Svätý Tomáš Akvinský očami byzantskej teológie (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
16. mája 2024   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Svätý Tomáš Akvinský očami byzantskej teológie (Prvá časť)

***

Prívlastok Doctor subtilis zdobí osobnosť dominikánskeho filozofa už po stáročia. Ernoutov a Meilletov Dictionnaire étymologique de la langue latine predstavuje adjektívum subtilis ako kompozitum tvorené predložkou sub (pod) a podstatným menom tela (priadza, tkanina). Subtílne je to, čo je vo vnútri látky. Jemnosť pod povrchom.

Na krosnách slov

To najjemnejšie býva často najskrytejšie. Aj Křížkův slovník latinsko-český redigovaný Jánom Říhom (v mojej knižnici tróni vydanie z roku 1889) potvrdzuje jazykovú spriaznenosť medzi abstraktným pojmom subtility a vnútornou štruktúrou tkaniny. Subtilis je tu odvodené od „sub-texilis“ (dômyselne utkaný pod povrchom). Subtilis scriptor je vlastne tkáčom na krosnách literárnej formy a jeho niťami sú slová.

Subtilita nespočíva len v jemnosti. Jemnosť bez pevnosti rovná sa roztrhnutá niť. Pevnosť bez jemnosti je oceľový drôt, na ktorom sa dá aj porezať…

V učení svätého Tomáša predstavuje subtilitas predovšetkým precíznosť. Aj toto slovo má latinský základ. Nie vždy si uvedomujeme, že praecisus pochádza zo slovesa praecido (rozrezávam vpredu, „predrezávam“).

Myslenie svätého filozofa je, povedané s trochou expresivity, teologickým nožom, ktorý preniká do našej aprehenzívnej podstaty (νοῦς) a vyrezáva z mysle res adventicias (nepodstatnosti, cudzie, vedľajšie faktory). Teológia potrebuje dištinkciu medzi podstatným a nepodstatným, hoci o obsahu oboch týchto množín sa dá živo diskutovať.

Na dne básnického jazera

Diskusia o mieste Anjelského doktora v byzantskej filozoficko-teologickej aréne by nebola úplná bez komplexného pohľadu na tomistickú hymnografiu z pera Jána (Ιωάννης) Plousiadena. Popredný grécky glorifikátor Ferraro-florentského koncilu zostavil byzantské liturgické hymny k pocte svätého Tomáša Akvinského, ktoré po prvý raz prinášame v slovenskom preklade.

Ex thesauro poetico Jána Plousiadena nebolo publikované veľa. Marcus Plested, autor viacerých normatívnych štúdií o tomizme na byzantskej pôde, preložil z gréckeho originálu do anglického jazyka tri skladby: kondák (κοντάκιον, krátka oslavná pieseň spievaná na svätej liturgii spolu s tropárom), časť kánonu (dlhší hymnický útvar tvorený deviatimi ódami) a exapostilarion (ἐξαποστειλάριον, kompozícia v závere kánonu spievaná ku koncu utierne). Je pravdepodobné, že napísal aj ďalšie diela s tomistickou tematikou, ktoré ešte len čakajú na objavenie.

Plousiadenos vytvoril tieto texty za účelom ich integrácie do liturgickej oslavy svätého Tomáša Akvinského v Gréckej orthodoxnej cirkvi. S odstupom času je náročné posúdiť, či skutočne zneli na bohoslužbách, alebo zostali zamknuté v šuplíku ich propápežského autora.

Grécka cirkev projekt únie s Rímom zavrhla a scholastický otec dostal v nezjednotenej východnej liturgii červenú. Texty, ktoré mali byť do bohoslužobného cyklu zaradené, zostali zradené.

Kondák

Plousiadenov kondák svätému Tomášovi Akvinskému má nasledovnú podobu:

„Svojimi božskými slovami si protirečil (odporoval) herézam, ó Tomáš, a osvietil si veriacich učením správnych dogiem. Preto ťa ctíme, najväčší z učiteľov celej zeme.“

Kondák zdôrazňuje dva kľúčové aspekty Tomášovej teológie: lucídnosť dogmatiky ad extra (vo vzťahu k heretikom, ktorí stoja extra Ecclesiam), ako aj ad intra (dogmatická potrava vyživujúca duše vo vnútri Cirkvi).

