Herézy a bludy, XXXIII: Presbyterianizmus

Jozef Duháček
16. júna 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Presbyterianizmus je v širšom zmysle systém cirkevného zriadenia prostredníctvom zastupiteľských zhromaždení nazývaných presbyterstvá, na rozdiel od správy biskupmi (episkopálny systém) alebo jednotlivými zbormi (kongregacionalizmus, nezávislosť). V užšom zmysle je presbyterianizmus názvom pre jednu zo skupín protestantských heretických cirkví, ktoré prijali kalvínsku náuku. Slovo cirkev v tomto texte používame pre protestantské zhromaždenia len na základe historického zvyku, pretože ani jedno z nich nevykazuje znaky, ktoré opravdivá Kristova Cirkev musí mať – musí byť una, sancta, catholica et apostolica.

Zo všetkých cirkví, ktoré sa sformovali na základe švajčiarskej reformácie, sa švajčiarske, holandské a niektoré nemecké označujú ako reformované; francúzske sa volajú ako hugenotské (slovo hugenot je francúzska skomolenina nemeckého slova Eidgenossenschaft, ktoré označovalo zvláštne politické usporiadanie Švajčiarska); tie v Čechách a dnešnom Maďarsku sa volajú podľa národov; a škótske, anglické a z nich odvodené cirkvi ako presbyteriánske. Medzi všetkými týmito cirkvami je silná príbuznosť.

Charakteristické zásady

Najdôležitejšou normou ortodoxného presbyterianizmu sú Westminsterské vyznanie viery a katechizmy z roku 1647. Ich obsah však rôzne cirkvi viac alebo menej upravili a mnohé z formulárov, ktoré musia cirkevní predstavitelia podpísať, v praxi nevyžadujú úplné, ale len podmienečné prijatie týchto noriem. Hlavné charakteristické znaky uvedené vo Westminsterských vyhláseniach viery sú: presbyteriánske cirkevné zriadenie, kalvínska teológia a neexistencia predpísaných foriem bohoslužby.

Cirkevná štruktúra

Medzi episkopálnym a kongregacionalistickým systémom cirkevného zriadenia predstavuje presbyterianizmus strednú cestu, o ktorej tvrdí, že je to model cirkevnej organizácie uvedený v Novom zákone. Na jednej strane odmieta hierarchické riadenie a zastáva názor, že všetci duchovní sú si navzájom rovní a že cirkevná autorita nie je sústredená v jednotlivcoch, ale v zastupiteľských orgánoch zložených z laických (vládnucich) starších a riadne ordinovaných (vládnucich a vyučujúcich starších). Veľmi to pripomína synodálne predstavy nebohého Františka a jeho podporovateľov.

Na druhej strane sa presbyterianizmus stavia proti kongregacionalistickej nezávislosti a uznáva oprávnenú autoritu väčšej cirkevnej štruktúry.

Ústavy väčšiny cirkví stanovujú štyri stupne administratívnych súdov:

1. Rada starších (session) – riadi zbor;

2. Presbyterstvo – riadi niekoľko zborov na danom území;

3. Synoda – dohliada na väčšie územie;

4. Generálne zhromaždenie – najvyšší súd.

Presbyteriáni, teda majú so synodalitou svoje skúsenosti. Cirkevní predstavitelia sú zvyčajne pastor, starší a diakoni. Týchto predstaviteľov volí zbor, avšak voľba pastora podlieha schváleniu presbyterstva. Starší spolu s pastorom ako predsedajúcim tvoria Radu, ktorá dohliada na duchovné záležitosti zboru. Diakoni sa starajú o materiálne záležitosti a zodpovedajú sa Rade.

Teológia

Westminsterské vyznanie viery kladie veľký dôraz na otázku predestinácie a prikláňa sa k infralapsariánskemu pohľadu na zavrhnutie – teda, že Boh pozitívne predurčil ku spáse iba niekoľkých. Učí o úplnej skazenosti padlého človeka a vylúčení nevyvolených z dobrodení Kristovho zmierenia. V priebehu 19. storočia sa však objavila tendencia zmierňovať prísne črty kalvínskej teológie a takmer všetky významné presbyteriánske cirkvi oficiálne odmietli učenie o úplnej skazenosti a obmedzenom vykúpení. Niektoré cirkvi dokonca vyjadrili vieru, že všetky deti, ktoré zomrú v dojčenskom veku, budú spasené. Tie časti vierouky, ktoré učili nevyhnutnosť spojenia cirkvi a štátu a povinnosť svetskej moci potláčať herézu, boli vo veľkej miere odstránené alebo pozmenené.

