Sv. Urban, pápež a mučeník

25. mája 2025   Svätec týždňa

Svätý Urban pochádzal zo staroslávnej rímskej rodiny. Narodil sa vo Večnom meste Ríme. Keď roku 223 sv. pápež Kalixt umrel, bol Urban na pápežský trón povýšený.

Rímskemu cisárstvu vládol v tom čase Alexander Severus (222 – 235). Cisár tento bol od prírody tichý, kresťanom naklonený; nedokázal však svojim miestodržiteľom zabrániť v prenasledovaní kresťanov, pretože ich k tomu nútil pohanský ľud. V Ríme vládol neobmedzenou mocou ukrutný Turcius Almachius, ktorý veriacich kresťanov neľudsky trápil a prenasledoval. Mnohí kresťania sa poskrývali, aby ušli pred ukrutnosťou tohoto nečloveka. Najal si preto vyzvedačov, medzi nimi krvilačného pohana Carpasia, ktorí po kresťanoch sliedili.

Svätý pápež Urban obrátil svojím cnostným životom a horlivým učením množstvo pohanov na kresťanskú vieru; potešoval mučeníkov a vyznávačov, medzi ktorých patria predovšetkým slávny Valerián, manžel sv. Cecílie a jeho brat Tiburtius, obaja za učenie Ježiša Krista mučeníckou smrťou umreli. Keď Almachius stále viac zúril proti vyznavačom Kristovým, ukryl sa i pápež Urban s dvoma kňazmi a troma diakonmi v jednej jaskyni pri hroboch sv. mučeníkov. Carpasius vysliedil ich úkryt a s diabolskou radosťou oznámil to Almachiovi. Ten poslal na nich svojich vojakov; Urbana aj s kňazmi a mnohými veriacimi chytili a pred Almacha predviedli. Almachius kričal v zlosti na hlavného pastiera cirkvi Božej:

«Ty si Urban, zlopovestný zvodca, ktorého vrchnosť už mnoho ráz napomínala a trestala a ktorého kresťania za svojho vodcu vyvolili?» Sv. pápež odpovedal neohrozene: «Áno, ja navádzam ľudí, aby zanechali bezbožnosť a zločinný život a aby kráčali cestou pravdy!» Miestodržiteľ riekol: «Pravdy, ktoré ich učíš, sú snáď tie, aby zneucťovali nesmrteľných bohov, od obetí sa odťahovali a neposlúchali vrchnosť?» Sv. Urban odpovedal: «Vašich bohov ako kresťan nemôžem ani nesmiem ctiť, nebojím sa moci takej vrchnosti, ktorá ma k tomu nasilu chce prinútiť. Napokon, nalož so mnou, ako sa tebe páči, som pripravený na všetko.» Almachius rozkázal sv. pápeža aj s jeho kňazmi odviesť do väzenia, ktoré sa nachádzalo mimo mesta pri chráme bôžika Jupitera.

Prenasledovaní veriaci, keď počuli, že Urban, hlava cirkvi Božej, je uväznený, zhrozili sa síce, ale odvahu nestratili. Neohrozene išli nocou k väzeniu; obdarovali hojne žalárnika Anolina, ktorý ich potom vpustil k Sv. Otcovi. Keď ho videli v okovách, padli v slzách na kolená a prosili ho, aby ich požehnal. Celú noc až do svitania zotrvali s ním na modlitbách. Na druhý deň predvolal miestodržiteľ Urbana a chcel ho presvedčiť, aby obetoval bôžikom. Všetko darmo. Vytýkal mu, že mnohé rodiny do nešťastia uviedol, len aby si ich majetky osvojil. Sv. pápež odpovedal bezočivému pohanovi: «Cecília a jej príbuzní mučeníckou smrťou neboli znivočení; lebo zdedili kráľovstvo Božie. Ó, nešťastný človeče! Nauč sa poznať pravého Boha! Cecília z lásky k Nemu rozdala svoje poklady chudobným a hladujúcim a radšej si zvolila smrť, než by mala hriešny život viesť. Smrťou prešla do nového, nebeského života. Avšak hrozná je smrť tých, ktorí v dobrovoľnej slepote náruživo a hriešne žijú: ich očakáva večné zatratenie.»

