Evanjelium je naša blahozvesť

21. januára 2024   Cirkev

„Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“
(Lk 11,28)

Kristus Pán poveril apoštolov, aby po celom svete ohlasovali Evanjelium. Aby ho ohlasovali vzdelaným i nevzdelaným, bohatým i chudobným, aby ho ohlasovali ľuďom dobrej vôle, ale tiež ľuďom zlomyseľným. Povzbudzoval ich, aby kvôli tomu ducha nestrácali, keď ľudia opovrhnú ich učením alebo nebudú nasledovať ich náuku. Veď vidia, že hoci je Boh, predsa aj jeho slovami mnohí opovrhujú, preto aj oni nech neprestávajú s ohlasovaním Evanjelia, je to ich povinnosť. Ich zásluha nezávisí od toho, či ich ľudia počúvajú alebo nie.

Tí ktorí prijmú Evanjelium a žijú podľa neho, tí budú spasení. Tí ktorí však neuveria, tí budú zatratení. Pán Ježiš k tomu dodal: „Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha“ (Jn 8,47). Koho duša netúži po Evanjeliu, ten nešťastník, podobný je umierajúcemu chorému, ktorý už nechce žiadne jedlo. Naproti tomu však, kto lačnie po pokrme spasenia, ten neuspokojí sa s nedeľnými kázňami, lež aj doma číta Cirkvou odobrené nábožné knihy a časopisy, aby ešte lepšie pochopil Kristovo Evanjelium. Veď aj snaživý roľník a remeselník ochotne si kúpi knižku, z ktorej by sa poučil, aby dôkladnejšie mohol viesť svoje hospodárstvo či vykonávať svoje remeslo. Nuž ale či je to to správne poznanie, ktoré by mal každý dôkladnejšie poznať a rozumieť, viac ako náboženstvo, viac ako poznanie večného spasenia?

1. Istý dedinský farár rozprával, že počas rabovačiek po svetovej vojne k nemu prišli traja bezbožníci a žiadali od neho, aby im vydal hnuteľný aj nehnuteľný kostolný majetok. „Kostol nemá nehnuteľný majetok“, odvetil im farár, „i pokladnička je prázdna, kostol má všetkého spolu tri dlhopisy vojnovej pôžičky.“ Na to sa tí votrelci posadili a začali spisovať kostolné šaty a nádoby. Medzitým sa im farár prihováral, že škoda je zamiešať sa do náboženských vecí, to sa im vymstí. „Ale prosím vás, nedržte nám kázeň, okríkol kňaza jeden z tých zbojníkov, o dva roky už nebude náboženstvo. Zotrieme ho, vyplienime ho. Tak je, doložil druhý zbojník. Farár sa s hnevom obráti k svojmu pochabému veriacemu, ktorý doviedol na faru týchto zbojníkov: „Ako by také čosi mohlo byť? Náboženstvo bolo vždy, odkedy je človek na svete a vy ho chcete za dva roky zničiť? Veľmi slabo poznáte svoju katolícku vieru, keď ani to neviete, že ani pekelné brány ju nepremôžu.“

Títo traja zbojníci boli katolíci. A hľa, chceli ozbíjať svoje vlastné náboženstvo. Či z podlosti a či z nevedomosti? Zaiste aj ich podlosť pochádzala z nevedomosti: nepoznali svoje náboženstvo.

V tie smutné časy po mestách a dedinách koľkí sa pripojili k nepriateľom katolíckej viery. Prečo? Lebo ich zaviedli. Ale koho možno tak ľahko zaviesť? Koho možno proti jeho náboženstvu poštvať? Čo je toho príčina, že aj teraz sú mnohí takí, ktorí sa nazývajú katolíkmi, ale nevedú katolícky život? Sú údmi Cirkvi Kristovej, ale o Cirkev nedbajú. Príčinou toho je, že nepoznajú alebo poznajú zle svoje náboženstvo. Nikdy mi nezíde z mysle slovo obuvníckeho učňa, ktorého kňaz napomínal, aby pozor dával na náboženskú náuku.