V učení o sviatostiach je presbyteriánska cirkev dôsledne kalvínska. Zastáva názor, že krst je potrebný na spasenie, nie ako nutný prostriedok (necessitate medii), ale kvôli Božiemu príkazu (necessitate praecepti). Učí, že Kristus je prítomný v Pánovej večeri nielen symbolicky, ako tvrdil Zwingli, ani podstatne, ale dynamicky alebo účinne – a len pre veriacich.

Bohoslužba

Pri verejných bohoslužbách sa neuznávajú nemenné formy. Majú bohoslužobné príručky ako pomôcky pri vedení rôznych obradov, ale ich používanie nie je povinné. Bohoslužby sa vyznačujú veľkou jednoduchosťou a obvykle pozostávajú z piesní, modlitieb a čítania Biblie. V niektorých cirkvách nie je povolená inštrumentálna hudba ani iné piesne než tie, ktoré sú obsiahnuté v Knihe žalmov. Obrad svätého prijímania (Večere Pánovej) sa koná v stanovených intervaloch alebo v dňoch určených cirkevnými predstaviteľmi. Zvyčajne je kázeň hlavnou časťou bohoslužby. V Európe a v niektorých amerických cirkvách nosí kazateľ pri kázni čierny talár.

Dejiny

Presbyteriánske cirkvi, podobne ako reformované, sledujú svoj pôvod u Jána Kalvína. Nároky na historickú kontinuitu od apoštolov cez valdenských a škótskych kuldov boli presbyteriánskymi učencami vyvrátené. Prvé cirkvi s presbyteriánskym zriadením vznikli vo švajčiarskych cirkevných republikách. John Knox, ktorý žil s Kalvínom v Ženeve, priniesol do škótskej reformácie učenie svojho majstra a možno ho považovať za otca presbyterianizmu ako smeru odlišného od reformovaných cirkví. V roku 1560 predložil Vyznanie viery, ktoré schválil škótsky parlament a zároveň potvrdil jurisdikciu Generálneho zhromaždenia presbyteriánskej cirkvi. To bol začiatok Kirk-škótskej štátnej cirkvi.

Medzi škótskymi presbyteriánmi došlo k mnohým rozdeleniam, no začiatkom 20. stor. sa takmer všetky vetvy zjednotili v dvoch veľkých cirkvách: Štátnej cirkvi a Zjednotenej slobodnej cirkvi. Po Škótsku sú najdôležitejšími centrami presbyterianizmu: Anglicko, Írsko, Wales, niekdajšie britské kolónie a Spojené štáty.

Anglicko

Medzi niektorými anglickými reformátormi 16. stor. existovala silná presbyteriánska tendencia. Istý čas sa ľudia ako Cranmer, Latimer a Hooper usilovali reorganizovať cirkev podľa vzoru Ženevy a Zürichu, ale za vlády Alžbety I. zvíťazil a bol upevnený episkopálny systém – (viď našu kapitolu o anglikanizme). Tomuto systému odporovali puritáni, medzi ktorými boli presbyteriáni aj kongregacionalisti. Ku koncu Alžbetinej vlády presbyteriáni tajne vytvorili organizáciu, z ktorej v roku 1572 vzniklo prvé anglické presbyterstvo.

Počas vlády Jakuba I. a Karola I. pokračoval konflikt medzi štátnou cirkvou a presbyterianizmom. V roku 1647 zrušil tzv. Dlhý parlament episkopalizmus a ustanovil presbyterianizmus ako štátne náboženstvo. V tom istom roku predložilo Westminsterské zhromaždenie teológov parlamentu svoje Vyznanie viery. Po obnovení monarchie (1660) sa štátna cirkev opäť stala episkopálnou.

