Prezident Pápežskej akadémie pre život pripúšťa určitú formu zákona o eutanázii. Aby sa údajne predišlo radikálnejším zákonom…
10. septembra 2026
Aktuality
Po dokonanej relativizácii a deštrukcii katolíckeho morálneho učenia v otázkach sexuality (LGBT, konkubinát, etc) a manželstva (rozvody, anulácie, etc) a po rovnako dokonanej relativizácii staršieho dáta, týkajúcej sa odťažitejších dogiem, už zostali len posledné dve bašty, ktoré je podľa progresivistov treba v Cirkvi zrelativizovať, čiže zdolať – umelé potraty a eutanázia.
Starší si zaiste spomenú ako prebiehal vývoj (salámovou metódou), mladším pripomeňme: najprv prišli v relativizovaní na rad odťažité, dogmatické témy ohľadom jedinečnosti Cirkvi, ekumenizmu, spásy, Pekla, výkladu Svätého Písma, scholastiky, sociálneho učenia – čiže témy, ktoré, čo si budeme nahovárať, bežných veriacich až tak nezaujímajú, lebo sa bezprostredne, na rozdiel od základných morálnych tém, nedotýkajú ich každodenného života. Spoliehajúc sa na svojich pastierov, verili, že tí majú všetko pod kontrolou, pričom sférou, na ktorej si to mohli dlhodobejšie overiť bola práve základná morálka.
Tá vyzerala byť Cirkvou neochvejne hájená aj v čase, keď už odťažité témy podliehali deštrukcii, a tak si veriaci hovorili, žijúc svoj každodenný život, že je všetko v poriadku. Počas pontifikátu Jána Pavla II. bola ešte aktívna homosexualita odsudzovaná, pohlavný život mimo manželstva odsudzovaný, rozvody trestané, LGBT pochody boli označované za „sodomský paškvil“, rodová rovnosť bola kritizovaná ako protikresťanská feministická ideológia, ako aj celé rodové štúdie.
Postupne však padala jedna bašta za druhou a zmätení veriaci konzervatívnejšieho strihu prijali známu taktiku človeka padajúceho z mrakodrapu, ktorý si pri každom poschodí hovorí „Zatiaľ je to ešte dobré, môže to byť aj horšie.“ Strávili Amoris laetitia aj Fiducia supplicans, Amazonskú synodu aj Synodálnu cestu. Teraz stoja pred ďalšou baštou a zrejme s rovnakým odhodlaním prežuť a stráviť opäť aj toto sústo.
Tou baštou je eutanázia, ktorá má z psychologického hľadiska menšiu schopnosť než umelý potrat vzbudzovať u katolíkov odpor. Predstava vraždeného dieťaťa je odporná aj dobre zmýšľajúcim pohanom. Predstava trpiaceho starčeka alebo aj mladého človeka, ktorému sa ide eutanáziou pomôcť, je stráviteľnejšia. Začne sa teda pri nej…
zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
Ako by sa mohlo postupovať, to naznačil arcibiskup Renzo Pegoraro, prezident Pápežskej akadémie pre život (sic!), ktorého vymenoval minulý rok do funkcie pápež Lev XIV. a od ktorého si niektorí konzervatívci sľubovali zmenu k lepšiemu, oproti skompromitovanému, odchádzajúcemu prezidentovi Vincenzovi Pagliovi. Či k nej došlo, nech posúdia sami.
Na stránkach samotnej akadémie bol uverejnený rozhovor, ktorý poskytol Renzo Pegoraro liberálnemu katolíckemu denníku Aavenire a v ktorom sa rieši otázka dekriminalizácie eutanázie:
Rozhovor reaguje jednak na rozhodnutie talianskeho Ústavného súdu, ktorý dekriminalizoval asistovanú samovraždu „v špecifických prípadoch“ a na fakt, že niektoré regióny už prijali kontroverzné zákony ohľadom asistovanej samovraždy, napríklad Benátsko odkiaľ arcibiskup pochádza. Celý rozhovor je teda predovšetkým reakciou na konkrétnu otázku a konkrétny, už prijatý zákon. Primárna otázka reportéra znela:
„Čo si myslíte o zákone, ktorý práve schválil región Benátsko, vzhľadom na to, že je to vaša vlasť a miesto, kde ste získali vzdelanie?“
Rozhovor sa hemží dvojzmyselnými pasážami v tej najlepšej progresivistickej tradícii, ktoré majú zrejme naznačiť, že podobne ako napr. homosexuálne vzťahy, aj eutanázia môže obsahovať „prvky dobra“. Arcibiskup referuje:
„Model ľudskej blízkosti“, na ktorý sa patriarcha odvoláva, je pre kresťanov vzorom evanjeliového súcitu inšpirovaného dobrým Samaritánom: priblížiť sa, zostať po boku tých, ktorí trpia, vypočuť si ich otázky, prevziať zodpovednosť za zmiernenie ich bolesti a zachovať zmysel života aj v terminálnej fáze existencie. Žiadosť o skorší koniec vlastného života – hoci nie vždy – je prosbou o dobré postaranie sa o život (!), o odstránenie bolesti alebo pramení zo strachu byť pre druhých záťažou. Je to prosba, aby sme nezostali sami.“
– Je zrejmé, že takto voľne a vláčne o eutanázii predtým Cirkev nehovorila. Nota bene po skúsenostiach s využívaním eutanázie v národnosocialistickom režime. Nasleduje samozrejme „diskusia“ a „otvorenosť“, základné mantry salámovej metódy, ktoré umožňujú dogmaticky ošetrenú tému nahlodať a pripraviť na ideovú kastráciu:
„Musíme mať odvahu a trpezlivosť o tom hovoriť, informovať a vzdelávať ľudí o úcte k hodnote života a úlohe medicíny pri riešení zdravotného postihnutia. Spoločnosť, ktorá mlčí, ktorá nie je schopná alebo ochotná nájsť slová a pozornosť, aby sa venovala tejto problematike, je odsúdená na smutné a škodlivé formy eutanázie.“
– Existujú snáď teda okrem smutných a škodlivých aj veselé a prospešné formy eutanázie? Sledujme dvojzmyselnosť v akcii: najprv sa hovorí o „hodnote života“, potom o potrebe diskusie, následne sa nadškrtne, že možno sú aj nejaké menej škodlivé formy eutanázie. Čo si z toho máme vybrať? Ako vždy – podľa potreby. Kto by chcel arcibiskupa obviniť z relativizovania, tomu okamžite povedia: veď čo nevidíte, hovorí predsa o hodnote života!?
