Sv. Vít, mučeník

14. júna 2026   Cirkev

Za vlády cisára Diokleciána, na samom počiatku štvrtého storočia, žil v prístavnom meste Mazzara na Sicílii bohatý a vážený Riman menom Hylas; jeho jediný syn Vít bol tajne svojou pestúnkou Krescenciou a jej manželom Modestom, ktorí ako otroci v jeho dome slúžili, pokrstený a vo svätom kresťanskom náboženstve vychovávaný.

Hylas, mestský senátor, im po predčasnej smrti svojej manželky zveril svojho jedináčika do opatery, keď sám, úradnými prácami zaneprázdnený, sa o jeho výchovu starať nemohol. A pod vedením týchto tajných kresťanov stal sa Vít vzorom mravnosti, a milosť Božia bola s ním.

Životopisné údaje

Keď mal dvanásť rokov, prejavoval múdrosť dospelého veku a bol dokonalým kresťanom. A Vít netajil svoje kresťanské presvedčenie. Otec, pyšný Riman, považoval to za hanbu, a všemožne mu i dohováral, aby sa tej kresťanskej viery zriekol a klaňal otcovým modlám. «Žiadne protivenstvo nevytrhne lásku k Pánu Ježišovi z môjho srdca», odpovedal mu chlapec, keď sa otec trestom vyhrážal. Rozhnevaný otec vlastnými rukami trýznil svojho syna. Vít nato riekol, že sa neprestane pravému Bohu klaňať, že je mu smiešne ctiť si bôžikov, ktorí ani nežijú a o ktorých sa nemravnosti rozprávajú. Obrátil sa preto pohanský otec na svojho priateľa Valeriána, miestodržiteľa na Sicílii, aby on chlapcovu tvrdohlavosť zlomil.

Valerián si dal Víta predviesť a pýtal sa ho: «Prečo že nechceš obetovať nesmrteľným bohom? Či nevieš, že to sám cisár žiada a že rozkázal kresťanov mučiť ak tak neučinia?» Vít sa prežehnal znamením sv. kríža a odpovedal: «Diablom sa nebudem klaňať, ani drevu a skalám obetovať; lebo ja vyznávam pravého Boha, ktorému moja duša verne slúži!» Jeho otec Hylas začal nariekať a volal: «Nariekajte všetci spolu so mnou, lebo sa musím prizerať, ako môj jediný syn hynie!» «Ja nezahyniem, keď budem môcť vstúpiť do spoločnosti spravodlivých!» riekol Vít.

Valerián chcel chlapca získať peknými slovami, preto povedal: «Pretože pochádzaš zo vznešeného rodu, zadržovalo ma priateľstvo tvojho otca, žeby som rozkaz cisárov nevyplnil. Vidím však tvoju hlavatosť a preto ju zlomím trestom.» A dal ho bičovať a prikázal mu, aby obetoval modlám. «Už som ti povedal, že sa klaniam Kristovi, Synovi Božiemu», odpovedal trýznený mladík. A miestodržiteľ dal ho zase bičovať. «Ach», zvolal zrazu Valerián, «prišiel som o ruku a cítim neznesiteľné bolesti!» A obrátil sa k Hylasovi: «Vidím, že nemáš syna, ale čarodejníka.» «Nie som čarodejník», odvetil pokojne Vít, «ale sluha Krista, ktorý ma učil svoje prikázania, ktorého učením a skutkami som naplnený, ktorý i mŕtvych vzkriesil, a suchými nohami po vode kráčal, ktorý vetrom a vlnám prikázal, aby sa utíšili, ktoré Ho i poslúchli. A môžem v mene Toho, ktorého som sluhom, tvoju ruku uzdraviť.» «Urob to», riekol Valerián, aby som sa presvedčil, že nie si čarodejník, ale sluha pravého Boha.»

Vít dvihol oči k nebu a modlil sa: «K vôli tým, ktorí tu stoja, ó Pane, aby videli a verili v nášho Pána Ježiša Krista, Syna Tvojho, ktorý s Tebou ako pravý všemohúci Boh v jednote Ducha Svätého kraľuje: uzdrav v mene toho Pána Ježiša Krista ruku miestodržiteľa!» A ruka Valeriána bola zdravá. «Choď a naprav svojho syna, aby obetoval bohom a nezahynul,» obrátil sa miestodržiteľ k Hylasovi, chytil za ruku Víta a prepustil mu ho.