Anglický presbyterianizmus potom začal upadať. Jeho princíp správy bol vo veľkej miere opustený v prospech nezávislej administrácie a v 18. storočí väčšina jeho cirkví podľahla racionalizmu. No koncom 19. storočia došlo v Anglicku k obnoveniu presbyterianizmu. Členovia Zjednotenej presbyteriánskej cirkvi Škótska sa v roku 1876 spojili s Anglickou presbyteriánskou synodou (samostatnou organizáciou od škótskeho rozkolu v roku 1843), čím vznikla Presbyteriánska cirkev Anglicka, ktorá bola istý čas veľmi aktívna.

Wales

Waleská kalvínska metodistická cirkev vznikla pred a nezávisle od anglického metodizmu. Prvýkrát sa zorganizovala v roku 1736 a zdieľala nadšenie anglických metodistov pod vedením Wesleyovcov, ale líšila sa od nich v učení aj v cirkevnom zriadení – Angličania boli arminiáni (vyznávali slabšiu formu predestinácie) a episkopalisti, zatiaľ čo Walesania boli kalvinisti a presbyteriáni. Vyznanie viery prijaté v roku 1823 nadväzuje na Westminsterské vyznanie, no mlčí o predurčení a tvrdosti kalvínskeho učenia o zavrhnutí. V roku 1864 bola vytvorená generálna synoda. Waleskí presbyteriáni kládli veľký dôraz na domáce aj zahraničné misie.

Írsko

Dejiny presbyterianizmu v Írsku siahajú do obdobia osídľovania Ulsteru za vlády Jakuba I. Väčšina územia Ulsteru bola skonfiškovaná v prospech koruny a prisťahovali sa naň mnohí škótski presbyteriáni. Spočiatku sa im vláda venovala s osobitnou starostlivosťou, no táto politika sa zmenila počas arcibiskupstva Willama Lauda. Samostatný život írskeho presbyterianizmu sa začal v roku 1642 vytvorením Presbyterstva Ulsteru, jeho rozmach však bol pribrzdený po obnove Stuartovcov v roku 1660.

V 18. a na začiatku 19. stor. nastal odklon od pôvodných štandardov a unitárske tendencie vyvolali rozkoly medzi ulsterskými presbyteriánmi. Dve írske presbyteriánske cirkvi si podržali unitársky charakter.

Koloniálne a misijné cirkvi

Presbyterianizmus v Kanade vznikol v roku 1765, keď vojenský kaplán začal vykonávať pravidelné duchovné služby v Québecu. Skutočný rast však nastal až začiatkom 19. stor. po nástupe britskej imigrácie. Pred rokom 1835 existovalo šesť nezávislých organizácií. Rozkol v Škótsku v roku 1843 mal svoj ohlas aj v Kanade, kde vznikli separatistické skupiny, no v 60. rokoch štyri organické spojenia pripravili pôdu pre zjednotenie v roku 1875 do jedinej denominácie – Presbyteriánska cirkev v Kanade.

Kanadská cirkev spravuje mnohé vzdelávacie inštitúcie a vedie rozsiahlu misijnú činnosť. Jej doktrinálne štandardy sú mierne (latitudinárske). Kanada má najväčšiu koloniálnu presbyteriánsku cirkev, ale významné presbyteriánske spoločenstvá existujú aj v iných britských kolóniách.

V Austrálii možno presbyterianizmus datovať od založenia Presbyterstva Nového Južného Walesu v roku 1826. Odvtedy prebehlo niekoľko rozdelení.

Na Novom Zélande sa Cirkev Severného ostrova, ktorá vznikla v roku 1856 ako vetva Škótskej národnej cirkvi, a Cirkev Južného ostrova, založená škótskymi členmi Slobodnej cirkvi v roku 1854, zjednotili do jednej generálnej synody.

V Južnej Afrike aj Indii pôsobil značný počet škótskych a anglických presbyteriánov. Pokusy o zjednotenie medzi kongregacionalistami, metodistami a presbyteriánmi boli zväčša neúspešné.

Spojené štáty americké

Pri sledovaní dejín presbyterianizmu v USA možno cirkvi rozdeliť do troch skupín:

1. Americké cirkvi, ktoré sa vo veľkej miere vzdali zahraničných vplyvov.

2. Škótske cirkvi, ktoré priamo pochádzajú zo škótskych presbyteriánskych telies.

