O pohoršení

14. júna 2026   Cirkev

„Beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“
(Mt 18,7)

Piate Božie prikázanie obsahuje dvojnásobný zákaz, lebo človek je utvorený z dvoch čiastok: z tela i z duše. Proti telu prehrešujú sa vrahovia a samovrahovia, proti duši však previňujú sa zvodcovia a pohoršovatelia. O vrahoch tela som už hovoril, teraz prehovorím o vrahoch duše.

Môžete sa ma pýtať: Ako možno zabiť dušu? Tak, ako diabol zabil dušu našich prvých rodičov, t. j. zviedol ich k hriechu a učinil ich hodnými večnej smrti. Choďme len do takej spoločnosti, kde sa schádzajú všelijakí ľudia, napríklad na jarmok, do krčmy, na svadbu, na železničnú stanicu, všade sa nájdu bezbožní ľudia, osoby vedúce nemravné reči, ktoré opovržlivo pretriasajú božské pravdy našej sv. viery, na posmech obracajú sv. obrady nášho náboženstva, alebo nečistými ústami tárajú nemravné reči. Keby diabol len vyhľadal iného diabla a títo dvaja by sa kochali v nemravnostiach, nedbal by som, lež oni vyhľadávajú neporušené, dobré duše, votrú sa k nevinným dietkam a neskúsenej mládeži, svojimi rečami, dráždením otrávia ich duše, ukážu im cestu neprávosti.

Žiaľbohu, medzi týmito vrahmi duše, medzi týmito hubiteľmi mládeže nachádzajú sa i predstavení, páni, ba i rodičia. Príde však deň, v ktorý nekonečne svätý Boh bude súdiť týchto diabolských ľudí. Súd Pána Boha je skrytý pred nami, len odsúdenie pohoršovateľa Pán Ježiš už vopred vyjavil týmito slovami: „Beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili do morskej hlbiny.“ (porov. Mt 18,6–7)

Božský náš Spasiteľ vyriekol zatracujúci súd nad pohoršovateľmi, vrahmi duše, aby odvrátil naše krehké srdce od tohoto ošklivého hriechu. Musel mať k tomu veľkú príčinu. Viďme teda: Čo je pohoršenie? A prečo je pohoršenie taký veľký hriech?

1. Čo je pohoršenie?

Keď sem a tam chodíme a nedáme pozor, zavadí nám do nôh hruda, skala alebo kus dreva, i potkneme sa a padneme. Takouto hrudou, skalou, drevom je každé nesprávne slovo, nepravý čin a zlý príklad, na ňom sa potkne naša duša, padne, zhreší. To je pohoršenie. Z tohoto môžeme vyrozumieť, že pohoršenie je také slovo alebo skutok, ktorým do hriechu privedieme blížneho.

Blížnemu možno dať pohoršenie slovom, rečou. Ako je napísané, že jazyk „je nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu“ (porov. Jak 3,8). Sú náramne prchkí ľudia, ktorí pri najmenšom pochybení začnú škaredo kliať k pohoršeniu dietkam, ktoré počúvajú toto škaredé zlorečenie a tak sa i ony naučia kliať. Jazykom dávajú pohoršenie lepšie zmýšľajúcim tí neokresaní, suroví ľudia, ktorí nič bohabojné ani za mak nikdy nevykonajú, preto potupujú nábožnosť druhých ľudí, šomrú proti pôstom a sviatkom, hania svojho kňaza, učiteľa, posudzujú kázeň, vysmievajú sa z tých, ktorí viac ráz pristupujú k sv. sviatostiam, leňochmi prezývajú pútnikov a tak svojou bezbožnosťou odstrašia lepšie zmýšľajúcich od služby Božej, klátivých, ani studených ani teplých kresťanov činia nenávistníkmi, nepriateľmi Cirkvi.

