Pri Ríme sa konala „Synoda farárov“. Expertom tam bol Mons. Tomáš Halík, veľký priateľ pokroku a slovenského národa. Cirkev aj my sa musíme zmeniť…

2. mája 2024   Krátke správy

Na rozdiel od mediálne veľmi populárnej Synody biskupov, ktorej prvá časť sa konala v októbri minulého roka, sa tzv. Synoda farárov – medzinárodné stretnutie farárov v rámci prípravy na druhé zasadanie Synody biskupov v októbri 2024 prílišnej pozornosti médií neteší. Snáď to bude tým, že ide len o doladenie a doškolenie lokálnych cirkevných štruktúr v pokrokovom duchu, ako aj o ich ďalšiu ideovú prípravu na napredovanie v Cirkvi. A to je sivá, plochá a pre médiá nezaujímavá rutina.

Každý slovenský vlastenec však zaiste radostne spozornie, keď sa dozvie, že veľký priateľ nášho národa, ktorý sa nám prihovára pred každými voľbami s úmyslom inštruovať nás ohľadom toho, ako správne voliť, prípadne nás varovať pred reinkarnáciou slovenského klérofašizmu, teraz inštruuje pri Ríme pohárový výber európskych farárov.

Podujatie sa uskutočnilo v Sacrofane pri Ríme od 29. apríla a končí dnes. Mons. Tomáš Halík, ako expert naslovovzatý sa zhostil hneď troch úvodov do pracovných dní stretnutia. Inak povedané, Mons. Halík sa zmocnil zo štyroch dní troch a pokiaľ bolo na 1. mája voľno, tak uvádzal dni všetky.

Ako píše portál Vatican News, v prvom úvode do pracovného dňa otec Tomáš Halík informoval farárov v duchu tých najlepších frazeologických tradícií autorov psychedelickej hudby, že musia „oslobodiť svoju myseľ, urobiť ju otvorenou“ a dokonca „vyprázdniť ju“. Môže sa zdať, že pre mnohých by to nemuselo byť až takým problémom, avšak otec Halík aj konkretizuje od čoho majú farári svoju myseľ „vyprázdniť“: „Od predsudkov, stereotypov, zvykov, závislostí a neusporiadaných sklonov.“

https://www.vaticannews.va/cs/cirkev/news/2024-04/sacrofano-1.html

Aby to otec Halík trochu objasnil, tak to radšej rovno zahmlil. Nasledovala chvíľka poézie:

„Viera ja odvaha vstúpiť do oblaku tajomstva. Boh k nám prichádza ako nová, neznáma a prekvapivá budúcnosť. Boh je vždy nový…“

Nasledovalo trochu propagácie synodálnej cesty, ktorá nás má údajne priviesť ku slobode. Od čoho? Od katolicizmu?:

„Synodalita (syn hodos) je spoločná cesta. Je to cesta – prechod, podobne ako exodus: púť ku slobode. Vyžaduje to odvahu prejsť od statického „byť kresťanmi“ k dynamickému „stávať sa kresťanmi“ (a nikdy nimi zrejme staticky ne-byť, pozn. red.) prejsť od známeho (asi katolíckeho, pozn. red.) k neznámemu, od starého a súčasného k budúcnosti, ktorú pre nás Boh pripravuje.“

Otázkou je, ako by sa niekto mohol vyhnúť tej „budúcnosti“, ak žije v čase. Pokiaľ samozrejme otec Halík rozumie pod budúcnosťou to časovo „budúce“ a nie v zmysle ideologickom „pokrok“. Nasleduje čudná a šokujúca pasáž:

„Sme už kresťanmi, Božími deťmi – ale nevieme, čím budeme. To platí nielen o našej eschatologickej budúcnosti, ale tiež o našej budúcnosti vo svete, pretože naše dejiny sú skrze Veľkú noc a Turíce otvoreným príbehom. Duch nás vedie stále hlbšie do plnosti pravdy, neustále nás učí novým spôsobom, ako byť kresťanmi a ako správne reagovať na znamenia doby. “

No neviem ako otec Halík, ale my už určite vieme čím budeme – stále len tými kresťanmi. O nejaké prekvapenia iného charakteru záujem nemáme. Ani o „nové spôsoby“, ktoré nápadne pripomínajú – staré herézy.