3. Waleská cirkev, potomok kalvínskej metodistickej cirkvi vo Walese.

Americké cirkvi

Najstaršie americké presbyteriánske cirkvi vznikli v 17. stor. vo Virgínii, Novom Anglicku, Marylande a Delaware a boli väčšinou anglického pôvodu. Za apoštola amerického presbyterianizmu je považovaný rev. Francis Makemie z Presbyterstva Laggan (Írsko). Spolu so šiestimi ďalšími duchovnými založil v roku 1706 Presbyterstvo vo Filadelfii, ktoré sa o desať rokov neskôr stalo synodou.

V rokoch 1741 až 1758 sa synoda rozdelila na „Starú vetvu“ a „Novú vetvu“ kvôli sporom ohľadom požiadaviek na duchovných a výkladu doktrín. V tomto období vznikla College of New Jersey (neskôr Princeton University) založená „Novou vetvou“, ktorej prvým rektorom bol rev. John Witherspoon, neskôr podpisovateľ Deklarácie nezávislosti. V roku 1788 prijala synoda ústavu a vznikla generálna synoda. Zrušenie Presbyterstva Cumberland synodou v Kentucky viedlo v roku 1810 k vzniku Presbyteriánskej cirkvi Cumberlandu. Z kontroverzií týkajúcich sa misií a doktríny vzišli v roku 1837 dve vetvy: „Stará škola“ a „Nová škola“. Obe prišli o väčšinu svojich južných presbyterstiev po prijatí rezolúcií proti otroctvu.

Odštiepenci vytvorili južnú cirkev, ktorá je od roku 1865 známa ako Presbyteriánska cirkev v Spojených štátoch. Medzi severnou a južnou cirkvou existovali bratské vzťahy, no rozdeľovala ich odlišná politika voči rasovým otázkam. V tom istom roku sa „Stará škola“ a „Nová škola“ zjednotili, čím vznikla Presbyteriánska cirkev Spojených štátov amerických, najväčšia a najvplyvnejšia presbyteriánska spoločnosť v USA. Odvtedy bola jej jednota vážne ohrozená iba kontroverziou o zdrojoch autority v náboženstve a o vierohodnosti Písma (1891 – 1894). Táto otázka vyvrcholila súdnymi procesmi prof. Charlesa A. Briggsa a prof. H. P. Smitha, počas ktorých súd vyjadril vernosť historickým štandardom. V roku 1903 cirkev prepracovala Vyznanie viery a zmiernila „tvrdé body kalvinizmu“.

Škótske cirkvi

Odštiepenci

Druhé odštiepené teleso od štátnej cirkvi Škótska, Zjednotená synoda (tzv. „Seceders“, odštiepenci ), založilo prostredníctvom svojich misionárov v roku 1753 Zjednotené presbyterstvo Pensylvánie (Associate Presbytery of Pennsylvania). Krátko nato iné odštiepenecké teleso zo Škótska, tzv. Hnutie starej zmluvy (Old Covenant movement), založilo dcérsku cirkev v Amerike známu ako Reformované presbyterstvo (Reformed Presbytery) v roku 1774. V roku 1782 sa tieto nové „secedentské“ a „kovenantské“ telesá spojili pod názvom Zjednotená reformovaná presbyteriánska cirkev (Associate Reformed Presbyterian Church), a po ďalších štiepeniach a spájaniach sa v 1858 roku takmer všetky tieto rôzne prvky spojili do jedného celku s názvom Zjednotená presbyteriánska cirkev Severnej Ameriky (United Presbyterian Church of North America).

Waleská cirkev

Prvá organizácia Waleskej kalvínskej metodistickej cirkvi v Spojených štátoch vznikla v Remsen, štát New York, v roku 1824. O štyri roky neskôr bolo založené presbyterstvo a rast tohto vierovyznania kráčal ruka v ruke s rastom waleskej populácie.

Kongregacionalizmus

Zachovanie prelátskeho (episkopálneho) systému Anglikánskou štátnou cirkvou a mnohých katolíckych obradov a ceremónií, ktoré boli urážlivé pre mnohých protestantov, viedlo k vzniku nespočetného množstva puritánskych frakcií s rôznou mierou radikalizmu. Násilné opatrenia prijaté Alžbetou I. a Stuartovcami na vynútenie konformity prinútili bojazlivejších a umiernenejších puritánov zostať v spoločenstve so štátnou cirkvou, hoci dodnes nepretržite protestujú proti „pápeženským tendenciám“. Pokrokovejší a odvážnejší vodcovia však začali chápať, že pre nich niet miesta v cirkvi riadenej hierarchiou a zotročenej štátnou mocou.

