Herézy a bludy, LXVIII: Slobodomurári, 1/3 – Úvod a základné princípy

Jozef Duháček
2. marca 2026   Cirkev História   Herézy a bludy

Ak ponecháme bokom rôzne fantastické odvodzovania, slovo „mason“ môžeme vystopovať k francúzskemu „maçon“ (latinsky „matio“ alebo „machio“), čo znamená „staviteľ múrov“ alebo „ten čo reže/seká kameň“ (porov. nemecké „Steinmetz“ od „metzen“ teda „rezať“; a holandské „vrijmetselaar“). Predtým než prejdeme k tejto a nasledujúcim častiam nášho predmetu, je potrebné zdôrazniť, že samotná povaha slobodného murárstva ako tajnej spoločnosti sťažuje istotu aj o jeho údajných dokumentoch a autoritách. O téme sa popísali milióny strán a každý sa cíti byť odborníkom na interné veci tajnej spoločnosti, prípadne tvrdí, že je bývalý slobodomurár vysokého stupňa a pozná detaily a pozadie ich plánov, ich náuky a ich obradov, čo spôsobilo, že tri štvrtiny popísaných strán možno akurát vyhodiť do koša (záchrancovia planéty – do modrého).

V tomto texte budeme čerpať predovšetkým z katolíckej encyklopédie a obmedzíme sa, nakoľko to je možné, na fakty. Autori katolíckej encyklopédie uvádzajú, že čerpali len z materiálov, ktoré uznávajú a odporúčajú zodpovední členovia slobodomurárskych spoločností.

Slovné spojenie „slobodný murár“ sa prvýkrát objavuje ešte pred rokom 1155 a pôvodne znamenalo hlavne murára s nadpriemernou zručnosťou (majstra), hoci neskôr označovalo aj toho, kto požíval slobodu alebo cechové privilégiá. Niektorí znalci tvrdia, že označovalo murára, ktorý opracovával alebo staval z voľného, nalámaného kameňa, na rozdiel od hrubého lámača kameňa, ktorí pracoval niekde v lome. No tento výklad sa iným zdal neuspokojivý a objavila sa teória, že ide o označenie murárov, ktorí putovali po Európe za prácou v období búrlivej stavebnej činnosti a nepodliehali právomoci mestských cechov. Malo ísť o skúsených remeselníkov, ktorí boli podľa stredovekej praxe oslobodení od obmedzení a kontroly miestnych cechov, a mohli voľne cestovať a poskytovať služby všade tam, kde sa stavala nejaká veľká stavba.

Títo slobodní murári si teda vytvorili systém tajných znamení a hesiel, vďaka ktorým sa mohli identifikovať a odovzdávať remeslo a skúsenosti ďalej. V anglickom práve sa slovo „freemason“ prvýkrát spomína v roku 1495, zatiaľ čo „frank-mason“ sa už vyskytuje v zákone z rokov 1444–1445. Neskôr sa termíny „freemason“ a „mason“ používali ako zameniteľné pojmy.

Moderný význam pojmu má počiatok v ustanovení Veľkej lóže v Anglicku v roku 1717. V tomto chápaní sa slobodomurárstvo podľa oficiálnych anglických, škótskych, amerických atď. rituálov najčastejšie definuje ako zvláštny systém morálky zahalený v alegórii a ilustrovaný symbolmi. Iná definícia znie, že je to veda, ktorá sa zaoberá hľadaním božskej pravdy. Nemecká encyklopédia slobodného murárstva hovorí, že je to činnosť úzko spojených mužov, ktorí pomocou symbolických foriem prevzatých hlavne z murárskeho remesla a z architektúry pracujú pre blaho ľudstva, usilujú sa morálne povzniesť seba i druhých a tým vytvoriť univerzálny zväzok ľudstva, ktorý sa snažia už teraz ukazovať v malom rozsahu. Treba poznamenať, že v slovenčine sa pre označenie týchto ľudí z viacerých dôvodov nepoužíva spojenie „slobodný murár“, ale jedno zložené slovo, „slobodomurár“.

