Najväčší favoriti na budúceho pápeža a ich šance

7. mája 2024   Krátke správy

Britský katolícky komentátor Damian Thompson, bývalý šéfredaktor časopisu Catholic Herald napísal článok, v ktorom zhrnul najväčších kandidátov na pápežstvo.

Thompson si všíma, že hoci pápež František menoval zhruba až 3/4 všetkých kardinálov-voliteľov, „Fiducia supplicans zmenila dynamiku v zbore voliteľov“. Zvlášť africkí kardináli po tomto neslávnom dokumente „prakticky cez noc „zakopali“ pápeža Františka“ a väčšina z nich „nebude voliť žiadneho kandidáta, ktorý by Fiduciu podporoval“. Dnes je 17 kardinálov-voliteľov z Afriky a v podstate všetci sú výrazne proti-homosexuálne ladení. K nim treba podľa Thompsona prirátať najmenej 10 kardinálov-voliteľov zo zvyšku sveta, ktorí majú podobný pohľad. Thompson pokračuje:

„Podľa súčasných pravidiel musí byť pápež zvolený dvojtretinovou väčšinou hlasov kardinálov-voliteľov. To znamená, že sociálni konzervatívci, ak sa spoja so značným počtom umiernených, ktorých znepokojuje Fiducia, môžu zablokovať kohokoľvek, kto je považovaný za progresívneho v otázke homosexuality.“

Upozorňuje tiež, že František vymenoval kardinálov predovšetkým z „periférií“; takto napríklad Mongolsko s 1450 katolíkmi má jedného, kým Austrália s 5 miliónmi nemá žiadneho; rovnako má svojho kardinála i ostrovný štát Tonga na rozdiel od Írska (či Slovenska). V praxi to však znamená, že bolo zrejme vymenovaných viac konzervatívnych, či aspoň nie liberálnych kardinálov, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. A to by mohlo znižovať šance pre prípadný vzostup „Františka II.“.

Následne sa britský žurnalista venoval niekoľkým najviac spomínaným menám. Svojho času sa veľa rozprávalo o kardinálovi Luisovi Tagle, arcibiskupovi Manily. O ňom sa kedysi hovorilo ako o „ázijskom Františkovi“. Po sexuálnych škandáloch v organizáciách, za ktoré bol zodpovedný, bol však doslova pochovaný samotným Františkom. Ďalším potenciálnym kandidátom je kardinál Matteo Zuppi, arcibiskup Bologne. Ten sa dokonca naučil celebrovať latinskú omšu, no vo svojej diecéze povolil požehnanie homosexuálneho páru. Hoci je proti Fiducii supplicans, proti-homosexuálne ladení kardináli sa na neho pozerajú s nedôverou.

Ďalej je tu silné progresivistické krídlo nazývané aj ako „McCarrickovi chlapci“. Ide o amerických kardinálov Cupicha, McElroya, Gregoryho, Farella a ich európskych „bratrancov“ Hollericha, Marxa, či Grecha. Ich šance sú podľa Thompsona minimálne, pretože so svojou ideológiou skrátka narazia.

Britský autor dáva naopak solídne šance umiernenému konzervatívcovi zo susedného Maďarska, kardinálovi Pétrovi Erdőovi. Na synode o rodine „predniesol majstrovskú obhajobu tradičného učenia. Jeden z vatikánskych pozorovateľov ho opisuje ako „nudne konzervatívneho, čo je možno presne to, čo teraz potrebujeme,“ píše Thomspon.

Ďalším čoraz skloňovanejším menom je latinský patriarcha Jeruzalema, Pierbattista Pizzaballa. Zaujal nielen svojim konzervativizmom, ale predovšetkým vyhlásením, že sa ponúka za zajatca Hamasu namiesto detí, ktoré teroristi zajali. O ňom sme písali včera.

Ako o možnom kandidátovi na pápeža sa hovorí aj o kardinálovi Pietrovi Parolinovi, súčasnom štátnom sekretárovi Vatikánu, teda druhom najmocnejšom mužovi po pápežovi. Ten je však videný ako „príliš pro-Františkovský“, „s chatrným zdravím“, „viac veriaci v silu diplomacie než v silu vlastnej viery“. Podľa jeho kritikov je Parolinov odpor k tradicionalistickému hnutiu „idiotský“, pretože je čoraz jasnejšie, že práve tradicionalizmus najviac priťahuje mladých.

„Nový pápež musí byť svätý muž, ktorý sa spolieha na poručníkov, ktorí na neho nemajú žiadnu špinu a na ktorých nemá žiadnu špinu ani on sám… To je oveľa dôležitejšie ako to, či je „liberálny“ alebo „konzervatívny“, zakončuje Damian Thompson realitu súčasného Vatikánu.

MG

Zdroj: Unheard, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)