Kardinál McElroy sa zúčastnil LGBT konferencie Outreach. Kardinál Cupich ju podporil. Ďalší krok k deštrukcii katolíckej morálky?

22. júna 2026   Aktuality   Cirkevná kríza, LGBT

Kardinál Robert McElroy, arcibiskup Washingtonu, vystúpil na konferencii Outreach organizovanej jezuitom Jamesom Martinom pre katolíkov identifikujúcich sa ako LGBT. Podujatie navštívilo približne päťsto laikov, duchovných, akademikov a pedagógov. Podporu mu vyjadrili aj kardinál Blase Cupich a budúci rektor Georgetownskej univerzity Eduardo Peñalver, ktorý sa netají nesúhlasom s učením Cirkvi o homosexualite.

Vo svojom vystúpení kardinál McElroy predstavil dva dôvody nádeje pre budúcnosť Cirkvi. Prvým boli vyjadrenia pápeža Leva XIV. o potrebe zachovať jednotu Cirkvi a nezužovať jej život iba na sexuálne otázky. Druhým bola správa Študijnej skupiny č. 9 Synody o synodalite, ktorú označil za významné dedičstvo pontifikátu pápeža Františka. Zároveň kritizoval podľa neho neprimeraný dôraz na sexuálne hriechy a zdôraznil význam otázok sociálnej spravodlivosti, vojny, mieru, migrácie či rasizmu.

Kardinál tvrdil, že pastorácia nemá byť iba aplikáciou už existujúcich princípov na konkrétne životné situácie. Opakovane citoval správu Študijnej skupiny č. 9, podľa ktorej sú konkrétne životné okolnosti veriacich „konštitutívnym prvkom“ spôsobu, akým sa má náuka formovať vo svetle.

Podľa neho Ježiš najprv prijímal ľudí, potom im pomáhal riešiť ich problémy a až následne ich volal k obráteniu. Tento model by sa mal podľa neho odrážať aj v dnešnej pastorácii. Reformu pastorálnej teológie zároveň označil za jeden z najvýznamnejších prínosov pápeža Františka.

Dôležité je, že kardinál McElroy nebol jediným podporovateľom konferencie. Povzbudzujúce odkazy poslali aj kardinál Cupich a E. Peñalver. Kardinál McElroy navyše vyhlásil, že smerovanie vytvorené pápežom Františkom vo vzťahu ku komunite LGBT je počas pontifikátu Leva XIV. ďalej rozvíjané.

Medzi prednášateľmi boli okrem P. Jamesa Martina SJ aj Kerry Robinsonová z Catholic Charities USA a jezuita James Keenan, považovaný za jedného z najvýraznejších predstaviteľov progresívnejšieho prúdu americkej morálnej teológie. Kritici preto upozorňujú, že nejde o izolovanú iniciatívu, ale o súčasť širšieho úsilia o prehodnotenie niektorých tradičných dôrazov katolíckej morálky.

Osobitnú pozornosť vyvolala kritika kardinála McElroya ohľadom údajne prehnaného dôrazu na sexuálne hriechy. Jeho odporcovia namietajú, že Cirkev nikdy netvrdila, že sexuálna morálka je jediným centrom kresťanského života, zároveň však vždy učila, že čistota patrí medzi základné cnosti a že niektoré skutky sú zo svojej podstaty morálne neprípustné bez ohľadu na okolnosti.

Pohľad katolíckej tradície

Katolícka tradícia vždy zdôrazňovala, že milosrdenstvo a pravdu nemožno oddeľovať. Cirkev má povinnosť prijímať každého človeka s úctou a láskou, no zároveň má povinnosť hlásať objektívnu morálnu náuku vychádzajúcu zo Svätého Písma, Apoštolskej tradície a prirodzeného zákona. Pastorácia preto nie je alternatívou k pravde, ale spôsobom, ako človeka priviesť k životu podľa pravdy Evanjelia.

Katechizmus katolíckej Cirkvi zároveň jasne učí, že homosexuálne osoby majú byť prijímané so súcitom a jemnocitom, avšak rovnako ako všetci ostatní kresťania sú povolané k čistote života. Cirkev vždy rozlišovala medzi dôstojnosťou osoby a morálnym hodnotením konkrétnych skutkov. Práve toto rozlíšenie tvorí základ klasickej katolíckej morálnej teológie.

Skutočný spor sa preto nevedie o to, či má Cirkev prejavovať milosrdenstvo, súcit alebo pastoračnú starostlivosť. O tom medzi katolíkmi v zásade neexistuje spor. Predmetom diskusie je otázka, či sa konkrétna životná skúsenosť veriacich môže stať jedným zo zdrojov formovania samotnej morálnej náuky. Kardinál McElroy a jemu blízki teológovia hovoria o potrebe hlbšieho počúvania skúseností veriacich. Kritici však upozorňujú, že skúsenosť môže pomôcť lepšie pochopiť človeka, nemôže však nahradiť ani meniť obsah Božieho zjavenia. Podľa tradičného katolíckeho chápania totiž Cirkev neprijíma svoju náuku od spoločnosti, ale od Krista prostredníctvom Písma a Apoštolskej tradície.