Termín illuminatio zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu Ducha Svätého v procese kognitívneho dotýkania sa Boha. Náš rozum sa dá prirovnať k lampadám, aké visia pri východných ikonách. Tak, ako lampada osvetľuje ikonu, lux intellectus explanuje existenciu Boha.

Aby naša lampada mentis mohla horieť, potrebuje olej (vieru) a knôt (skutky). Olej a knôt sa vzájomne potrebujú, no bez ohňa Ducha Svätého by neboli ničím. Aj franský opát Rabanus Maurus prosí Utešiteľa „accende lumen sensibus“ („vnes do našich zmyslov svetlo“, doslovne „zapáľ svetlo zmyslom, v zmysloch“).

Jazykový kvantifikátor „najväčší z učiteľov celej obývanej zeme“ (v anglickom preklade „greatest of teachers of the whole inhabited earth“) je klasickou básnickou hyperbolou, ktorú východní Rimania vzťahovali na ekumenických učiteľov (magistri oecumenici). Ekumenický v tomto kontexte znamená všeobecný, týkajúci sa civilizovaného grécko-rímskeho domu (οἰκονομῐκός). Ekumenickým (celosvetovým, univerzálnym) učiteľom bol v očiach Grékov napríklad praedicator mellifer (medonosný kazateľ) svätý Ján Zlatoústy. Titul primus doctorum (prvý medzi doktormi, ex doctoribus, z doktorov), ktorým grécki unionisti „korunovali“ svätého Tomáša, mal zdôrazniť jeho sapienciálnu rovnosť s osobnosťami gréckej patristiky, ktoré v byzantskej teológii hrali prvé husle.

Kánon a exapostilarion

Byzantský kánon svätému Tomášovi Akvinskému zostavený Plousiadenom sa v kompletnej podobe nezachoval. Nie je isté, či ho autor vôbec dokončil. Existujúce fragmenty sú Plousiadenovou pracovnou verziou, z literárneho hľadiska však nie sú druhoradé a obsahujú pozoruhodné básnické figúry.

„Ako hviezda zo Západu osvietil si Kristovu Cirkev, spevavá labuť a subtílny doktor, najblaženejší Tomáš menom Akvinský, ku ktorému všetci voláme: Raduj sa, všeobecný Učiteľ!“

„V zbore cirkevných Otcov zaujal si miesto, ó Tomáš, ako vznešený a jemný teológ. Prebývaš s nimi, otče, a svojou teológiou neprestajne oslavuješ nestvorenú Trojicu.“

Exapostilarion svätého Tomáša Akvinského sa nesie v podobnom duchu:

„Ako hviezda vychádzajúca na Západe žiari dnes tvoja svetlonosná a presvätá spomienka a osvetľuje mysle všetkých obyvateľov zeme podivuhodným zjavením (pravdy), veriacich povzbudzuje a omylov ich zbavuje.“

Symboliku hviezdy si Plousiadenos požičal z tropára Narodenia Pána. Hlavnou myšlienkou vianočného tropára je oslava Krista ako svetla Múdrosti (lux Sapientiae). Toto svetlo sprostredkovala pohanským mágom (stellarum cultoribus) tajomná hviezda z Východu. Aquinas je v duchu tejto analógie sidus Occidentale – Božia hviezda zo Západu, darkyňa osvietenia mysle (illuminatio mentis) novodobých betlehemských mudrcov – v prenesenom zmysle vedcov, ktorí pestujú vedu pre vedu a nie pre Krista (niektorí umelci simili modo absolutizujú l’art pour l’artisme).

Carmen cygni

Spevavá labuť je per analogiam narážkou na labutiu pieseň (carmen cygni). Antická legenda hovorí, že labuť spevavá (cygnus musicus) sa lúči so životom clivou, sladkobôľnou kantilénou. Labutia pieseň vstúpila do frazeológie ako symbol posledného vrcholného diela (supremum opus) pred smrťou umelca.