Pre mnohých z nich bolo Ženevské zriadenie stelesnením Kristovho kráľovstva na zemi a pod vplyvom príkladu susedného Škótska začali zakladať cirkvi podľa presbyteriánskeho modelu. Mnohí však, ktorí sa odtrhli od „tyranie“ episkopátu, neboli ochotní podriadiť sa nadvláde presbyterov a vytvorili si náboženské spoločenstvá, ktoré uznávali „iba Krista – hlavu, kňaza, proroka a kráľa“. Títo odštiepenci boli známi ako tzv. „nezávislí“ (Independents) a napriek pokutám, väzneniam a popravám najmenej piatich ich vodcov, ich počet a vplyv neustále rástli, až kým nezohrali výraznú úlohu v revolúcii, ktorá pripravila Karola I. o korunu aj o život.

Najstarším literárnym predstaviteľom nezávislosti bol Robert Brown, podľa ktorého boli odštiepenci nazývaní brownisti. Brown sa narodil v roku 1550 v Rutlandshire v dobrej rodine a študoval na Cambridgei. Okolo roku 1580 začal šíriť brožúry, v ktorých nevyberanými slovami odsudzoval štátnu cirkev a hlásal povinnosť oddelenia sa od spoločenstva s ňou. Zbožní veriaci nemali očakávať reformu cirkvi od štátu – museli sa o to postarať sami podľa apoštolského modelu. Brown definoval cirkev ako „spoločenstvo kresťanov alebo veriacich, ktorí dobrovoľnou zmluvou s Bohom prijímajú jeho vládu a Kristovu vládu a zachovávajú jeho zákony v jednej svätej jednote“. Toto nové evanjelium si získalo mnoho priaznivcov. V Norwichi vznikla kongregácia, ktorá rýchlo rástla.

Keď bol Brown predvolaný pred biskupský súd, zásahom svojho vplyvného príbuzného lorda Burghleyho unikol následkom svojej horlivosti a spolu so svojimi nasledovníkmi odišiel do Nizozemska – spoločného útočiska prenasledovaných reformátorov z celej Európy. Nizozemsko čoskoro zaplavili utečenci z Anglicka a vo viacerých hlavných mestách vznikli veľké kongregácie. Najviac sa darilo nezávislej cirkvi v Leidene pod vedením Johna Robinsona. Práve do tejto kongregácie patrili aj „Otcovia pútnici“ (Pilgrim Fathers), ktorí sa v roku 1620 vydali na lodi Mayflower do Nového sveta.

Úspešné založenie kolónií v Novom Anglicku (New England) predstavovalo kľúčový moment vo vývoji kongregacionalizmu – názvu, ktorý americkí puritáni uprednostňovali pred pojmom „nezávislosť“ (Independency) a ktorý si postupne osvojili aj ich vierovyznávači v Británii. Nielenže sa tak otvorilo bezpečné útočisko pre prenasledovaných, ale vznikli aj ukážkové spoločenstvá založené výlučne na kongregačných princípoch – „bez pápeža, preláta, presbytera, princa či parlamentu“. Tieto komunity boli priamym vyvrátením obvinení zo strany anglikánov a presbyteriánov, že nezávislosť vedie k anarchii a chaosu, občianskemu aj náboženskému.

V kolóniách v Massachusetts sa rozvinula tzv. „cesta Nového Anglicka“, síce nie bez sporov a nezhôd, no bez vonkajších zásahov. Z pohľadu puritánov predstavovali skutočné kráľovstvo svätých; a aj najmenší prejav nesúhlasu s evanjeliom bol trestaný bičovaním, vyhnanstvom či dokonca smrťou. Význam potlačenia nekonformity v amerických kolóniách neunikol pozornosti arcibiskupa Lauda; pripravoval spolu s Karolom I. opatrenia na zavedenie episkopátu v kolóniách, no medzičasom vypukla vojna medzi kráľom a parlamentom.