Základný paradox McElroyovho prístupu

Práve v tomto bode vidia kritici kardinála McElroya najväčší problém. Tradičné katolícke chápanie vychádza z presvedčenia, že Božie zjavenie, náuka a morálka hodnotia ľudské životné situácie. Kardinál McElroy však používa jazyk, podľa ktorého sa konkrétne životné skúsenosti stávajú jedným z prvkov formovania samotného chápania náuky. Kritici preto upozorňujú, že ak by sa tento princíp dôsledne uplatnil, náuka by prestala byť pevnou normou, podľa ktorej sa posudzuje ľudské konanie, a začala by sa postupne prispôsobovať skúsenostiam jednotlivých skupín veriacich.

Práve tu podľa nich vzniká zásadný paradox. Dvetisíc rokov katolícka teológia vychádzala zo schémy: pravda – náuka – pastorácia – človek. Človek je povolaný obrátiť sa k pravde, pastorácia mu na tejto ceste pomáha a náuka zostáva normou vychádzajúcou z Božieho zjavenia. Ak sa však táto schéma obráti a konkrétna skúsenosť človeka začne určovať spôsob formovania náuky, vzniká opačný model: človek – pastorácia – náuka – nová interpretácia pravdy.

Podľa kritikov práve tento posun predstavuje jadro súčasného sporu. Ak sa totiž za východisko teológie začne považovať skúsenosť konkrétnych skupín veriacich, vzniká otázka, prečo by sa rovnaký princíp nemal vzťahovať aj na ďalšie oblasti morálky. Cirkev však podľa tradičného učenia nemôže odvádzať obsah svojej náuky od meniacich sa spoločenských skúseností, ale od nemenného pokladu viery odovzdaného Kristom a apoštolmi. Preto podľa kritikov obrátenie schémy pravda – náuka – pastorácia – človek nie je legitímnym rozvojom katolíckej teológie, ale odklonom od jej základných princípov.

Absurdnosť progesívnych a synodálnych názorov

Na ilustráciu problému, ktorý kritici vidia v tomto spôsobe uvažovania, možno použiť príklad z matematiky. Predstavme si skupinu študentov, ktorí by tvrdili, že výsledok 2 + 2 = 4 nezodpovedá ich skúsenosti alebo spôsobu uvažovania. Učiteľ ich, samozrejme, môže trpezlivo vypočuť, synodálne sprevádzať, ale študenti musia pochopiť, že robia chybu a učiteľ im pomáha dospieť k správnemu riešeniu. Nikto normálny by však v tomto prípade netvrdil, že matematika sa má preformulovať podľa skúsenosti tých, ktorí dospeli k nesprávnemu výsledku na základe svojej skúsenosti a spôsobu uvažovania.

Podobne ako matematické pravidlá ani teologické pravdy nevznikali na základe subjektívnych pocitov alebo osobných skúseností jedincov. Úlohou matematiky je hodnotiť správnosť výpočtov, nie prispôsobovať svoje princípy tomu, ako sa jednotliví ľudia pri výpočtoch cítia. Ak by raz bola prijatá zásada, že pravidlá sa majú formovať podľa skúseností používateľov, samotná existencia rôznych názorov by postupne viedla k rozpadu objektívnych kritérií správnosti.

Práve takto formulujú svoju námietku kritici kardinála McElroya. Tvrdia, že Cirkev má každého človeka počúvať, chápať jeho životnú situáciu a sprevádzať ho na ceste viery. Samotná existencia určitej skupiny veriacich a jej subjektívna skúsenosť však podľa tradičného katolíckeho chápania nemôžu byť zdrojom, z ktorého sa odvodzuje obsah náuky. Tak ako sa študent učí matematiku, a nie matematika od študenta, aj kresťan je povolaný prispôsobovať svoj život pravde Evanjelia, nie meniť obsah tejto pravdy podľa vlastnej skúsenosti.

Preto kritici tvrdia, že obrátenie klasickej schémy pravda – náuka – pastorácia – človek predstavuje zásadný problém. Podľa tradičného katolíckeho chápania totiž náuka pomáha človeku rozpoznať pravdu o sebe samom a o svojom konaní. Ak by sa však obsah náuky začal formovať na základe skúseností jednotlivých skupín, Cirkev by sa postupne vzdialila od svojho chápania pravdy ako niečoho objektívneho a prijatého od Krista. Práve v tomto bode vidia odporcovia kardinálovho prístupu najväčšie nebezpečenstvo pre budúcnosť katolíckej morálnej teológie.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com. infovaticana.com, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons, koláž Chritianitas.sk

PDF (formát pre tlač)