Dejiny

Dejiny slobodomurárstva asi ešte nikdy neboli napísané v duchu kritickej pravdy. Chýbajúce články reťaze dôkazov boli často dopĺňané svojvoľnými výmyslami a výroky obrovského významu boli podopierané len chatrnými dôkazmi. Dejepisná časť najstarších záznamov, ako ju napísali Anderson, Preston, Smith, Calcott a iní autori tej generácie, je zbierkou absurdných bájok.

Zárodky takmer všetkých týchto fantastických teórií obsahuje Andersonova kniha The Constitutions of Free Masons (1723, 1738), ktorá stavia slobodomurárstvo na roveň s geometriou a umeniami na nej založenými; naznačuje, že sám Boh, Veľký Architekt Vesmíru, založil slobodomurárstvo a že jeho patrónmi boli Adam, patriarchovia, králi a filozofi staroveku. Dokonca aj Ježiš Kristus je vedený ako Veľmajster. Slobodomurárom sa pripisuje stavba Noemovej archy, Babylonskej veže, pyramíd a Šalamúnovho chrámu.

Neskorší autori hľadajú pôvod slobodomurárstva v egyptských, dionýzovských, eleusínskych, mithrických a druidských mystériách; v sektách a školách ako pythagorejci, esejci, zoroastriáni a gnostici; v evanjelizačných spoločnostiach, ktoré predchádzali reformácii; v rytierskych rádoch (johaniti, templári); medzi alchymistami, rosenkruciánmi a kabalistami; v čínskych a arabských tajných spoločnostiach. Tvrdí sa tiež, že Pythagoras založil druidskú organizáciu/náboženstvo a preto slobodomurárstvo pravdepodobne existovalo v Anglicku 500 rokov pred Kr. Niektorí autori, považujúc rôzne geologické nálezy za slobodomurárske symboly, sledujú slobodomurárstvo až do miocénnu (20 až 5 miliónov rokov pred Kr.), zatiaľ čo iní tvrdia, že slobodomurárska veda existovala pred stvorením tejto planéty rozptýlená medzi početnými hviezdnymi systémami.

Nie je ťažké pochopiť, že pokus dokázať starobylosť slobodomurárstva pomocou pyramíd a obeliskov (jeden bol prevezený do New Yorku v roku 1879) viedol k rozsiahlej literatúre o týchto objektoch. Hoci mnohí inteligentní slobodomurári považujú tieto tvrdenia za nezmysly, veľa z nich prijíma vyhlásenia, ktoré po zasvätení dostanú v tzv. Napomenutí (admonícií): „Starobylé bezpochyby je (slobodomurárstvo), existuje od nepamäti. V každom veku ho najväčší a najlepší muži všetkých vekov podporovali, nepokladali za nedôstojné svojej hodnosti vymeniť žezlo za murársku lyžicu, zúčastňovali sa našich mystérií a zúčastňovali sa našich zhromaždení.“

Je pravda, že v stredoveku sa k slobodným murárom a architektom pripájali aj niektorí aristokrati, ktorí nepracovali na stavbách, no zúčastňovali sa prijímacích ceremónií a mali svoje rozpoznávacie znamenia. Toto však v žiadnom prípade nemožno prirovnať k špekulatívnemu slobodomurárstvu modernej doby po roku 1723.

Špekulatívne murárstvo sa začalo založením Veľkej lóže Anglicka 24. júna 1717 a jeho podstatná organizácia bola dokončená v roku 1722 prijatím novej Knihy stanov (Book of Constitutions) a troch stupňov: učeň, tovariš, majster. Tie najspoľahlivejšie výskumy ukazujú, že v roku 1717 staré lóže (ľudia, ktorí naozaj pracovali na stavbách) už prakticky neexistovali. Nové lóže začínali ako spoločenské kluby a ich charakteristický slobodomurársky duch sa vyvíjal len pomaly. Tento duch, ako sa prejavil v nových stanovách, bol v rozpore s duchom, ktorý oživoval skorších murárov. Tieto fakty dokazujú, že moderné murárstvo nie je oživením staršieho systému, ale novým systémom, ktorý nevznikol skôr než na začiatku 18. storočia.

