Predseda Nemeckej biskupskej konferencie Wilmer o víťazstve AfD: Ozveme sa – keď sa oslabujú demokratické inštitúcie

10. septembra 2026   Cirkev Politika

Predseda Nemeckej biskupskej konferencie (DBK) Heiner Wilmer v súvislosti s výsledkom volieb v Sasku-Anhaltsku opätovne potvrdil, že Cirkev sa vie „ozvať“, keď je to podľa neho potrebné. A potrebné je to podľa všetkého predovšetkým vtedy, keď sa „oslabujú demokratické inštitúcie“. O ozývaní sa ohľadom oslabovania katolíckej morálky a viery zatiaľ nehovoril…

Strana AfD je podľa neho preukázateľne nacionalisticky orientovaná, čo je údajne zlé. Pre takéto „völkisch“ zmýšľanie podľa Wilmera niet miesta ani v kostoloch, ani mimo nich, ani v kresťanstve, judaizme či islame.

Wilmer sa tak vyjadril počas tradičnej výročnej recepcie svätého Michala, ktorú organizuje Nemecká biskupská konferencia. Medzi hosťami boli okrem iných predsedovia vládnych parlamentných klubov Thorsten Frei (CDU) a Matthias Miersch (SPD), spolková ministerka pre rodinu Karin Prienová (CDU), bývalí predsedovia Bundestagu Wolfgang Thierse a Norbert Lammert, podpredseda Bundestagu Bodo Ramelow, bývalé spolkové ministerky Klara Geywitzová a Barbara Hendricksová (obe SPD), nový apoštolský nuncius arcibiskup Hubertus van Megen a splnomocnenkyňa Rady Evanjelickej cirkvi pri spolkovej vláde Anne Gidionová.

Predseda DBK zdôraznil, že jeho postoj nie je ani pravicový, ani ľavicový. Meradlom podľa neho nie je stranícka politika ani ideológia, ale Evanjelium a s ním spojená neodňateľná dôstojnosť človeka. Tá zrejme podľa neho súvisí rovnako neodňateľne aj s „demokratickými inštitúciami“, aj keď ich Cirkev 1800 rokov, až do 18. storočia nepoznala.

Napriek volebnému víťazstvu AfD v Sasku-Anhaltsku zároveň vyzval k dôvere:

„Ako Cirkev sa nestiahneme. Práve naopak. Ozveme sa, keď sa strach stavia proti solidarite. Ozveme sa, keď sa ľudia stavajú proti sebe. Ozveme sa, keď sa oslabujú demokratické inštitúcie.“

Biskup z Hildesheimu vyzval na posilňovanie základov slobody a demokracie v spoločnosti, ktorá je čoraz viac digitalizovaná a poznačená neistotou.

„Slobodná spoločnosť žije z toho, že ľudia smú zastávať rozdielne názory. Sloboda však predpokladá spoločnú realitu,“ povedal Wilmer. Ak sa fakty skresľujú, potláčajú alebo nahrádzajú dezinformáciami, sloboda názoru podľa neho stráca svoj demokratický zmysel.

Čiže, sloboda má svoj demokratický zmysel len ak sa štát stará o predbežnú selekciu informácií, aby vznikla – spoločná realita? Zaujímavý postreh. A nehovorí snáď práve demokratická mantra, že každý má právo na vlastné vnímanie reality? A navyše v preambule nemeckej ústavy je napísané, že „akákoľvek cenzúra nie je povolená“… Ako to chce všetko otec arcibiskup zladiť?

Strach podľa Wilmera posilňuje „túžbu po istote, po jednoduchých odpovediach, po domove“. Zároveň upozornil, že náboženské a svetonázorové otázky opäť nadobúdajú väčší význam.

„Faktor náboženstva je opäť tu. Nikdy nezmizol, no v našom svete je čoraz zreteľnejší,“ vyhlásil biskup. Bez zohľadnenia tohto faktora podľa neho nemožno nájsť dostatočné odpovede.

Vedúci Katolíckeho úradu v Berlíne prelát Karl Jüsten v súvislosti s AfD apeloval, že existujú určité postoje, o ktorých demokratické strany nemôžu vyjednávať. Je však pritom zaujímavé, že pri iných stranách, ktoré presadzujú potraty, LGBT, eutanáziu, polyamóriu či pedofíliu, nemecká cirkev žiadne podobne striktné vyhlásenia nedáva.