V Plousiadenovej tomistickej hymnografii je carmen cygni alúziou na Tomášovu nedokončenú Teologickú summu. Traduje sa, že otcovia Tridentského koncilu si dielo Anjelského doktora natoľko cenili, že položili jeho Summu na hlavný oltár hneď vedľa Svätého písma.

Myslenie dominikánskeho svätca si jednostranne a nepresne spájame s chladným racionalizmom. Introspektívny pohľad na jeho osobnosť však odhaľuje neznáme hlbiny. Autor Tantum ergo sacramentum či Panis angelicus dokázal byť metafyzicky vrúcny, „nadracionálny“ až mystický.

Aj zachovaná byzantská liturgická poézia predstavuje svätého Tomáša ako filozofického básnika a poetického filozofa, nazývajúc ho spevavou labuťou. Poézia je Ariadninou niťou v labyrinte diskurzu.

Prínos Plousiadenovej liturgickej poézie

Dovolím si upriamiť pozornosť čitateľa na termín revelatio (odhalenie, zjavenie). Plousiadenos ho použil vo svojom exapostilariu na sviatok Subtílneho doktora. Etymológia slova revelatio poukazuje na to, čo je za závojom (velum).

Integrálne poznanie je snímanie závoja nevedomosti a tajomstva. Perbeatus (preblažený, ako hovorievali východní Rimania) Aquinas je revelator veritatis (ten, kto sníma závoj pravdy). Lebo všetko odkryté muselo byť niekedy skryté.

Plousiadenos si uvedomuje určitú novosť tomistického teologického konceptu – novitas, ktorá však nie je inováciou v zmysle negácie alebo až perhorescencie patristického odkazu. Iní byzantskí myslitelia, medzi nimi Neilos Kabasilas, boli reprezentantmi opačného názorového spektra a medzi Akvinským a patristikou stavali múr.

Kapitálnym prínosom Jána Plousiadena je snaha o zmierenie latinského scholastika s gréckymi Otcami, aspoň v poetickej rovine. Vzdelaný orthodoxus poznal mentalitu niektorých svojich súvercov, ktorí sa od čias Fotia cítili byť intelektuálne nadradení Západu. Plousiadenos „ruší“ ideu de praestantia Graecorum tým, že kladie Akvinského do jedného radu s veľkými mužmi východnej cirkvi. Gréci a latinskí Otcovia, píše renesančný Grék, spoločne teologizujú pred tvárou Stvoriteľa a sú si rovní v sláve.

Jeho verše sa rodili v prostredí vášnivej polemiky. Grécky hymnograf viac než západní komentátori poukazuje na význam učenia dominikánskeho filozofa contra haereticos. Východnému svetu zostalo z boja s herézami veľa jaziev.

Majstrovstvo helenistického básnika sa prejavuje tiež v sugestívnom vrstvení emfatických epitet: magister universalis (všeobecný učiteľ), theologus nobilis (vznešený teológ), cygnus musicus (spevavá labuť). Typicky byzantským prvkom je invokácia χαίρε (raduj sa, gaude, laetare) prevzatá zo štruktúry Akatistu k Bohorodičke. Anglický prekladateľ interpretuje toto spojenie perifrasticky (opisne) ako „buď pozdravený“. Plousiadenos pomocou výrazových prostriedkov byzantskej liturgickej poézie poukazuje na všeobecný („všezahŕňajúci“, καθολικός) a interetnický charakter diela svätého Tomáša.

Aquinas – učiteľ teózy?

Súčasný teologický výskum Akvinského spisov odhalil v jeho myšlienkovom odkaze aj prítomnosť byzantského učenia o divinizácii (θέωσις), ktorá je podľa gréckych Otcov konečným zmyslom života kresťana. Táto skutočnosť pomohla opäť priblížiť majstra latinského myslenia východokresťanskej spiritualite.

