladiátori a tí ho posadili na biskupský stolec.

Caecilián a Majorinus

Donatus z Casae Nigrae spôsobil rozkol v Kartágu ešte za života Mensuria. V roku 311 získal Maxentius nadvládu nad Afrikou a kartáginského diakona Felixa obvinili z autorstva ohováračského listu proti tyranovi. Mensurius údajne ukryl svojho diakona vo svojom dome, bol povolaný do Ríma, tam bol oslobodený, ale na spiatočnej ceste zomrel. Pred svojím odchodom z Afriky dal zlaté a strieborné ozdoby kostola do opatery spoľahlivým ľuďom a spísaný inventár odovzdal istej žene, ktorá ho mala odovzdať novému biskupovi.

Maxentius dal kresťanom slobodu, aby sa v Kartágu mohli konať voľby biskupa. Toho, podobne ako pápeža, bežne vysvätil susedný biskup, ktorému pomáhalo množstvo ďalších z okolia. Bol prímasom viacerých provincií severnej Afriky, vrátane Numídskej, Byzacénskej, Tripolitany a oboch Mauretánií. V týchto provinciách sa biskupský primát nespájal s konkrétnym biskupstvom ale držal ho najstarší biskup. Svätý Optatus naznačuje, že biskupi Numídie, z ktorých mnohí neboli veľmi vzdialení od Kartága, očakávali, že budú môcť hlasovať, ale dvaja kňazi, Botrus a Caelestius, ktorí súperili o biskupský stolec, zariadili, aby prišlo len pár biskupov.

Bitka Konštantína s Maxentiom na obraze Lazzara Baldiho, okolo r. 1650, olej na plátne, dnes sa obraz nachádza na Edinburskej univerzite
zdroj: wikimedia commons

Nakoniec na Mensuriove miesto riadne zvolili už spomenutého Caeciliána, diakona, ktorý bol tak prísny voči mučeníkom a vysvätil ho Felix, biskup z Aptongy (Abtughi). Muži, ktorí opatrovali cirkevné cennosti a mali ich vrátiť, sa spojili s Botrusom a Caelestiom a odmietli uznať nového biskupa. Pomáhala im bohatá dáma menom Lucilla, ktorá Caeciliána obzvlášť nenávidela, pretože jej vyčítal bezprostredne pred svätým prijímaním zvyk bozkávať kosť nekanonizovaného (non vindicatus) mučeníka. Pravdepodobne mučeníka, ktorého smrť spôsobila jeho vlastná nezriadená horlivosť.

Secundus, ako najbližší prímas, prišiel so svojimi sufragánmi do Kartága, aby túto záležitosť rozsúdil a na veľkej rade sedemdesiatich biskupov vyhlásil Caecilianovu vysviacku za neplatnú, keďže ju vykonal traditor – zradca. Bol vysvätený nový biskup – Majorinus, ktorý patril do Lucillinej rodiny a bol Caecilianovým lektorom. Lucilla venovala ohromnú sumu 400 follov (dnes asi milión eur), naoko pre chudobných, ale všetko išlo do vreciek biskupov, pričom štvrtinu sumy zobral spomínaný Purpurius z Limaty. Caecilián obsadil baziliku a Cypriánovu katedru a ľud bol s ním, takže odmietol predstúpiť pred radu.

„Ak nie som správne vysvätený,“ povedal ironicky, „nech sa ku mne správajú ako diakonovi a znova vložia ruky na mňa a nie na iného.“ Purpurius na to povedal: „Veď nech príde sem, a namiesto toho, aby sme na neho vložili ruky, mu rozbijeme hlavu.“ Táto rada rozosielala listy po celej Afrike a mala veľký vplyv na nasledujúce udalosti. Avšak v Kartágu všetci vedeli, že Caeciliána si zvolili ľudia a neverili, že Felix z Aptongy vydal sväté knihy. Rím a Itália zachovali spoločenstvo s Caeciliánom.

Pod vplyvom umierneného nebohého Mensuria sa v Kartágu neučilo, že vysvätenie od zradcu je neplatné, ba dokonca ani to, že je nezákonné, ak bol traditor – zradca, stále legálne sedí na svojom stolci. Secundova synoda však naopak vyhlásila, že zradca nemôže pôsobiť ako biskup a že každý, kto je v spoločenstve so zradcami sa odlúčil od Cirkvi. Nazývali sa Cirkvou mučeníkov a vyhlásili, že všetci, ktorí sú v spoločenstve s verejnými hriešnikmi ako Caecilián a Félix, sú exkomunikovaní.