Počas občianskej vojny v Anglicku, hoci boli nezávislí početne slabší než presbyteriáni, získavali na význame vďaka schopnostiam svojich vodcov, najmä Olivera Cromwella, ktorý im zabezpečil prevahu v armáde aj v štáte. Vo Westminsterskom zhromaždení, zvolanom Dlhým parlamentom v roku 1643, boli nezávislí výborne zastúpení piatimi duchovnými: Thomasom Goodwinom, Philipom Nyeom, Jeremiahom Burroughsom, Williamom Bridgeom a Sidrachom Simpsonom – známymi ako „Päť nesúhlasných bratov“ – a desiatimi či jedenástimi laikmi. Všetci sa aktívne zúčastňovali na debatách zhromaždenia a dôrazne obhajovali náboženskú toleranciu od presbyteriánskej väčšiny. Prijali doktrinálne články Westminsterského vyznania viery s malými úpravami; keďže sa však nemohli zhodnúť s presbyteriánmi na cirkevnom zriadení, zvolali v roku 1658 v Savoyi stretnutie „starších a poslov“ „kongregacionalistických cirkví“, kde vypracovali slávne Savojské vyhlásenie (Savoy Declaration). To bolo prijaté aj v Novom Anglicku a dlho bolo považované za autoritatívny dokument – natoľko, nakoľko je to možné v denominácii, ktorá teoreticky odmieta všetku autoritu. Z tohto vyhlásenia získavame jasnú predstavu o kongregacionalistickom chápaní cirkvi:

Vyvolení sú povolaní individuálne Pánom, ale „tých, ktorí sú takto povolaní (skrze službu Slova Jeho Duchom), prikazuje, aby spoločne kráčali v určitých spoločenstvách alebo cirkvách, pre ich vzájomné budovanie a náležité vykonávanie verejného uctievania, ktoré od nich v tomto svete vyžaduje“. Každá z týchto konkrétnych cirkví je cirkvou v plnom zmysle slova a nepodlieha žiadnej vonkajšej jurisdikcii. Úradníci cirkvi – pastori, učitelia, starší a diakoni sú „volení spoločnou voľbou samotnej cirkvi a slávnostne ustanovení pôstom a modlitbou, s vkladaním rúk starešinov cirkvi, ak tam už predtým boli ustanovení“; podstatou povolania je voľba cirkvou. Na zachovanie harmónie by nikto nemal byť prijatý do cirkvi bez súhlasu samotnej cirkvi. Cirkev má moc napomínať a vylúčiť neposlušných členov, ale táto moc napomenutia „má byť vykonávaná iba voči konkrétnym členom každej cirkvi ako takej“.

„V prípade ťažkostí alebo rozdielov, či už v učení alebo správe, ktoré sa týkajú buď všeobecne všetkých cirkví, alebo jednej konkrétnej cirkvi v otázkach pokoja, jednoty a budovania, alebo ak je niektorý člen či členovia cirkvi poškodený/í v dôsledku napomenutí, ktoré nie sú v súlade s pravdou a poriadkom, je podľa Kristovej vôle, aby sa viaceré cirkvi, ktoré sú v spoločnom spoločenstve, stretli prostredníctvom svojich vyslancov v synode alebo rade, aby zvážili danú záležitosť a poskytli radu, ktorá má byť oznámená všetkým zúčastneným cirkvám. Tieto synody však nemajú zverenú žiadnu cirkevnú moc v pravom zmysle slova, ani žiadnu jurisdikciu nad samotnými cirkvami, nemajú teda právo vykonávať napomenutia voči cirkvám alebo jednotlivcom, ani nemôžu cirkvám či úradníkom vnútiť svoje rozhodnutia.“

Ak je niekto z istých dôvodov nespokojný so svojou cirkvou, „môže sa po konzultácii s cirkvou alebo jej úradníkmi pokojne oddeliť od spoločenstva cirkvi, s ktorou kráčal, a pripojiť sa k inej cirkvi“. Napokon sa uvádza, že „cirkvi, ktoré sú zhromaždené a kráčajú podľa Kristovej vôle, môžu, ak pokladajú iné (hoci menej čisté) cirkvi za pravé, príležitostne prijímať do spoločenstva takých členov týchto cirkví, ktorí sú hodnoverne dosvedčení ako bohabojní a bezúhonní“.