„Na čo mi je to, ja to k šusterčine nepotrebujem!“ drzo odvrkol kňazovi. Zaiste v dielni počul takéto reči. Aká to hrozná nevedomosť! Ako si má ctiť a vážiť to, čo nepozná? Ešte aj učení, vzdelaní muži, ženy nepoznajú svoju vlastnú katolícku vieru. Lebo kto spozná krásu, pravdu katolíckej viery: je nemožné, aby si ju nectil, nevážil, nemiloval.

2. Aby sme však svoje katolícke náboženstvo dôkladne poznali, k tomu je potrebné veľa čítať, učiť sa. Veriaci najdôkladnejšie poznajú katolícku vieru z Evanjelia, z nedeľnej kázne. Kto nepočúva Božie slovo, nemôže poznať Boha. Kto nepozná Boha, ten ho nectí, nemiluje, ako to prorok Ozeáš hovorí: „Niet milosrdenstva, ani poznania Boha niet v krajine. Krivá prísaha, lož, vražda, krádež a cudzoložstvo vnikli a krv stíha krv“ (Oz 4,1–2). Ani židia by neboli ukrižovali Ježiša, keby boli poznali, kto je on.

I to je zle, keď pri kázni nepočúvajú, čo sa káže, ale na to pozerajú, kto káže. Jednému sa kázeň páči, druhý sa nudí, nepočúva ju. Karmelitánska mníška Františka každú jednu kázeň s rovnakou pozornosťou počúvala. Keď sa jej pýtali, ako mohla s tak veľkou pozornosťou počúvať dnešného kazateľa, keď tak nudne, ťahavo hovorí, akoby každú chvíľu mal zamdlieť. Tá zbožná duša odvetila: „Rozprávala som sa s vojakom navrátivším sa z vojnového zajatia a on mi hovoril, že vtedy mal blažený deň, keď mu prišiel list z domu, keď dostal chýr o manželke, deťoch, rodičoch. Nedbal na to, že tie listy neboli najkrajšími písmenami písané, že neprezrádzali veľkú učenosť, on vždy s radosťou čítal tie listy, lebo mu priniesli správu o jeho blízkych príbuzných. Vidíte, podobne prijímam aj ja každú kázeň. Ktokoľvek káže, s radosťou ho počúvam, lebo mi donáša chýr o mojej Nebeskej vlasti, o mojom Nebeskom Otcovi, o mojom Vykupiteľovi Ježišovi, o mojej Nebeskej Matke.“ Preto sa Božie slovo nazýva Evanjeliom, čo znamená blahozvesť.

3. Evanjelium je vskutku blahozvesťou prenasledovaným, ktorým Pán Ježiš takto hovorí: „Nešomri pre údery života, nestonaj, že ťa uponížili. Z môjho príkladu sa uč, ako máš znášať nezaslúžené utrpenia.“

Evanjelium je naozaj blahozvesťou hladujúcim, otrhaným, bezprístrešným úbožiakom, ktorých takto kojí: „Nezúfaj, synu! I ja som sa v maštali narodil. Hladoval, strádal som. Líšky majú svoje diery, a ja som nemal kde skloniť hlavu.“

Evanjelium je naozaj blahozvesťou, zarmúteným takto hovorí: „Skloň svoju hlavu na kríž a odpočiň si na ňom. Či je tvoje trápenie primerané k ukrižovanému Ježišovi?“

Evanjelium každému dáva poučenie: žobrákovi, kráľovi; mladíkovi, starcovi; čistému i pod ťarchou náruživostí stonajúcemu; pyšnému i poníženému.

Bratia moji! Z Evanjelia Boh lásky, Pán Ježiš k nám prehovára. Zanechal nám príklad, ako treba v krehkom ľudskom tele božským spôsobom žiť. Nasledujte ho.

Blahoslavený, ktorý nielen počúva Božie slovo, ale ho i zachováva. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)