Herézy a bludy, XXXIX: Febronianizmus

Jozef Duháček
4. augusta 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Febronianizmus je politicko-cirkevný systém, ktorý predložil Johann Nikolaus von Hontheim, pomocný biskup z Trieru, pod pseudonymom Justinus Febronius v knihe s názvom Justini Febronii Juris consulti de Stata Ecclesiæ et legitimâ potestate Romani Pontificis Liber singularis ad reuniendos dissidentes in religione christianos compositus. Na základe galikánskych princípov, ktoré si osvojil od kánonistu Van Espena počas štúdií v Leuvene, v rovnakom duchu napriek mnohým nekonzistentnostiam dospel Hontheim až k radikalizmu, ktorý ďaleko presahoval tradičný galikanizmus. V uvedenej knihe rozvíja teóriu cirkevnej organizácie založenú na popretí monarchického usporiadania Cirkvi. Jeho cieľom očividne bolo uľahčiť zmierenie protestantských kacírov s katolíckou Cirkvou a to zmenšením moci Svätej stolice.

Podľa Febronia Kristus zveril moc kľúčov celému telu Cirkvi, ktoré ju drží principaliter et radicaliter, ale vykonáva ju prostredníctvom svojich prelátov, ktorým je správa tejto moci len zverená. Medzi nimi síce je pápež prvý a najvyšší, no aj on je podriadený celej Cirkvi. Božské ustanovenie pápežského primátu v Cirkvi Febronius uznáva, ale tvrdí, že spojenie pápežstva s Rímskym stolcom nie je z autority Krista, ale len z autority Petra a Cirkvi, takže Cirkev má moc spojiť pápežskú moc aj s inou katedrou. Moc pápeža preto musí byť obmedzená na tie základné práva, ktoré vykonával Svätá stolica počas prvých ôsmich storočí. Pápež je centrom, s ktorým musia byť jednotlivé cirkvi zjednotené. Musí byť informovaný o tom, čo sa deje všade v Cirkvi, aby mohol vykonávať starostlivosť požadovanú jeho úradom na zachovanie jednoty. Jeho povinnosťou je presadzovať dodržiavanie kánonov v celej Cirkvi; má autoritu vydávať zákony v mene Cirkvi a delegovať legátov na vykonávanie jeho autority ako prímasa Cirkvi.

Jeho moc ako hlavy celej Cirkvi má skôr administratívny a zjednocujúci charakter, než charakter jurisdikčný. Ale od deviateho storočia, hlavne vplyvom falošných dekretáliek od tzv. Pseudo-Isidora, sa udiala v Cirkvi úplná transformácia jej ústavy a pápežská autorita bola rozšírená mimo rámec jej prislúchajúcich právomocí. Otázky, ktoré boli kedysi ponechané na rozhodnutie provinčných synod a metropolitov, postupne začali byť rezervované Svätej stolici, ako napríklad odsúdenie heréz, potvrdenie biskupských volieb, menovanie koadjútorov s právom nástupníctva, presun a odvolanie biskupov, zriadenie nových diecéz a zriadenie metropolitných a primaciálnych stolíc, ale tento krok bol nespravodlivý a protiprávny.

Pápež, ktorého neomylnosť Febronius výslovne popiera, nemôže z vlastnej autority, bez koncilu alebo súhlasu celého episkopátu vydávať akékoľvek rozhodnutia o otázkach viery, ktoré by mali univerzálnu záväznosť. Rovnako v otázkach disciplíny nemôže vydávať žiadne dekréty, ktoré by ovplyvňovali všetkých veriacich; dekréty všeobecného koncilu majú záväznú moc až po ich prijatí jednotlivými cirkvami. Zákony raz vydané nemôžu byť zmenené podľa vôle pápeža. Tiež popiera, že pápež, na základe povahy a autority svojho primátu, môže prijímať odvolania z celej Cirkvi (tu sa myslia odvolania k rímskemu stolcu ako poslednej inštancii; v prípade nejakého sporu alebo obvinenia z herézy a podobne sa zvykla jedna alebo druhá stránka odvolať k pápežov, tzn. aby spor rozhodol pápež).

Podľa Febronia je konečným odvolacím súdom v Cirkvi ekumenický koncil, ktorého práva vylučujú predstieranú monarchickú ústavu Cirkvi. Pápež je podriadený všeobecnému koncilu; nemá výlučnú autoritu zvolať ho, ani právo predsedať jeho zasadnutiam, a koncilové dekréty nepotrebujú jeho ratifikáciu. Ekumenické koncily sú absolútne nevyhnutné, pretože ani súhlas väčšiny biskupov s pápežským dekrétom, ak je daný jednotlivcami mimo koncilu, nepredstavuje konečné, neodvolateľné rozhodnutie. Odvolanie od pápeža k všeobecnému koncilu je odôvodnené nadradenosťou koncilu nad pápežom.