Ešte viac sa nachádza takých, ktorí v spoločnosti o inom ani nevedia hovoriť, iba o hnusných veciach, rozličnými ošklivými, nemravnými rečami pohoršujú tam prítomných. – Darmo hovorí tá bezočivá osoba nečistých úst, že ona nechcela k hriechu priviesť svojich poslucháčov, len pre rozveselenie im tak vyprávala. Stará známa vec je, že pšenica rodí pšenicu, z hrachu urodí sa len hrach a tak nemravná reč vyvolá len nemravné myšlienky, lebo kto také počúva, vznikne v ňom nečistý cit, ktorý ho prinúti k tomu, aby i on niečo podobné povedal. Zo slova do slova, z reči do reči natoľko zlým sa stane ten rozhovor, že ľudia lepšieho citu zdvihnú sa odtiaľ a tam za sebou zanechajú tie pohoršlivé reči. Ľudské srdce je ako práchno či pazderie, len jednu iskierku, len jedno nemravné slovo doň hodiť už v ňom blčí oheň smilstva.

Preto sa nepriateľte s takými, čo tak škaredo hovoria. Skutkom dávajú pohoršenie svojim spolublížnym tí zbožní kresťania, ktorí nechodia do kostola, nechodia na spoveď, ktorí sa nepostia, nezachovávajú prikázania Cirkvi.

Pohoršenie dávajú tí, ktorí nedeľu pitím, kartovaním, hýrením zneucťujú, ich príklad lipne, hubia ním zvlášť ľahkomyseľnú mládež. Pohoršovatelia sú tí nesvedomití ľudia, ktorí zvedú mládež do zlopovestných domov, aby tam hrešili. Nútia, ťahajú svojich kamarátov do krčmy, platia im, aby ich opojili.

Aj zanedbávaním vyvolávajú ľudia pohoršenie, zvlášť rodičia, ak neposielajú svoje dietky do školy, ak ich neučia modlitbe, ak ich pustia medzi zlých spoločníkov, ak ich neodvrátia od krčmy. Matky lákajú, pripúšťajú hocijakých mladých mužov, dovoľujú ľahkomyseľné schôdzky, len aby čím skôr mohli vydať svoje dcéry. Podobne hrešia i predstavení, ak nezakazujú hriešne schôdzky a výtržnícke zábavy.

Ani tu nedokážem spočítať tie mnohé spôsoby pohoršenia. Stačí nám však je vedieť, že ak sme druhému príčinou hriechu, dali sme mu pohoršenie.

Najhroznejší hriech je diabolské pohoršenie, keď niekto svojho blížneho preto zvedie k hriechu, aby mu uvrhol dušu do zatratenia. O takomto zločine som čítal nedávno.

Istý človek sa stretol so svojím nepriateľom. Zdrapil ho, hodil ho o zem, vytasil na neho nôž a takto naňho skríkol: „Rúhaj sa Bohu alebo zomrieš!“ Ten nešťastník, len aby si zachránil život, vskutku rúhavo zaklial. Vtedy ten nepriateľ so smiechom povedal: „To som chcel, aby som ťa nielen pozemského, ale i večného života zbavil.“ A vrazil mu nôž do srdca. – Takéto diabolské pohoršenie je predsa zriedkavá vec, ľudia najviac preto zvábia iných k hriechu, lebo v tom hľadajú pozemský zisk alebo vzrušenie! Napríklad lakomec zvábi blížneho k falošnej prísahe, aby vyhral súdny spor. Smilník zvedie manželku blížneho k cudzoložstvu kvôli telesnej rozkoši. Toto je úmyselné pohoršenie.

Inokedy dotyčný nechce duševnú škodu svojho blížneho, ale to, čo hovorí alebo činí, predsa vyhovuje tomu, aby jeho blížny upadol do hriechu. V tomto ohľade nech dajú pozor zvlášť rodičia, aby pred dietkami nerozprávali alebo nečinili niečo také, k čomu síce v manželskom stave majú právo, čím by však pohoršili nevinné dietky.

Je potom i farizejské pohoršenie, keď to, čo hovoríme alebo činíme, je úplne dobré, len zlo iných ľudí nachádza v ňom pohoršenie. Pán Ježiš je samá svätosť a dobrota, a predsa sa farizeji na ňom pohoršovali, že jedáva spolu s hriešnikmi, že uzdravuje aj v deň sobotný. Pre takýchto farizejov neopúšťajme dobré, lebo ho zlým nemôže urobiť zlo iných.

