Kardinál Müller o postoji nemeckých biskupov k potratom: Katolicizmus zasiahnutý stupídnym „prebudením“, kráčajúci po pseudosynodálnej ceste

23. júla 2025   Aktuality   Potraty

Kardinál Gerhard Müller neskrýva svoje rozhorčenie nad postojom väčšiny nemeckých biskupov k voľbám do Ústavného súdu v Nemecku. O prípade sme už viackrát informovali v súvislosti s bizarnými postojmi nemeckých biskupov, ktorí bránia Frauke Brosius-Gersdorfovú, kandidátku, ktorá podporuje čo najširšiu legalizáciu potratov a odmieta priznať nenarodeným deťom plné práva a varujú katolíkov pred pro-life „extrémistami“.

Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery v reakcii na tieto postoje napísal rozsiahly článok, ktorý zverejnil na webovej stránke Kath.net. V ňom poukázal na to, že nástupcovia apoštolov majú povinnosť byť verní Evanjeliu bez ohľadu na názory štátu. Neskrýval zároveň znechutenie z liberálnych postojov nemeckých biskupov:

„Dokonca aj katolícki biskupi sa vyhýbajú jasnému potvrdeniu práva na život tým, že uprednostňujú boj politických strán o moc pred svojím apoštolským svedectvom o „pravde Evanjelia“ (List Galaťanom 2,14), ktoré je nakoniec jediným dôvodom ich existencie. Ježiš, od ktorého pochádza všetka autorita apoštolov a biskupov ako ich nástupcov, v odpovedi na zákernú otázku farizejov sformuloval vedúcu zásadu, ako by sa mala jeho Cirkev správať k legitímnej politickej moci: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ (Matúš 22,21). Sám Ježiš teda ukazuje predstaviteľom všemohúcnosti štátu, že by to bol len lacný kompromis, keby sa umožnila koexistencia kresťanskej viery s idolizáciou totalitnej štátnej moci (rímsky imperiálny kult), či ateistickej ideológie (tzv. „kňazi mieru“ v komunistických štátoch alebo „nemeckí kresťania“ v nacistickom Nemecku).

https://www.kath.net/news/88054

Podľa kardinála je dnes katolícka Cirkev v Nemecku pripravená hlásať prirodzený morálny zákon a Božie Zjavenie len „veľmi potichu, aby sa neognostickí ideológovia sebavykúpenia“ necítili urazení:

„Súčasný vzorec pre toto (typicky nemecké) sebanepochopenie Cirkvi, ktorá sa radšej legitimizuje ako organizácia užitočná pre štát, než prostredníctvom Krista, znie: Pravdy prirodzeného morálneho zákona a Božieho historického zjavenia môžeme hlásať len veľmi potichu, aby sa neognostickí ideológovia sebavykúpenia necítili urazení a aby nás v mocenskom boji medzi politickými stranami náhodou neinštrumentalizovala tá nesprávna, čiže – nemarxistická strana. Tento strach z politickej inštrumentalizácie samotnej kresťanskej pravdy sa preto dožaduje potlesku od tej politickej strany, ktorá je protikresťanská, a to tým, že podriaďuje pravdu Evanjelia kalkuláciám politickej moci. Úlohou Cirkvi však nie je chrániť ústavu štátu, to je úlohou jeho vlastných inštitúcií.“

Kardinál v texte tiež spochybňuje nárok súčasného liberálno-demokratického štátu, ktorý umožňuje zabíjanie nenarodených detí, na dovolávanie sa ústavnosti a jeho ašpiráciu na titul ochrancu ústavy:

„Ústavným štátom sa dá nazvať iba ten, ktorý skutočne rešpektuje univerzálne ľudské práva, nielen ten, ktorý si ich rétoricky a propagandisticky nárokuje.“

Nakoniec opisuje fatálne zlyhanie nemeckých biskupov a nemeckej cirkvi:

„Toto je „smrteľná choroba“ katolicizmu v Nemecku, ktorý bol zasiahnutý stupídnym „prebudením“: jeho pseudosynodálne cesty sú viac inšpirované Judith Buttlerovou ako Edith Steinovou, viac Karlom Marxom ako Johannom Adamom Möhlerom a Johnom Henrym Newmanom, viac Michelom Foucaultom ako Henrim de Lubacom. Jeho mylná predstava sa začala podrobením pravdy Evanjelia hermeneutike „humanizmu bez Boha“, ktorá zneužíva poznatky moderných prírodných, humanitných a spoločenských vied na vyvrátenie, relativizáciu a prevrátenie pravdy zjavenej Bohom o človeku, jeho pôvode a jeho poslaní.“

Nakoniec kardinál účtuje s celým súčasným pseudohumanistickým systémom, založenom na bezhraničných právach individua:

„Potvrdzovanie práva matky na jej sebaurčenie tým, že odopierame právo jej dieťaťu na život, nie je ničím iným ako diabolskou ilúziou, ktorá zakrýva pravdu, že právo jednej osoby na sebaurčenie končí pri práve druhej osoby. Právo matky a otca na ich dieťa spočíva naopak v jeho ochrane, výchove a vzdelávaní do zodpovednej a svedomitej ľudskej bytosti. Štát, ktorý si uzurpuje a obmedzuje tieto rodičovské práva, nie je ničím iným ako totalitným monštrom, ktoré požiera svoje potomstvo, a úplným opakom demokratického štátu, ktorý slúži spoločnému dobru a je postavený na základných právach každého občana.“

Cirkev nemôže preto robiť kompromisy:

„Katolícka Cirkev zastupuje bezpodmienečné právo na život nenarodených aj narodených, zdravých aj chorých, mladých aj starých, všade na svete. Nemôže podmieňovať svoje záväzky k základným ľudským právam priazňou a ideologicky motivovanými právnymi názormi príslušných vládcov krajiny, ani sa nechať zastrašiť vymývačmi mozgov a tvorcami verejnej mienky rôzneho druhu. Musí prorocky, odvážne a slobodne, ale aj kriticky a konštruktívne ovplyvňovať formovanie svedomia a právnych názorov všetkých občanov. Nenarodené deti nemôžu svetu kričať o nespravodlivosti, ktorá im ublížila vraždou. Nie sú ani neskôr v pozícii, aby mohli brať svojich mučiteľov na zodpovednosť, hoci títo mučitelia nemôžu uniknúť Božiemu súdu.

Práve preto je jedna z najdôležitejších úloh katolíckych biskupov: zastať sa slabých, aj keď sú osobne ohováraní ideológmi a mocenskými politikmi. „Otvor ústa pre nemého, za právo všetkých slabých“ (Kniha prísloví 31,8).“

Branislav Michalka

Zdroj: Kath net, PCH24, titulný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)