Odsúdenie pápežom Melchiadesom

Čoskoro bolo v Afrike veľa miest, ktoré mali dvoch biskupov, jedného v spoločenstve s Caeciliánom a druhého s Majorinom. Keď Konštantín porazil Maxentia (28. októbra 312 AD) a stal sa pánom Ríma, ukázal sa vo svojich činoch ako kresťan. Napísal Anulinovi, prokonzulovi Afriky, aby vrátil kostoly katolíkom a oslobodil klerikov „katolíckej Cirkvi, ktorú vedie Caecilián“ z občianskych funkcií (Eusebius, Cirkevné dejiny X .5.15 a X.7.2).

Napísal aj Caeciliánovi (ibid., X, vi, 1) a poslal mu 3000 follov pre Afriku, Numídiu a Mauretániu; ak bude treba viac, biskup mal požiadať o viac. Dodal, že počul o nepokojných osobách, ktoré sa snažili skaziť Cirkev; nariadil prokonzulovi Anulinovi, aby ich potlačili a Caecilián sa mal v prípade potreby obrátiť na úradníkov. Protistrana nestrácala čas. Niekoľko dní po zverejnení týchto listov v sprievode davu priniesli Anulinovi dva zväzky dokumentov, ktoré obsahovali sťažnosti proti Caeciliánovi, a žiadali ich poslať cisárovi. Konštantína prosili, aby poslal sudcov z Galie, kde za vlády jeho otca nebolo žiadne prenasledovanie, a teda ani zradcovia. Konštantín poznal cirkevnú ústavu až príliš dobre na to, aby im vyhovel a postúpil túto záležitosť pápežovi.

Pápež Melchiades
zdroj: wikimedia commons

Aby africkí schizmatici nemali dôvod sťažovať sa, nariadil trom z hlavných biskupov Galie – Reticiovi z Autunu, Maternovi z Kolína a Marinovi z Arles, aby sa vrátili do Ríma, aby pomohli pri procese. Caeciliánovi prikázal, aby tam prišiel s desiatimi biskupmi svojich žalobcov a desiatimi zo svojho spoločenstva. Sťažnosti proti Caeciliánovi poslal pápežovi, ktorý už bude vedieť čo urobiť, aby sa celá záležitosť uzavrela spravodlivo. (Eusebius, Cirkevné dejiny X.5.18).

Pápež Melchiades zvolal pätnásť talianskych biskupov ako prísediacich. Od tejto chvíle sa stalo zvykom, že vo všetkých dôležitých záležitostiach vydávajú pápeži svoje dekréty skrze malú radu biskupov, hoci stopy tohto zvyku sú ešte staršie. Na čele desiatich donatistických biskupov (lebo teraz môžeme strane dať jej konečný názov) bol biskup Donatus z Casae Nigrae. Optatus, Augustín a ďalší katolícki apologéti predpokladajú, že ide o „Donáta Veľkého“, nástupcu Majorina, schizmatického biskupa Kartága. Ale neskorší donatisti to popierali a tvrdili, že išlo o dvoch rôznych Donatov. Zdá sa však nepravdepodobné, že ak bol Majorinus ešte nažive, nebol predvolaný do Ríma. A bolo by zvláštne, keby sa ako vodca strany objavil nejaký Donatus z Casae Nigrae a nie Majorinov nástupca Donatus Veľký. Casae Nigrae pravdepodobne bolo rodiskom Donáta Veľkého.

Za predpokladu že Majorinus zomrel tesne pred rímskym súdom a po ňom nastúpil Donatus Veľký, vysvetľuje to, prečo sa Majorinus už nikdy nespomína. Obvinenia proti Caeciliánovi súd neprijal, pretože boli anonymné a nepreukázané. Svedkovia z Afriky uznali, že proti nemu nič nemajú. Na druhej strane Donáta usvedčilo jeho vlastné priznanie, že bol znovu pokrstený a že položil ruky na pokánie na biskupov – to zakazovalo cirkevné právo.