Druhý deň ozrejmil otec Halík farárom, čo si predstavuje pod evanjelizačnou misiou. Rozhodne nie obracanie na katolícku vieru:

„Misiu si nesmieme pliesť s prozelytizmom, s obyčajnou snahou o nárast počtu členov Cirkvi.“

https://www.vaticannews.va/cs/cirkev/news/2024-04/synoda-fararu-tomas-halik-druhy-den.html

Podľa otca Halíka za túto „povrchnú misiu“ nesie zodpovednosť lipnutie na tradícii:

„Niektoré lokálne cirkvi v tradične katolíckych krajinách zase doplatili na to, že sa príliš spoliehali na automatizmus tradície.“

Akej tradície? Otec Halík má dojem, že sa tu od II. vatikánskeho koncilu úpenlivo dbá na katolícku tradíciu? Veď tu všade okolo nás zurčí už 60 rokov riava pokroku a aggiornamenta! Avšak otec Halík ide stále svoje, akoby sme sa nachádzali v roku 1970:

„Kde cirkvi zanedbajú čestný dialóg so súčasnou kultúrou, dochádza k exkulturúcii viery a tým k sekularizácii spoločnosti.“

Kto by sa opovážil zanedbávať dialóg? Napokon, ako píše otec Halík, aj tak nejde o to získať nových katolíkov a spasiť ich duše (to už zrejme tiež netreba, keďže aj pápež František dúfa, že Peklo je prázdne) ale o to, aby si tie zvyšky veriacich otvorili a vyprázdnili myseľ. Tomu zodpovedá aj to, čo si predstavuje pod pojmom misia a evanjelizácia – nejde mu totiž o rast a mocnenie Cirkvi:

„Evanjelizácia a nová evanjelizácia (re-evanjelizácia) nesmú byť chápané ako reconquista, musia sa zbaviť nostalgie za minulosťou a túžby znovu dobyť stratené mocenské pozície. Ak nová evanjelizácia Európy má byť skutočne nová, musí sa zbaviť stredovekej Christianitas, ako si ju predstavoval romantizmus 19. storočia.“

Lenže takto si predstavovala Cirkev misiu stále, nielen v 19. storočí, tak o čom tu otec Halík rozpráva? Je snáď slovo reconquista z 19. storočia? Rovnako tak slovo misia? Otec Halík je však už niekde ďalej, on už hľadí za hranice viditeľnej Cirkvi. Tá neviditeľná sa mu rozrástla natoľko, že už vlastne ani netreba evanjelizovať, pretože všetci sú jej členmi. Pokiaľ majú ľudský pôvod:

„Kto sú tí ľudia za viditeľnými hranicami cirkví? Vo veľkej časti sveta rastie počet tých, ktorí na otázku, k akému náboženstvu sa hlásia, odpovedajú, že k žiadnemu. Napriek tomu by nebolo správne ich považovať za bezbožných, za neveriacich alebo za ateistov. Je medzi nimi mnoho tých, ku ktorým nedoľahla kresťanská zvesť v natoľko zrozumiteľnej (?) a vierohodnej podobe, aby ju mohli čestne prijať, alebo boli svojimi skúsenosťami s Cirkvou sklamaní a traumatizovaní.“

Aha, takže tie milióny obrátených v minulosti porozumeli málo zrozumiteľnému? Doterajšia katolícka podoba kresťanskej zvesti je pre katolíckeho kňaza málo zrozumiteľná? A on sa potom ako dostal k viere? Ako ju pochopil? Avšak jedno je úplne jasné, aj vzhľadom na tých „traumatizovaných“, na vine je – Cirkev.