Zahanbený zarytý pohan obrátil sa ku kňazom a ich sa pýtal: «Či aj vy tak zmýšľate?» A keď títo odpovedali, že áno, dal ich nemilosrdne bičovať. Všetci ďakovali Bohu, že ich uznal za hodných pre Jeho meno trpieť. Almachius vo svojej zlosti nadával Sv. Otcovi: «Ty zlostník, pretože si starý, túžiš po smrti a po pokoji; týmto mladým mužom závidíš ich mladosť, preto si ich naviedol, aby i oni život svoj spolu s tebou stratili, keď ty ho i tak pre svoju starobu zakrátko stratíš!» Kňaz Ján sa zastal Sv. Otca:

«Hovoríš nepravdu! Už ako mladík venoval náš Sv. Otec Urban svoj vlastný život Pánu Ježišovi a už vtedy bol pripravený pre Jeho česť svoj život položiť. Prečo bol toľko ráz pred súd hnaný, ako si mu to sám na oči vyhodil? Prečo toľko ráz pre svoje vierovyznanie trpel? Prečo vydával svoj život do nebezpečenstva pre svoje stádo?» Sudca zmĺkol a rozkázal Božích sluhov odviesť naspäť do väzenia.

Cestou sa sv. vyznávači a bojovníci Kristovi modlili nahlas: «Pane, ty si naša sila a naše útočište z pokolenia na pokolenie!» – Keď nastala noc, prišli k väzeniu traja kresťanskí vojenskí plukovníci: Favianus, Kalixt a Amon a s nimi aj mnohí kresťania. Keď to počul diakon Marcial, oznámil to Sv. Otcovi. Sv. Urban prosil žalárnika, aby kresťanov k nemu vpustil. Anolin ich vpustil ich do väzenia a všetci padli k nohám Sv. Otca a so slzami v očiach ho prosili: «Požehnaj nás a pros za nás Boha o pomoc a posilnenie.» – «Deti moje,» riekol Sv. Otec, «neplačte, ale radujte sa; len utrpením a prenasledovaním môžeme získať Nebo.» Sv. Otec tešil ich celú noc a napomínal ku stálosti. Keď to vypočul Anolinus, padol i on k nohám Sv. Otca, vyznával Krista Pána a prosil o krst. Nasledujúceho dňa mal byť veľký kresťanský sviatok. Sv. pápež dal prihotoviť oltár, priniesol Bohu nekrvavú obetu, pokrstil Anolina, rozdával Božie Telo a kázal slovo Božie.

Ráno oznámili vyzvedači miestodržiteľovi, čo sa v noci stalo. Predvolal Anolina a rozkázal mu nahnevane, aby obetoval bohom. Anolinus si povzdychol: «Ó aký nešťastný som bol, že som počas toľkých rokov nepoznal všemohúceho a pravého Boha, svojho Otca a Stvoriteľa! Z celého srdca Mu ďakujem za Jeho nekonečné milosrdenstvo, že ma v posledných dňoch môjho života k poznaniu pravdy priviesť ráčil!» Ukrutný Almachius ho dal chytiť a do zaviesť chrámu bohyne Diany, aby jej obetoval. Keď to Anolinus neurobil, dal mu zoťať hlavu.

Rozhnevaný miestodržiteľ rozkázal vojakom, aby uväznených kresťanov doviedli k Diane. Sv. Otec so svojimi kňazmi po ceste prespevoval žalmy. A keď boli dovedení k bohyni Diane, aby jej obetovali, padli všetci na kolená, modlili sa nahlas k živému Bohu a vyznávali meno Ježiš. Sv. Urban vstal, pristúpil k modle a zvolal: «Nesmierna moc Pána Boha nášho nech ťa znivočí!» A modla v ten okamih spadla, rozbila sa a zabila pri tom aj pohanských žrecov (kňazov), ktorí okolo nej stáli. Pohania utekali s hrôzou z chrámu; miestodržiteľ sa triasol strachom i zlosťou na celom tele, utekal do svojho paláca a hovoril, že Urban je čarodejník.

Keď Almachia prešiel strach, dal vystaviť vo svojom paláci modlu a väzňov opätovne predviesť; hrozil im, že ak nebudú modle obetovať, zomrú strašnou smrťou. Kresťania vyznávali živého Boha a obetovali Mu svoje srdcia. Rozbesnený pohan rozkázal vojakom, aby ich na zem pohádzali, zviazali a nemilosrdne zbičovali. Diakon Lucianus, modliac sa za svojich vrahov, zomrel od toho mučenia. Sv. Urban počas mučenia napomínal druhov, aby sa odovzdávali do vôle Božej a vytrvali, aby spoločne mohli dosiahnuť korunu večnej slávy.