Na tretí deň Melchiades vyslovil jednomyseľný rozsudok: Caecilián zostáva v cirkevnom spoločenstve. Ak by sa donatistickí biskupi vrátili do Cirkvi, tam kde sú dvaja súperiaci biskupi, mladší mal ustúpiť a dostať iný stolec. Donatisti zúrili. O sto rokov neskôr ich nástupca vyhlásil, že pápež Melchiades bol sám zradca a že z tohto dôvodu neprijali jeho rozhodnutie; V čase procesu sa však také obvinenie neobjavilo. Devätnásť biskupov v Ríme sa postavilo proti sedemdesiatim biskupom Kartáginského koncilu a požadoval sa nový rozsudok.

Koncil v Arles

Konštantín bol nahnevaný, ale videl, že donatistická strana je v Afrike mocná, a zvolal koncil celého Západu (teda celého svojho skutočného panstva), aby sa 1. augusta 314 AD zišiel v Arles. Melchiades bol mŕtvy a jeho nástupca, svätý Silvester, považoval za neslušné opustiť Rím, čím dal príklad, ktorý sa zopakoval v prípade Nicaey a ktorý nasledovali jeho nástupcovia v prípadoch Sardicy, Rimini a východných ekumenických koncilov.

Na koncile bolo zastúpených 40 až 50 biskupov alebo splnomocnencov; boli tam biskupi Londýna, Yorku a Lincolnu. Svätý Silvester poslal legátov. Koncil odsúdil donatistov a vypracoval niekoľko kánonov; o svojom priebehu informoval v liste pápežovi, ktorý sa zachoval; ale ako v prípade Nicaey nezostali žiadne podrobné akty, ani sa o nich nikde nezmieňujú. Otcovia vo svojom liste pozdravujú Silvestra, hovoriac, že sa správne rozhodol neopustiť miesto, „kde apoštoli denne súdia“; keby bol s nimi, možno by s heretikmi zaobchádzali prísnejšie.

Medzi kánonmi jeden zakazuje opakovaný krst (ktorý sa stále praktizoval v Afrike), iný vyhlasuje, že tí, ktorí krivo obviňujú svojich bratov, dostanú sväté prijímanie iba v hodine smrti. Na druhej strane sa má traditorom – zradcom – odoprieť prijímanie, ale len vtedy, keď sa ich vina preukáže verejným procesom; tí, ktorých vysvätili, si majú zachovať svoje pozície. Koncil mal v Afrike malý účinok, hlavná časť donatistov zostala na svojom. Odvolali sa od koncilu k cisárovi. Konštantín bol zdesený: „Ó, drzé šialenstvo!“ napísal, „odvolávajú sa z neba na zem, od Ježiša Krista k človeku.“

Konštantínova politika

Cisár prepustil donatistických vyslancov a nechal ich v Galii. Zdá sa, že premýšľal o tom, že pošle po Caeciliána a potom vykoná úplne vyšetrovanie v Afrike. Prípad Felixa z Aptongy v skutočnosti bol na jeho príkaz v Kartágu vyšetrovaný vo februári 315. Ukázalo sa, že list, ktorý donatisti predkladali ako dôkaz Félixovho zločinu, bol sfalšovaný. Potvrdilo sa, že keď rímske úrady pátrali po svätých knihách nebol prítomný v Aptonge.

Konštantín nakoniec Caeciliana a jeho odporcov povolal do Ríma; ale Caecilián sa z neznámeho dôvodu nedostavil. Caecilián a Donátus Veľký, ktorý bol už biskupom sa nakoniec dostavili do Milána, kde Konštantín s veľkou starostlivosťou vypočul obe strany. Vyhlásil, že Caecilián je nevinný a vynikajúci biskup. Ponechal si však oboch v Itálii, vyslal dvoch biskupov, Eunomia a Olympia, do Afriky s myšlienkou dať Donáta a Caeciliána bokom a ustanoviť nového biskupa, na ktorom sa dohodnú všetky strany. Dá sa predpokladať, že Caecilián a Donatus s týmto postupom súhlasili; ale výbuch sektárskeho násilia znemožnil jeho uskutočnenie.

Socha Konštantína Veľkého v Yorku
zdroj: wikimedia commons

Eunomius a Olympius v Kartágu vyhlásili, že katolícka Cirkev je tá, ktorá je rozšírená po celom svete a že rozsudok vynesený proti donatistom nemožno zrušiť. Postavili sa na stranu Caecilianovho duchovenstva a vrátili sa do Itálie. Donatus sa vrátil do Kartága a Caecilián, ktorý nakoniec urobil to isté. Konštantín nariadil, aby kostoly, ktoré zabrali donatisti, vrátili katolíkom. Iné domy, kde sa donatisti schádzali boli zabavené. Tí, ktorí boli odsúdení, prišli o svoj majetok. Vysťahovanie vykonala armáda.