Základné princípy

Medzi slobodomurármi bolo mnoho kontroverzií ohľadom podstatných bodov slobodomurárstva. Anglicky hovoriaci bratia ich nazývajú „landmarks“ (medzníky), termín prevzatý z Deuteronómia (porov. Dt 19,14), čo znamená „hranice slobodomurárskej slobody“ alebo nemenné limity, v ktorých sa musia všetci murári pohybovať. Uvádza nie menej ako dvadsaťpäť medzníkov, najdôležitejšie sú tieto:

– metóda rozpoznávania tajnými znameniami, slovami, stiskmi rúk, krokmi atď.;
– tri stupne vrátane;
– Hiramova legenda;
– správna ochrana lóže proti „dažďu“ a „snehu“, t. j. proti špehom a profánnym votrelcom;
– právo každého regulárneho murára navštíviť každú regulárnu lóžu na svete;
– viera v existenciu Boha a v posmrtný život;
– Kniha posvätného zákona;
– rovnosť slobodomurárov v lóži;
– tajomstvo;
– symbolická metóda vyučovania;
– nedotknuteľnosť medzníkov.

V slobodomurárstve nie je žiadna autorita, ktorá by mohla ustanoviť takéto „nemenné“ medzníky alebo základné zákony. Dokonca aj „Staré povinnosti“ (Old Charges), ktoré podľa Andersonových stanov obsahujú nemenné zákony, majú právne záväzný charakter len v rozsahu, v akom sú vložené do „Knihy stanov každej Veľkej lóže“. V praxi sa za univerzálne platné a podstatné považujú princípy opísané v prvom a šiestom článku „Starých povinností“, tak ako ich uvádzajú texty prvých dvoch anglických vydaní (1723 a 1738) Andersonových Constitutions. Neskôr boli vložené do „Knihy stanov“ takmer všetkých ostatných Veľkých lóží. Text z roku 1738, ktorý bol prijatý a dlho používaný mnohými Veľkými lóžami, je tiež veľmi dôležitý sám osebe a ako ďalšie vysvetlenie „nezrelého“ textu z roku 1723:

I. O Bohu a náboženstve. Slobodomurár je povinný podľa svojho postavenia dodržiavať morálny zákon: a ak správne chápe Umenie (svoju činnosť označujú slobodomurári ako Craft – remeslo alebo umenie, pozn. red.), nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožným libertínom. Hoci v staroveku boli slobodomurári v každej krajine povinní prijať náboženstvo danej krajiny alebo národa, nech bolo akékoľvek, teraz sa považuje za vhodnejšie zaväzovať ich iba k tomu náboženstvu, na ktorom sa všetci ľudia zhodujú, pričom ich osobné názory si nechávajú pre seba: to jest byť dobrými ľuďmi a pravdivými alebo ľuďmi čestnými a poctivými, nech sa už líšia akýmikoľvek denomináciami alebo vyznaniami; čím sa slobodomurárstvo stáva centrom zjednotenia a prostriedkom na získavanie skutočného priateľstva medzi osobami, ktoré by inak museli zostať navždy vzdialené.

VI. O správaní v lóži… Aby sa zachoval pokoj a harmónia, nesmú sa za dvere lóže vnášať žiadne súkromné urážky alebo hádky, o to menej hádky o náboženstve alebo národoch alebo štátnej politike, keďže my ako slobodomurári máme len vyššie spomenuté všeobecné náboženstvo, sme tiež zo všetkých národov, jazykov, príbuzenstiev a kmeňov a odporujeme všetkej politike ako niečomu, čo nikdy neprispelo a nikdy neprispieva k blahu lóže. Táto povinnosť bola vždy prísne nariaďovaná a dodržiavaná; najmä však od Reformácie v Británii alebo od odtrhnutia a odlúčenia týchto národov od spoločenstva s Rímom.