Hylas odviedol svojho syna domov a neprestával ho prehovárať, aby Boha zaprel a klaňal sa modlám. Obsypával ho darmi a láskavými slovami, a Vít sa na kolenách vo svojej izbe neprestajne modlil k Bohu, aby mu doprial stálosti. Jedného dňa Hylas náhle zvolal: «Ach, syn môj, stratil som zrak a cítim veľkú bolesť.» O nešťastí sa dozvedel i miestodržiteľ Valerián. Prišiel k nemu a pýtal sa ho, ako sa to stalo. «Hľadel som do synovej izby,» rozprával nešťastný Hylas, «i uzrel som bohov, ktorých oči svietili ako slnce a ktorých pohľad bol ako blesk. Tú žiaru som nemohol zniesť a oslepol som.» «Áno», odpovedal začudovaný Valerián, «bohovia zjavili, ako si rozprával, svoju moc.» A vzal Hylasa do Jupiterovej modlitebne, tam padli pred modlou na kolená a Hylas sa modlil: «O nepremožiteľný Jupiter, keď mi navrátiš zrak, prinesiem ti nespočetné obety. Posvätím ti vola so zlatými rohmi a pannu, keď ma potešíš!»

Bolesti však neprestávali; zrak sa nevracal, márne vzývali modlu. Keď ho domov priviedli, prosil otec Víta: «Pomôž mi, syn môj!» «Keď chceš vyzdravieť,» riekol Vít, «zriekni sa Jupitera, Herkula, Juny, Minervy, Vesty a Apolóna.» «A ako?» pýtal sa otec. «Nevolaj ich bohmi, ale diablami a vyznaj, že modly, ktorým si sa dosiaľ klaňal, nemajú žiadnu moc,» poučoval ho syn. «Zriekam sa ich,» riekol ubolený otec. «Vidím,» povedal Vít, «že tvoje srdce ešte nie je očistené. Aby však títo tu prítomní uverili a meno Pána Ježiša Krista bolo oslávené, budem prosiť Pána o milosrdenstvo.» A Vít položil ruky na otcove oči a modlil sa: «Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý si slepým od narodenia svojou mocou zrak navrátil, osvieť i otcove oči, nie síce pre jeho vieru, ktorá je ešte slabá, ale pre oslávenie svojho mena, aby to tvoji nepriatelia videli a zahanbení boli, a všetci sa, ktorí Teba, Pane, poznajú, tešiť mohli!» A otec opäť videl. Miesto toho však, žeby Bohu ďakoval, zaslepený pohan zvolal: «Ďakujem vám bohovia, že ste ma uzdravili!»

O krátky čas vydal cisár Dioklecián nový prísny rozkaz, aby kresťania boli mučení a zabíjaní. Hylas sa usiloval diabolským spôsobom nakloniť svojho syna, aby ho pred smrťou ochránil. Pripravil mu rozličné rozkoše i nahé tanečnice museli pred sedemnásťročným mládencom tancovať a jeho telesnosť dráždiť. Svätý mládenec však zavrel oči a modlil sa Bohu. Pohanský otec ho trýznil a vyhrážal sa mu, že ho vydá miestodržiteľovi k umučeniu. To začuli Modestus a Krescencia a presvedčili Víta, aby s nimi ušiel do cudzej zeme. Za noci ho odviedli z domu, vysadli spolu na loď a odplavili sa do Lukánie. Tam vyhľadali pustatinu pri rieke Sele, usadili sa tam a živili sa bylinami, divým ovocím a korienkami. Ako dlho tam žili, nevedel.

Vďaka ústnemu podaniu vieme, že Diokleciánov syn ťažko ochorel a keď žiadne lieky nepomáhali, Valerián, ktorý bol vtedy na cisárovom dvore , radil, že Vít, ktorý otcovi ušiel, môže princa uzdraviť. Cisár rozkázal Víta hľadať po celom Taliansku, až ho napokon v jeho pustovni chytili a priviedli ku cisárovi. Dioklecián oslovil Víta: «Či môžeš môjho syna uzdraviť?» «Možno, že dosiahne zdravie», odpovedal Vít, «ktoré mu ja síce vrátiť nemôžem; ale môže to učiniť Ježiš Kristus, ktorého som sluhom, keď ho bude chcieť oslobodiť od zlého ducha. On to môže ľahko.» «Vypros to u Neho», riekol cisár. A sv. Vít vložil ruky na princovu hlavu, modlil sa ticho a zvolal: «Oj, ty nečistý duchu! V mene Pána nášho Ježiša Krista zaklínam ťa, aby si stvorenie toto opustil!» A syn cisárov ozdravel.

