Žena, ktorá parodovala Poslednú večeru na Olympijských hrách v Paríži 2024, bude teraz s povolením Cirkvi režírovať „umenie“ v parížskych kostoloch!
18. mája 2026
Aktuality
Cirkevná kríza, LGBT
Škandál, ktorý vyvolal úvodný ceremoniál Olympijských hier 2024 v Paríži sa zdal byť pred dvoma rokmi vrcholom protikresťanskej blasfémie a ohavnosti. Snímky LGBT paródie na Poslednú večeru obleteli svet a mnohí cirkevní predstavitelia vyjadrili nad týmto rúhaním svoje pohoršenie a odsúdili ho, čo nakoniec s trpkosťou konštatoval aj popredný pro-LGBT cirkevný časopis America Magazine:
https://www.americamagazine.org/faith/2024/07/27/paris-olympics-last-supper-catholic-bishops-248464/
Samozrejme, nie všetci cirkevní predstavitelia len tmársky odsudzovali, ale vynorili sa aj spirituálni zlatokopovia, ktorí dokázali v tejto duchovnej žumpe nájsť skryté poklady, akým sa oplatí načúvať a ktoré treba sprevádzať. Mnohých pokrokových kňazov navyše trápilo, že jednu z hlavných protagonistiek paródie, Barbaru Butchovú (uprostred obrazu paródie sedí ako LGBT – lesbo – pseudo Kristus) urážali kvôli jej obezite.
No a práve táto, taktne povedané, mierne korpulentná dáma, LGBT umelkyňa a dídžejka Barbara Butchová (LGBT osobnosť roka 2021), sa stala hlavnou hviezdou škandálu okrem iného aj preto, že sa na sociálnych sieťach dočkala nevďaku vo forme „nenávistných prejavov“ za svoju obetavú umeleckú prácu a za svoje usilovné šírenie dialógu medzi kresťanmi a LGBT komunitou. Obvinila následne svojich oponentov zo všetkých smrteľných hriechov proti progresivizmu, počnúc homofóbiou, cez fatfóbiu až po antisemitizmus.
Za toto svoje martýrium bola náležite odmenená francúzskou vládou pričom ministerka kultúry jej udelila rytiersky rád Čestnej légie za umelecký prínos:
A taktiež boli piati muži, ktorí nedokázali oceniť jej kreativitu a písali jej bakané veci, obžalovaní z protilesbickej „kyberšikany“ a postavení pred súd:
Najnovšie sa dočkala táto po všetkých stránkach nepochybne mimoriadna umelkyňa ďalšej satisfakcie a to zo strany, od ktorej by to nikto nečakal – od katolíckej Cirkvi!
Samozrejme, aby som to upresnil: nečakal by to nikto, kto už najmenej desať rokov nečítal správy z cirkevného prostredia, a teda nevie, že Cirkev sa nám posunula po všetkých stránkach výrazne smerom k dúhovým zajtrajškom. Nakoniec, posledný dokument rímskej Synody o synodalite myslí na každodenné lesbické problémy Barbary Butchovej a jej sestier v ich diskriminačnom utrpení takým spôsobom, že je oproti tomu útok nepriateľa zvonku skrze nejakú trápnu paródiu len bodnutím komára.
Čím nás teda opäť prekvapili naši pastieri, tentokrát zo „sladkého Francúzska“? Francúzsky portál Tribune Chretienne informuje:
„6. a 7. júna 2026 niekoľko parížskych kostolov zažije program Nuit Blanche v réžii Barbary Butchovej s „pohlcujúcimi a experimentálnymi“ inštaláciami. Ide o symbolický program vyhradený pre niekoho, kto je stále spájaný so znesvätením Poslednej večere počas otváracieho ceremoniálu olympijských hier v Paríži v roku 2024.“
Doplňme len, že Brabara Butchová bola zrejme za umelecké zásluhy vymenovaná parížskymi pokrokovými volenými zástupcami a úradníkmi na post režisérky Nuit Blanche, takže sa jej naskytla možnosť inštalovať do parížskych kostolov práce svojich duchovných súpútnikov/súpútníčiek, napríklad Marie-Luce Nadalovej v Kostole sv. Vavrinca.