Podľa neho existujú aj také obsahové otázky, pri ktorých nemožno dosiahnuť dohodu bez toho, aby sa zároveň nespochybnili samotné základy spoločnosti. Je podľa neho na AfD, aby sa vzdala svojej radikálnosti.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície nemožno spochybňovať právo ani povinnosť biskupa ozvať sa vtedy, keď politické hnutie presadzuje postoje odporujúce prirodzenému zákonu, ľudskej dôstojnosti alebo katolíckej morálke. Cirkev však nie je politickou stranou a jej pastieri by mali postupovať podľa rovnakého metra voči všetkým politickým prúdom. Ak Heiner Wilmer tvrdí, že kritériom jeho postoja nie je pravica ani ľavica, ale Evanjelium, potom práve Evanjelium a katolícke učenie musia zostať kritériom aj pri posudzovaní ostatných strán.

Tu vzniká otázka konzistentnosti. Nemecká politická scéna nevedie spory iba o nacionalizmus, migráciu alebo postoj k demokratickým inštitúciám. Politické strany prijímajú konkrétne postoje aj k ochrane nenarodeného života, manželstvu a rodine, eutanázii, ľudskej sexualite či antropologickým otázkam. Ak je úlohou biskupov upozorňovať veriacich na politické postoje nezlučiteľné s kresťanstvom, potom by rovnaká dôslednosť mala platiť aj tam, kde sa politický program dostáva do priameho konfliktu s katolíckou morálnou náukou. Inak vzniká dojem, že hranice prípustného neurčuje primárne katolícka náuka, ale politické priority súčasnej spoločnosti.

Rovnako treba rozlišovať medzi legitímnym vlastenectvom a ideológiou, ktorá absolutizuje národ, rasu či štát. Katolícka tradícia nikdy neučila, že národná príslušnosť je sama osebe niečím podozrivým. Človek má prirodzené väzby k rodine, vlasti, jazyku a kultúre, zároveň však nesmie z národa vytvoriť modlu ani popierať dôstojnosť iných národov a ľudí. Preto nestačí politického protivníka označiť výrazmi ako „nacionalistický“, pri vážnom morálnom hodnotení treba presne pomenovať konkrétne postoje a vysvetliť, v čom odporujú kresťanskej viere alebo prirodzenému zákonu. Toto Wilmer pokrytecky nerobí.

Wilmer správne pripomína, že viera sa nemá meniť na politickú ideológiu. Toto varovanie však platí všetkými smermi. Kresťanstvo nemožno podriadiť nacionalizmu, ale rovnako ani liberalizmu, progresivizmu či akejkoľvek inej politickej ideológii. Cirkev stráca svoju slobodu vždy, keď namiesto toho, aby politické programy posudzovala podľa nemenných zásad viery a morálky, začne svoje morálne akcenty prispôsobovať aktuálnemu politickému konsenzu.

A napokon si bude musieť biskup Wilmer zvyknúť aj na jednu pomerne jednoduchú vlastnosť demokracie: voliči niekedy rozhodnú inak, než by si želali predstavitelia cirkevných štruktúr. Výsledok slobodných volieb možno kritizovať, analyzovať a polemizovať s politickým programom víťaza, nemožno však súčasne vzývať demokraciu a pohoršovať sa nad tým, že ju voliči využili podľa vlastného presvedčenia. Politické rozhodovanie patrí občanom, nie biskupskej konferencii.

Možno by preto bolo pre biskupa Wilmera užitočnejšie venovať viac energie oblastiam, v ktorých má ako biskup skutočnú kompetenciu, než vystupovať v úlohe politického arbitra. Napokon, nemecká Synodálna cesta mu poskytuje dostatok priestoru na synodálne sprevádzanie, diskusie o ženských kňažkách a ďalšie obľúbené degenerované reformné témy.

Jeho rozhorčenie nad volebným rozhodnutím Nemcov sa však, treba priznať, mne osobne počúva pozoruhodne príjemne – prinajmenšom ako pripomienka, že demokracia býva pre jej najhlasnejších obhajcov najťažšou skúškou práve vtedy, keď voliči hlasujú podľa nich „nesprávne“.

Branislav Krasnovský

Zdroj: katholisch.de, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)