Vianoce verzus 21. storočie

Michał Wałach
25. decembra 2021   Spoločnosť

25. decembra je všetko iné. Výzdoba, nálada i ľudia. Každý je milší, všetci sú veselší. Dokonca aj politici sa menia a tí, ktorí sú bežne proti rodine, sa zrazu zdajú byť rodinne orientovaní. Sviatočné dni však pominú a všetko sa vráti do normálu. Pretože Vianoce, hoci sú jedinečné svojou formou, sa úplne vymykajú modernej dobe svojím obsahom… Alebo to možno my nepasujeme do obrazu udalostí spred dvetisíc rokov? Nie je čas s tým konečne niečo urobiť? Veď zmena sveta je na dosah ruky!

„Nech sa mi stane“ verzus feminizmus, sebectvo a sebarealizácia

Dokonalou ilustráciou hlbokého rozporu medzi súčasnými vzorcami správania či rozhodnutiami ľudí žijúcich v súčasnosti a postojmi a rozhodnutiami niektorých postáv evanjelií – najmä zo stránok venovaných narodeniu Božieho Syna – je pasáž, v ktorej anjel Pána oznamuje Preblahoslavenej Panne Márii radostnú zvesť, na čo ona odpovedá, že… teraz ešte nie. Pretože sa musí najprv profesionálne realizovať. Jedným slovom: kariéra, a potom sa uvidí. Samozrejme, vieme, že Panna Mária odpovedala anjelovi inak.

Namiesto slov o sebarealizácii, zazneli slová: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1,38). Nech sa mi to stane vtedy, keď si to Boh želá. Mária ukázala, že Božia vôľa má mať prednosť pred všetkým. Nie kariéra, nie sebecky vymyslené plány, ambície alebo túžby. Keď sa pozrieme na veľké veci, ktoré Panna Mária vykonala, a na službu, ktorú preukázala celému ľudstvu, musíme uznať, že to bola mimoriadne dobrá voľba.

Neočakávané tehotenstvo. Mária verzus „právo na voľbu“

Ak zostaneme pri téme Zvestovania – udalosti úzko spojenej s Vianocami – stojí za to zamyslieť sa nad situáciou Panny Márie. Z čisto pozemského hľadiska nemožno hovoriť o každodenných alebo ľahkých okolnostiach. Sama Panna Mária si bola vedomá tejto ťažkosti, pretože sa anjela opýtala: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34). Mária tým, že prijala posolstvo, a stala sa Matkou Božieho Syna, preukázala mimoriadnu vieru. A predsa sa stala matkou neplánovane, nečakane.

To jej však nebránilo v tom, aby vzorne plnila svoju materskú úlohu. Bohužiaľ, moderný svet reaguje na nečakaný príchod dieťaťa veľmi odlišne. Namiesto nasledovania príkladu Márie, ktorá v dokonalej pokore prijala vôľu Stvoriteľa, je dnes veľmi častou reakciou – potrat. Mária zostala bez poškvrny prvotného hriechu – preto bola Jej voľba úplne dobrá. Nepochybne však jej situácia – videná čisto z pozemskej perspektívy – bola taká zložitá, že si ju len ťažko dokážeme predstaviť. Koniec koncov, hovoríme o mladej žene, ktorá už bola vydatá za svätého Jozefa, ale „skôr, ako by začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Mt 1,18).

Svätý Jozef verzus človek 21. storočia

Aj svätý Jozef, ktorého sa bezprostredne dotýka vyššie uvedený citát z Matúšovho evanjelia, stál pred ťažkou výzvou. Dozvedel sa totiž, že jeho snúbenica je v požehnanom stave, ale otehotnela „skôr, ako spolu začali žiť“. Z ľudského hľadiska je to nezávideniahodná situácia. Máriinmu manželovi sa však vo sne zjavil Pánov anjel a vysvetlil mu, že v jeho rodine sa dejú veľké veci a že sa napĺňa Boží plán. Jozef sa ako múdry a zbožný muž veľkej viery neodvážil polemizovať. S vierou prijal Božiu vôľu, chránil svojho Syna a vychovával ho, ako najlepšie vedel. Aj dnešní ľudia majú rôzne, neraz komplikované životné situácie.

Nečelia však takým výzvam, akým čelil svätý Jozef. Stručne povedané: každý, kto dnes žije, to má neporovnateľne jednoduchšie. A predsa sú rozhodnutia moderných mužov veľmi často v jadre nesprávne. Chýba zodpovednosť za činy, chýba odvaha a statočnosť, chýba múdrosť a rozvaha. Koľko ľudí je svojimi neresťami a zlom, ktoré vedome a dobrovoľne vpúšťajú do svojich sŕdc, zodpovedných za zločin potratu? Koľkí z nich naliehali a citovo či materiálne vydierali ženu? Koľkí boli ľahostajní, koľkí neposkytli podporu potrebnú na to, aby povedala „áno“ novému životu? Niekto by, samozrejme, mohol povedať, že svätý Jozef a Panna Mária to mali napriek oveľa ťažšej situácii jednoduchšie, pretože sa im zjavil anjel a vysvetlil im, čo sa deje a prečo.