V texte z roku 1738 znejú tie isté články s malou odchýlkou:

I. O Bohu a náboženstve. Slobodomurár je povinný podľa svojho postavenia dodržiavať morálny zákon ako skutočný Noachida (syn Noemov, prvé meno slobodných murárov) a ak správne chápe remeslo (svoju činnosť označujú slobodomurári ako Craft – remeslo alebo umenie, pozn. red.), nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožným libertínom ani nebude konať proti svedomiu. V staroveku boli kresťanskí slobodomurári nabádaní dodržiavať kresťanské zvyky každej krajiny, kde cestovali alebo pracovali; ale keďže murárstvo sa nachádza vo všetkých národoch, aj u rôznych náboženstiev, teraz sú všeobecne nabádaní držať sa toho náboženstva, na ktorom sa všetci ľudia zhodujú (ponechávajúc každému bratovi jeho vlastný osobný názor), to jest byť dobrými mužmi a pravdivými, mužmi cti a čestnosti, akýmikoľvek denomináciami, náboženstvami alebo presvedčeniami sa odlišujú; lebo všetci sa zhodujú v troch veľkých článkoch Noema, čo stačí na zachovanie cementu lóže. Tak je slobodomurárstvo centrom ich zjednotenia a šťastným prostriedkom na získavanie skutočného priateľstva medzi osobami, ktoré by inak museli zostať navždy vzdialené.

VI. O Správaní v lóži: … Žiadne súkromné urážky ani hádky o národoch, rodinách, náboženstvách alebo politike nesmú byť akýmkoľvek spôsobom alebo pod akoukoľvek zámienkou či výhovorkou prinesené za dvere lóže; lebo ako slobodomurári máme vyššie spomenuté najstaršie všeobecné náboženstvo všetkých národov postavené na štvorci, vodováhe a olovnici; a ako naši predchodcovia vo všetkých vekoch odporujeme politickým sporom ako niečomu, čo je v rozpore s pokojom a blahobytom lóže.

Aby sme správne pochopili rozdiel medi špekulatívnym slobodomurárstvom a tým stredovekým, je potrebné porovnať tieto texty s kresťanskými stanovami, ktoré prijímali staré lóže do roku 1747.„Prvá povinnosť je, aby si bol verný Bohu a Svätej Cirkvi a neprijímal žiaden blud alebo herézu.“ Radikálny kontrast je zjavný. Zatiaľ čo slobodomurár podľa starej ústavy bol povinný byť verný Bohu a Cirkvi, vyhýbať sa herézam, jeho „náboženské“ povinnosti podľa novej ústavy sú zredukované na dodržiavanie „morálneho zákona“, prakticky zhrnutého v pravidlách „cti a čestnosti“, na ktorých sa „všetci ľudia zhodujú“. Toto „univerzálne náboženstvo ľudskosti – humanity“, ktoré postupne odstraňuje rozdelenie ľudstva spôsobené osobitnými názormi, náboženskými, národnými a sociálnymi predsudkami, má byť putom zjednotenia medzi ľuďmi v slobodomurárskej spoločnosti, chápanej ako predloha celkovej ľudskej civilizácie.

Humanita alebo Ľudskosť je pojem používaný na označenie podstatného princípu slobodomurárstva. Objavuje sa v murárskom posolstve z roku 1747. Ďalšie heslá sú „tolerancia“, „nesektársky“, „kozmopolitný“. Kresťanský charakter spoločnosti bol vymenený za nesektárske stanovy, ktoré mali otvoriť dvere vyznávačom všetkých siekt bez ohľadu na ich rozdiely, za predpokladu dodržiavania jednoduchých podmienok morálky, zrelého veku a schváleného hlasovania. V kontinentálnom slobodomurárstve sa tie isté pojmy vyjadrujú slovami „neutralita“, „laicita“, „konfesionálna bezpríznakovosť“ a pod. V texte z roku 1738 je kladený osobitný dôraz na „slobodu svedomia“ a univerzálny, nekresťanský charakter slobodomurárstva. Slobodomurár je nazývaný „skutočný Noachida“, t. j. vyznávač predkresťanského a predmojžišovského náboženstva nerozdeleného ľudstva. 3 Noemove články sú s najväčšou pravdepodobnosťou povinnosti voči Bohu, blížnemu a sebe samému. Mohli by sa tiež vzťahovať na bratskú lásku, pomoc a pravdu, a sú všeobecne označované ako „veľký cement“ bratstva.