Podľa Božského ustanovenia inštitúcie episkopátu (kap. vii) majú všetci biskupi rovnaké práva; svoju právomoc jurisdikcie nedostávajú od Svätej stolice. Nie je v právomoci pápeža vykonávať bežné biskupské funkcie v diecézach iných ako v Ríme. Pápežské výhrady týkajúce sa udeľovania benefícií, annátov a výnimiek pre rehoľné rády sú teda v rozpore s pôvodným právom Cirkvi a musia byť zrušené. Po tom, čo podľa svojho názoru ukázal, že existujúce cirkevné právo týkajúce sa pápežskej moci je zdeformovaním pôvodnej ústavy Cirkvi, hlavne kvôli falošným dekretálkam, Febronius požaduje, aby bola všade obnovená pôvodná disciplína, ako ju načrtol načrtol v predošlej kapitole. Potom navrhuje ako prostriedky na dosiahnutie tejto reformy, aby boli ľudia riadne poučení o tejto téme, aby sa konal všeobecný koncil s plnou slobodou, aby sa zvolávali národné synody, ale najmä aby katolícki vládcovia podnikli koordinované kroky v spolupráci a radami biskupov, aby svetské kniežatá využili Regium Placet na odporovanie pápežským dekrétom, aby sa otvorene odmietla poslušnosť v legitímnej miere a nakoniec, aby sa svetská autorita odvolala prostredníctvom Appellatio ab abusu.

Posledné opatrenia odhaľujú skutočný cieľ Febroniových naoko ušľachtilých princípov. Zatiaľ čo zdanlivo bojuje za väčšiu nezávislosť a väčšiu autoritu pre biskupov, v skutočnosti sa snaží len o to, aby sa cirkvi rôznych krajín stali menej závislými od Svätej stolice, aby sa uľahčilo zriadenie národných cirkví v týchto štátoch a aby sa z biskupov napokon stali štátni úradníci, servilní poskokovia svetskej moci. Kdekoľvek sa pokúsili Febroniove myšlienky uviesť do praxe, postupovalo sa podľa týchto línií.

Kniha bola formálne odsúdená 27. februára 1764 Klementom XIII. Pápež žiadal, aby nemecký episkopát zamedzil jej ďalšie šírenie. Desiati preláti, medzi nimi aj kurfirst elektor z Trieru, vyhoveli. No proti autorovi, ktorý bol v Ríme dobre známy neboli podniknuté žiadne kroky. Napriek zákazu Cirkvi mala kniha, ktorá súznela s duchom doby, obrovský úspech. Druhé vydanie, revidované a rozšírené, vyšlo už v roku 1765 v Benátkach a Zürichu a preklady sa objavili v nemčine, francúzštine, taliančine, španielčine a portugalčine. V troch neskorších zväzkoch, ktoré Hontheim vydal ako doplnky k pôvodnému dielu a očíslovaných II až IV (Zväzok II, Frankfurt a Lipsko, 1770; Zväzok III, 1772; Zväzok IV, Časti 1 a 2, 1773–74), ho proti sérii útokov od katolíckych apologétov obhajoval pod menom Febronius a aj rôznymi inými pseudonymami.

Neskôr vydal skrátenú verziu pod názvom: Justinus Febronius abbreviatus et emendatus (Kolín a Frankfurt, 1777). Okrem Judicium academicum Univerzity v Kolíne (1765) sa objavili refutácie od veľkého počtu katolíckych autorov, najdôležitejšie boli: Ballerini, De vi ac ratione primatus Romanorum Pontificum et de ipsorum infallibilitate in definiendis controversiis fidei (Verona, 1766); Idem, De potestate ecclesiasticâ Summorum Pontifleum et Conciliorum generalium liber, una cum vindiciis auctoritatis pontificiæ contra opus Just. Febronii (Verona, 1768; Augsburg, 1770); Zaccaria, Antifebronio, ossia apologia polemicostorica del primato del Papa, contra la dannata opera di Giust. Febronio (Pesaro, 1767; Cesena, 1768–70; Augsburg 1768); Antifebronius vindicatus (Cesena, 1771–2); In tertium Justini Febronii tomum animadversiones Romano-catholicæ (Rím, 1774); Mamachi, Epistolæ ad Just. Febronium de ratione regendæ christianæ reipublicæ deque legitimâ Romani Pontificis potestate (Rím, 1776–78).

Okrem toho boli napísané refutácie z protestantského hľadiska, ktoré odmietali myšlienku, že oslabenie pápežskej moci je všetko, čo je potrebné na zjednotenie protestantov s Cirkvou, napríklad Karl Friedrich Bahrdt, Dissertatio de eo, an fieri possit, ut sublato Pontificio imperio reconcilientur Dissidentes in religione Christiani (Lipsko, 1763) a Johann Friedrich Bahrdt, Do Romanâ Ecclesiâ irreconciliabili (Lipsko, 1767); Karl Gottl. Hofmann, Programma continens examen regulæ exegeticæ ex Vincentio Lerinensi in Febronio repetitæ (Wittenberg, 1768).