Ale počúvame my všetci, ktorí dnes žijeme, Boží vnútorný hlas, ktorý každému z nás hovorí, čo je správne a čo nie? Alebo je to naopak: čoraz silnejšími drogami prehlušujeme svoje svedomie?

Chudobná maštaľ v ére kvality života

Mária a Jozef prijali Božiu vôľu, aj keď vedeli, že to nebude ľahké. Súhlasili, povedali „áno“, pretože boli otvorení darom Ducha Svätého. Kto má v sebe vieru, kto sa otvára pôsobeniu Ducha Svätého, pre toho plnenie Božej vôle, vrátane účasti na dejinách spásy, nie je problém a výzvy, hoci sú ťažké, úspešne zvláda. Veriacim ľuďom neprekáža skromná, tichá maštaľ. Dôležité je, že je plná nebeskej slávy.

Svätá rodina nepočítala s ľahkým pohodlným životom. Namiesto dnes populárnej „kvality života“ – čiže: života svetského – sa Mária a Jozef rozhodli žiť pre Božiu slávu. Ťažký, ale plodný život. Prijali obetu a kríž, ktorý im dal Pán.

Ľudia chváliaci a oslavujúci Boha verzus rúhači a revolucionári

V evanjeliových príbehoch, ktoré sa čítajú na Vianoce, však nepočujeme iba o Svätej rodine, ale aj o iných, dalo by sa povedať náhodných osobách. Medzi ne patria aj pastieri, ktorí počas príchodu Ježiša Krista na svet „v noci strážili svoje stádo“ (Lk 2,8).

Povedané súčasným jazykom: mali „nôcku“. Anjel zjavil svetu dobrú správu. V reakcii na slová Posla sa rozhodli ísť do Betlehema a potom sa „vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“ (Lk 2,20). Nesťažovali sa, že ich niekto vyrušil z pokojnej práce, že to nebola len ďalšia nudná noc. Nezlorečili. Naopak: chválili Boha, čo je dnes, vo svete „umenia“ plného rúhania, dôležitý rozdiel v prospech jednoduchých ľudí spred stoviek rokov. Okrem toho, pastieri, o ktorých sa nedá povedať, žeby patrili k spoločensko-politickej elite starovekého Izraela, nemali nič spoločné so vzbúreným davom, aký poznáme z histórie.

Nepovažovali Božieho Syna a jeho posolstvo za „ópium pre masy“. Ani oni nechceli ustanoviť Ježiša Krista za vodcu sociálno-politickej revolúcie, ktorá by priniesla rovnosť. Uctievali Boha a to rozveselilo ich srdcia.

Pyšní králi sveta verzus pokorní králi z evanjelií

Svätá rodina a pastieri nie sú jedinými postavami evanjelia, ktorých rozhodnutia a voľby by mali byť vzorom pre človeka všetkých čias, ale na pozadí dnešných „noriem“ vyzerajú ako návštevníci z inej planéty. Veľkí muži vtedajšieho sveta prichádzali k novonarodenému Božiemu Synovi s darmi a nemáme čas ani priestor na to, aby sme dumali nad tým, či to boli králi alebo mudrci. Významní politici či najväčšie mozgy svojej doby – nepodstatné.

Dôležité je, že v čase, keď neexistovala navigácia a hotely pri cestách, mudrci sveta – panovníci – prešli dlhú cestu, aby bez mihnutia oka padli na kolená pred Ježišom Kristom, vteleným Slovom, narodeným v chudobných podmienkach v malom mestečku Betleheme neďaleko Jeruzalema, ktoré bolo primalé „medzi tisícami Júdu“ (Mich 5,1). Králi nám tak dali lekciu pokory. Stali sa neprekonateľným vzorom, pretože kto z dnešných politikov, vedeckých predstaviteľov, športových hviezd či celebrít povie bez výhrad, bez toho, aby sa pozeral na prieskumy verejnej mienky, čo je módne a z čoho ho vysmejú, že najdôležitejší je Ježiš Kristus a jeho zákon?

Kto z nás – hoci nemá vznešenosť biblických hostí novonarodeného Božieho Syna – dokáže dať na prvé miesto prikázania a v pravý čas pokorne uznať svoj omyl?

Našli dieťa v jasliach, Máriu s Jozefom. Čo by našli dnes?

Účastníci Kristovho narodenia – Svätá rodina, králi a pastieri – by mali byť pre nás neprekonateľným vzorom. Ich postoje však nie sú v dnešnom svete pochopené. Ba revolucionári si vzali na mušku samotnú rodinu – rodinu chápanú tradične, zdravo, normálne, chápanú ako sviatostné spojenie muža a ženy otvorené novému životu. Ježiš Kristus sa narodil práve v rodine. Milujúcej a – napriek ťažkostiam – šťastnej. Normálnej. Toto progresívcom prekáža.