Toto sú hlavné princípy kongregacionalizmu týkajúce sa ústavy cirkvi; čo sa týka náuky, učitelia kongregacionalizmu boli väčšinou striktne kalvínski. Nadvláda independentizmu (nezávislosti) sa náhle skončila smrťou Olivera Cromwella a obnovením vlády Karola II. Presbyteriáni, ktorí dosadili Stuarta na trón, mohli dúfať v jeho priazeň; sotva však mohol tolerovať demokratické princípy kongregacionalizmu. V skutočnosti Karol a jeho servilný parlament prenasledovali obe formy disentu. Séria tvrdých zákonov urobila existenciu pre disidentov všetkých vierovyznaní takmer nemožnou. Napriek prenasledovaniu však vytrvali až do 18. storočia, ktoré prinieslo najprv toleranciu a neskôr slobodu.

Je príznačné pre puritánov, že napriek utrpeniu, ktoré prežili, odmietli výsady ponúknuté Jakubom II., pretože zahŕňali toleranciu voči katolicizmu; v skutočnosti boli horlivejší než zvyšok národa v zosadení Jakuba z trónu. Vylúčenie disidentov z britských univerzít vytvorilo vážny problém pre kongregacionalistov aj katolíkov; vďaka obetiam, ktoré tieto a iné denominácie oddelené od štátnej cirkvi priniesli na udržanie akadémií a vysokých škôl vedených podľa vlastných zásad, Anglicko – podobne ako Amerika – získalo veľké dobro, ktoré je kľúčové pre blaho civilizovaných národov: slobodu vzdelávania. Počas 18. storočia, keď duchovenstvo štátnej cirkvi, vychovávané a podporované štátom, bolo neslávne nekompetentné a apatické, všetka duchovná energia v národe prúdila z denominačných škôl.

Kongregacionálne zväzy

Kongregacionálne cirkvi boli najsilnejšie v časoch prenasledovania, ktoré ich držalo pohromade; keď tento tlak zmizol, absencia organizácie z nich urobila ľahkú korisť racionalizmu a neviery. Ešte pred koncom 18. storočia mnohé z nich prešli na unitarizmus, tak v Anglicku ako aj v Amerike. Tým vznikol nový problém – ako zachovať jednotu denominácie bez toho, aby vedome porušili svoj základný princíp úplnej nezávislosti každej jednotlivosti cirkvi.

Kongregacionálna únia Anglicka a Walesu, založená v roku 1833 a revidovaná v roku 1871, vydala Vyhlásenie viery, cirkevného poriadku a disciplíny kongregacionálnych alebo nezávislých disidentov, a ustanovila každoročné zhromaždenia a predsedu s ročným mandátom.

Americký kongregacionalizmus mal vždy viac organický charakter. Hoci naďalej zdôrazňoval úplnú nezávislosť jednotlivých cirkví, prijal – na úkor konzistencie – opatrenia na udržanie jednoty denominácie. Žiadny kazateľ nie je pripustený bez schválenia kňazskej „asociácie“, ku ktorej musí patriť. Nové spoločenstvo môže byť uznané ako kongregacionalistické len vtedy, ak je prijaté do spoločenstva cirkvami v danom okrese. Ak sa cirkev dopustí závažného bludu alebo toleruje známe škandály, ostatné cirkvi môžu od nej odobrať spoločenstvo a prestane byť uznávaná ako kongregacionalistická. Ak je kazateľ usvedčený z hrubej herézy alebo nemravného života, rada zhromaždená na preskúmanie prípadu mu môže v prípade potreby odobrať cirkevné spoločenstvo.

Kongregacionalisti boli veľmi aktívni v domácej aj zahraničnej misijnej činnosti a vlastnili viacero teologických seminárov v USA. Úsilie nájsť spoločný základ pre určitú formu zväzovej jednoty medzi kongregacionalistami, protestantskými metodistami a Spojenými bratmi v Kristovi nebolo úspešné.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 2/2: Revolucionár
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (5. časť): Ján Kalvín
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (6. časť): Ulrich Zwingli
Herézy a bludy, XXX: Anabaptizmus
Herézy a bludy, XXXI: Anglikanizmus
Herézy a bludy, XXXII: Socinianizmus

Titulný ilustračný obrázok k 33. časti Heréz a bludov – Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)