Luke Davis Townsend sa v štúdii z roku 2015 Deifikácia v diele Tomáša Akvinského: Doplnok k principiálnemu základu kresťanskej jednoty (Deification in Aquinas: A Supplementum to the Ground of Union) zaoberá rôznymi aspektmi θέωσις v tomistickej teológii. „Akvinského myslenie obsahuje komplexnú víziu zbožštenia, ktorá tvorí úplne rozvinutú doktrínu, nielen príležitostnú tému,“ konštatuje Townsend, skúmajúci sémantické dimenzie Akvinského pojmov deificatio a deiformitas.

Towsend podrobil analýze najmä Tomášove biblické komentáre a jeho výklad Pseudo-Dionýzovho novoplatónskeho spisu O božských menách (De divinis nominibus), kým Daria E. Spezzano si zobrala na mušku aj slávnu Teologickú summu. Jej dizertačná práca Sláva Božej milosti: Deifikácia podľa svätého Tomáša Akvinského (The Glory of God’s Grace: Deification According to St. Thomas Aquinas) je dostupná aj v knižnej podobe. „Zbožštenie v učení svätého Tomáša demonštruje plnosť Božej slávy, odhaľuje plán Božej milosti zdieľať božský život s rozumnými tvormi,“ vysvetľuje Spezzano.

Vďaka tomuto výskumu môžeme svätého Tomáša označiť za skutočného zjavovateľa (revelator) doktríny o teóze, ktorú sa mu podarilo integrovať do latinského pojmoslovného aparátu.

Gesto gréckokatolíckeho kardinála

Aquinas nadväzuje na veľkého Kappadóčana Gregora z Nyssy, ktorý vypracoval učenie o epektáze (ἐπέκτασις). Ide o proces ustavičného duchovného pozdvihovania (ἐπέκτασις – natiahnutie lana, predĺženie) a výstupu duše k Bohu, cesta k svätosti prostredníctvom očisťovania sa (καθαρσις) od hriešnych vášní.

Na vrchole tejto cesty je podľa Klementa Alexandrijského θέωσις. Tomášova teória o divinizácii človeka iuxta gratiam bola byzantským teológom veľmi blízka, hoci v graciológii mu vyčítali akceptáciu doktríny o stvorenej milosti, prehliadajúc jeho hlboké úvahy o milosti uzdravujúcej (gratia sanans), ku ktorej Orientálci v takomto rozsahu nikdy nedospeli.

Percepcia učenia svätého Tomáša v Byzancii bola výrazne heterogénnym procesom, lavírujúcim od absolútneho odmietnutia po absolútne prijatie. Súčasní akademici (Christopher Upham) pripúšťajú eminentný vplyv svätého dominikána na gréckom Východe ešte v prvej polovici 15. storočia, ruskí pravoslávni autori dokonca hovoria o „západnom zajatí“ východného bohoslovia.

Scholastická metóda (zdokonalená svätým Tomášom) bola však natoľko univerzálna, že v modifikovanej forme prenikla aj do kultúr, ktoré nemali majoritnú kresťanskú tradíciu, napríklad do Indie či do islamskej epistemológie.

Byzantsko-slovanský Východ v osobe ukrajinského gréckokatolíckeho kardinála Josipa Slipého vzdal svätému Tomášovi Akvinskému nádhernú poctu. Kardinál Slipyj, ktorého Ukrajinci neoficiálne nazývali patriarchom, bol veľkým obdivovateľom scholastiky. Nechal zhotoviť klasickú ikonu svätého Tomáša Akvinského a umiestnil ju do byzantskej Katedrály Božej Múdrosti v Ríme. Latinský Doctor persapiens tak dostal symbolický domov v chráme nesúcom rovnaké patrocínium, ako konštantínopolská Hagia Sofia.

***

Kondák svätému Tomášovi Akvinskému v interpretácii súboru Cappella Romana špecializovaného na klasický byzantský chorál:

Časť byzantského kánonu k pocte svätého Tomáša z dielne ansámblu Cappella Romana:

PDF (formát pre tlač)