To nie je v súlade s ich „normami“. Veď dnes sa pod krásny pojem „rodina“ pokúšajú vtlačiť všetko, čo s ňou nemá nič spoločné – od voľných vzťahov cez homosexuálne zväzky až po „patchworkové“ komunity, kde je každý partnerom, príbuzným, predkom či dieťaťom každého. Pritom normálnu rodinu predstavitelia moderny a modernosti v médiách hlavného prúdu vykresľujú ako ohnisko zla, patológie a násilia. Na muške je teda rodina, v ktorej je otec otcom a matka matkou. Z nepriateľstva voči rodine sa presadzujú absurdné tvrdenia, že všetci by sa mali učiť navzájom jedni od druhých, čo vylučuje odovzdávanie životnej múdrosti deťom zo strany rodičov a starých rodičov.

Napokon, progresívci považujú rodinu za zlo, pretože správne usporiadaný vzťah medzi mužom a ženou vraj „vnucuje“ budúcim generáciám normálne chápanie sexuality. Nepriatelia normality hanobia inštitúciu rodiny, pretože dobre vedia, že práve v nej sa človek učí hierarchii, cnosti a poriadku. Tam sa spoločnosť formuje podľa Božieho prirodzeného poriadku.

Vtelený Bohočlovek a dehumanizácia 21. storočia

Na muške revolucionárov je aj človečenstvo, čiže prirodzenosť Ježiša Krista – Boha a zároveň človeka. Prirodzenosť, ktorej zjavenie svetu oslavujeme 25. decembra. Nenávisť revolucionárov voči človečenstvu sa prejavuje v mnohých oblastiach. Vidíme teda, že materialistické filozofické prúdy a ateizmus zbavujú človeka jeho duchovnosti. Sme svedkami objektivizácie ľudských bytostí a ich premeny na obyčajné fyzické objekty, kusy mäsa, ktoré slúžia na maximalizáciu ekonomického zisku alebo na uspokojenie sexuálnych potrieb, čomu napomáha demoralizácia mladých ľudí prostredníctvom ľahko dostupnej pornografie a „sexuálnych pedagógov“ pôsobiacich v školách.

Ľudstvo je ničené aj modifikovaním ľudskej prirodzenosti prostredníctvom ideologických projektov sociálneho inžinierstva a dokonca aj genetických lekárskych experimentov. Nakoniec aj ľudské bytosti sú zbavované svojho najzákladnejšieho práva – práva na život. Na niektorých miestach sú starí, chorí a závislí ľudia v očiach „zákona“ vraždení. Trvá aj zabíjanie nevinných – nenarodených detí. To všetko činí druhému človeku človek. Človek – koruna stvorenia, ktorá sa zbavuje ľudských práv a ľudskej dôstojnosti a dáva ich… zvieratám.

Napriek obrovskému zlu v modernom svete zostáva stále aktuálna nadčasová Pravda, že nie pre takýto život sme boli stvorení. Máme žiť pre Božiu oslavu, máme Ho uctievať.Všetka špina, všetko zlo a všetky hriechy sú dôsledkom neposlušnosti voči Stvoriteľovmu zákonu. Je to naša vina.

Nádej od patriarchov očakávaná vo veku psychoaktívneho resetu

Svet je plný krívd, utrpenia a hriechu. Nádherne vyzdobený vianočný stromček, dobre upečený kapor, dôkladne povysávaný koberec alebo umyté okná to nezmenia. Napriek tomu nie je nič stratené, lebo On je milovaný Ježiš, očakávaný patriarchami, ohlasovaný prorokmi, vytúžený národmi. On, ktorý priniesol svetu dovtedy nepoznanú nádej na lepší zajtrajšok. Nádej odlišnú od sľubov ideológov, tvorcov „prekrásneho nového sveta“.

Nie je ľahké ju zbadať v zlom a zároveň uháňajúcom svete, v ktorom nádej nahrádzajú prístroje, svedomie prehlušujú povzbudzujúce látky a myšlienky v hlave usporadúva alkoholový či narkotický reset. Mnohí ju však – našťastie – stále vidia. Mnohí vedia, kde ju hľadať. Mnohí po ňu prichádzajú ku Kristovi, ktorý čaká v spovednici. Preto napriek všetkému zlu moderného sveta srdce sa teší, keď zástupy stoja v rade na sviatostnú očistu.

Vďaka milosrdnému Kristovi môže každý z nás každý deň zmeniť svoj život, skoncovať s minulými praktikami a postaviť sa na stranu Toho, ktorý je Múdrosťou Múdrosti a Svetlom Svetla. To všetko je možné práve vďaka Božiemu Synovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za každého z nás, a ktorého narodenie oslavujeme 25. decembra.

PDF (formát pre tlač)