Starodávna kázeň o utrpení donatistických „mučeníkov“, Donata a Advocata, opisuje takéto scény. V jednej došlo k ozajstnému masakru a medzi zabitými bol aj biskup, ak teda tomu dokumentu môžeme veriť. Donatisti boli hrdí na „prenasledovanie od Caeciliána“, ktoré „Čistí“ utrpeli od „ zradcov Cirkvi“. Guvernér (comes) Leontius a veliteľ (dux) Ursacius boli terčom ich nenávisti.

V roku 320 AD sa objavili veci, ktoré boli pre „Čistých“ nepríjemné. Nundinarius, diakon z Cirty, sa pohádal so svojím biskupom Silvánom. Vec predložil Zenophilovi, konzulovi Numídie. Zápisnica sa zachovala. Nundinarius predložil listy od Purpuria a iných biskupov Silvánovi a ľudu Cirty, ktoré nabádali k zmieru. Opäť vytiahli zápisnicu o pátraní v Cirte, ktorú sme už citovali a ukázalo sa nielen, že Silván bol zradcom, ale aj to, že sa zúčastnil na krádeži cirkevného majetku a svätil kňazov za peniaze. Silván, jedna z hlavných opôr „čistej“ Cirkvi, ktorá učila, že stýkať sa so zradcami znamená byť mimo Cirkvi, sa sám ukázal ako zradca. Guvernér ho poslal do vyhnanstva.

Donatistická strana vďačila za svoj úspech z veľkej časti schopnostiam svojho vodcu biskupa Donata, nástupcu Majorina. Zdá sa, že titul „Veľký“ si skutočne zaslúžil svojou výrečnosťou a silou charakteru. Jeho spisy sa stratili. Jeho vplyv na jeho stranu bol mimoriadny. Svätý Augustín sa často ohradzuje proti jeho arogancii a bezbožnosti, s akou ho jeho nasledovníci takmer zbožňovali. Za svojho života sa vraj veľmi tešil z obdivu, ktorého sa mu dostalo, a po smrti bol považovaný za mučeníka a pripisovali sa mu zázraky.

V roku 321 AD Konštantín uvoľnil svoje prísne opatrenia, lebo sa ukázali ako neúčinné a žiadal katolíkov, aby trpezlivo donatistov znášali. Nebolo to ľahké, lebo schizmatici sa uchýlili k násiliu. Keď sa Silván vrátil do Cirty, zmocnili sa baziliky, ktorú dal postaviť cisár katolíkom. Nevzdali sa jej a Konštantín nenašiel lepší prostriedok ako postaviť ďalšiu. V celej Afrike, ale predovšetkým v Numídii bolo donatistov veľmi veľa. Učili, že v celom zvyšku sveta katolícka Cirkev zanikla, lebo sa postavila za zradcu Caeciliána; len ich sekta mala byť pravou Cirkvou. Ak do ich kostolov prišiel katolík, vyhnali ho a soľou vydrhli miesto, kde stál. Každý katolík, ktorý sa k nim pridal, sa musel dať znovu pokrstiť.

Tvrdili, že ich biskupi a kňazi sú bez hriechu, inak by nimi udeľované sviatosti boli neplatné. Svätý Augustín hovorí, že donatisti usporiadali koncil dvestosedemdesiatich biskupov, na ktorom sedemdesiatpäť dní diskutovali o otázke znovukrstenia. Mimo Afriky mali donatisti biskupa sídliaceho v Hispánii a v ranom období schizmy mali biskupa pre svoju malú kongregáciu v Ríme, ktorá sa stretávala na kopci za mestom, a mala názov „Montenses“.

Circumcellioni

Nie je isté, kedy sa circumcellioni prvý raz objavili, ale pravdepodobne ešte za života cisára Konštantína. Boli to väčšinou vidiecki horlivci, ktorí nevedeli po latinsky, hovorili po púnsky a predpokladá sa, že mali berberskú krv. Pripojili sa k donatistom, dali si meno „Kristovi vojaci“, ale v skutočnosti to boli zbojníci. Ich tlupy sa vyskytovali v celej rímskej Afrike. Nemali zväčša žiadne zamestnanie, ale potulovali sa ozbrojení a zúriví. Nepoužívali meče, pretože svätému Petrovi bolo povedané, aby schoval meč do pošvy; a násilie páchali kyjakmi a palicami. Svoje obete nezabíjali, zmlátili ich a nechali zomrieť.