Keď Dioklecián videl tento zázrak, pýtal sa Víta, akými čarami to spravil. A keď mu Vít povedal, že sa to len mocou a menom Krista stalo, ktorý je pravý živý Boh, riekol pohanský cisár: «Obetuj našim bohom a dám ti striebra, zlata a nádherné rúcho a budeš mojím priateľom!» «Tvoje poklady nepotrebujem; ja mám Pána, Boha svojho, ktorý mi dá nesmrteľné rúcho, keď mu budem verne slúžiť, čo nechápu tí, ktorí v tmách blúdia.» «Nehovor tak pyšne», riekol nahnevaný cisár; «radšej zachráň si svoj život a obetuj bohom.» «Trápenie, ktorým sa mi vyhrážaš, je pre mňa neoceniteľné; preto túžim po ňom, lebo dosiahnem palmovú ratolesť, ktorú Boh prisľúbil svojim vyvoleným.» I rozkázal rozhnevaný cisár Víta, Modesta a Krescenciu hodiť do väzenia.

Zjavil sa im anjel a nasýtil ich. Keď sa o niekoľko dní cisár dozvedel, že uväznení nezomreli hladom a Vít sám vyznal, že ich anjel Boží kŕmil, rozzúril sa Dioklecián a dal Víta do vriacej smoly hodiť. Vít chválil vo vriacom kotli Boha a keď to cisár počul, že sa mu nič nestalo, dal Víta, Modesta a Krescenciu odviesť do kolosea, aby tam boli predhodení divým šelmám; a hnevom sa trasúc zvolal: «Uvidíme, či je váš Boh taký mocný!» Vít sa prežehnal znamením sv. kríža, keď hladné levy a tigre boli zo svojich klietok vypustené. S divokým revom skočili do arény, keď však sv. mučeníkov uzreli, skrotli a ticho si ľahli k ich nohám. Pohania, vidiac to, zvolali: «Všemohúci a veľký je Boh kresťanov!» A viac ako tisíc mužov sa dalo pokrstiť. Cisár sa naľakal ľudu, dal mučeníkov odviesť do väzenia, tam na škripce natiahnuť, kým im vnútornosti nevyšli von a oni, modliac sa a ďakujúc Bohu, ducha nevypustili. To sa stalo dňa 15. júna roku 303. Ich telá pochovali nábožní kresťania v Lukánii.

V ôsmom storočí dostal opát Fulrad v St. Denis vo Francúzsku pozostatky sv. Víta a uložil ich v kláštornom chráme; roku 836 boli prenesené do kláštora Corvey na rieke Veser (dnes Severné Porýnie-Vestfálsko). Cisár Henrich I. daroval rameno sv. Víta sv. Václavovi, českému kráľovi, ktorý dal v Prahe na Hradčanoch k pocte svätého vystavať veľkolepý chrám. Cisár a český kráľ, Karol IV. dostal roku 1355 ostatné pozostatky svätého, a uložil ich do zvláštneho oltára, kde sa podnes vo veľkej úcte nachádzajú.

Sv. Vít sa vyobrazuje ako mládenec, vedľa neho vriaci kotol; v ruke palmová ratolesť, v druhej kniha a na nej kohút.

Poučenie

Svätý Vít obetoval svoj život s radosťou, aby nepoškvrnil rúcho nevinnosti, vieru zachoval a iných k poznaniu pravdy učenia Kristovho priviedol. On ako útly mladík mal živú vieru, od ktorej sa nedal odlákať ani nástrahami a trestami otcovými, ani mučením, ani smrťou. Preto sa vyobrazuje s kohútom, ktorý predstavuje opatrnosť a pozornosť vo viere.

A skadiaľ pochádzala tá bohatierska myseľ sv. Víta? Nábožní kresťania Modestus a Krescencia ho vychovávali v pravom náboženstve a zavčasu vštepovali každú cnosť do jeho útleho srdca. Tu máte príklad, kresťanskí rodičia, aby ste veľmi prozreteľne volili osoby, ktorým chcete zveriť svoje dietky do opatery a výchovy. Malé dietky pozorne počúvajú každé slovo a sledujú každý skutok, ktorý sa v ich prítomnosti stane. A čo raz videli alebo počuli, na to ľahko nezabudnú. Už pohanskí Rimania odháňali od svojich detí ľudí, ktorí škaredo hovorili. Šťastné je dieťa, ktoré má nábožných a cnostných rodičov, pestúnov a vychovávateľov, ktoré s materinským mliekom do seba saje lásku k Bohu, lásku k cnosti, lásku k blížnym. Také dieťa, i keď vyrastie a pokušeniam bude vystavené, neoddiali sa od cesty bohumilých cností, ako nás o tom život sv. Víta presvedčuje.

Modlitba

Popraj nám, ó Bože, aby sme skrze orodovanie sv. mučeníkov Víta, Modesta a Krescencie pyšne nezmýšľali, ale v Tebe milej pokore žili, žeby sme tým, čo je zlé, pohŕdali, to však, čo je pravé, s ochotnou radosťou vykonávali. Skrze Pána Ježiša Krista. Amen.

PDF (formát pre tlač)