Nasleduje ďalšia fáza, aby sme sa dopracovali k nejakému pokroku – zákon o eutanázii, reálna mocenská páka, ktorá umožňuje samotnú akciu, sa odsunie nabok ako niečo podružné a vina sa presunie do polohy akéhosi abstraktného evolučného vývoja spoločnosti, za ktorý nikto nenesie zodpovednosť, ani Cirkev svojím prispôsobovaním sa svetu:
„Nie je to ani tak zákon, ktorý podkopáva model solidarity, ale skôr spoločnosť ako celok, ktorá riskuje jeho stratu a popretie. Je to „zmýšľanie tohto sveta“, ako by povedal svätý Pavol.“
– Ale kto sa tu už viac ako 60 rokov snaží tomuto zmýšľaniu prispôsobiť a volá po ňom?
Keď sa takto oddelila sféra abstraktnej viny od konkrétnej parlamentnej práce, pričom tento model oddelenia kopíruje odluku Cirkvi od štátu, náboženstva od politiky, duchovného od spoločenského a necháva ich žiť oddelene autonómnym životom, potom už v rámci relativizačného procesu nič nebráni hľadať v praktickej sfére kompromisné stanovisko, ktoré by v rámci diskusie a sprevádzania uprednostnilo tú „umiernenejšiu verziu“ oproti možnej, ale stále nie ešte jestvujúcej, radikálnej:
„Parlament je suverénny a slobodný a musí konať ako taký. … Z katolíckeho hľadiska ide v skratke o to posúdiť, či nemáme do činenia s „nedokonalým zákonom“, s ktorým by ale bolo napriek tomu morálne správne súhlasiť, keďže parlament by inak mohol ľahko schváliť tolerantnejšie a liberálnejšie zákony, ktoré by oveľa viac poškodzovali dôstojnosť chorých a hodnotu života.“
Naproti tomu Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae (§ 73) vyhlasuje:
„Umelý potrat a eutanázia sú preto zločinmi, ktoré žiaden ľudský zákon nemôže uznať za prípustné. Zákony, ktoré tak robia, nielenže vôbec neviažu vo svedomí, ale stavajú človeka pred vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa proti nim na základe námietok svedomia. … A tak vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno nikdy použiť, ani sa zúčastňovať na vytváraní verejnej mienky v prospech takéhoto zákona, ani ho podporiť hlasovaním.“
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/evangelium-vitae
Predpokladám, že morálny rozdiel medzi hlasovaním za zákon sprísňujúci napr. už existujúcu potratovú legislatívu, aj keď je v návrhu zahrnutá už minulá legalizácia potratov a hlasovaním za „umiernenú“ verziu vopred, s tým, že – prijmime radšej tú miernu verziu dopredu, aby nebolo horšie –, keď ešte nie je nič prijaté, je zrejmý. Uvádzam to preto, aby niekto zase zbytočne nešpekuloval…
V prípade arcibiskupa Pegorara to nie je prvý relativizačný pokus. V roku 2022 pre Wall Street Journal uviedol ohľadom antikoncepcie, že by mohla byť výnimočne použitá, ak hrozí „konflikt medzi potrebou vyhnúť sa tehotenstvu zo zdravotných dôvodov a zachovaním sexuálneho života páru“.
Pegororo sa tak ukazuje byť dôstojným nástupcom arcibiskupa Pagliu, ktorý (okrem toho, že sa nechal vyobraziť vo svojom diecéznom chráme na freske s homosexuálnou konotáciou, maľovanou aktívne homosexuálnym umelcom) vo funkcii prezidenta Pápežskej akadémie pre život relativizoval takmer všetky témy prízvukované ešte Jánom Pavlom II.:
O tempora, o mores…
Branislav Michalka
Zdroj: academyforlife.va, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