O starovekých slobodomurároch novší text už nehovorí, že boli povinní „prijať náboženstvo“, ale iba „dodržiavať kresťanské zvyky každej krajiny“. Označenie tohto „nesektárskeho“ náboženstva ako „najstaršieho a všeobecného (v Andersonovom texte naozaj stojí catholick)“ prezrádza pokus postaviť toto náboženstvo „ľudskosti“ proti náboženstvu rímskokatolíckemu a prezentovať ho ako jediné skutočné, pravé a pôvodne katolícke. Nesektársky charakter murárstva je implikovaný aj v letopočte. Na prvej strane sa uvádza dátum „V roku slobodomurárstva 5723“. Teda žiadne Anno Domini.

Dva body si zaslúžia osobitnú zmienku: výroky o „augustovskom“ a „gotickom“ štýle architektúry a stotožňovanie murárstva s geometriou. „Augustovský“ – myslí sa tým antický štýl, v ktorom boli postavené najväčšie stavby v pohanskej Rímskej ríši, je vyzdvihovaný nad všetky ostatné, lebo reflektuje „humanizmus“. „Gotický“ je obviňovaný z nevedomosti a úzkoprsosti stelesňuje kresťanskú a najmä rímskokatolícku ortodoxiu. Stotožňovanie slobodomurárstva s geometriou vyzdvihuje naturalistický charakter toho prvého. Aj Kráľovská spoločnosť (Royal Society), ktorej väčšinu členov tvorili slobodomurári, vyznávala empirickú alebo „pozitivistickú“ geometrickú metódu rozumu a dedukcie.

Je to iba nekonzistentnosťou a typicky americkou nedbanlivosťou, že niektoré Veľké lóže Severnej Ameriky trvajú na viere v božskú inšpiráciu Biblie a že nemálo slobodomurárov v Amerike vyhlasovalo slobodomurárstvo za podstatne „kresťanskú inštitúciu“. Podľa nemeckých Veľkých lóží je Kristus iba múdrym a cnostným človekom par excellence, modelom a učiteľom „ľudskosti“. Vo švédskom systéme sa hovorí, že Kristus učil okrem ezoterickej (verejnej) kresťanskej doktríny určenej pre ľud a tupú masu svojich učeníkov aj ezoterickú (tajnú) doktrínu pre svojich vyvolených učeníkov, ako sv. Ján, v ktorej popieral, že je Boh. Tento systém tvrdí, že slobodomurárstvo je potomkom kresťanskej tajnej spoločnosti, v ktorej sa táto ezoterická doktrína šírila.

Je však zrejmé, že aj v tomto obmedzenom zmysle „nesektárskeho“ kresťanstva nie je slobodomurárstvo kresťanskou inštitúciou, pretože uznáva mnoho predkresťanských modelov a učiteľov „ľudskosti“. Všetci poučení slobodomurári sa zhodujú v objektívnom význame tohto princípu „humanity“, podľa ktorého je viera v dogmy nedôležitá, alebo dokonca škodlivá pre zákon univerzálnej lásky a tolerancie. Slobodné murárstvo je preto proti nielen katolicizmu a kresťanstvu, ale celému systému nadprirodzenej pravdy.

Jediné vážne spory medzi slobodomurármi ohľadom výkladu textov z rokov 1723 a 1738 sa týkajú slov: „A ak správne chápe Umenie, nikdy nebude hlúpym ateistom ani bezbožným libertínom“. Kontroverzia o význame týchto slov bola obzvlášť ostrá od 13. septembra 1877, keď Veľký Orient Francúzska vymazal zo svojich stanov odsek, ktorým bola existencia Boha a nesmrteľnosť duše vyhlásená za základ slobodomurárstva a dal prvému článku svojich nových ústav toto znenie: „Slobodomurárstvo, podstatne filantropická, filozofická (naturalistická, adogmatická) a pokroková inštitúcia, má za cieľ hľadanie pravdy, štúdium univerzálnej morálky, vied a umení a praktizovanie dobročinnosti. Má za princípy absolútnu slobodu svedomia a ľudskú solidaritu. Nikoho nevylučuje pre jeho vieru. Jeho heslom je Sloboda, Rovnosť, Bratstvo.“