V časoch svätého Augustína sa však chopili aj mečov, túlali sa v sprievode slobodných žien, hrali hazard a opíjali sa. Ich bojový pokrik bol Deo laudes a nebolo horších banditov. Často vyhľadávali smrť a samovraždu považovali za mučeníctvo. Obzvlášť radi sa vrhali do priepastí; zriedkavejšie skákali do vody alebo ohňa. Niekedy circumcellioni prijímali smrť z rúk iných, buď tým, že zaplatili, aby ich zabili, vyhrážali sa, že človeka zabijú, ak ich nezabije skôr, alebo násilím nútili sudcov, aby ich dali popraviť.

Kým ešte prekvitalo pohanstvo, prichádzali v obrovských zástupoch na akúkoľvek veľkú pohanskú obeť, nie preto, aby ničili modly, ale aby boli umučení. Theodoret hovorí, že circumcellioni mali zvyk oznamovať svoj zámer stať sa mučeníkom dopredu, aby sa s nimi dobre zaobchádzalo a aby ich ľudia kŕmili a starali sa o nich. Rozpráva zábavný príbeh, ktorý spomína aj sv. Augustín: skupina týchto fanatikov, vykŕmených ako jatočné morky, stretla mladého muža, podali mu meč, aby ich postínal, pričom sa mu vyhrážali zabitím, ak to neurobí. Predstieral, že sa bojí, že keď niekoľkých zabije, zvyšok skupiny by mohol zmeniť názor a pomstiť smrť svojich druhov; trval na tom, že sa musia dať všetci zviazať. Súhlasili, a keď boli poviazaní, mladý muž každého z nich poriadne zbil a potom išiel svojou cestou.

Donatistickí biskupi spočiatku neboli na týchto podporovateľov hrdí. Zakázali skákanie z útesov, ale telá týchto samovrahov boli svätokrádežne uctievané a davy oslavovali výročia ich smrti. Tak sa biskupi prispôsobili a často im napokon silné ramená circumcellionov prišli vhod. Theodoret, krátko po smrti sv. Augustína, už nepoznal iných donatistov ako circumcellionov a to bol obraz typického donatistu v očiach všetkých mimo Afriky.

Nebezpeční boli najmä pre katolíckych duchovných, ktorých domy napádali a drancovali. Bili a zraňovali ich, liali im do oči vápno a ocot a dokonca ich nútili dať sa znovu pokrstiť. Nakoniec donatistickí biskupi pozvali generála menom Taurinus, aby ich potlačil. Pobil mnoho z nich na mieste zvanom Octava a oltáre a tabuľky, ktoré tam bolo vidieť za čias sv. Optata, svedčili o úcte, ktorú požívali zabití circumcellioni – ich biskupi im však mučenícke pocty nepriznávali.

Macariovo prenasledovanie

Keď Konštantín porazil v roku 323 AD Licinia, stal sa pánom celej ríše, vzostup arianizmu na Východe mu zabránil poslať spoľahlivých východných biskupov do Afriky, aby vyriešili spory medzi donatistami a katolíkmi. Caecilián z Kartága bol prítomný na Nicejskom koncile v roku 325 a jeho nástupca Gratus bol na koncile v Sardice v roku 342. Ariánom sa nepodarilo získať podporu donatistov, ktorí sa na celý Východ pozerali ako na odrezaný od Cirkvi, ktorá prežila len v Afrike.

Cisár Constans sa tiež usiloval nastoliť v Afrike mier. V roku 347 tam poslal dvoch komisárov, Paula a Macaria, s veľkými sumami peňazí. Donatus v tom prirodzene videl pokus cisára kúpiť si jeho prívržencov a prijal poslov s drzosťou: „Čo má cisár s Cirkvou?“ povedal a zakázal svojim ľuďom prijímať od Constansa akékoľvek dary. Zdá sa však, že priateľská misia nebola všade prijatá nepriaznivo. Ale v Bagai v Numídii biskup Donatus zhromaždil circumcellionov z okolia, ktorí už boli svojimi biskupmi rozdráždení. Macarius musel požiadať o ochranu armádu. Circumcellioni ich napadli a zabili niekoľko vojakov. Armáda stratila trpezlivosť a pobila viacero donatistov. Vina za túto nešťastnú udalosť bola dávaná katolíkom.