Ako tomu odpomôcť? To objasnil otec Halík tretí deň. Treba transformovať podobu Cirkvi:

„Podobu Cirkvi ako byrokratickej organizácie, (?) podliehajúcej svetskej logike moci je potrebné transformovať do podoby siete vzájomnej komunikácie, kooperácie a kompatibility.“

Byrokratická organizácia? Svetská logika moci? Do akej organizácie to vlastne otec Halík dobrovoľne vstúpil a stal sa v nej farárom, keď si myslel o nej vtedy toto, alebo ešte niečo horšie, keďže odvtedy sa mnohé z jeho snov naplnili? Aké boli jeho úmysly, keď si vybral svoje povolanie v takej prehnitej organizácii? Sledujme však ďalej jeho inštruktáž:

https://www.vaticannews.va/cs/cirkev/news/2024-05/synoda-fararu-tomas-halik-treti-den.html

„Synodálny proces je proces reformy a proces uzdravovania.“

Cirkev bola a je chorá? Zaujímavé… No a teraz príde rozuzlenie:

„Synodálna cesta má vyviesť Cirkev z podoby uzatvoreného konfesionálneho systému do podoby skutočnej (?) katolicity, univerzality, Cirkvi pre všetkých (per tutti, per tutti, opakuje pápež František).“

Aha, takže doteraz „katolicita“ Cirkvi nebola skutočná? 2000 rokov?

„Časť kresťanov, znepokojených rýchlymi premenami sveta, chcela z Cirkvi urobiť ostrov nemenných istôt.“

A čo iné by teda mala byť? Ostrovom premenlivých neistôt? Pozná otec Halík ešte iné náboženstvo, ktoré by si stanovilo podobne tajtrlíkovský cieľ? To nič, hlavne, že sa mu to páči:

„Všetky naše odpovede musia viesť k ďalšiemu pýtaniu sa, k ďalšiemu hľadaniu.“

Čoho? Prečo by som mal hľadať niečo neisté, keď „viem, čomu som uveril“ a čo som už definitívne našiel? O tomto je kresťanstvo? O neistote?

Ale nebojte sa, otec Halík myslí aj na tých vyľakaných a preto inštruoval farárov, ktorí sa možno tiež trochu boja, že projekt synodálnej Cirkvi bude viacrýchlostný, aby každý mohol dozrieť a prispôsobiť sa:

„Je zrejmé, že proces synodálnej obnovy bude viacrýchlostný – na niektoré reformy sú niektoré lokálne cirkvi už dávno pripravené, iné ešte nie.“ Čaká nás zrejme ešte väčšia pluralita a situačná morálka, podľa miery dosiahnutého pokroku.

Nakoniec otvorene hovorí o synodálnom procese, ako o III. vatikánskom koncile:

„Vatican III., dlhý proces obnovy, ktorý sa započal Synodou o synodalite – a pokračuje aj týmto stretnutím – zrejme zdôrazní charizmatickú povahu Cirkvi, kompatibilitu a spoluprácu rôznych darov a povolaní. Pripomenie nám, že Duch (Svätý???, Halík neuvádza aký, pozn. red.) prehovára k Cirkvi aj skrze ľudí na okraji Cirkvi a spoločnosti a pôsobí aj mimo viditeľné hranice Cirkvi. Povedie nás naprieč doterajšími mentálnymi hranicami k „univerzálnemu bratstvu“, ktoré sa zavŕši až v Božom náručí v bode Omega drámy stvorenia a dejín.“

Ste už dostatočne vyškolení? Pokiaľ nie, hláste sa u súdruhov Žinčicu a Teilharda de Chardina…

BM

Zdroj: Vatican News, titulný ilustračný obrázok, zdroj – youtube.com

PDF (formát pre tlač)