V roku 1878 sa Veľký Orient navyše rozhodol vymazať z rituálov a lóžových zápisov všetky narážky na náboženské dogmy ako symboly Veľkého architekta, Bibliu atď. Tieto opatrenia vyvolali protesty takmer všetkých anglo-amerických a nemeckých orgánov a viedli k schizme medzi anglo-americkými Veľkými lóžami a Veľkým Orientom Francúzska.

V pravde je však celé slobodomurárstvo plné nejednoznačnosti. Texty z rokov 1723 a 1738 základného zákona týkajúceho sa ateizmu sú úmyselne nejednoznačné. Ateizmus nie je pozitívne odsúdený, ale len dostatočne zamlčaný, aby vyhovoval požiadavkám doby, v ktorej by otvorené priznanie ateizmu bolo osudné. Nikde nie je povedané, že ateisti nemôžu byť prijatí, alebo že žiadny slobodomurár nemôže byť ateistom, ale iba že ak správne chápe Umenie, nikdy nebude hlúpym ateistom atď., t. j. nebude ateizmus hlásať alebo vyznávať hlúpo, napríklad vyhláseniami, ktoré urážajú náboženské city a privádzajú slobodomurárstvo do zlej povesti. A ani hlúpy ateista si v stanovách nezaslúžil silnejšiu kritiku než len jednoduché konštatovanie, že nechápe umenie správne.

Sotva vážnejšie je odmietnutie ateizmu britskými, americkými a niektorými nemeckými Veľkými lóžami v ich boji s Veľkým Orientom Francúzska. Anglická Veľká lóža síce v 1878 prijala štyri rezolúcie, v ktorých vyhlasuje vieru vo Veľkého architekta vesmíru za najdôležitejší staroveký medzník rádu a explicitné vyznanie tejto viery požadovala od bratov patriacich k Veľkému Orientu Francúzska ako podmienku prístupu do anglických lóží. Podobné opatrenia prijali írska, škótska a severoamerické Veľké lóže. Táto viera vo Veľkého architekta je však taká vágna a symbolická, že nie je v rozpore ani s „hlúpym“ ateizmom.

Americký slobodomurár Zabriskie vyhlásil, že „jednotliví členovia môžu veriť v mnohých bohov, ak to ich svedomie a úsudok diktuje“. Nemeckí slobodomurári prijali tvrdenie, že „väčšina ľudí chápe Boha v zmysle ezoterických náboženstiev ako všemohúceho človeka; iní chápu Boha ako najvyššiu ideu, akú si človek môže utvoriť v zmysle ezoterických náboženstiev.“ Thevenot, tajomník Veľkého Orientu Francúzska, v oficiálnom liste Veľkej lóži Škótska v roku 1878 uvádza: „Francúzske slobodomurárstvo neverí, že existujú ateisti v absolútnom zmysle slova.“ Pike priznáva: Muž, ktorý má vyšší pojem Boha než tí okolo neho a ktorý popiera, že ich pojem je Boh, je veľmi pravdepodobne nazývaný ateistom mužmi, ktorí sú v skutočnosti oveľa menej veriaci v Boha než on, atď.

Tak celá kontroverzia teda bola len nominálna a formálna. Navyše treba poznamenať, že doložka vyhlasujúca vieru vo Veľkého architekta za podmienku prijatia bola vložená do textu ústav Veľkej lóže Anglicka až v roku 1815 a že ten istý text hovorí: „Slobodomurár je preto obzvlášť viazaný nikdy nekonať proti hlasu svojho svedomia“, čím Veľká lóža Anglicka uznávala, že sloboda svedomia je najvyšším princípom slobodného murárstva, ktorý prevyšuje všetky ostatné, keď sú v rozpore. Rovnaká nadradenosť slobody svedomia je implikovaná aj v nesektárskom charaktere, ktorý anglo-americkí murári uznávajú ako najvnútornejšiu podstatu murárstva. „Dva princípy“, povedal nemecký cisár Fridrich III. v slávnostnom prejave k slobodomurárom v Štrasburgu 12. septembra 1886, „charakterizujú nadovšetko naše ciele, totiž sloboda svedomia a tolerancia“; a nemecký „Handbuch“ poznamenáva, že sloboda svedomia a tolerancia boli tým najvyšším slobodomurárskym orgánom v Nemecku vyhlásené za základ murárstva.