Zdá sa, že po začatí násilia cisárovi vyslanci prestali robiť okolky a nariadili donatistom, aby sa zjednotili s Cirkvou, či už chcú alebo nie. Mnohí biskupi utiekli so svojimi partizánmi; niekoľkí sa pridali ku katolíkom; zvyšok bol poslaný do vyhnanstva. Donatus Veľký zomrel vo vyhnanstve.

Ďakovné sväté omše sa slúžili po celej krajine a donatisti začali šíriť zvesti, že na oltároch sa uctievajú cisárove obrazy. To vyvolalo opätovné násilné stretnutie medzi armádou a donatistami, hoci v oveľa menšom rozsahu. Katolíci a ich biskupi chválili Boha za pokoj, ktorý nastal, a vyhlásili, že nenesú žiadnu zodpovednosť za činy Paula a Macaria. V nasledujúcom roku Gratus, katolícky biskup z Kartága, usporiadal koncil, na ktorom bolo zakázané opakovanie krstu, a pre upokojenie zhromaždených donatistov opäť odsúdili traditorov – zradcov. Bolo opätovne zakázané uctievať samovrahov ako mučeníkov.

Obnova donatizmu od Juliana Odpadlíka

Mier bol pre Afriku šťastný a násilné prostriedky, ktorými bol dosiahnutý, išli na vrub sektárskeho násilia. Ale nástup Juliána Apostatu v roku 361 AD zmenil chod vecí. Julián mal zvrhlé potešenie, ak mohol uvrhnúť kresťanstvo do zmätku a dovolil katolíckym biskupom, ktorých Constantius vyhnal do vyhnanstva, aby sa vrátili na svoje katedry, ktoré okupovali ariáni. Donatisti, ktorých Constans vyhnal, sa mohli na vlastnú žiadosť vrátiť a dostali späť svoje baziliky. Výsledkom tejto politiky na Východe aj na Západe bolo narastajúce násilie. „Vaša zúrivosť“, napísal svätý Optatus, „sa vrátila do Afriky v tom istom momente, keď bol odviazaný diabol.“

Julián sa pokúšal obnoviť nadvládu pohanstva a donatistov Afrike. Jeho dekrét považovali za taký hanebný, že ho cisár Honorius v roku 405 nechal vyvesiť po celej Afrike na výsmech a hanbu donatistov. Svätý Optatus podáva dlhý zoznam excesov, ktorých sa donatisti po návrate dopustili. So zbraňami vtrhli do bazilík; spáchali toľko vrážd, že správa o nich sa dostala až k cisárovi. Keďže neuznávali platnosť sviatostí, ktoré udeľovali traditori, pri obsadzovaní kostolov hádzali svätú Eucharistiu psom; ničili oltáre, rozbíjali kalichy a predávali posvätné predmety. Umývali chodníky, steny a stĺpy. Znásilňovali, zabíjali a nešetrili ani ženy a deti. Cintoríny boli pre katolíckych mŕtvych uzavreté.

Povstanie Firma, mauretánskeho náčelníka, ktorý sa vzoprel rímskej moci a urobil sa cisárom (366 – 372), podporili mnohí donatisti. Cisárske zákony proti nim posilnil Valentinianus v roku 373 a Gratianus, ktorý v roku 377 napísal prefektovi Flavianovi (sám bol donatista) a nariadil odovzdať všetky baziliky katolíkom. Svätý Augustín hovorí, že boli medzi nimi zahrnuté aj kostoly, ktoré postavili sami donatisti. Ten istý cisár žiadal Claudiana, donatistického biskupa v Ríme, aby sa vrátil do Afriky; keďže odmietol poslúchnuť, rímska rada ho nechala vyhnať sto míľ od mesta.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

List predsedovi KDH, Milanovi Majerskému

Má floridská diecéza jurisdikciu nad… Mesiacom?

Biskup Mutsaerts vyjadril podporu biskupovi Stricklandovi

Odovzdali sme petíciu za zastavenie škandalózneho predstavenia SND dehonestujúceho Nášho Pána Ježiša Krista