Prvé opatrenia proti autorovi podnikol Pius VI., ktorý naliehal na Clemensa Wenzeslausa, kurfirsta elektora z Trieru, aby po dobrom presvedčil Hontheima, aby stiahol dielo z obehu. Až po dlhých snahách a po tom, čo bolo všeobecné odvolanie v Ríme považované za neuspokojivé, Clemens poslal do Ríma Hontheimovo opravené odvolanie – retractatio (15. novembra 1778). Toto Pius VI. oznámil kardinálom na vianočnom konzistóriu. Že to nebolo zo strany Hontheima úprimné a čestné, je zrejmé z jeho následných krokov. Že sa svojich myšlienok nevzdal, vyplýva z jeho Justini Febronii Jcti. Commentarius in suam Retractationem Pio VI. Pont. Max. Kalendis Nov. anni 1778 submissam (Frankfurt, 1781; Augsburg, 1781), napísané s cieľom ospravedlniť svoj postoj pred verejnosťou.

„Febronius“, napriek zákazu, stihol rozmnožiť svoje škodlivé účinky, ktoré neboli odvolaním nijako oslabené. Myšlienky predložené v diele, ktoré boli v súlade s absolutistickými tendenciami svetských vládcov, boli nadšene prijaté katolíckymi dvormi a panovníkmi Francúzska, Rakúskeho Nizozemska, Španielska a Portugalska, Benátok, Rakúska a Toskánska. Boli ešte viac rozpracované od dvorných teológov a kánonistov, ktorí podporovali schému národných cirkví. Medzi zástancami teórie febronianizmu v Nemecku treba spomenúť profesora z Trieru, Franza Antona Haubsa, Themata ex historiâ ecclesiasticâ de hierarchiâ sacrâ primorum V sæculorum (Trier, 1786); Systema primævum de potestate episcopali ejusque applicatio ad episcopalia quædam jura in specie punctationibus I. II. et IV. congressus Emsani exposita (Trier, 1788); a Wilhelma Josepha Castella, Dissertatio historica de variis causis, queis accidentalis Romani Pontificis potestas successive ampliata fuit (Trier, 1788).

Boli to však rakúski kánonisti, ktorí najviac prispeli k zostaveniu nového zákonníka upravujúceho vzťahy medzi Cirkvou a štátom, ktorý bol uvedený do praxe za vlády Jozefa II. Obzvlášť pozoruhodné je, ako koncipované v tomto duchu boli učebnice kánonického práva predpísané pre rakúske univerzity, ktoré zostavili Paul Joseph von Riegger, Institutiones juris ecclesiastici (Viedeň, 1768–72), a Josef Johann Nepomuk Pehem, Prælectiones in jus ecclesiasticum universum, a tiež, výraznejšie, Johann Valentin Eybel, Introductia in jus ecclesiasticum Catholicorum (Viedeň, 1777; umiestnené na Index, 1784).

Prvý pokus o praktické uplatnenie febroniánskych princípov sa uskutočnil v Nemecku na konferencii v Koblenzi v roku 1769, kde tri cirkevné kniežatá elektori z Mainzu (starší slovenský historický názov Mohuč), Kolína a Trieru prostredníctvom svojich delegátov a pod vedením Hontheima zostavili zoznam tridsiatich sťažností proti Rímskej stolici v súlade s princípmi „Febronia“ (Gravamina trium Archiepiscoporum Electorum, Moguntinensis, Trevirensis et Coloniensis contra Curiam Apostolicam anno 1769 ad Cæsarem delata). Významnejší bol kongres v Ems v roku 1786, na ktorom traja elektori a knieža-biskup zo Salzburgu, napodobňujúc kongres v Koblenzi a v súlade so základnými princípmi „Febronia“, urobili nový pokus o úpravu vzťahov nemeckej cirkvi s Rímom s cieľom zabezpečiť pre ňu väčšiu mieru nezávislosti; ich zástupcovia tiež vypracovali Emskú punktáciu v dvadsiatich troch článkoch; nedosiahli však žiadne praktické výsledky. Pokus o realizáciu princípov „Febronia“ vo veľkom rozsahu sa uskutočnil v Rakúsku, kde za vlády Jozefa II. bola podľa načrtnutého plánu zriadená národná cirkev. Rovnakým smerom sa uberali aj snahy Jozefovho brata Leopolda v jeho veľkovojvodstve, Toskánsku. Uznesenia prijaté na synode v Pistoji pod vedením biskupa Scipia Ricciho v tomto duchu boli väčšinou biskupov krajiny odmietnuté.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus
Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus
Herézy a bludy, XXXIV: Kvakeri a kvakerizmus
Herézy a bludy, XXXV: Michael Baius
Herézy a bludy, XXXVI: Metodizmus
Herézy a bludy, XXXVII: Kvietizmus
Herézy a bludy, XXXVIII: Jansen a jansenizmus 1/2

Titulný ilustračný obrázok k 39. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)