Veľký Orient Francúzska má pravdu zo slobodomurárskeho hľadiska, pokiaľ ide o podstatu veci; ale odklonil sa od tradície tým, že zahodil symboly a symbolické formulácie. Z tohto hľadiska sú symboly Veľkého architekta vesmíru a Biblie skutočne pre slobodomurárstvo najdôležitejšie. Preto niektoré Veľké lóže nakoniec tieto symboly zachovali: „Úplne súhlasíme s vami v tom, že všetky dogmy, pozitívne alebo negatívne, považujeme za radikálne protirečiace murárstvu, ktorého učenie sa môže šíriť iba symbolmi. A symboly môžu a musia byť vysvetľované každým podľa svojho vlastného chápania; tým slúžia na udržanie súladu. Preto naša Veľká lóža fakultatívne zachováva Symbol Veľkého architekta vesmíru, pretože každý ho môže chápať v súlade so svojimi osobnými presvedčeniami. Vylučovať sa navzájom kvôli metafyzickým otázkam sa nám javí ako to najnehodnejšie, čo slobodomurári môžu urobiť.“ Oficiálny orgán talianskeho slobodomurárstva dokonca zdôrazňuje: „Formula Veľkého architekta, ktorá je slobodomurárstvu vyčítaná ako nejednoznačná a absurdná, je najširšou a najspravodlivejšou afirmáciou nesmierneho princípu existencie a môže rovnako predstavovať (revolučného) Boha Mazziniho ako Satana Giosue Carducciho (v jeho slávnej hymne Satanovi); Boha ako prameň lásky, nie nenávisti; Satana ako génia dobra, nie zla.“

(pokračovanie v 2. časti)

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 2/2
Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus
Herézy a bludy, XL: Jozefinizmus
Herézy a bludy, XLI: Baptisti a baptizmus
Herézy a bludy, XLII: Mormóni alebo Cirkev Ježiša Krista svätých neskorších dní
Herézy a bludy, XLIII: Adventizmus a adventisti siedmeho dňa
Herézy a bludy, XLIV: Svedkovia Jehovovi
Herézy a bludy, XLV: Mennoniti a amiši
Herézy a bludy, XLVI: Evanjelikalizmus
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 1/2
Herézy a bludy, XLVII: Pentekostalizmus, 2/2
Herézy a bludy, XLVIII: Dišpenzacionalizmus, Scofieldova referenčná Biblia a kresťanský sionizmus
Herézy a bludy, XLIX: Starokatolíci
Herézy a bludy, L: Amerikanizmus
Herézy a bludy, LI: Deizmus
Herézy a bludy, LII: Galikanizmus
Herézy a bludy, LIII: Naturalizmus
Herézy a bludy, LIV: Pozitivizmus
Herézy a bludy, LV: Racionalizmus a empirizmus
Herézy a bludy, LVI: Teozofia
Herézy a bludy, LVII: Modernizmus
Herézy a bludy, LVIII: Konciliarizmus
Herézy a bludy, LIX: Feeneyizmus
Herézy a bludy, LX: Antropozofia
Herézy a bludy, LXI: Hnutie Grálu
Herézy a bludy, LXII: Kresťanská veda
Herézy a bludy, LXIII: Armáda spásy
Herézy a bludy, LXIV: Teológia oslobodenia
Herézy a bludy, LXV: Nuestra Señora de la Santa Muerte
Herézy a bludy, LXVI: New Age
Herézy a bludy, LXVII: Sun Myung Moon a Hnutie zjednotenia

Titulný ilustračný obrázok k 68. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)