Almachius rozkázal vojakom, aby ich, krvou zaliatych, ešte raz do chrámu k bohyni Diane zaviedli, a keď jej nebudú chcieť obetovať, aby ich usmrtili. Po ceste k smrti napomínal sv. Urban druhov: «Hľaďte, deti moje, teraz nás volá Boh k sebe potešujúcimi slovami: «Poďte ku mne všetci, ktorí ste obťažení, a ja vás občerstvím!» Dosiaľ sme videli Najsvätejšieho, Najmilosrdnejšieho akoby v zrkadle; teraz sa blíži posvätný okamžik, v ktorom Ho z tváre do tváre budeme vidieť!»

Keď vstúpili do pohanského chrámu, riekli jednohlasne katom: «Vykonajte rozkaz pánov, my neobetujeme nepravým bohom!» Kati ich vyvliekli von a postínali pred vrátami, a zohavené telá nechali ležať na ulici.

V noci prišli Favianus Amon a Kalixt a tajne pochovali telá sv. mučeníkov na kresťanskom cintoríne. To sa stalo 25. mája roku 230 po Kr. Len v roku 821 boli nájdené pozostatky sv. Cecílie, Urbana, Tiburtia, Valeriána a ďalších mučeníkov. Pápež Paschál ich dal preniesť do chrámu sv. Cecílie, pápež Lev IV. daroval cisárovnej Irmindgarde, manželke Lothara I., hlavu sv. Cecílie s ostatkami sv. pápežov a mučeníkov Sixta a Urbana, ktoré ona potom uložila do chrámu, roku 849 v Erstaine v Elsasku k ich úcte založeného.

Sv. Urban saa vyobrazuje v pápežskom rúchu, pri jeho nohách je meč a polámaná modla.

Poučenie

Pápež svätý Urban žil ako sv. apoštolovia. Ani dvesto rokov neuplynulo od toho času, čo sv. Peter spravoval v Ríme sv. Cirkev. Za čias sv. Urbana bolo učenie sv. Petra ešte v ústach veriaceho rímskeho ľudu, a ľud ten žil, ako za čias apoštolských. Bohatí vydržiavali chudobných ako sv. Cecília. Majetok bol spoločný; diakoni sa starali o výživu kresťanskej obce. A každý kresťan sa tešil, keď mohol pre meno Ježiš trpieť. Sv. Urban neohrozene bránil svoje stádo. Keď ho miestodržiteľ osočoval, nepohoršoval sa. Pokojne zastával pravdu.

Kresťan, i ty ho nasleduj! Nebuď hnevlivý; nezahor pomstou proti osočovateľom; ale pokojne bráň svoju česť. Pozemské veci si nezasluhujú, aby sme pre ne svoju dušu znepokojovali. Premýšľaj, či sa nahneváš sám na seba, keď Boha svojho urazíš? Keď ťa blížny urazí, odpusť mu zo srdca jeho vinu, a zmier sa s tým, ktorý ťa urazil.

Sv. Urban bránil sv. náboženstvo neohrozene proti pohanskému tyranovi; ale len vtedy hovoril, keď to bolo naozaj treba. Počul mnoho od rozhnevaného pohana a sám hovoril len málo, ale všetko s rozmyslom. Riadil sa podľa sv. apoštola Jakuba, ktorý hovorí, že máme byť rýchli k načúvaniu, pomalí k hovoreniu. Na toto pravidlo máme i my stále pamätať.

Boh hovorieva k tebe, kresťan, ústami predstavených, ktorí ti Jeho vôľu zvestujú: tento hlas máš počúvať a plniť. Boh hovorieva k tebe tvojimi priateľmi i nepriateľmi, ktorí ťa upozorňujú na chyby: počúvaj ich! Boh hovorieva k tebe i tvojím svedomím: počúvaj ho! A ak svoje svedomie poriadne spytuješ, zbadáš, že najviac hrešíš ústami: preto buď neskorý k reči, rovnako ako sv. Urban.

Modlitba

Svätý Urban, pros za nás, aby sme i my podľa napomenutia sv. apoštola Jakuba a podľa tvojho príkladu vždy mnoho počúvali a málo hovorili, žeby sme tak s tebou radostí večného blahoslavenstva účastnými sa stali. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)