2. Prečo je pohoršenie takým veľkým hriechom?

Keď sa roznesie chýr, že vonku na ceste alebo v lese zabili človeka, vydesia sa všetci obyvatelia obce. Vrah sa dá na útek, lebo vie, že ak ho chytia, čaká ho žalár alebo šibenica: svojou vlastnou krvou musí zmyť tú hanebnú škvrnu, ktorú zavdal spoločenstvu. A predsa tento vrah len telesný život odobral svojmu blížnemu. Pohoršovateľ mu však odoberá život duše, zabíja dušu, ktorej cena je neporovnateľne väčšia. Kto je v stave pochopiť veľkosť hriechu?

Vo Francúzsku istý mladík k hriechu nečistoty zviedol svojho druha. Ako ten zlákaný druh ten hriech spáchal, v tom okamžiku náhlou smrťou zomrel. Tento pád natoľko otriasol dušou zvodcu, že hneď vstúpil do najprísnejšej rehole, po celý svoj život prísne pokánie činil. Keď rehoľníci išli do jedálne, on sa vystrel na prah dverí, aby vchádzajúci rehoľníci stúpali po jeho tele a bolestne volal: „Modlite sa za mňa úbohého, ktorý som do Pekla uvrhol jednu dušu.“

Albert Veľký zhotovil jeden stroj podobný človeku, ktorý vedel chodiť i niekoľko slov povedať. Jeho učeník, sv. Tomáš Akvinský, keď videl tento stroj, myslel si, že je v ňom diabol, od strachu doň tak strčil, že tá strojová postava sa na kúsky polámala. „Beda mi“, bolestne zvolal jeho učiteľ, „čo si to urobil, Tomáš, tridsaťročnú prácu si mi zničil!“ To isté môže povedať náš Spasiteľ každému pohoršovateľovi: „Nešťastný pohoršovateľ, tridsaťtriročnú prácu si mi zničil, za dušu človeka toľko som trpel, dal som za ňu svoj život na kríži a ty si toto všetko v nivoč obrátil, tá duša predsa bude zatratená.“

Jediná iskra podpáli celý dom, od tohoto zapáli sa druhý a tak ďalej, až celá obec ľahne popolom. Tak jediný hriešnik svojím pohoršením môže nakaziť, zahubiť celú obec. Druhý smrteľný hriech prinesie dvojnásobný trest, tretí trojnásobné muky spôsobí v Pekle. Avšak počuli ste, že jedno pohoršenie môže byť príčinou pre sto hriechov. Akéže teda ohnivé more čaká pohoršovateľa v Pekle? Právom volá náš božský Spasiteľ: bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili do morskej hlbiny.. Áno, ponorený bude do mora, ale nie do ochladzujúcej morskej vody, ale do ohnivého mora Pekla, kde bude naveky žiť a v každom okamihu pretrpí bolesti smrti, no znova ožije, aby v strašných mukách opäť umieral.

Úzkostlivo sa teda chráňte pred hriechom pohoršenia, napravte pohoršenie, ak ste sa ho dopustili, lebo nestačí hriech pohoršenia len oľutovať, treba záhubu i napraviť.

Ak ťa svedomie obviňuje, že si v niekom vyvolal pohoršenie, nielenže sa modli za poblúdeného, ale dobrým príkladom sa usiluj priviesť ho i naspäť ku Kristovi. Tak učinil istý vojak, ktorý svojím zlým príkladom a zlými rečami viacerých svojich druhov zviedol k hriechu. Neskôr vstúpil do seba, napravil sa, vykonal skrúšenú sv. spoveď. Z času na čas priviedol jedného-dvoch svojich druhov k spovedníkovi, aby sa vyspovedali, hovoriac: „Zvodcom som im bol k hriechu, vodcom im chcem byť i v pokání.“

N. N.! Pohoršením nikoho nezveďte k hriechu, nepripravte jeden-druhého o vieru a dobré mravy, lebo len tak vyplníte piate prikázanie Božie: nezabiješ. Ak tvoje ruky nie sú zmáčané ľudskou krvou, ak tvoje srdce nie je poškvrnené vraždou duše, ak ani jedna duša nevystúpi proti tebe, aby ťa obviňovala z podvodu, tak vtedy budeš môcť pokojne skloniť hlavu k hrobovému odpočinku, odmenou ti bude blaženosť života večného. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)