Kresťanský portál Tribune Chretienne zrejme ešte nie je dostatočne synodálne vyškolený, pretože vykazuje zaujímavú mieru neochoty načúvať a sprevádzať. Rozhorčene totiž píše:
„V Kostole svätého Vavrinca, v jednom z najstarších kostolov v 10. parížskom obvode, nebudú návštevníci Nuit Blanche 2026 pozvaní na eucharistickú adoráciu, ani na vnútorné ticho, ba dokonca ani na duchovnú meditáciu. Nie. Budú pozvaní k účasti na „pohlcujúcej a participatívnej zvukovej inštalácii“, kde anonymní volajúci odovzdajú svoje„želania“, ktoré sa potom zmiešajú so zvukmi hromu a digitálnym spracovaním, ktorého cieľom je rozvibrovať „kožu neba“.
Organizátorom však musíme priznať určitý zmysel pre humor a nebyť toho, že sa celá akcia odohráva v chrámoch určených pre prinášanie najvyššej obety Tela a Krvi Nášho Pána Ježiša Krista, tak by mohla byť zaujímavým príspevkom do analýzy komunikačného slovníka každodennej degenerácie európskej civilizácie. Opisu „umeleckej“ akcie nechýba poézia, ktorú vie citlivá duša vypozorovať aj v bľabotaní úradníckych fráz, komunisticko-maoistických hesiel a floskúl, či v notoricky sa opakujúcich napomínaniach žiakov pedagógmi, frázami typu: „Ja mám času dosť“ alebo „Mňa nemôžete rozčúliť“. Skrátka, blížime sa tu k esenciálnym prazdrojom ľudskej hlúposti. Posúďte sami:
„Dozvedáme sa, že akcia Pod kožou neba je opísaná ako „neviditeľná membrána natiahnutá medzi ľudskými srdcami a atmosférou“. To je všetko. Návštevníci sú potom pozvaní kontemplovať„živý, pohybujúci sa zvukový materiál, vyrobený z rozptýlených intimít a nebeských energií“. Ľahko si možno predstaviť staršieho farníka, ktorý prišiel zapáliť sviečku za zosnulého milovaného, ako zrazu zistí, že jeho kostol sa stal experimentálnym centrom pre „priestorové rozloženie ľudských túžob na planetárnej úrovni“. Tlačová správa ďalej špecifikuje, že „dielo dýcha ako koža: zachytáva, prenáša, vibruje“. V minulosti sme hovorili o dychu duše alebo dychu Ducha Svätého. Teraz sú to zvukové inštalácie, ktoré„vibrujú“ uprostred lodí kostola. Ďalej text sľubuje„pokus o opätovné spojenie sveta prostredníctvom zvuku, medzi vnútrom a vonkajškom, medzi zemou a nebom“.
Tak to je ponuka, ktorej by zrejme len málo katolíkov odolalo. Prísť si trošku do kostola zavibrovať, to je skutočne nesmierne podnetná forma práce na spáse vlastnej duše.
Aby si však čitatelia nemysleli, že Barbara Butchová medzi kreáciou na olympiáde a najnovším vibrovaním v kostoloch zaháľala, tak si dovolím pripomenúť, že táto žena práce stihla za posledné dva roky aj tieto veci: vydala hudobný nosič s názvom Pride 2025, organizovala queer umelecké vystúpenie s názvom Chez Barbara v Petit Palais (ako píše parížsky sprievodca – v jednom z najikonickejších parížskych múzeí), vystupuje, dídžejuje, a predovšetkým – šíri lásku, ako sama uvádza v popise svojich aktivít, v ktorom sa označila v prvom rade za: aktivistku lásky.
Čo dodať? Snáď už len so skupinou The Beach Boys zaželať: „Good vibrations…“, záplavu kvetov, lásky, tolerancie a, samozrejme, načúvania…
Branislav Michalka
Zdroj: Tribune Chretienne, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
